Bola som šťastná. Netušila som, že Bohušov brat nie je len pekný, ale k tomu aj milý a vtipný. Bohuš so mnou moju radosť ale nezdieľal, keďže mi práve vysvetľoval, prečo by som sa nemala baviť s Belom. Vtipné na tom bolo však to, že aj napriek tomu, že na Bela vytiahol nejakú špinu, následne ju zakaždým vynuloval pomocou nejakej jeho milej vlastnosti.

„Ešte pred Žofiou mal kopec dievčat. Striedal ich ako ponožky a k tomu ešte spával aj so svojou najlepšou kamarátkou,"

„Ale potom prestal, nie?" Nadvihla som pobavene obočie a aj keď som nemala v pláne si s Belom nič začínať, nehľadiac na to, že jeho olivová pleť a čierne oči sú nanajvýš príťažlivé, nechala som ho, nech ma ďalej od svojho brata odhovára. Aspoň sa o ňom dozviem niečo nové.

Chcela som ale zároveň aj počúvať hudbu a pretože Bohuš nenávidel všetky moje obľúbené kapely a interpretov, hlavne teda Simona and Garfunkela, strčila som do telefónu slúchadlá a zapla som si náhodný mix.

Do uší sa mi dostali prvé tóny piesne Yesterday, od The Beatles.

„To síce áno, ale čo keď sa plánuje vrátiť do starých koľají a ty by si mala byť jeho prvá obeť?" Môj smiech Bohuša hlboko urazil, no ja som si toho nevšímala.

„Bohuš, drahý môj, ja som v očiach tvojho staršieho brata len malé decko. Radšej by sa prepadol od hanby, než by si mal so mnou niečo začať,"

„To nemôžeš vedieť,"

„Ale jasné, že môžem. Sám mi to naznačil," upokojujúco som sa na neho usmiala a jemne som ho pohladila po hebkých vlasov.

„Navyše sa nemusíš vôbec báť. Tvoj brat je síce ťažký fešák, ale ja mám oči len pre Tomáša," zasnene som vydýchla a už iba pri predstave jeho úsmevu mnou prebehla rozkoš.

„Niečo podobné hovorila aj Romana keď sem prvýkrát prišla a my sme si ich doberali, že spolu chodia. Vravela, že je Belo iba jej kamarát, nič viac, nič menej. Po pár mesiacoch sa mi prišla vyplakať s tým, že sa do neho beznádejne zaľúbila. Dnes, o šesť rokov neskôr, je na tom stále rovnako,"

„Kto je Romana?" Nechápavo som sa na neho zamračila.

„Belova najlepšia priateľka," pozrel na mňa ako na úplného debila.

„Niekto sem ide," poznamenal len tak mimochodom. Pravdepodobne počul niečie kroky, čo ja som nemala možnosť zaznamenať, keďže mi v ľavom uchu na plné pecky hrala hudba. Tichý Alicin hlas som ale zaregistrovala.

„Nepridáte sa k nám?" Otočila som sa jej smerom.

Bola opretá o zárubňu dverí, úplne rovnako ako Belo pred chvíľou. Až teraz som si všimla nápadnú podobnosť medzi nimi dvoma. Obidvaja mali ostré sánky, vysoko posadené lícne kosti a štíhlu tvár. Rovnako tvarované oči len s tým rozdielom, že Belo ich mal čierne ako noc a Alica modré ako rozbúrené more. Vlasy mali tiež obaja neskrotné a divoké, ale ak som mala dobré informácie, Alica mala od prírody vlasy svetlé a momentálne modré, zatiaľ čo Belové vlasy mali rovnakú farbu ako jeho oči. Aj Alica bola obdarená krásnou olivovou pokožkou ako Belo. Nikto iný zo šiestich súrodencov ju už ale nepodedil.

„K nám?" nadvihol Bohuš obočie v nemej otázke, načo sa Alica jemne zachichotala.

„To tvoje obočie ma vždy dostane," vysvetlila, stále sa chichotajúc ako trápna tínedžerka.

„Alica, niečo som sa ťa pýtal," zahundral netrpezlivo Bohuš.

„Vlastne fakt," pripustila a potom na chvíľu stratila rovnováhu, vďaka čomu mierne pootvorila dvere a tak sa nám naskytol výhľad na dve fľaše šampanského v jej rukách. Až teraz sme jej divné chovanie pochopili. Alica si už čo to popila.

„No ja, Lena, Matúš a Belo sme sa rozhodli si urobiť taký malý večierok, viete? A tak mi napadlo, že by ste to mohli trochu oživiť. Hlavne teda Dášenka," flirtovne po mne mrkla, načo som sa ja nervózne zavrtela. Alicina orientácia mi nikdy nevadila, avšak nemala som rada, keď po mne takto pomrkávala a flirtovala a nie, nebolo to kvôli tomu, že to bola žena. Nemala som rada ani keď to robili muži.

„Kde sídlite? Možno za vami prídeme,"

„V Leninej izbe, na balkóne," ozrejmila a bez ďalších rečí sa rozišla preč, zabúdajúc za sebou zavrieť dvere.

S Bohušom sme sa rozprávali ešte hodinu. Viedli sme diskusie na téma, čo sa deje vo svete, globálne otepľovanie, Tomáš Rabovský a jeho najlepší kamaráta Libor, rozchod mojich rodičov a k tomu všetkému aj Bela Tománeka.

Nakoniec nám ale vyhladlo a tak sme sa o desiatej večer rozhodli ísť hľadať niečo pod zub. Ako sme tak schádzali, čo najtichšie sme vedeli po schodoch, začuli sme smejúce sa hlasy a šuchotanie obalov, pravdepodobne od čipsov. A keďže sme zistili, že náš plán napchať sa týmto nezdravým soleným jedlom bez povšimnutia nám nevyjde, rozhodli sme sa prijať Alicin návrh a pridať sa k nim.

Keď sme opäť vyšli schody a vošli sme do Leninej izby ktorá mala ružové steny a nábytok biely, smiech a šuchotanie sa ešte niekoľkokrát znásobilo.

A v momente, čo sme vstúpili na obrovský a jediný balkón v celučičkom sídle Tománekových, hlasy boli už na okraji znesiteľnosti.

„Tak predsa ste prišli!" Zapišťala nadšene Alica a rozbehla sa k nám.

„Alica, nekrič tak. Zobudíš Hanku a rodičov," zahriakla ju Lena, najstaršie dieťa rodiny Tománekových, načo si elegantne odpila z vína.

Lena sa zo všetkých svojich súrodencov ako jediná najviac ponášala na ich maminu. Alica, Belo, Bohuš, Matúš a Hanka boli pomiešaní. Rovnako ako sa podobali na svoju mamu, sa podobali aj na svojho otca.

Lena mala jemné rysy, prekrásne plné ústa, drobný nos a svetlunké oči. Bola vysoká a štíhla, keby chcela, v pokoji by sa mohla dať na modeling. So svojimi perfektnými dlhými nohami by tam bola za hviezdu.

Po jej lavici sedel Matúš, ktorý spoločne s Belom zase ako jediní podedili otcovu tmavú farbu vlasov.

Matúša Tománeka som mala neskutočne rada. Bol v mojom veku a keby sa prihlásil na naše gymnázium, namiesto elektrotechnickej, tak by sme dokonca spolu chodili do toho istého ročníku. V prvom momente čo ma Bohuš predstavil svojej rodine som si myslela, že Matúš je jeho dvojča, nehľadiac na to, že sú si podobní asi ako uhorka paprike. Neskôr som zistila, že medzi nimi bol jedenásť mesačný rozdiel, ktorý činil Bohuša staršieho a keďže bol Matúš na svoj vek neuveriteľne vyspelý a Bohuš naopak nevyspelý, tak ich poslali spoločne do prvého ročníka, zabúdajúc  na fakt, že Matúš by si mohol v škôlke odbiť ešte jeden rok k dobru.

Matúš bol rovnako ako jeho bratia vysoký. Skôr šľachovitý ako štíhly a jeho tvár bola podlhovastá a rovnako ako Belo, Alica a Bohuš, mal aj on výraznú sánku. To bola ich jediná spoločná črta. Nos mal rovný a výrazný, pery poloplné a lícne kosti zanedbateľné a aj napriek tomu bol pekný, rovnako ako aj zbytok jeho rodiny.

Keď ma Matúš zbadal, príjemne sa na mňa usmial a kývol mi na pozdrav. Aj napriek tomu, že ho všetci poznali ako asociála a bezcitného outsidera, ja a jeho rodina sme vedeli, že je to v skutočnosti romantická duša, ktorá vo svete hľadá iba pochopenie a lásku.

No a potom, aby som nezabudla, tam bol aj Belo v celej svojej kráse.

Jeho veľké prižmúrené oči na mňa vytrvalo hľadeli, na červenkastých perách mal drobný úškľabok, úplne totožný s tým, ktorý po mne hádzal pri rozhovore v Bohušovej izbe.

„Ale veď ja nekričím, iba sa zabávam!" Štikútla rozjarene Alica, čím pretrhla prúd mojich myšlienok.

„A keď už sme u tej zábavy," šibalsky sa jej zalesklo v očiach.

„Čo keby ste sa niečoho napili? Nechcete byť predsa ako jediní na ocot, pritom nám môžete pomôcť vyriešiť náš konflikt," chytila nás za rukávy našich svetrov, ktoré sme si stihli v priebehu nočnej výpravy za potravou obliecť a začala nás ťahať smerom k ostatným, ktorí boli v kruhu usadení na rôznych stoličkách a kreslách, ktoré ponachádzali rôzne po dome.

Mňa posadila vedľa Bela, keďže mal ako jediný prútenú sedačku pre dvoch. Milo sa na mňa usmial a potichu sa mi prihovoril:

„Ako vidím, moje želanie sa splnilo, slniečko,"

„Aké želanie?" Nechápavo som sa k nemu naklonila bližšie, ako keby mi mal povedať nejaké svoje temné tajomstvo.

„No to, že by sme sa mohli opäť pozhovárať," povedal to ako úplnú samozrejmosť a potom mi už nevenoval pozornosť, keďže Alica začala niečo nadšene vysvetľovať.

„Nevieme sa totižto dohodnúť na tom, či melón patrí k ovociu, alebo k zelenine,"

„Nie, ty nechceš priznať, že melón je zelenina a nie ovocie," uviedol na pravú mieru Matúš.

Nemohla som inak, musela som sa pousmiať nad skutočnosťou, že sa hádajú kvôli takejto hlúposti.

Tázavo som sa pozrela na Bela vedľa seba, čím som mu naznačila, že ich spor vnímam ako zbytočný.

On sa nad mojim výrazom len krátko zazubil a zašepkal mi do ucha:

„Tváriš sa, ako by si ich nepoznala,"