Opieral som sa o špinavú bielu stenu pri našom bufete a v duchu som sa modlil, aby som od nej nemal špinavú moju novú rifľovú bundu.

Bolo dvanásť hodín a ja som sa nachádzal v budove Lekárskej fakulty v ktorej som študoval gastroenterologickú chirurgiu.

Navštevoval som to tu už druhým rokom, čo znamenalo, že ak sa chcem stať skutočným doktorom, musím sa tu pravidelne vzdelávať ešte ďalšie štyri roky.

Ako som sa tak opieral o tú škaredú stenu, čakajúc na Jula, ktorý mi má predať poznámky zo včerajšia a zároveň so mnou ísť aj na ďalšiu prednášku, v slúchadlách mi hrala pieseň Kathy's song, od Simona and Garfunkela.
Nohou som si dupkal do jej rytmu a pritom som si ticho pospevoval jej slová.

„Belo!" Začul som kričať niekoho moje meno a tak som prerušil moju intímnu chvíľku s hudbou a otočil som sa za práve prichádzajúcim. Bol to Julo, môj dobrý kamarát, ktorý mi siahal niečo po ramená a mal z toho trochu komplexy, aj keď nechápem prečo, keďže oproti mne je každý malý a jeho meter osemdesiat je stále obdivuhodný, i keď s mojimi dvoma metrami neporovnateľný.

Keď sa predo mnou zastavil, nevedel popadnúť dych a tak sa oprel dlaňami o kolená. Svetlohnedé vlasy sa mu lepili na spotené čelo a štýlové okrúhle okuliare mu padali z nosa.

„Julo, naozaj by si mal zvážiť moju ponuku ohľadom toho behania... potom ti nebude robiť problém zabehnúť šesťsto metrov bez zadýchania," prihovoril som sa mu pobavene, zatiaľ čo on sa stále snažil nadýchnuť.

„Teraz ma neotravuj s nejakým hlúpym behaním, máme omnoho závažnejší problém," nevrlo zareagoval na moju poznámku a konečne sa mu podarilo vyrovnať sa.

„Ak totižto hneď nevypadneme, tak..." Julo nestihol ani dokončiť myšlienku, keď tu sme zrazu začuli známy dievčenský jakot. Obidvaja sme sa na seba vystrašene pozreli.

„Myslíš, že sa nám ešte podarí utiecť?" nádejne som sa ho spýtal, načo on záporne zavrtel hlavou.

„Kurva," uletelo mi z úst.

„Čauko, Belo," zaštebotal piskľavý ženský hlas a ja som hneď vedel, komu patrí.

„Viktória," stroho som uvítal prichádzajúcu, snažiac sa jej nedívať do veľkého výstrihu.

Viktória Záborská, dievča, ktoré sa ma pokúšalo zbaliť už od prvého momentu čo som ju stretol. Nikdy som však o ňu neprejavoval záujem. Mal som Žofiu a ona mi úplne stačila. Navyše, Viktóriu nie som a ani som nikdy nebol schopný vystáť.

Teraz, keď tu tak stojím, som si uvedomil, že sú si s Žofiou vlastne dosť podobné. Mali rovnaké svetlé vlasy, rovnaké preafektované vystupovanie a rovnakú záľubu v odvážnych outfitoch.

„Ako sa máš, Belinko? Počula som, že ste sa s tvojou priateľkou rozišli," nevinne zamrkala svojimi dlhými umelými riasami a natočila si jeden prameň svojich blonďavých vlasov na prst.

Bolo naozaj zaujímavé, ako toto obyčajné gesto v Romaninom prípade pôsobilo rozkošne a v tom Viktóriinom zasa falošne.

„Áno, rozišli sme sa," neochotne som jej potvrdil predošlú otázku a v duchu som nadával na Jula, že je taký neschopný a pomalý a nedokáže ma nikdy pred touto harpyou varovať v čas.

„Takže si teraz single?" zažiarili jej prekvapivo pekné modré oči a ja som nad jej hlúposťou musel prevrátiť očami.

Nedokázal som pochopiť, ako sa niekto ako ona dostal až sem, na jednu z najťažších fakúlt na Slovensku. Ale potom som si uvedomil, že Viktória pochádza z dobre zaobstaranej rodiny, ktorá ju sem vďaka svojmu vplyvu zjavne pretlačila.

Asi chceli mať zo svojej dcérky doktorku.

„Viktória, keď sme sa rozišli, tak je logické, že som slobodný. Naozaj nie som ten typ, ktorý skáče z jedného vzťahu do druhého," otrávene som si povzdychol a zazrel po Julovi, ktorý sa snažil premáhať smiech.

„Ale veď ja viem, Belinko. To bola len rečnícka otázka, vieš?" trápne sa zachichotala a ja som bol milo prekvapený z faktu, že to dievča pozná aspoň základné pojmy, ktoré sa učia ešte na základnej škole.

Nemohol som tu s ňou ostať dlhšie. Jej prítomnosť mi nerobila dobre. A tak mi neostávalo nič iné, ako sa nenápadne vypariť.

„Vieš, Viky," uprene som sa pozrel na moje náramkové hodinky.

„Ja a Julo," ukázal som na mladého muža, ktorý sa stále zadúšal smiechom a ktorému ona za celú tu domu čo tu s nami stojí, nevenovala ani len pohľad.

„Máme teraz prednášku s Prokopom a ty určite vieš, ako si Prokop potrpí na dochvíľnosti," nenútene som jej vysvetľoval, zatiaľ čo som začal cúvať z jej dosahu.

„A aj napriek tomu, že by som sa s tebou rád ešte pozhováral," bez mrknutia oka som zaklamal.

„Už musím ísť. Rád som ťa videl!" Urýchlene som zvolal tesne predtým, ako som sa otočil a rýchlym krokom sa vydal do hlbín fakulty. Julo sa ku mne automaticky pridal.

„Ale veď Prokop iba teraz mieril na obed!" Zakričala za nami Viktória, ale my sme sa tvárili, že ju nepočujeme a stratili sme sa jej v dave študentov.

Síce sme pred Viktóriou utiekli naschvál, ale aj napriek tomu nás čakala prednáška s Prokopom. To, že sa začínala až o pól hodinu neskôr, na tom fakte nič nemenilo.

Práve nám skončila prednáška a tak sme sa s Julom vydali preč z fakulty, keďže sa nám tým pre dnešok už končila škola.

„Tá ženská je horšia než smrť," nečakane nadviazal na stretnutie s Viktóriou, ktoré sa odohralo tak zhruba pred hodinou a pól, Julo.

„Kebyže nie si taká bábovka, tak by sme sa jej mohli vyhnúť," zavrčal som po ňom a vytrhol mu z rúk zdrapy papierov, ktoré si pred chvíľou vytiahol z tašky. Aj napriek tomu, že sme sa zo spárov tej bosorky dostali celkom rýchlo, stále som bol na toho leňocha nasratý.

A možno ani nie tak naňho, ako na celý svet.

„Ale no tak, čo si taký mrzutý? Žerie ťa tá Žofia, čo?" spýtal sa ma na rovinu. Ja som si na to len nešťastne povzdychol a prehrabol si rukou vlasy, čím som mu jeho domnienku nepriamo potvrdil.

Ak som práve nebol zamestnaný nejakou prácou, alebo dumaním nad Romanou, práve strata Žofie bola vec, ktorá ma trápila.

„Neboj sa kamarát," potľapkal ma Julo priateľsky po ramene a pozrel sa na mňa svojimi vrelými škoricovými očami.

„Keď sa so mnou Karolína rozišla, bol som na tom rovnako," priznal sa mi a nervózne sa uchechtol, keď si spomenul na svoju ex.

„Bol som z toho úplne špatný. No potom, čo som stretol Ivetku," zasnene sa usmial.

„To prešlo. A zrazu som na nejakú Karolínu ani len nepomyslel," veselo si poskočil Julo a pomaly sa rozišiel smerom k autobusovej zastávke.

„Určite sa z toho čoskoro dostaneš. Čo ty vieš? Možno stretneš lásku svojho života rovnako, ako aj ja a budeš šťastný," vtipne poznamenal a ja som nemohol inak, ako sa rozosmiať.

Potom sme si už iba kývli na pozdrav, keďže jemu išiel bus a ja som sa už čím skôr chcel dostať k môjmu autu a pomocou neho zasa domov.

Po hodine v zápche som konečne otvoril vchodové dvere do nášho sídla.

Hneď, ako som vošiel do našej modernej vily, začul som konverzáciu medzi Bohušom a mojou matkou.

„Bohuš, choď konečne pokosiť ten trávnik. Odkladáš to už vyše týždňa a mňa už nebaví sa stále pozerať na to, ako je neupravený," ešte stále pokojne rozkázala mama a ja som si všimol, že jej o pár momentov prdnú nervy.

„Mama! Ale veď je tu Ďáša! Unudí sa tu k smrti dokým to ja dokončím, urobím to zajtra," snažil sa vyhnúť svojim povinnostiam Bohuš, no to už-ako som predpovedal-, mama stratila nervy a rozkričala sa po ňom:

„Žiadne zajtra, Bohuš! Urobíš to teraz, či sa ti to páči, alebo nie!"

Ja som sa nad ich výmenou názorov len trpko uškrnul a bez povšimnutia a pozdravu som sa rozišiel po schodoch do mojej izby.

Keď som sa chystal po dlhom a náročnom dni si konečne ľahnúť do postele a proste spať, tak ma niečo zarazilo.

A to presnejšie mne tak dobre známy dvojhlas, ktorý mi nejedenkrát pomohol v ťažkých chvíľach mojej pubertálnej éry.

„When you're weary, feeling small,
When tears are in your eyes
I will dry them all
I'm on your side
Oh when times get rough
And friends just can't be found," rozliehalo sa po prázdnej chodbe a mne srdce radostne poskočilo, keď som si uvedomil, že niekto v tomto dome plnom ľudí bez hudobného vkusu-moju mamku a tatka nerátam-, počúva Bridge Over Troubled Water.

Neodolal som, musel som zistiť kto dobrovoľne počúva moje obľúbené spevácke duo.