Ležal som nehybne v mojej manželskej posteli. Jediné, čo som dokázal v tejto chvíli robiť, bolo len prudko hádzať drobnú loptu o strop.

Bol som rozčúlený, nešťastný a zlomený.

Mal som nutkanie ísť do najbližšieho baru a v ňom sa spiť pod obraz boží. Nemohol som si to však dovoliť. Romana by mi to nedovolila.

Spomínaná sedela pri písacom stole. Po pás dlhé, rovné vlasy jej voľne viseli popri tvári. Ich farba sa mi vždy náramne páčila. Boli hnedo-ryšavé, také neurčité a nevyspytateľné. Perfektne vystihovali svoju majiteľku.

Romana na mňa upierala svoje veľké zelené oči, v ktorých sa jej zračila úprimná ľútosť. Bola to moja veľmi blízka priateľka, dokonca by som mohol povedať, že tá najlepšia. Vždy tu pre mňa bola keď som ju potreboval, rovnako ako ja pre ňu.

Mal som ju rád. Bola skoro ako moja sestra, čo je trochu zvrátene, keďže som s ňou v jednu dobu udržiaval pomer, ale to je už dávno preč.

S príchodom Žofie som to medzi nami ukončil.

Ale Žofia tu už nebola. Rozišla sa so mnou. Vymenila ma za prachatého primára, s ktorým sa zasnúbila a presťahovala do Bratislavy.

Asi ju omrzelo čakať dokým doštudujem a začnem zarábať peniaze. Vždy bola netrpezlivá. A tak trochu aj hlúpa a bezcitná.

A ja blbec som ju aj tak nadovšetko miloval a bol by som jej zniesol aj modré z neba, len aby sa ku mne vrátila.

Chodili sme spolu už od strednej. Zavesila sa na mňa v treťom ročníku, hneď ako zistila, že môj otec je hlavným sponzorom našej školy a ja mám tým pádom vlastne prístup k jeho tučnému kontu.

Vtedy mi ešte nedošlo a vlastne ani dlho potom, že to dievča je len obyčajná pijavica.

Zistil som to až teraz, po troch rokoch vzťahu.

Keby som ja len bol počúval Romanu, prebehlo mi hlavou. Tej sa od začiatku nepozdávala.

„Belo, kamarát, netvár sa ako keby ti strkali do riti horiaci kus dreva. Nezrútil sa ti predsa svet, nie? Len si sa rozišiel s frajerkou, zbavil si sa bezcennej hoe a ťarchy a teraz si voľný ako vták! Vieš kým sa riaď? Meky Žbirkom a jeho pesničkou, Čo bolí, to prebolí. Momentálne vystihuje tvoju situáciu," zvýskla vášnivo Romana, obtáčajúc si pritom prameň dlhých vlasov na štíhly ukazovák.

Ja som na ňu hneď zazrel. Jej prístup bol síce obdivuhodný, no mňa nijak zvlášť neočaril.

„Nemôžeš to pochopiť, Romana. Nikdy si nemala zlomené srdce,"

„Ale čo? Ako to môžeš vedieť?" Ublížene na mňa zagánila a schytila do rúk jednu z jej šľapiek, ktorú po mne následne hodila.

Nestihol som sa letiacej papuči uhnúť. Trafila ma rovno do čela, čoho následkom sa mi loptička ktorú som si tak náruživo pohadzoval, odkotúľala do kúta izby.

Chytil som si boľavé čelo a zamrnčal som, keď som ucítil malú boľavú guličku, ktorá sa mi na ňom začala tvoriť.

„Ty fakt nie si normálna, Romana! Začo to bolo?!" Skríkol som po nej a súčasne si hladkal čelo.

„Za to, že rozprávaš o tom, o čom nič nevieš," nazlostene si založila ruky na malých prsiach. V jej zelených očiach sa zračila stará bolesť.

Bol som nemilo prekvapený, keď som to zočil. Nikdy mi nerozprávala o žiadnych jej vzťahoch, alebo frajeroch. Vždy keď som sa jej na nich vypytoval ma odbila s tým, že to nestojí za reč, a že ja by som sa mal skôr pochváliť so Žofiou.

A ja som sa vždy pochválil a nikdy som si nevšimol, že moja dobrá priateľka trpí.

„Romanka, líštička moja, čo je ti? Nebodaj aj ty máš čerstvo zlomené srdce. Prečo si mi o tom nepovedala?" Starostlivo som sa na ňu zadíval.

Pocit viny ma hrýzol ako keby mi po koži behalo stovky bĺch.

„Kedy si mi naposledy povedal Romanka, alebo nebodaj líštička?! Pred tromi rokmi?"

„Je to už poriadne dávno, čo?" Pobavene som sa na ňu uškrnul. Romana len nemo prikývla a potom sa mi z čista jasna hodila okolo krku.

Najprv ma to prekvapilo, no po chvíli som sa spamätal a objatie jej opätoval. V tej chvíli by som bol schopný zájsť aj ďalej, len aby som uľahčil svojmu svedomiu a utíšil jej trápenie.

Jej štíhle telo príjemne hrialo. Spomienky na naše milenecké obdobie sa mi zrazu začali objavovať pred očami.

Smútok zo straty Žofie zmizol sťa para nad hrncom. Veď som mal stále Romanu. Moju malú ryšavú Romanku, na ktorú som sa vždy mohol spoľahnúť...

„Povieš mi aký barbar ti zlomil srdce?" Zašepkal som jej moju otázku do ucha.

Zamrzla a stíchla.

Potom sa neochotne odo mňa odtrhla, zanechávajúc za sebou iba vlhký fľak na mojom ramene.

Neisto si utrela uplakané oči a zavrtela hlavou.

„Nepoviem," zamietla. Videl som, že je nervózna, že chce odísť a preto som jej ani nebránil, keď si zo stoličky zobrala svoju koženkovú bundu a obliekla si ju.

„Odprevadím ťa?"

„Netreba, zvládnem to aj sama,"

Len som prikývol a mlčky sledoval, ako sa húževnate pohybuje po izbe a hľadá svoje zatúlané plátenky.

Keď ich konečne našla, obula si ich, nevšímajúc si fakt, že sa stále nachádza v mojej izbe. Nevyčítal som jej to, veď boli koniec koncov temer nové a tým pádom aj skoro úplne čisté.

Hneď nato sa rýchlo vydala k dverám. Tesne pred nimi však zastala. Neisto sa za mnou otočila a keď si všimla, že z nej stále nespúšťam zrak, naprázdno prehltla.

Strápene sa pozrela do zeme, ruky stláčajúc do pästí. Potom ako keby sa rozhodla.

Jej ďalší ťah ma ale nadobro vykoľajil. Nečakane ku mne totižto pribehla a pritisla svoje sladké pery na tie moje.

Nestihol som ani zareagovať, ani jej bozk opätovať, alebo jej niečo povedať. Bolo to kvôli tomu, že rovnako ako nečakane ma pobozkala sa odo mňa aj odtiahla a hneď nato vybehla von z mojej izby.

A mňa tak nechala samého, napospas výčitkám svedomia a zmätenosti. Srdce ma stále bolelo zo straty Žofie a rozum mi nechcel vstrebať udalosti, ktoré sa tu práve odohrali.

Odvtedy čo Romana tak náhle odišla, ubehlo už pár hodín a ja jediné čo som za tú dobu dokázal urobiť, bolo sa premiestniť z mojej izby do obývačky.

Preto nikoho asi neprekvapí, že som si len váľal šunky na našom krémovom gauči a žral som už tretí balík čipsov.

Už vidím, ako sa na mne všetky tie kalórie odzrkadlia. Nie len, že som sám, ale ešte k tomu mám aj našliapnuté k dobrým dvadsiatim kilám nadváhy.

Môj zrak som upieral na televíznu obrazovku, v ktorej bežal nejaký primitívny americký seriál, ktorý by som za normálnych okolností ihneď prepol.

Avšak teraz mi to bolo jedno.

Vedel som, že v takomto stave nie som schopný si pomaly ani utrieť zadok po veľkej potrebe a tak som sa na všetko vykašľal, v rátane učenia a všetkých domácich prác, ktorých plnenie bolo jediným dôvodom, prečo ma rodičia ešte nevykopli z domu.

„Belo?"

Ani som si nevšimol kedy vlastne prišla.

Jednoducho tam zrazu len tak stála, divoké, na modro odfarbené kučery jej lietali okolo okrúhlej tváre a jej modré oči sa vpíjali do celej mojej úbohosti.

Bola to Alica, moja o dva roky staršia sestra, ktorá sa zjavne po dlhých mesiacoch cestovania konečne uráčila ukázať doma.

„Zdravím, Šmolinka," zabrblal som otrávene, pchajúc si do úst za hrsť čipsov.

„Čo tu robíš taký sám a zničený, nemal by si byť v škole?" nadvihla na mňa spýtavo obočie, načo si hneď ku mne prisadla.

„Mal by som, ale urobil som si voľno. Julo mi neskôr dá poznámky," oznámil som jej a snažil som sa ignorovať fakt, že si okolo mňa to malé modrovlasé čudo obmotalo ruky a položila si na moje rameno-presne na to isté rameno ako Romana-, tvár.

„Čo robíš?" Nechápavo som sa jej spýtal, snažiac sa vymaniť z jej zovretia. Alica však bola aj napriek jej jemnému zjavu silná, nedovolila mi sa od nej odtrhnúť.

„Skôr čo robíš ty. Ako som už hovorila. Si otrávený, bledý a nešťastný. Čo sa ti stalo?" nič som jej na jej otázku nepovedal. Chcel som byť ticho, vyriešiť si to sám, neotravovať mojimi hlúpymi problémami všetkých naokolo, no vedel som, že som voči mojej modrovlasej sestre bezbranný.

Už od malička sme si boli veľmi blízky a ja som k nej s božskou úctou vzhliadal. Stále tomu tak bolo, aj keď som sa to snažil skrývať. Neúspešne. Alica si aj napriek tomu bola vedomá toho, že nado mnou má stále rovnaký vplyv.

Vedela zo mňa totižto vymámiť úplne všetko.

Zdravím všetkých,

Viem, že zatiaľ je to nudné a nič sa tam v podstate nedeje, no nebojte sa. Zhruba v ôsmej kapitole sa to konečne rozbehne a vy sa budete môcť tešiť na prvý dialóg medzi Dášenkou a Belom.