Bosými nohami našľapovala po dlážke ľahko ako pierko a ticho ako myška. Po celej ploche končatiny sa jej šíril chlad. Prenikal každou bunkou a spôsoboval jej jemné mravenčenie. Spočiatku ho vítala ako príjemnú úľavu od horúčavy, no čochvíľa jej začal spôsobovať nepohodlie. Rozhodla si ho nevšímať a pokračovať ďalej. Nahé telo jej zakrývala len bohapustá látka nočnej košieľky, ktorá ani zďaleka nepostačovala na dokonalé zakrytie všetkých častí tela. A keď sa popod ňu dostal jemný vánok, Adlyn v momente naskočili zimomriavky po celom tele. Kráčala tmou, vedená len vlastnou intuíciou a pamäťou jednotlivých častí celého domu. Ticho, ktoré tu panovalo jej vynahradilo ruch celého dňa. Akoby sa všetko zastavilo, utíchlo v prospech niečoho väčšieho, vznešenejšieho s oveľa významnejšou hodnotou. Bola hlboká noc s jasným mesiacom výrazne prominujúcim na oblohe. Nemohla si ho nevšimnúť, keď tak opovážlivo nakúkal pomedzi závesy priamo do jej izby. Pravdaže si večer poslušne ľahla spať - dokonca ju na nejaký čas i navštívil spánok, žiaľ nevydržalo to viac ako pár hodín. Spln. To bola príčina prečo nemohla pokojne spať. Chcela sa teda trochu poprechádzať, vychutnať si celú jedinečnú atmosféru noci. Čas kedy sa milenci ponárajú do vlastných túžob, umelci tvoria, filozofi premýšľajú a dámy snívajú. Nie však len so zatvorenými očami, ale aj v realite. Snívajú, aby si po východe slnka mohli sny plniť. 

Je to i čas, kedy sú muži nútení bojovať s vlastnými démonmi, prízrakmi minulosti - vlastných činov, či osobnosti. Žeby takýmto mužom bol i Simon White? Neuverila by tomu. Nezáležalo by na tom, koľko ľudí by ju o tom chcelo presvedčiť, či aká veľká by bola sila ich presviedčania. Lenže ju nikto o tom nemusel presviedčať. Videla to na vlastné oči! 

Myslela si, bola presvedčená, že cestou nemôže na nikoho naraziť. Dokonca aj pozabudla na to, že ich je pod strechou domu o dvoch ľudí viac. Blúdila v zamyslení úžasnutá magickosťou noci. Myšlienky boli totiž počas nej niekoľko násobne hlasnejšie, potiahnuté sladkým medom. Noc vás mohla závratne zničiť, alebo pozdvihnúť. Zatiaľ čo ona sa nachádzala v tej druhej fáze - blaženej, mala pocit, že stretla i niekoho, kto sa moril s tou prvou.

Neuvedomujúc si kam ju vlastne jej nohy nezastaviteľne viedli, sa spamätala, až keď sa ocitla v salóne. Presne v tom salóne, kde sa nejaký čas cítila taká maličká - teraz tomu ale bolo inak. Mala pocit, akoby svojou aurou dokonale zapĺňala celú miestnosť. Rozpínala sa v nej ako mohutný strom uprostred celého parku. Chcela výjsť na terasu, tak ako to mala občas vo zvyku - predovšetkým v čase, keď si potrebovala pripomenúť svoju slobodu a odprostiť sa od všetkého. 

Už už sa blížila k východu, keď jej zrak padol na tmavú siluetu postávajúcu presne tam, kde stávala ona. Ihneď sa zarazila a viac neurobila ani krok. Aj dych sa jej tajil a telo stuhlo. V jednej chvíli bola zmätená, no jej brat to nebol, možno Edmund? 

Nie! Bol to Simon. Nemohla o tom pochybovať. Jej búšiace srdce ju o tom ihneď informovalo s dokonalou presnosťou a závratnou rýchlosťou. Zostala stáť, ani o milimeter sa nepohla z pôvodného miesta. Okrem stuhnutého tela a prekvapenia jej v tom začínala brániť aj vždy prítomná zvedavosť. 

Monumentálne sa rozpínal, rukami opretý o zábradlie terasy. Mala problém rozoznať čo tam vlastne robí, no občas sa jej zdalo, akoby zdvihol hlavu smerom k oblohe. Pôsobil stuhnuto a zdrásane. Ani zďaleka nepripomínal toho nedotknuteľného nenapraviteľného šťastlivca osudu. Skôr sa jej zdalo, že naňho doľahol skutočný vek, ktorý nemohol oklamať. Ona bola mladá a svieža, no jeho mladícke roky už opustili. Musel mať viac ako tridsaťpäť rokov. Neverila, že za celý ten čas, strávený hýrením sa necítil znudene, vyčerpane a absolútne bezbreho. Ak sa mýlila a v skutočnosti mu nič také nikdy ani len nezišlo na um, mohla povedať, že aspoň teraz tak na ňu pôsobil. 

Až jej ho prišlo na krátky okamih ľúto. 

„Chudáčik!” 

Predniesla šeptom premáhaná únavou. Celkom spontánne si zívla. Ruku si priložila na otvárajúce ústa a oči silno privrela. Ako dlho tam stála, to nevedela. No hľadieť na neho takto inkognito, v skrytosti, jej prišlo nanajvýš zaujímavé. Aj keď, možno by sa už mala odobrať späť do postele, predsa len sa jej pravdepodobne nezívalo bezdôvodne. 

„Prišli ste mi robiť spoločnosť?” sotva stihla otvoriť oči po zívnutí, okamžite sa jej naskytol jediný výhľad - Simonova spokojná tvár. 

Preľakla sa! Ako sa mohla do čerta, nechať takto ľahko lapiť? Ako vtáčik chytený do klietky! A to sa úporne snažila byť čo najtichšie, vytratiť sa bez najmenšieho náznaku povšimnutia. Prečo si len myslela, tak naivne, že je príliš zahĺbený do seba, aby mohol vnímať jej prítomnosť. Keby aspoň mala predstavu, ako sa teraz z toho vymotá. 

Áno, bol triezvy, zamyslený a hriešne sexy! To si musela chtiac nechtiac priznať. No ona mala na sebe len tenkú nočnú košieľku. A tá na nej nezbedne plápolala pod prúdom vánku. Občas dokonca nanajvýš nevhodne vyjavovala obrysy jej poprsia i bokov. 

Našťastie si zatiaľ Simon všímal len jej začervenanú tvár. Obvykle mala chytro naporúdzi niečo, čím by schladila jeho isto horúce, plameňom spaľujúce vnútro. Lenže práve keď to najviac potrebovala nemala nič, čím by mu oponovala. Alebo možno dokonca nechcela! Striaslo ju. 

„Neodpoviete mi? Opäť predo mnou cukáte strachom? Je to terasa vašej tety! Ak ste sa prišli nadýchať čerstvého vzduchu - tak prosím, máte väčšie právo ako ja. Nenechajte sa mnou odradiť.” 

Mal pravdu! V každom jednom slove, ktoré vyriekol tak zmyselne, že sa Adlyn zachvela na celom tele. Povedala by, že i korienky vlasov sa jej mierne nadvihli. Chvíľu váhala. Hľadieť bokom od neho, či na chladnú dlažbu - na tom nezáležalo, hlavne sa vyhnúť jeho peknej opálenej pleti žiariacej svitom mesiaca. Ak niekedy niečo vo svojom živote ľutovala, tak to neznamenalo nič oproti tomu, čo pociťovala práve teraz. Čo to bolo za pekelnú silu, ktorá ju vábila vykročiť smerom k nemu? Váhavo si zahryzla do pery a chladnou rukou prešla po krku až k zátylku. Prekvapilo ju zistenie, že i ona sama je celá hozhorúčená. Musí sa rozhodnúť a to hneď! Buď bez slova utečie späť do svojej izby, alebo bude nútená sa popred neho prešmyknúť na terasu. Rozhodla sa takmer okamžite - vystrela sa sťa lineár a pretisla sa tou úzkou štrbinou, tvoriacou sa medzi jeho telom a zárubňou dvier. 

Ani sa nesnažila požiadať ho, aby ustúpil a nechal ju prejsť - jednoducho by to neurobil. Páčilo sa mu trápiť ju tým najdiabolskejším spôsobom. 

Všemožne sa snažila udržiavať si aspoň akú takú vzdialenosť, no márne. Jemne sa o neho obšuchla, čo ju utvrdilo v tom, že musí niečo vymyslieť, aby sa ho zbavila skôr, ako na ňu opäť pripraví jednu zo svojich záludností. Ihneď ako to bolo možné vzdialila sa od neho do opačného rohu a zhlboka dýchala. Inak sa ale snažila pôsobiť hrdo a vyrovnane, i keď mala tušenie, že sa jej to ani zďaleka nedarí. 

„Čo vás prinútilo vstať z postele v tak neskorú nočnú hodinu, alebo ste ani nespali?” 

„Čo mi tým chcete povedať, že som sa potulovala v noci po dome len preto, aby som narazila na vás? Alebo sa domnievate, že som chcela navštíviť vás, či Edmunda so zámerom…” 

Nechcené spomienky sa jej vynárali ako na zavolanie a zaplavovali jej myseľ. Šeptala, no zlosť bola v jej hlase i tak značne badateľná. Oči prižmúrila do úzkej štrbiny, ani čoby ho chcela zniesť zo sveta. Jej hrôzostrašný sykot sa každým slovom znásoboval, až pokým k nej odhodlane nepristúpil na vzdialenosť sotva jedného metra. 

„Nepokračujte, prosím. Adlyn, ja si nič také o vás nemyslím!” vyslovene ostro jej skočil do reči, len aby ju umlčal. 

Zaklipkala mihalnicami a tuho premýšľala. Naozaj postrehla záblesky hanby v jeho očiach, alebo sa len snaží si to navravieť? 

„Čo si teda o mne myslíte, pán White?” spýtala sa a nos i bradu jemne zabodla do vzduchu. 

Položila mu ťažkú otázku, na ktorú hádam ani nechcela poznať odpoveď, no vykĺzla jej a ako to už tak so slovami býva - nedajú sa poľahky vziať späť. Nedajú sa vziať späť, nech sa hocako snažíte. 

Všimla si ako zaťal sánku a lícne kosti mu vystúpili do popredia. Chvíľu zostalo ticho, až pokým sa zdanlivo utrápene neusmial. 

„Myslím si, že ste krajšia ako si myslíte, múdrejšia než polovica gentlemanov a  odvážnejšia než vojak v službe. Ste tvrdohlavá a prísna, ale napriek tomu…” 

Pomaly pristupoval k nej, krôčik po krôčiku, pričom z nej ani na moment nespúšťal zrak. Nechal ju utápať sa vo svojich lagúnovo modrých očiach. Neprestajne ustupovala drobnými krokmi vzad, pokúsila sa i vymaniť z jeho vplyvu, no akurát narazila na tvrdú stenu múru. Rukami jej zatarasil jedinú možnú cestu k úniku. Mohla by ho ešte napadnúť, no z jej neznámého dôvodu ochabla, neschopná sa pohnúť, len očami naširoko otvorenými sledovala každý jeho pohyb. 

„Nesmierne zraniteľná. Ste ako narcis," dodal zmyselne, no s citom. 

Pomaly sa k nej nakláňal, perami smerujúcimi k tým jej. 

„O čo sa to snažíte?” zašeptala ešte skôr ako celkom stratila hlavu. 

„O čo sa snažím, Adlyn?” zopakoval. 

Nemohla dovoliť, aby ju pobozkal, skrátka nemohla! Vtedy, keď bola naplno rozhodnutá uštedriť mu príučku, už vtedy to ledva dokázala a teraz, v tomto momente si bola absolútne istá, že všetko jej odhodlanie a sebazaprenie zostalo tam, v tej tmavej nočnej uličke. Lenže tam mala cieľ - pevný maják - ktorý jej svietil na cestu a ukazoval smer. Ale teraz? Bola hodená zvodcovi žien, priamo pred neho, ako ľahká korisť. Vedela, že tentokrát ju neušetrí, ako popoludní pri lipovom strome. Prezrádzal to jeho rozšafný výraz tváre i drobný pramienok vlasov spadajúci do tváre. 

Ach, bože! Nedovoľ, aby si získal moje srdce. Neurobil predsa nič, čím by si ho zaslúžil! 

V poslednej chvíli zdvihla malátnu ruku a silno si ňou prikryla jazykom ovlažené pery. Možno sa zachovala detinsky, no i tak bola rada, že napriek túžbe vyžarujúcej z hlbín, sa jej podarilo počúvnuť rozum. 

Posledný krát! Zhrozene si uvedomovala, že ak by sa opäť dostala do podobnej situácie už by mu neodolala. Podľahla by jeho mužnej charizme aj za cenu toho, že by si to možno do konca života vyčítala. 

Pochybovala totiž o tom, že sa mohol zo dňa na deň zmeniť. 

Oči držala celý čas privreté, no bola si takmer istá, že sa lišiacky usmieval nad vlastným triumfom. Kolená sa jej zachveli, div, že ju nesklamali a ona neskončila priamo v jeho náručí. Cítila letmý dotyk jeho pier na chrbte svojej ruky, ktorý trval tak žalostne krátko. Čo iné predsa mohla očakávať? Sama sa rozhodla. 

… 

„Nad čím premýšľaš?” Marseiov hlas ju ihneď vytiahol z hlbokého zamyslenia. 

Vlastne sa v ňom nachádzala odkedy ukončila svoje nekalé nočné dobrodružstvo. Neustále ju prenasledovali pochybnosti o tom, či to bol len veľmi krutý sen, alebo sa to odohralo aj v skutočnosti. Čosi ju nútilo neustále sa k tomu vracať a v jej moci, žiaľ, nebolo zastaviť to. Žeby práve to bol Simonov zámer - rozptýliť jej myšlienky a narušiť jej sústredenie? 

Ach, možno mu naozaj krivdí. Odjakživa vedela o tom, že občas ľudí súdi až priveľmi prísne, i keď sa to snažila minimalizovať. 

Faktom však bolo, že obaja chceli vyhrať, no víťaz mohol byť len jeden, preto musí zapudiť otravné predstavy a sústrediť sa. Dúfala len, že jej slonovinovo biele šaty, prinesú šťastie. 

„Nad ničím čo by stálo za to, aby sme sa teraz rozptyľovali. Ale Marsei, ak ti tvoje zranenia nedovoľujú hrať, nerob to len kvôli mne!” 

„Sestrička, myslíš, že by som dovolil, aby si proti nemu hrala sama? To teda nie! Cítim sa skvelo a neviem sa dočkať, kedy na vlastné oči uvidím jeho porazeneckú tvár,” prívetivo na ňu žmurkol a ona mu uverila každé jedno slovo. 

Zahľadená do seba si takmer ani nestihla uvedomiť aká je rada, že má po svojom boku niekoho, kto ju povzbudí. Predsa len to nebolo dávno, čo ju zvierala panika a obavy zo straty svojho brata. Vtedy skutočne hrozilo, že ju viac k sebe nepustí, že sa uzavrie do seba a bude sa ktovie akú dlhú dobu zožierať.

„Máš pravdu, dnes sa budeme radovať braček a ja sa neviem dočkať toho momentu. Poviem ti, že keď som to navrhovala, nemala som ani tušenie, že budem tak vzrušená.” 

…

„Teta! Vyzerá to tu bravúrne. Geniálne si vymyslela rozmiestnenie stánkov, stolov i výzdobu. Spočiatku som bola skeptická voči tvojim veľkolepým plánom, no vidím, že sa veľmi rýchlo ujali.” 

Adlyn neočakávala, že sa v jedno obyčajné popoludnie zíde toľko ľudí len preto, aby sa stali svedkami hry o tak žalostnú výhru. Naivne sa domnievala, že sa im podarí zostať v skrytosti. Nejednalo sa predsa o žiadnu vopred plánovanú akciu. Jediným cieľom bolo rozseknúť spor medzi ňou a Simonom. A teraz sa z toho stala verejná atrakcia pre každého okoloidúceho i tých, čo sa o tom dozvedeli z rozprávania. Absurdné! 

Len čo sa ocitla na tom pomyselnom javisku v blízkosti svojej tety, okolím sa rozniesol hlasný bzukot sťa milióny včiel. Razom sa všetky pohľady upriamili k nej a začali si ju dôkladne obzerať a čosi si šepkať. Čo mohla v takej situácii robiť? Len sa napriamiť a nedať na sebe nič znať. Zachovať si skvelú náladu a usmievať sa. 

„Nič iné som ani neočakávala dieťa moje. Ľudia prahnú po zábave a so zábavou prichádza okázalosť.” 

A škandály. Vzdychla si Adlyn aspoň v duchu. Čaká ju vskutku dlhé popoludnie, kedy sa bude musieť aspoň čiastočne vzdať svojho pohodlia, minimálne dovtedy, kým nenastúpi na svoje miesto v krikete a nevyhrá.

„Nemajte obavy slečna, ľudia majú vo zvyku kritizovať len toho, komu by sa radi vyrovnali, ak by to bolo v ich možnostiach. A vám by veru mali čo závidieť, ste nádherná,” zašepkal neďaleko jej ucha. 

Ach! Ako sa len vyľakala, keď sa k nej Simon naklonil, aby jej adresoval tieto opovážlivé slová. Pobúrene sa k nemu otočila, no zároveň sa jej nepodarilo skryť náznak úsmevu. 

„Prišli ste,” skonštatovala sucho a prosto. 

Možno by sa väčšmi potešila, keby neprišiel, či aspoň meškal a ona by ho mohla označiť za zbabelca.

„Hádam ste nepochybovali. Teraz ma na moment ospravedlňte, ale netešte sa, neopustím vás na dlhšiu dobu než je to nevyhnutné, mylady. Patrilo by sa, aby som vám predstavil váš tím.” 

Našťastie dostojil svojim slovám a vytratil sa rovnako rýchlo, ako ju prepadol. No to čo jej zdelil sa jej vôbec nepozdávalo. Samozrejme, že by rada ukojila svoju zvedavosť a zoznámila sa s ľuďmi, ktorí jej majú pomáhať v získaní víťazstva, avšak ako poznala Simona isto si ich podchytil. Zaistil, aby za žiadnu cenu nevyhrala. No ešte stále sa mohla upokojovať tým, že má vo svojom tíme Marseia a ten jediným  prísnym pohľadom presvedčí i mŕtvolu, aby konala tak, ako si on praje. 

„Neter drahá, daj si dúšok z môjho slávneho boule. Ostala si akási bledá.” 

Vďačne si vzala ponúkaný pohár s vlažnou, až príjemne chladivou tekutinou. Ak ju tá nedokáže vzpružiť, tak potom už nič! 

Pomaly si z nej odchlipovala rozhliadajúc sa po okolí. Dámy svižne sa ovievajúce vejármi - tou šikovnou a nenahraditeľnou pomôckou horúcich dní - a gentlemani v rozmanitých skupinkách vehementne horekujúci o aktuálnom dianí. Zdalo sa, že toto budú jej posledné voľné chvíle v zdanlivom pokoji. 

A veru sa nemýlila. 

„Adlyn, nerád vás opäť ruším, ale rád by som vám predstavil,” 

Adlyn sa k nemu v momente otočila a prekvapením takmer vypískla, rovnako ako i jej protejšok. Nemohla uveriť vlastným očiam. 

„Adlyn!” 

„Sarah!” radostne vykríkli obe dámy naraz a v tej istej sekunde sa už nachádzali v úprimnom priateľskom objatí. 

„No výborne!” 

Kdesi v šušťaní okolia zachytili aj Simonov nadšený hlas potiahnutý závojom zlomyseľnosti. 

„Som nesmierne rád, že ste už mali tú česť. V takom prípade budete isto potešené, ak budete môcť spolu kopať za jeden tím.” 

Zvítanie dám trvalo bezmála niekoľko minút, počas ktorých sa im statočne darilo prehliadať Simonovu prítomnosť, už do značnej miery spojenú s nervozitou a neochotou čakať. 

„Keď ste sa už konečne dostatočne zvítali Sarah, ak tak veľmi chceš byť súčasťou hry, budeš hrať s Adlyn,” zopakoval Simon svoj dômyselný plán, len čo obe ženy upustili od patetického prejavovania si náklonnosti. 

„To ako myslíš braček?” obe ženy na neho nechápavo civeli očakávajúc odpoveď. 

„Vyjadril som sa hádam jasne, sestrička,” vzal si ponúkaný pohár boule a šibalsky na svoju sestru mrkol. 

Adlyn div nevzkypela krv v žilách! Hanebník jeden! Samozrejme, že by bola radšej, keby mala priateľku po svojom boku, než za svojím chrbtom. Ani by jej na um neprišlo prenechať ju tomu všetečníkovi. Ale napriek všetkej empatie a láskavosti, ktorou disponovala si zakladala aj na spravodlivosti. Simon sa nemôže zbaviť žiadneho člena svojho tímu len preto, že mu to tak vyhovuje! A to ani v prípade, že by bol chromý! Ako môže tak okato ponižovať ženy? Nepoučiteľný darebák! Očami ho nenávistne prepaľovala, ale on si lebedil vo vlastnej ješitnosti spokojne si uchlipujúc z nasladlej tekutiny. 

„To si sa teda nevyjadril! Som predsa tvoja sestra a ty ma len tak odhodíš ako tú kriketovú loptičku!” 

„Nič také som predsa neurobil. Chcela si hrať, tak som ti ponúkol možnosť. Miesta v mojom tíme sú nanešťastie už obsadené.” 

Adlyn sa úporne snažila zachovať pokoj a nemiešať sa do ich výmeny názorov, i keď ju to stálo veľké množstvo síl. Keby sa teraz ocitla na namieste Sarah, istotne by ju ovládol plameň hnevu a jednu by mu vrazila. No čo iné mohla od neho čakať? Nebol ani gentlemanom, ani čestným mužom. 

„Nepodceňuj našu sestru, Simon. Nezabúdaj na schopnosti a zanietenosť  Whiteovcov,” ozval sa hlboký, no zamatový hlas neznámeho. 

Adlyn nepoznala muža, ktorý sa tak dôverne naklonil k Simonovi, a kvôli výraznému ruchu ani poriadne nepočula slová, ktoré mu adresoval. Videla len, ako sa jeho tvár postupne menila. Zdalo sa jej, že naozaj tuho premýšľa a prehodnocuje, pričom sa nedefinovateľne mračil. Mohlo to ale byť aj znamenie toho, že sa mu ani náhodou nepozdávala prítomnosť onoho muža. 

„Ak prehráme, vybavím si to s tebou, braček,” zhodnotil provokačne. 

To by pravdaže nemohol byť Simon, keby si s toľkou úľavou nenašiel obeť, na ktorú by v prípade prehry mohol zvaliť všetku vinu. 

Tentokrát Adlyn zachytila každé slovo! Bol to jeho brat a Sarah je jeho sestra. Ako to vôbec bolo možné? Ak by sa jej niekto spýtal a ona by musela odpovedať, povedala by, že je toho názoru, že Simon je jedináčik. Dokonale by to totiž vysvetľovalo každú jednu jeho charakteristickú črtu. Egoistický, neomylný, svojvoľný… alebo sa mýlila? Koniec koncov, vie o ňom žalostne málo a presne tak to malo byť. 

„Dobre Sarah, choď sa pripraviť, o chvíľu  začíname.” 

Pre Adlyn nasledovali dlhé a útrpné minúty, kedy jej Simon postupne predstavoval novopríchodzích gentlemanov ako členov jej tímu. Musela vynaložiť všetku snahu, aby si vryla do pamäte črty ich tváre a dokázala ich v hre rozlíšiť. No to nebol jediný dôvod. Ak vyhrá, tak len vďaka nim. Preto by rada poznala, komu sa má vlastne poďakovať. Prechádzala od jedného k druhému, snažiac sa nemračiť, ale naopak prívetivo sa usmievať a pokiaľ to len bolo v jej schopnostiach, i zapamätať si jednotlivé mená. No vôbec to nebolo také jednoduché, ako sa možno zdalo. Svedčil o tom aj fakt, že napriek snahe sa jej asi v polovici všetko spojilo do zmotanej guče čohosi. Aspoň, že ju na konci radu očakával Marsei, jej zbožná podpora. Pevne mu stisla ruku a zhlboka sa nadýchla. Ako povedal Simon - o chvíľu sa to začne. 

Slnko sa ešte nechystalo celkom zapadnúť, za to svietilo v o niečo menšej intenzite ako na pravé poludnie. Bolo teplo, no pofukoval i prenikavý vietor, ktorý ich mohol trochu schladiť. Všetko bolo pripravené, a tak sa hra mohla začať. 

Prvý sa na pálku postavil Marsei, a kto by hádal, že nadhadzovača mu takticky robí Simon White, ten by sa nemýlil. Skutočne tomu tak bolo. V sústredených tvárach sa im odrážalo napätie i túžba uspieť. Hralo sa predsa o tak veľa - o možnosť strávenia jedného dňa s Adlyn Blackbournovou. Ostatní hráči s výnimkou Adlyn, ale boli omnoho uvoľnenejší. Prekypovali vzrušením a tváre im zdobil číry úsmev. 

I na tvárach pozorovateľov sa vystriedalo niekoľko protichodných emócií. Nikto z nich nedokázal presne určiť víťaza, no mnohí z nich mali aspoň svojho favorita, ktorému úporne držali palce a povzbudzovali ho. 

Adlyn búšilo srdce, akoby jej malo každú chvíľu vyskočiť priamo z hrude. Svojmu bratovi však bezpodmienečne verila a ani na sekundu nezapochybovala o tom, že by nezapočal hru v ich prospech. Sústredene sledovala Simona a jeho odhodlaný rozbeh sprevádzaný elegantným za to hrozivo presným odhodením loptičky. Adlyn by v tej stotine sekundy odprisahala, že sa jej dych zasekol kdesi v priedušnici a ona nemohla vydýchnuť vzduch, až pokým jej oči nekopírovali ten úchvatný oblúk loptičky letiacej vzduchom po Marseiovom odraze. Istá časť davu sa ihneď radostne rozbzučala. I ona si konečne vydýchla a nepozorovane sa usmiala ponorená v želaní, aby to tak zostalo aj naďalej. 

To by však musela stáť oproti celkom inému súperovi. Simon totiž neprestával prekvapovať svojou zdatnosťou a len minimálnou chybovosťou, ktorá sa nijako zvlášť nepodpísala na bodovom rozdiele. Adlyn hrial pri srdci len fakt, že jej tím bol rovnako dobrý a skóre sa preto nakláňalo raz na jednu a inokedy na druhú stranu. Dokonca i Sarah hrala na prekvapenie väčšiny pánov nadmieru vynikajúco. Rozhodne nezahanbila seba, ani meno Whiteovcov, čo uznal aj sám Simon. 

Adlyn si ani v zápale hry nemohla nechať ujsť protivníkov výraz tváre. Počiatočné rozpaky a nedôveru totiž vystriedal nefalšovaný úžas. Len tak s rukou založenou v bok a vyvalenými očami sledoval ako sa jeho sestra rozbehla s vetrom opreteky a zasadila chudákovi Edmundovi smrteľnú ranu. A to sa dalo povedať, že Edmund nebol žiadnym tvrdeným drevom. Na to, že zastával pozíciu miestneho pastora a dalo sa predpokladať, že sa počas svojho mladého života venoval skôr štúdiu božských záležitosti než zábave, išlo mu to kupodivu veľmi dobre. 

Po tomto zásahu Sarah Whiteovej Simon hlasno zapískal a uznanlivo jej zatlieskal na slávu, k čomu sa pridalo i niekoľko ďalších nezainteresovaných gentlemanov. Nebyť toho, že bola Sarah vydatá, isto by mala po tejto zábavke i dostatočne široký okruh záujemcov, čomu by sa vzhľadom k jej prednostiam a nepísanej kráse nikto nemohol čudovať. 

Hra postupovala plynulejšie a rýchlejšie, než by ktokoľvek očakával. Vtiahla svojich odvážnych účastníkov do víru diania a už ich nepustila. Žiaľ, kvôli tomu prišlo i k niekoľkým menším nezhodám, kde nemohli byť účastníkmi nik iný, než ona a Simon. Našťastie disponovala dostatočnou trpezlivosťou a v kombinácii s rozumnými argumentami a prínosným nezastretým pohľadom, rozhodca priznal body jej tímu. Čo samozrejme, Simon označil za vrchol nespravodlivosti a započal o to tvrdšiu hru, v čom mu nemohla nijako zabrániť. 

Skóre sa preto jemne naklonilo na jeho stranu a zostával posledný nadhod, ktorý mal rozhodnúť o konečnom víťazovi. 

Ach, akoby len Adlyn bola rada, keby táto posledná úloha nepadla na jej plecia, navyše na poste pálkara. Nevedela, či si má viac priať stáť zoči voči Simonovi, aby sa to rozhodlo práve medzi nimi, alebo radšej zvoliť niekoho pre ňu neznámeho a nepociťovať ten tlak, ktorý jej teraz drvil pľúca. 

Na tom však nezáležalo. Mala pred sebou posledné minúty, ktoré mali rozhodnúť o výsledku. O tom, či strávi so Simonom celý jeden deň. No ak to niekomu prišlo ako žalostne krátka doba, Adlyn sa na to pozerala celkom inak. Predsa bol čas veličinou veľmi relatívnou. 

„Žiadame o niekoľko minút pre náš tím,” z hlbokého zamyslenia ju takmer ihneď vytiahol známy hlas. 

Patril jej bratovi, Marseiovi, ktorý ju svojim rozhodnutím navidomoči prekvapil. Znepokojene a nechápavo zároveň na neho pohliadla očakávajúc vysvetlenie, a veru nebola jediná. Postupne sa k nemu otáčali zvedavé tváre všetkých ľudí naokolo. On však svojim oceľovým pohľadom zdarne odolal tomu náporu a sebaisto si to namieril priamo k nej. Napadlo jej, že tým dôvodom mohla byť práve ona. Možno jej chcel dopriať krátky odpočinok, povzbudiť ju, dodať odvahu, či zahnať jej obavy prirodzene plynúce zo zodpovednosti usadenej na jej ramenách. 

„Myslel som si, že by ti krátka prestávka pomohla uvoľniť sa. Držala si sa bravúrne, sestrička,” letmo jej vtisol bozk na rozhorúčené líce a ukázal smerom na tetin stánok a boule, ktoré jej už medzičasom čapovala do pohára, aby sa mohla osviežiť.

Nebola však jediná, kto prahol po dúšku chladivej tekutiny. Pridalo sa k nej zopár ďalších hráčov, ktorí tak či onak na ňu hľadeli s akousi nespokojnosťou. Chápala, že im nie je po vôli, aby o víťazstve či prehre rozhodla žena. Mohla preukázať svoje schopnosti v plnej miere, no nikdy to, žiaľ, nebolo v očiach príliš konzervatívnych, či priveľmi nafúkaných pánov postačujúce. Rozhodla sa však nerobiť si z toho priveľkú hlavu, predsa to bola ona, kto navrhol kriket a stanovil pravidlá. 

A práve preto sa nikam neponáhľala, len si slobodne užívala vietor, ktorý jej statočne rozvieval vlasy a tým doprial navlhnutej pokožke aspoň trochu úľavy. Sledovala ako sa pomaly všetci odobrali na svoje miesta počnúc Marseiom. Nezdalo sa jej však, žeby pohľadom zavadila o Simona! Snáď by jej i napadlo, že sa rozhodol vzdať, aby predišiel potupe z prehry so ženou. Táto domnienka sa jej ale nepotvrdila, za to sa jej podarilo byť aspoň čiastočným svedkom krátkeho dialógu medzi ním a istým mužom, ktorý jej nebol celkom neznámy. Kdesi ho už zahliadla, no chvíľu jej trvalo vybaviť si onú situáciu. Nakoniec sa jej to ale predsa podarilo. Bolo to práve v mužskom klube, keď tam tak odvážne spolu so Sarah napochodovali. To on bol tým mužom, pred ktorým sa nafukoval ako taký páv, že sa mu podarí zviesť ju. Akoby bola malým a naivným dievčaťom! 

Ani tentokrát sa jej to nepozdávalo a len čo ich v krátkosti zbadala pohrúžených do diskusie so sústredenými tvárami, bola si takmer istá, že opäť na ňu chystajú niečo, čo nespadá do ich práv. Preto bola nútená čo najnenápadnejšie sa k nim priblížiť, čo vzhľadom k pomerne veľkému davu ľudí naokolo nebol až taký problém. Skôr si musela ustrážiť, aby niekto neprišiel na to, že i ona na istý čas zmizla z dosahu. 

„Ten odpal bude jej! Pôjdeš tam miesto mňa a necháš jej ho, Andrew.” 

„Zbláznil si sa?! Víťazstvo máme v rukách už teraz.” 

To čo sa jej dostalo do uší, jej tam ešte nejaký čas rezonovalo, ozývalo sa i bzučalo ako roj neposedných včiel. Nemohla tomu uveriť - predsa to nedávalo žiadny zmysel. Žiaľ, nemohla na seba viac upozorňovať, musela sa vrátiť na svoje miesto, pretože bolo viac než zrejmé, že ju obaja budú nasledovať, div, že jej nepošliapu päty. Ach, ale ako sa len má sústrediť?! Ak doteraz pociťovala istú nervozitu a ťarchu, teraz sa ešte všetko znásobilo a obohatilo množstvom otáznikov. 

„Tak môžeme pokračovať?” ozval sa Simon ležérne - zatiaľ, čo celkom uvoľnene kráčal smerom k svojmu tímu, očividne spokojný sám so sebou. 

Rázne potľapkal priateľa po pleci, pravdepodobne preto, aby spečatil ich dohodu, ak vôbec k nejakej došlo. S úškrnom hodným diabla sa pozrel i smerom k nej, a tým ešte väčšmi narušil jej sústredenie - samozrejme len v prípade, ak jej po týchto udalostiach ešte nejaké zostalo. Naoko sa tvárila chladne a nanajvýš zúčastnene. Prikývla, aby ho ubezpečila o svojej pripravenosti a čakala, akú strelu k nej nadhadzovač pošle. Prižmúrila oči a zadržala dych. Marsei ju tak učil predovšetkým strieľať, či už z luku alebo z pištole, no snáď jej to pomôže a prinesie šťastie i tentokrát. 

Aspoň na krátky okamih odrazu strely zahnala všetky myšlienky a privítala číru prázdnotu. Po celý čas udržiavala očný kontakt a skôr než sa nazdala, loptička letela po jej bravúrnom a bezchybnom odraze vzduchom kamsi poriadne ďaleko. Následujúce sekundy sa odohrali rýchlejšie, než sa šíria slnečné lúče priestorom. 

Zopár ľudí jasalo, niektorí nespokojne šomrali, no väčšina bola tých, ktorí pochybovačne mraštili obočie. Každý si musel všimnúť, počnúc samotnou Adlyn, že strela nadhadzovača bola len akousi prihrávkou, milosrdným podhodením, či atrapou celej hry. 

Adlyn sa cítila podvedená a ponížená. Možno jej to malo lichotiť, presvedčiť ju o Simonovom charaktere, no v prvom momente sa stal presný opak. Len čo sa hra skončila a po jej boku sa objavil rovnako namrzený Marsei, zaplavila ju vlna hnevu. Prežila by prehru, zmierila by sa s ňou, ak by len bola plnohodnotná. Lenže teraz sa skóre vyrovnalo a víťazom nebol nikto. A ona nemala náladu pokračovať v niečom, čo nadobúdalo rozmery manipulácie. Zápas sa skončil. 

„Čo to malo znamenať?” otázal sa Marsei so značnou surovosťou v hlase. 

Takže ona nebola jediná, ktorá to celé vnímala ako podraz a nie gesto hodné gentlemana. Možno, keby stál oproti nej Simon, možno keby to urobil menej dramaticky a čitateľne. Možno by ju vtedy presvedčil, že mal dobrý zámer. Ale teraz to vyzeralo ako úbohý výsmech. 

„To by som aj ja rada vedela, braček. No som si viac než istá, že v tom má prsty Simon. Zdá sa, že nechcel riskovať svoje víťazstvo na úkor môjho posledného skutočne vydareného odpalu. Radšej zvolil veľkodušnú remízu a moje zosmiešnenie.” 

V momente ako jej pery vyslovili meno toho darebáka, vystúpil spomedzi hŕstky ľudí horlivo debatujúcich, a náhlil sa priamo k nim. Všade sa rozpútal chaos, no Adlyn mala uši zaslepené, vnímala iba hukot slov, ktoré mu sama chcela adresovať. 

„A čo teraz, Adlyn?” zatiahol provokačne a sebaisto. 

„To sa ma pýtate s plnou vážnosťou? Najradšej by som vám...” ach, ako len túžila dokončiť to, čo začala. 

Nie, nezľakla sa, nepremohli ju obavy, ani jej nezáležalo na tom, kto všetko by toho bol svedkom a ako veľmi by utrpela jeho česť. Bol to práve Marsei, ktorý ju stiahol späť a to doslova. Donútil ju ustúpiť aspoň dva kroky dozadu, pričom sa im oči na krátky okamih stretli - trpká a pálivá škorica a oceľovo modrá šeď. 

„Pokojne dopovedzte čo ste začali. A rovno pridajte váš návrh ako uzavrieť ten nesúlad,” provokoval ju i naďalej. Tak málo ju poznal, že sa spoliehal na jej tvrdé zásady?! 

Dobre teda! Nebude sa ním naďalej trápiť, napokon čo iné mohla od neho čakať? Čistú hru isto nie. 

„Jednoducho. Použijeme starý známy spôsob zakopávania vojnovej sekery a uvidíme, kto bude mať šťastie.” 

Otočila sa k Marseiovi a požiadala ho o vzácnu mincu, o ktorej vedela, že ju neustále nosí schovanú vo vrecku nohavíc, aby mu pripomínala, že vždy má pri sebe niekoho, kto ho neopustí a bude s ním až do konca. Poslušne ju vybral z útrob vrecka a podal jej ju. 

Bola pomerne ošúchaná, teda sa dalo predpokladať, že ju Marsei často vyberal z pôvodného miesta a nachádzal pri pohľade na ňu, či letmom dotyku, útechu. 

Verila, že jej poslúži rovnako dobre. 

„Hlava alebo znak?” zavrčala prísne, zatiaľ čo ho uprene sledovala. 

„Predsa hlava.” 

Mincu vyhodila do vzduchu a bez zaváhania ju obratne chytila. Srdce sa jej rozbúchalo hrôzou, no myseľ mala čistú. Bola zmierená s hocakým výsledkom. Napokon iné jej asi nezostávalo. 

„Hlava,” zahlaholila rovnako prísne ako predtým, keď mu položila otázku. Aj tak ju však na okamih zaplavila vlna zúfalstva. Nebyť toho, že to bola bratova vzácna minca, razom by ju vrhla na zem a odkráčala od neho preč. Teraz ju len vďačne vrátila späť majiteľovi a prehltla guču, ktorá sa jej v hrdle formovala. 

„Výborne, vyhrali ste. Vašich dvadsaťštyri hodín plynie, pán White.” 

Absurdné! Absurdné! Kričalo jej vnútro, akoby ju chcelo smelo roztrhnúť na dve polovice. Osud rozhodol, nemalo zmysel sa vzpierať, rovnako tak odkladať to. 

Dostane, o čo si žiadal, ale za jej podmienok!

„Ako poviete,” odpovedal pokojne, no Adlyn nebola včerajšia, všimla si, ako ho to zaskočilo a znepokojilo zároveň. 

„Choďte sa rozlúčiť so svojou rodinou, ja si vás potom nájdem. Nepredpokladám, že by ste chceli ujsť, však Adlyn?”