Mojou na hnedo vymaľovanou izbou sa rozliehali anjelské hlasy Simona and Garfunkela a vytvárali tak prenádherný duet El Condor Pasa.

Ach, ako by som sa ja teraz rada niekam vyparila, najlepšie na ich koncert, nehľadiac na to, že prestali spoločne vystupovať už vskutku dávno.

Nevedela som čo robiť. Bola som nešťastná, zmätená a smutná.

Prečo to urobil?

Kedy od nás plánoval odísť?

Keby mama nenašla tie správy, povedal by nám to vôbec?

Keď som sa ja aj ona konečne upokojili, všetko mi vysvetlila. To, že na to prišla len včera, pritom ako mu chcela podať telefón s tým, že mu niekto píše. A keďže moja mama je veľmi rýchla čitateľka, pri pohľade na obrazovku mobilu si omylom prečítala všetky tie správy. Vraj sa ešte v ten deň, keď ja a Severín sme boli ešte v škole, hrozne pohádali a on odišiel.

A ona nevie, kedy a či vôbec sa ešte vráti domov, teda, ak to tu ešte považuje za svoj domov.

S otcom som síce nemala najlepší vzťah, často sme sa kvôli našej tvrdohlavosti a jeho sebeckosti hádali, ale aj napriek tomu som ho milovala. Bol to predsa len môj otec a ja som si ho svojim spôsobom vážila, aj napriek jeho chybám.

Nikdy by som si nemyslela, že by to bol schopný urobiť. Opustiť mamu a nás...

Keby mi nezapípal mobil, tak by som sa ešte veľmi dlho utápala v smútku, ktorý ma nadobro pohltil.

Utierajúc si slzy som sa natiahla po mojom telefóne a keď som si prečítala meno odosielateľa, musela som sa pousmiať.

Princezná Bohuša:

Mala si sa mi ozvať. Len mi nehovor, že si na to zabudla.

Zhrozene som civela na správu a nevedela som zrazu o čom to píše. Až po pár sekundách mi došlo, že ma Tomáš Rabovský vlastne pozval na večeru a ja som sa mala môjmu teplému priateľovi ozvať a dohodnúť sa s ním ohľadom príprav.

Úplne mi to vyfučalo z hlavy!

Chcela som opäť cítiť tú radosť zo zistenia, že sa páčim Tomášovi, no ona sa nejakým nedopatrením nedostavila. Namiesto toho vo mne bolo len prázdno, ktoré nikto a nič len tak skoro nezaplní.

Ja:

To rande ruším. Nemám náladu sa predvádzať pred nejakým borcom, ktorý ma tak či tak chce len pretiahnuť a následne odhodiť ako použitý toaletný papier.

Čo najrýchlejšie som mu odpísala a mala som v pláne sa opäť vrátiť k svojim chmúrnym myšlienkovým pochodom, no to by nemohol byť Bohuš, aby ma neotravoval hlúpymi telefonátmi. Mala som chuť hodiť ten sprostý smartfone o stenu, avšak vedela som, že nový nedostanem, a že by som si to pekne odskákala. Nikto totižto nemá právo ignorovať samotného Bohuša Tománeka.

„Čo ti to preletelo cez nos, knedľa?" začula som jeho nabrúsený hlas hneď ako som mu zdvihla.

„Jednoducho sa mi tam nechce, chápeš?"

„No tak to prrr, kamarátka. Ešte pred hodinou si si išla vykričať hlasivky z toľkého nadšenia, že ťa Rabovský, ten neodolateľný fešák, pozval na rande a teraz by si to rušila?!"

„Niečo sa totižto stalo, Bohuš," nešťastne som zamrnčala a on stíchol.

„Prídem za tebou?" po chvíli sa spýtal krotkým hlasom a ja som sa opäť musela pousmiať nad skutočnosťou, že mám toho najlepšieho kamaráta pod slnkom.

„Nie, nerob si starosti, ja prídem za tebou," chcela som jednoducho vypadnúť z tohto prekliateho domu a možnosť úniku v podobe krásneho sídla Tománekových sa v tomto momente zdal ako skvelý nápad.

„Budem ťa napäto očakávať,"

Bohušova izba sa mi vždy veľmi páčila.

Mala nevtieravé modré steny pokryté rôznymi plagátmi, fotkami či už s jeho rodinou, alebo so mnou a občas sa tam mihol aj nejaký ten krátky motivačný citát.

Veľkú bielu manželskú posteľ mal uprostred miestnosti, z oboch strán ju obklopovali rovnako zafarbené nočné stolíky. Nad posteľou mal obrovské hodiny, ktorých rám bol vyplnený-ako inak-, najrôznejšími fotkami.

Dostal ich odo mňa na osemnáste narodeniny.

Preplnená skriňa sa mu nenápadne chúlila za dverami, písací stôl mal v jednom z kútov izby, spoločne s knižnicou, ktorá ho pekne oddeľovala od zbytku miestnosti. Hneď vedľa knižnice mal poličky a pod nimi smetiak a kôš na prádlo.

Naproti postely mal obrovské okno s parapetom, na ktorom sme zvykli sedávať a pozorovať z neho rušnú ulicu.

„Tak, čo sa stalo?"

Sedela som na už spomínanom parapete a v rukách som žmolila okraj bieleho vankúša.

„Môj otec si našiel frajerku,"

Zdvihla som k nemu oči. V jeho peknej tvári s výraznými lícnymi kosťami a ostrou sánkou sa zračil údiv. Niekedy som preklínala všetkých svätých za to, že je niekto tak pekný a úžasný ako Bohuš, teplý.

„To myslíš vážne?"

„Nie, hovorím ti to len tak zo srandy, vieš?" sarkasticky som zatiahla a prevrátila očami. Keď som bola smutná, často som bola aj ironická a zlá.

„Nevybíjaj si na mne hnev, Dáša. Len som sa spýtal," dotknuto sa na mňa zamračil a vošiel si rukou do svojich plavých vlasov.

„Nikdy by som to do neho nepovedal,"

„Ani ja," dala som mu za pravdu. Nechcela som to už rozoberať. Nechcela som myslieť na to, že môj otec je úplne rovnaký ako tí chujovia, ktorí opúšťajú svoje rodiny, no vedela som, že Bohušovi to musím povedať.

Nedal by mi pokoj dokým by to zo mňa nevypáčil.

„Takže nejdeš na to rande?"

„Tú otázku teraz myslíš seriózne?"

„Keby som ju seriózne nemyslel, tak sa ťa ju asi nebudem pýtať, nemyslíš?" Vrátil mi môj predchádzajúci sarkazmus, načo som opäť raz otrávene prevrátila očami.

„Nebudem si budovať nejaký vzťah, keď sa moji rodičia rozvádzajú,"

„S týmto prístupom skončíš ako nikdy nemilovaná, stará panna,"

„Tak nech! Aspoň sa vyhnem všetkej tej bolesti, čo vzťahy prinášajú!"

Bohuš, ktorý sedel strnulo na posteli si povzdychol a zarmútene zavrtel hlavou.

„Cica, ale takto to nemôžeš brať. Vzťahy a láska sú krásna vec, všetok ten ošiaľ a cit, ktorý so sebou prinášajú..." zasnene sa usmial a postavil sa. Pomalým, priam mačacím krokom sa ku mne vydal.

„Ani si nevieš predstaviť, aké je to všetko len nádherné," slastne privrel oči a sadol si ku mne na parapet.

„Keď som ťa pred rokom tíšila po rozchode s Tiborom, neprišlo mi, že by to bolo až také fasa," pochybovačne som sa zaksichtila a nechala som sa od Bohuša objať.

„Nemôžeš sa na to všetko pozerať tak pesimisticky. Pozri na to z tej lepšej stránky. Pocit čerstvej zamilovanosti je ten najkrajší, aký poznám! Prvé bozky, zbližovanie sa a všetko to okolo ma zakaždým úplne opantá. Áno, je pravda, že sa to občas nevydarí a áno, je pravda, že to potom bolí, no stojí to za to, to je jediné, na čo sa musíš zamerať,"

„Aj tak s ním nikam nepôjdem,"

„Ale no tak!"

Zúfalo vykríkol tesne pri mojom uchu, až som sebou trhla. Za normálnych okolností by som sa na jeho reakcii zasmiala, no dnes som na jeho melodramatickosť náladu nemala.

„Kristušák! Chceš aby som ohluchla?" sykla som, ale neodtiahla som sa od neho.

„Nie, chcem aby si dostala rozum a išla s Tomášom na to rande,"

„Možno nabudúce,"

„Možno?"

„Určite,"

„Sľubuješ?"

„Sľubujem,"