Gymnázium. Keď som sa na neho pred dvoma rokmi hlásila, javil sa to ako dobrý nápad pre niekoho, kto si úplne nie je istý tým, čo chce v budúcnosti robiť.

Dnes tomu už moc neverím. Najradšej by som z tadeto odišla, no nechce sa mi ísť bez Bohuša a začínať od úplného začiatku. Na to som až príliš lenivá a pohodlná.

Ale aby som to uviedla na pravú mieru... nemala som problém s gymnáziu kvôli ľudom, ktorí sem chodili, alebo nebodaj kvôli učiteľom. Nie, to vôbec nie, naopak musím priznať, že deväťdesiat percent obyvateľstva tejto školy je naozaj rozumných a skvelých. Tých ostávajúcich desať percent radšej nekomentujem.

Nemala som rada toto gymnázium kvôli tomu, že som nenávidela všetky predmety snáď s výnimkou dejepisu, občianskej, etiky a literatúry. Prišlo mi úplne zbytočné aby som sa učila niečo, čo ma nezaujíma. Ale aj napriek tomu ako ma to ubíjalo a nebavilo, som prechádzala s nanajvýš dobrými výsledkami. Bohuš taktiež.

Práve to bol dôvod, prečo keď vstúpila naša profesorka matematiky do triedy, úplne odignorovala fakt, že ja a Bohuš máme na našej lavici drzo vyložené nohy, a že sme pomaly nezaregistrovali ani jej príchod. Výhlad z okna nám prišiel omnoho zaujímavejší.

„Bednáriková, Tománek, aspoň sa tvárte, že ma chováte v úcte. Postavte sa," nakoniec nás však profesorka nedokázala nechať úplne na pokoji a podráždene nás zahriakla.

A keďže sme s Bohušom nechceli a nepotrebovali žiadne problémy, bez reptania sme sa postavili za sprievodu hluku, ktorý vydávali naše odsúvajúce sa stoličky.

Bolo vidieť, že Sýkorková zadržiava výbuch hnevu, no aj tak nám nič nepovedala. Bolo pod jej úroveň sa dohadovať s nejakými rozmaznanými a drzými zasranmi a aj keď veľa ľudí tento jej prístup považovali za znak arogancie, ja som to na nej obdivovala.

Keby neučila matematiku, možno by sme si aj rozumeli.

„Tak, keď mi konečne venujete všetci vašu pozornosť," hodila po mne a Bohušovi významne pohľady.

„Musím vám oznámiť, že pre dnešok sa budete spájať so štvrtou á, keďže im rekonštruujú učebňu," oznámila nám a keď si po prvýkrát všimla v mojej tvári záujem, sama pre seba sa usmiala, nehľadiac na to, že ma nezaujala učivom matematiky, ale takou hlúposťou ako je chvíľkové spojenie tried.

„Prečo ich ale nepriradia k ich ročníku, prečo práve k nám?" Skríkol Patrik, načo sa triedou začalo ozývať súhlasné brblanie.

Nechápala som, prečo ho to tak zaujíma. Pokial viem, sám Patrik medzi maturantmi zo štvrtej á mal veľa známych a priateľou.

To ja by som tu mala protestovať, keďže práve do tejto triedy patril Tomáš, ktorému som sa snažila vyhnúť celý deň.

„Je to kvôli tomu, že pred mesiacom mali štvrtáci medzi sebou hromadný konflikt a keďže nechceme prilievať olej do ohňa, rozhodli sme sa nasledovne. A navyše by sa ani nezmestili do triedy štvrtej bé. Zabúdate snád na to, že okrem vašej učebni sú poväčšinou všetky ostatné malé a stiesnené?" Potom, čo Sýkorková všetko vysvetlila sa neozvali už žiadne protesty, i keď ja som mala chuť vyskočiť a rozkričať sa, že nechcem aby sem chodili, nehľadiac na to, že naša trieda je pre túto úlohu ako stvorená.

Cítila som sa totižto hrozne trápne kvôli tomu včerajšku. Zrušila som rande s mojim idolom cez smsku, bez skoro žiadneho vysvetlenia!

Navyše sa mi Tomáš potom snažil celý večer dovolať, no ja som ho hlúpo ignorovala.

Nervozita vo mne sa začala pomaly stupňovať, vďaka čomu som začala hlasno klopkať prstami o dosku lavice.

„Bednáriková, prestaňte," zahriakla ma profesorka a ja som na jej príkaz neochotne prestala.

Namiesto toho som sa oprela o operadlo stoličky, s nohami opäť vyloženými a bolestivo som si zabárala nechty do odhaleného predlaktia.

„Čo robíš, Dáša?" Sykol po mne vystrašene Bohuš a treskol mi po rukách, aby mi tak naznačil, nech si prestanem zbytočne ubližovať.

„Bude to v poriadku, možno sa na teba urazil a bude ťa ignorovať," Bohuš moc dobre vedel, z čoho som taká vykoľajená a tak sa ma snažil podržať aby som sa úplne nezrútila.

„Ale ja nechcem aby ma ignoroval!"

„Tak potom prečo pred ním celý deň zbabelo utekáš?" Nechápavo nakrčil obočie. Chcel ešte niečo povedať, no prudké otvorenie dverí mu v tom zabránilo.

Dotyčný, ktorý prerušil našu debatu nebol nikto iný ako Libor Ftáčnik, najväčší vagabund na celej škole. Bol to ten typicky zlý chlapec s náušnicami v ušiach a s tetovaním, ktorý bol zakaždým oblečený podľa najnovších trendov. Musím ale uznať, že to bol naozaj fešáčisko, no ja som nestála o niekoho, kto spal s celou našou školou. A preto som nechápala, prečo niekto ako Tomáš je Liborov najlepší priateľ. Týto dvaja príťažlivý maturanti aj napriek svojim rozdielným povahám spolu boli v jednom kuse.

V ich prípade totižto platilo to, že kde bol Libor, tam bol aj Tomáš a tak ma vôbec neprekvapil, keď sa zrazu môj princ na bielom koni vynoril spoza jeho chrbta v celej jeho dokonalosti.

Keď som ho uvidela, mala som chuť sa prepadnúť pod zem.

Svetlé vlasy, ktoré mal ostrihané podobne ako Elvis Presley počas jeho éry, na ňom nevyzerali hlúpo ako by si mohol niekto myslieť. Práve naopak, perfektne mu podtrhovali symetrickú tvár s peknými črtami. Široký úsmev a uličnícke modré oči mu ešte ku všetkému dodávali chlapčenský zjav, ktorý zabránil tomu, aby jeho retro štýl zväčša sa skladajúci z károvaných košieľ, z pruhovaných tričiek a ponožiek, alebo ešte z huňatých svetríkov a naschvál ošarpane vzhliadajúcich riflových vestičiek, aby vyzeral ako prach obyčajný šprt. Keď si však nasadil okuliare ktoré nosil pri čítaní, ani jeho chlapčenská iskra mu od toho nepomohla.

A aj napriek tomu bol šarmantný a dievčatami neuveriteľne žiadaný. 

„Ach, keby som mohol, strčím mu ho až do hrdla," ozval sa po mojej ľavici zasnene Bohuš, sledujúc pritom Tomáša. Rozhnevane som ho treskla do ramena. Jeho tvár sa skrivila do bolestnej grimasy. Teatrálne sa chytil za postihnuté miesto.

Ani som si nevšimla, kedy sa ku nám ten svetlovlasý švihák a jeho otrávený priateľ stihli priblížiť. Zaregistrovala som to až vo chvíli, čo jeho príjemný hlas prehovoril mojim smerom:

„Ahoj, Dášenka," temer mi zabehla slina keď som ho začula. Prudko som sa otočila jeho smerom. Veľké modré kukadlá sa na mňa veselo usmievali, zatiaľ čo ja som musela byť od nervozity a hanblivosti červená až za ušami.

„Ahoj, Tomáš," neisto som ho odzdravila a za ucho som si schovala neposedný prameň mojich tmavých vlasov.

„Po hodine príď pred triedu, potrebujem sa s tebou porozprávať," ukončil náš krátky rozhovor a stále zo mňa nespúšťajúc zrak sa rozišiel smerom k prázdnej lavic,  ktorá bola hneď za tou mojou.

Po zvonení na prestávku som sa musela dlho premáhať aby som sa postavila a išla za ním. Vlastne, keby na mňa Bohuš nenakričal a nezhodil ma zo stoličky, vôbec by som sa k tomu nedokopala.

Keď som sa konečne dostala pred triedu, už tam stál. Bol opretý o tú ošúpanú žltú stenu a pozeral sa do zeme, pričom mu jeho svetlé vlasy spadali do tváre. Akonáhle však zaznamenal moju prítomnosť, odstrčil sa od nej, vyrovnal sa a prehrabol si už toľkokrát spomínané vlasy.

Skoro som sa pri pohľade na neho roztopila, no snažila som sa to nedať na sebe poznať. Preto som k nemu len na oko sebavedomo pristúpila a usmiala sa na neho.

„Tak? Čo potrebuješ?" tváriac sa, že mi to je jedno som sa ho spýtala. On sa iba nad mojím správaním uškrnul.

„Vieš, chcel som sa ťa spýtať na ten včerajšok," nervózne sa pousmial a potom sa pozrel do zeme.

„Nie som zvyknutý na to, že by niekto schôdzku so mnou zrušil, vieš? Ja som sa chcel preto len spýtať, či to náhodou nebola moja chyba, či som niečo nepokazil a ty si si to kvôli tomu rozmyslela..."

„Ježiš, to určite nie. Nie, nič zlé si neurobil," zhrozene som ho zarazila.

„Ja, včera som naozaj nemohla ísť kvôli rodinným problémom,"

„Stalo sa niečo vážne?"

„Nie, vlastne, vlastne aj áno, no nechcem to riešiť," priznala som.

„Fajn, budem to rešpektovať," usmial sa na mňa a ja som vedela, že to myslí úprimne.

„No a keď sme si to už tak vyriešili," zahryzol si do pery a ja som mala čo robiť, aby som po tomto gestu na neho neskočila ako hárajúca fena.

„Nechcela by si to so mnou skúsiť ešte raz?"

„Veľmi rada," nadšene som súhlasila. Moje vnútro od radosti skákalo až po strop.

„Takže si si to u neho nepokazila?"

Potom, čo sme sa s Tomášom dohodli na tom, že to nedokončené rande dokončíme, som musela prežiť ešte ďalších šesť hodín, ktoré neboli neznesiteľné len vďaka pohľadom a úsmevom ktoré po mne Tomáš celý čas hádzal.

Bohuš nad nami vtedy prevracal očami a gánil na môjho nápadníka s takou vervou a znechutenosťou, že som mala chuť ho niečim ovaliť po hlave.

Keď sme sa však konečne dostali zo školy a rozhodli sme sa, že ako skoro každý druhý týždeň tak aj teraz urobíme u neho doma prespávačku, tak do mňa začal s neuveriteľnou vervou dobŕdzať a vyzvedať, o čom sme sa to vlastne pred tou triedou bavili a čo mali znamenať tie jeho zamilované pohľady vysielané mojim smerom.

„Nie, nepokazila. Tomáš je totižto neuveriteľne chápavý a milý chalan, ktorý sa nenechá len tak ľahko odradiť,"

„Si si istá, že nie je gay?" Pochybovačne skrčil obočie Bohuš, načo som ja po ňom hodila jeden z jeho ozdobných vankúšov.

„To, že je iný ako ostatní chalani ešte neznamená, že kope za tvoj team!" Zrúkla som po ňom vášnivo. Bohuš sa nad mojou reakciou začal smiať. Vankúš ktorý som po ňom hodila bez problémov zachytil a teraz ho zvieral v rukách.

„Ja sa iba pýtam! Čo na mňa hneď útočíš?" na oko nechápavo sa na mňa zamračil, ale hneď nato sa opäť pustil do obrovského rehotu.

„Keby si len videla, ako si sa tvárila!" Smial sa až tak, že o chvíľu začal štikútať, čo som už nevydržala ja a pridala som sa k nemu, keď tu sa zrazu domom začal ozývať netrpezlivý ženský hlas:

„Bohuš Tománek, okamžite sem poď!" Bola to Bohušova mama, ktorá tu robila taký bordel. Nikdy by som si nebola myslela, že niekto tak drobný a milý, dokáže takto nasrate vrieskať.

„Veď už idem!" Zakričal smerom dole Bohuš a začal sa otrávene štverať na nohy. Následne mi venoval jeden z jeho ospravedlňujúcich úsmevom a doplnil ho ešte o pohľad typu "ešte sme spolu neskončili".

Ja som nad ním iba prevrátila očami a keď odišiel, načiahla som sa po mojom mobile a na plné pecky som si pustila Bridge over troubled water. Bohuš koniec koncov išiel za svojou mamou a tak tu nebol nikto, kto by mohol kritizovať môj hudobný vkus. A tak som si len spokojne ľahla na ľavú polovicu postele, ktorú mi Bohuš určil a slastne som zavrela oči.

V tejto polohe som ostala naozaj dlho. Hlasy Simona and Garfunkela sa Bohušovou izbou ozývali stále dookola, v znení tej jedinej piesni, ktorú som milovala skoro tak, ako svojich najbližších rodinných príslušníkov, priateľov a moje mačky.

Keď som začula otváranie dverí, myslela som si, že to je Bohuš. No už v momente čo som namiesto svetlých anjelských kučier uvidela neskrotnú záplavu čiernych vlasov, bolo mi jasné, že predo mnou nestojí môj najlepší priateľ, ale jeho starší brat, Belo Tománek, ktorého pekné oči sa na mňa zvedavo dívali z perfektne vyzerajúcej ostrej tváre, ktorej exoticky olivová farba pleti sa mi vždy náramne páčila.