Pozerala sa na mňa ako teľa na nové vráta. Strapaté tmavé vlasy, ktoré mala ostrihané do postupna-aspoň tak to vždy Žofia nazvala, keď videla dievča, ktorého účes mal niektoré pramene skoro úplne krátke a iné zasa dlhé-, jej lietali na všetky svetové strany. Voľné, zjavne chlapčenské tričko s podtlačou mačky mala pokrčené, úzke čierne džínsy jej obťahovali svalnaté nohy.

Dáša Bednáriková, bola naozaj pekná, nehľadiac na to, že jej črty boli skôr zaujímavé ako krásne. Možno práve preto ju väčšina ľudí považovalo za príťažlivú. A možno to nebolo ani tak kvôli jej výnimočnosti, ale vďaka závanu šarmu, ktorý sa okolo nej v hojnom počte vznášal, keď okolo vás napríklad prechádzala, alebo sa na vás dívala tým istým spôsobom ako teraz na mňa. Keby nemala len sedemnásť, možno by som si aj dal povedať.

„Zdá sa mi to, alebo počujem Simona and Garfunkela?" Spýtal som sa jej zvedavo, opierajúc sa o zárubňu dverí.

„Nezdá, odkiaľ ich poznáš?" neisto mi oplatila otázku, obrovské oči, ktoré jej tvári dodávali priam bábikovský vzhľad, ale nie ten, ktorý mala každá druhá prvoplánová kráska. Nie, jej nevinný vzhľad na nej vôbec nepôsobil ako typické klišé.

„Moji rodičia mi ich púšťali keď som bol malý, keďže som ich ako jediní z mojich súrodencov počúval a pritom nefrflal. Práve naopak, vždy som ich prosil nech mi ich pustia ešte raz," pousmial som sa nad spomienkou, keď som prvýkrát začul ich úžasne duo a mal som pocit, že sa to stalo len včera.

„Objavila som ich podobne," oznámila mi, na jej tvári sa zrazu objavil obrovský úsmev. Ako keby až potom, čo som jej odkryl moju lásku k ich hudbe mi začala na plno dôverovať.

„Ktorá je tvoja najobľúbenejšia pieseň? Ja mám osobne najradšej práve Bridge over troubled water," ukázala na telefón, z ktorého vychádzala práve spomínaná pesnička.

„Viem, že je to ich najpopulárnejší song, a že ich praví fanúšikovia by si skôr vybrali menej známe piesne, ako napríklad Old friends, alebo For Emily, Whenever I May Find Her, aj keď mimochodom... Emily milujem tiež," začala mi nadšene vysvetľovať a ja aj napriek tomu, že by som inokedy niekoho kto tak veľa a očividne rád rozprával stopol, u nej sa mi do toho nejak nechcelo.

Neviem prečo. Asi to bolo kvôli tomu, že rozprávala o niečom, čo ma v podstate zaujímalo a mal som k tomu tiež čo povedať a asi to bolo trochu aj kvôli tomu, že mala pekný úsmev. Usmievala sa totižto ako slniečko na hnoji a mne sa páčilo po dlhej dobe vidieť niekoho s tak nefalšovaným a úprimným úsmevom.

„A ty? Ktorú máš najradšej?" S neskrývaným záujmom sa ma opýtala.

„Tiež Bridge over troubled water," priznal som a vykročil som jej smerom.

Na tvári sa jej na moment usadil neistý výraz, no potom ho opäť nahradil ten úsmev. Úsmev, ktorý síce nebol dokonalý, no i napriek tomu by som sa nečudoval, kebyže práve na neho balí všetkých chlapcov.

„Som prekvapený, že niekto v tvojom veku Simona and Garfunkela pozná,"

„Tváriš sa, ako keby si mal päťdesiat a nie cez dvadsať," otrávene poznamenala, úsmev jej však stále zdobil tvár.

„Aj napriek tomu je medzi nami celkom veľký vekový rozdiel, slniečko," použil som prezývku, ktorá mi napadla už v momente, čo som prvýkrát zazrel jej úsmev.

Neviem, či by som sa tým mal chváliť, no mal som tendenciu pre všetky ženy v mojom živote vymýšľať prezývky. Alicu som volal "Šmolinka", kvôli modrým vlasom ktoré mala hádam od štrnástich. Romanku som si pomenoval "líštička" a nie, to, že bola ryšavá nebol hlavný dôvod. Bolo to kvôli tomu, že bola nanajvýš prefíkaná a šikovná a tak mi toto drobné zviera veľmi pripomínala. Hanku, moju mladšiu sestru som volal "Rapunzel", keďže milovala rozprávku Na vlásku a k tomu mala snáď najkrajšie a najdlhšie svetlé vlasy, aké som kedy videl. Lenu, moju tretiu a poslednú sestru som často volal "pipina", pretože mi vždy pripomínala tie primadony z amerických filmov. Nikdy som jej ale touto prezývkou nepovedal, aj keď som  ju občas používal za jej chrbtom. Keby sa dozvedela, že ju takto volám, prinajlepšom by ma vykastrovala.

No a potom tu bola ešte Žofia. Pre Žofiu som nikdy nemal nejaké špecifické meno, od začiatku som ju volal proste "princezná" a bolo mi jedno, že to je najviac klišé prezývka na svete.

A pretože mi Dáša prišla po tomto našom krátkom rozhovore sympatická a prívlastok "slniečko" mi prišlo veľmi výstižne, neodolal som a musel som jej tak povedať.

Videl som, že ju prekvapilo ako som ju nazval, avšak nepovedala mi na to nič.

„Štyri roky mi neprídu ako niečo extra," mykla nezaujato plecami a nechala ma nech si vedľa nej ľahnem.

„Keď myslíš,"

„Nenávidím toto slovné spojenie," rozčúlene zahundrala a zazrela po mne.

„V momente, kedy to niekto povie, mám chuť mu odtrhnúť hlavu,"

„Máš chuť mi odtrhnúť hlavu?"

„Áno," zasmial som sa. To dievča bolo tak milé a úprimné, že som neodolal a musel som sa nad jej výstupom zasmiať.

„Čo ti príde vtipné?"

„Nič," zavrtel som hlavou, stále z nej nespúšťajúc zrak. Neisto sa na mňa ešte raz pozrela, prameň lesklých vlasov si zastrčila hanblivo za ucho.

Chcel som jej ešte niečo povedať, rypnúť si do nej, alebo s ňou opäť nadviazať rozhovor, no to by nemohol do izby vtrhnúť ospravedlňujúci sa Bohuš.

„Prepáč, Dáši. Mama ma vyhnala nech idem pokosiť, lebo to odkladám už vyše týždňa a blá, blá, blá," otrávene brblal. Keď však uvidel mňa ako ležím vedľa jeho najlepšej priateľky, zasekol sa a následne sa na mňa nevraživo zamračil.

„Viem, že ste sa so Žofiou rozišli, ale to ťa ešte neoprávňuje aby si mi tu balil Dášenku," ako prehnane ochranársky pes po mne zavrčal.

„Netrep, Bohuš. Kebyže nepočujem Simona and Garfunkela, tak by som sem ani nepáchol, čo by ale bola veľká škoda. Potom by som totižto nezistil, že tvoja kamarátka má naozaj dobrý vkus," laškovne som po Dášenke mrkol, načo sa na mňa pobavene usmiala.

„Áno, áno, ten váš trápni Simon and Garfunkel, neviem čo sa vám na nich páči," nepríjemne zatiahol a potom pohodil rukou smerom k dverám.

„A teraz keby si bol taký láskavý, odíď,"

Ja som si len nahlas povzdychol, postavil som sa a rozišiel sa smerom k dverám.

Izbou sa začala ozývať ďalšia úžasná pieseň od Simona and Garfunkela, Kodachrome-Maybellene, naozaj chytľavá vec. Preto som si začal nahlas pospevovať, pričom som sa otočil k Dáši a luskol som jej smerom.

Dáša sa ku mne nadšene pridala a vôbec jej nevadilo, že nevie spievať.

Bohuš po nás len zarazene pozeral a ja som už teraz vedel, že Dáši urobí hodinovú prednášku o tom, že ja som síce fajn chalan, ale rozhodne nie preňu. Určite to vedela aj ona, ale nevšímala si toho, stále so mnou spievala a smiala sa.

Keď som okolo Bohuša prechádzal, trochu som do neho strčil a tesne predtým, ako som vyšiel z bielych dverí, zvolal som:

„Dúfam, že sa spolu ešte niekedy pozhovárame, slniečko,"

Z Bohušovej izby som vychádzal s prekvapivo dobrou náladou.