Otvorila som presklené vchodové dvere, ktoré viedli do nášho pekného bungalovu a spokojne som si pritom hmkala veselú pesničku od Simona and Garfunkela, Cecilia. Vo svojej podstate je to pieseň smutná, o zlomenom srdci, no jej melódia je tak chytľavá a veselá, že si nemôžem pomôcť. Kútiky úst mi samé od seba mieria na hor a telo sa hýbe do rytmu piesne.

Až po chvíli, keď som za sebou silno zabuchla dvere, vyzliekla si bundu a vyzula topánky a všetko dala na svoje miesto, som si konečne vybrala slúchadlá z uší a zakričala z plného hrdla:

„Som doma!"

Nič.

Ticho.

Zmätene som sa zamračila. Moja mama síce pracovala ako produkčná v národnej televízií, no i napriek tomu bola viacej doma ako v robote. Samozrejme, párkrát do roka, keď mali nejaký veľký a dôležitý projekt, bola nútená ostávať v práci dlhšie, ale ako vravím, nestávalo sa to veľmi často.

Preto som bola prekvapená, keď som nezačula jej zvučný hlas ako ma znudene zdraví a následne sa ma zvedavo pýta, ako som sa mala v škole. Väčšinou sa toho moc nedialo a tak som sa jej zakaždým len krátko posťažovala na spolužiakov a učiteľky.

Ale dnes bol výnimočný deň!

Pozval ma totižto Tomáš Rabovský na rande a mama moc dobre vedela, ako veľmi ho obdivujem a vlastne k nemu chovám tak trochu platonickú lásku. Skoro ako k Harrymu Stylesovi, až nato, že s tým britským fešákom sa nikdy nestretnem a tak môžem o ňom a o našom imaginárnom vzťahu iba snívať.

Do nedávna som si to myslela aj v spojitosti s Tomášom, ale pravdepodobne som sa mýlila, alebo ešte lepšie, podceňovala som sa, ako som to mala koniec koncov zvykom.

A tak som sem s dobrou náladou a nevyrieknutými slovami na jazyku mierila a plánovala som presvedčiť moju mamu, že aj napriek tomu, že Tomášovia sú väčšinou divní, Rabovský je výnimka a tak by mi mala dať svoje požehnanie a ušetriť ma jej neuveriteľne dlhým príhovorom, že som na randenie ešte primladá, a že nech sa neopovážim si toho chlapca vpustiť medzi nohy, lebo ma zamkne v izbe a až do tridsiatky ma z nej nepustí.

Nechápem, prečo okolo toho vždy robila takú drámu. Ona keď mala len pätnásť rokov chodila a za ruky sa držala s dvadsiatníkmi a mne nedovolí v sedemnástich ani len ku nejakému chalanovi ísť prespať. Dokonca mi nechcela dovoliť ísť ani k Bohušovi a to je Bohuš gay...

Nedočkavo som si povzdychla. Celý deň som sa tešila ako jej všetko vykvákam a ona nie je doma! To je mi ale vrchol!

S krútiacou hlavou som odomkla obrazovku na svojom Iphone 6 a chystala som sa vytočiť jej číslo, keď tu zrazu som začula tlmené vzlyky.

Prekvapene som zamrkala, telefón som opäť zamkla a strčila som ho do vačku.

Niečo tu nesedelo.

Neisto som vykročila smerom z kade vychádzali náreky. Ani som si neuvedomila, že chodím po špičkách. Dokonca som aj odignorovala moje milované mačky, čo som nezvykla. Vždy po príchode domov som sa s nimi poctivo zdravila.

„Mami?" neisto som opäť prehovorila a nakukla som do spálne mojich rodičov. Sedela tam. Peknú opálenú tvár mala schovanú v dlaniach a jej krátke čierne vlasy mala zopnuté do neposedného drdolu.

  „Mami," vystrašene som vydýchla a vošla som do svetlej miestnosti. Prisadla som si vedľa nej a položila jej ruku na trasúci sa chrbát. Nevnímala ma. Bola úplne mimo.

Zmätene som ju objala a nepúšťala. Nebola som zvyknutá na to, že by moja mama plakala. Bola to nezvyčajne silná žena, ktorú máločo dohnalo až k slzám.

Nejakú tú chvíľu sme ostali len v nemom objatí. V náruči som zvierala jej roztrasené telo a nepúšťala ho dovtedy, dokým sa neupokojilo.

„Ach, Dášenka, nemala si ma takto vidieť," vyčerpane zašepkala a zdvihla ku mne jej uplakané čierne oči. Len som sa na ňu smutne usmiala. Dobrá nálada ma prešla už v momente, čo som ju uvidela takúto zronenú.

„Nemusíš mať svoje pocity stále pod kontrolou, mama. Niekedy si proste musíš poplakať, aby sa ti uľavilo, nehľadiac nato pred kým, rozumieš?" na moment som sa odmlčala, no hneď nato som sa jej spýtala:

„Uľavilo sa ti?"

„Kiež by!" Zabedákala a opäť mi zaborila tvár do priehlbiny medzi mojim ramenom a krkom.

„Moje srdce je rozdrvené na prach,"

„Mama, čo to táraš? Prečo?" Zdesene som sa jej spýtala. Nepáčilo sa mi kam naša konverzácia smerovala, no vedela som, že ju musím vypočuť a pomôcť jej tak, ako ona vždy vypočula a pomohla mne.

„Tvoj otec si našiel priateľku, Dášenka," hlas sa jej zlomil ako to vyslovila. Ja som jej na to nič nepovedala, len som sa bezducho zadívala na béžovú stenu z ktorej sa na mňa usmievala nosatá karikatúra môjho otca.

Otec si našiel inú? Môj otec?

V hlave mi zazneli poplašné sirény, myšlienky mi nezastaviteľnou rýchlosťou začali prúdiť hlavou. Nechcela som tomu uveriť, no neodvážila som sa mamu obviniť z toho, že klame. V takejto veci by nikdy neklamala, ani nežartovala.

„Nemôžeš tomu uveriť, že? Úprimne, ani ja. Nikdy som si nemyslela, že by to bol schopný urobiť," prerušila ticho mama a tento raz to bola ona ktorá ma objala. Jej jemná ruka s dokonalo upravenými nechtami mi prešla po vlasoch. Ja som sa nehýbala. Len som si ticho užívala jej dotyk.

Je až neuveriteľné, akou rýchlosťou sa dokáže najlepší deň zmeniť na ten najhorší.

Rande a nejaký Tomáš Rabovský mi úplne vyfučali z hlavy. Rovnako ako to, že som mame chcela niečo povedať a neskôr ísť za Bohušom s tým, že chcem aby ma pekne namaľoval a pripravil na večer. Mali sme ísť s Tomášom totižto na večeru k Vodníkovi, do jediného normálneho podniku v celom okolí.

„Dášenka moja, povedz niečo," zanariekala mama.

Neisto som sa na ňu pozrela. Na jej opuchnuté oči a roztrasené pery. Na bolesť a sklamanie, ktoré jej rezonovalo v tvári.

„To nič, mama. Som v poriadku."

„Naozaj?" Pochybovačne sa na mňa zamračila a prešla mi palcom po líci.

„Nevyzeráš na to,"

„Som len sklamaná a prekvapená. Nič viac, nič menej," snažila som sa to zahovoriť. Mama si toho všimla a zmĺkla.

„Nechcela som, aby si sa to takto dozvedela. Ach, bože ja som tak hlúpa."

„To nič. Nič sa nedeje mama. Skôr či neskôr by som to aj tak zistila. Zistila by som to, že nás otec proste len tak zo dňa na deň vymení za niekoho iného," snažila som sa skryť paniku a zmätok, ktorý mi začal pomaly otupovať zmysly.

Vedela som, že sa mi to nedarí, ale nedokázala som tomu zabrániť. Bola som čitateľná ako kniha.

„Nezaslúži si nás, nie nezaslúži. Ani Severína, ani mňa a vonkoncom už nie teba. Nezaslúži a nezaslúži. Jednoducho nás bez slova opustí, len tak, pre nič za nič, ako keby sa nechumelilo?! Veď to nič, nič, v poriadku, nič to. Dejú sa aj horšie veci, nemám pravdu?" Hystericky som sa začala smiať. V očiach ma štípali slzy a ja som vedela, že ich už dlho neudržím.

Chcela som byť aspoň pre tentokrát silná. Zároveň som však chcela byť sama, zahrabať sa pod perinu a skryť sa tak pred celým svetom.

Vzlyky sa vydriapali na povrch a ja som ich už nedokázala zastaviť. Mama mi na to nič nepovedala. Nevšímala si môj hysterický záchvat a fakt, že som sa úplne zosypala. Jednoducho ma len mlčky objala rovnako, ako som ja objala pred chvíľou ju.

Ticho a ochranársky, tak, ako objímajú mamy svoje dcéry.

Ta-dá!

Áno, som tu opäť raz ja a áno, opäť s ďalším novým príbehom, ignorujúc fakt, že som ešte nestihla dokončiť ani ZPNM. Nebudem sa tu ale za to ospravedlňovať, keďže som až priveľmi nadšená z tohto príbehu a je mi úplne jedno, že prvých pár kapitol môže byť pre veľa ľudí nudných. Ja som hrdá na to, že som sa konečne odhodlala napísať príbeh v rýdzo Slovenskom podaní a prostredí. Ani si neviete predstaviť, aká som nadšená z toho, že som mohla použiť naše krásne slovenské mená a slová, ktoré do cudzokrajných príbehoch nemôžem dať-aj keď ich tam možno podvedome dávam. Dúfam teda len, že aj vy z toho príbehu budete mať rovnakú radosť ako ja.

PS.: Som síce ateistka, ale aj napriek tomu sa modlím k Bohu aby mi dal silu túto story dokončiť.

PS. č. 2.: Keby ste si náhodou všimli nejaké gramatické chyby, nebojte sa na ne upozorniť. Predsa len, chybami sa človek učí, no nie?

Vaša patriotická Ema.