Denné svetlo sa pomaly predlžovalo, akoby ani nechcelo dovoliť Mesiacu zažiariť na oblohe spolu s miliónmi hviezd. Slnko sebecky prominovalo na oblohe od skorého rána, kedy okrem štebotajúcich vrabcov a usilovných včiel málokto strašil na nohách, až do neskorého večera, čím zakaždým potešilo mnohých ľudí pri rôznych akciách - piknikoch, stretnutiach či obyčajných, no uznávaných prechádzkach parkom. Aké by to bolo leto, keby sa často toto tak krásne a príjemné počasie nezmenilo razom na hustý dážď zamedzujúci výkonu akejkoľvek aktivity mimo ochrannej strechy domova? 

Našťastie, dažďová pohroma sa tohto dňa netýkala. Ten sa už od začiatku javil ako jasný, slnečný a pre radosť väčšiny nie príliš sparný. Prešiel totiž týždeň plný dažďov v striedaní s neistou kopovitou oblačnosťou, čo po sebe zanechalo žiadúci osviežujúci vánok. 

Teraz už nič nebránilo tomu, aby ľudia vyšli do ulíc a užívali si dni tak, ako doteraz nemohli. Totiž nie každý si dokáže nájsť niečo čo dostatočne zabaví jeho zmysly a upokojí zmorenú, unavenú dušu pod strechou domu. Pre Simona to bolo hotovým utrpením - dláždenou cestou do pekla. Spánok mu dočasne poskytoval rozptýlenie a útechu, no noci boli dlhé a jeho obklopovalo trápne ticho a samota. Kŕčovito pobiehal po izbách, ako lev zavretý v malej klietke, či diabol pochodujúci po pekle. Zrak mu nepadol na nič, čo by ho mohlo zamestnať. Ak si aj vzal do rúk knihu s cieľom, že prečíta aspoň zopár desiatok strán - asi v polovici svojho úmyslu ju hlasno zabuchol, až sa v jej okolí vzniesol obláčik prachu, ktorý ho nepríjemne šteklil v nose. Nejaký čas civel do vyhasnutého kozuba, akoby z neho mala vyjsť celá herecká zostava s jediným zámerom - rozptýliť ho. 

Sčasti si za to mohol sám - nikto mu predsa vyslovene nezakázal vychádzať von, a predsa sa radšej trýznil zavretý medzi štyrmi stenami. Napokon nezabudol na svoje predsavzatie, že sa v spoločnosti ľudí neocitne aspoň zopár dní. Občas, predovšetkým v jeho situácií, nie je na škodu nevytŕčať sa ako páv, ale zostať v úzadí. Ale ako sa mal preboha zabaviť celkom sám, to mu nešlo do hlavy! Navyše mal dostatok nepríjemností s vyháňaním myšlienok na Adlyn. Francescu. Nikdy by si nepomyslel, že sa uchýli k takej márnivosti, no v kritickej situácií sa prichytil pri tom, ako sa snaží vysloviť jej meno, čo najhriešnejším spôsobom. Bavil sa všemožnými predstavami o postupnom odhaľovaní jej nahej pokožky. 

Učarovala mu spôsobom, o akom si myslel, že sa jeho nikdy nedotkne. Z neznámeho dôvodu na ňu reagoval inak, ako na iné ženy vo svojom živote. A že ich nebolo málo. Skôr by sa dalo povedať, že ich bolo viac ako veľa, či dosť. No ona bola čímsi zvláštna, básnik by ju pravdepodobne prirovnal ku škorici - bola výrazná v každom ohľade, nebolo možné ju prehliadnuť, taktiež bola ostrá, no ak ste k nej raz privoňali, opantala vás celkom a úplne. Prebudila každú bunku vo vašom tele a pošteklila všetky zmysly. Tak či onak ste sa jej nemohli nabažiť a tajne ste túžili priplížiť sa k nej čoraz viac. 

Na druhej strane si bol Simon vedomý toho, že škorica dokáže byť aj príkra, a ak jej neprídete na chuť, prinesie vám nepríjemnú spúšť v ústach a trpké spomienky. 

Založil si ruky za chrbát, zastavil sa uprostred vecami zapratanej miestnosti a pohľad zamyslene sklopil k zemi. Dokonca sa i bezmocne zvalil do kresla, lenže vábenie slnečných lúčov prenikajúcich cez závesy vínovo červenej farby ho nenechalo chladným. Prebudili v ňom horkú krv. Už ho nemohlo nič zastaviť v tom, aby ako veľká voda nevplával do ulíc mesta, alebo nenavštívil dobre známy park, a neužil si čerstvý vzduch a možno i iné dovolené slasti. 

Dokonale zladil a prispôsobil svoje oblečenie tak, aby nevzbudzoval prílišnú pozornosť, no zároveň pôsobil elegantne a neodolateľne ako obyčajne. Snáď by sa ani nenahneval, keby prilákal niekoľko lačných pohľadov žien. Ako správnemu mužovi mu predsa lichotilo dostávať komplimenty a zabávať sa na chichotaní slobodných dievčat. 

Na hlavu si narazil ležérne vyzerajúci cylinder, no pri pohľade do zrkadla, len vykrivil pery a zhrozene ho opäť zahodil na kôpku iných šiat, nelichotivo pohádzaných. Už včera bolo neskoro, aby ich všetky zaniesol vyprať. Možno by ich aj bol zobral na milosť, nebyť jeho ľahostajnej a lenivej nátury, ktorá nad ním zakaždým zvíťazila. Zostávalo mu len mávnuť nad nimi rukou a s tajomným nadšením vyraziť do sveta plného svetla, smiechu, radosti, krásnych žien a zaujímavých stretnutí. 

Uvoľnene a slobodne ako vtáčik vypustený z klietky sa nechal viesť svojou intuíciou, ktorá ho bezpečne zaviedla do parku, priamo do centra diania. Naozaj sa ocitol v obklopení mnohých dám, skrývajúcich svoju jemnú pleť sťa lupeň ruží pred ostrým Slnkom pod tienidlami, a zavesených vo viac či menej dôvernom prichytení s mužskými spoločníkmi. Šumelo to tam rôznymi hlasmi, či už menej výraznými, ale aj tými, ktoré ihneď upútavali pozornosťou náhodných návštevníkov. Spočiatku sa Simon len nechápavo obzeral na všetky strany, no i keď nebol ihneď zasvätený do celej veci, atmosféra ruchu mala na neho blahodárne účinky. 

Potichu si začal pospevovať, len tak sám pre seba. Trpezlivosť sa vyplatila a zvedavosť bola úspešne ukojená. Pozdĺž kamenistej cesty tiahnucej sa stredom parku zbadal rozostavané mnohé drevené stojany. Neboli tam však celkom sami a opustené. Slúžili ako podpora obrazov - umeleckých maliarskych diel. To ony boli tie, ktoré vábili svojich pozorovateľov a zanechávali v nich zmes všakovakých pocitov. Simon by však nedal ruku do ohňa za to, že len tých príjemných.

Odjakživa sa považoval za muža s veľmi kritickým okom, i keď štetec v ruke snáď ani nikdy nedržal. Sám sa rozhodol prejsť sa tou úzkou uličkou obohatenia sa kultúrnou vložkou a zrakom skúmal obraz za obrazom. Väčšinu prebehol len tak letom svetom, povedal by, že nestáli za to, aby im venoval viac pozornosti, ale našlo sa aj zopár takých, ktoré mu nedovolili len tak odtrhnúť od nich zrak. 

Samozrejme, žiaden z obrazov nemal  astronomicky vysokú hodnotu, to však neznamenalo, že sa medzi nimi nenašlo  aj pár takých, ktorých meno autora sa niekoľkokrát skloňovalo medzi ľuďmi. Zvyšok, čo bola prevažná väčšina, boli namaľované scela neznámymi autormi. Simonovi to prišlo ako skutočný paradox. 

Takmer až na konci, obzerajúc si posledné vystavené exempláre, sa zastavil pri jednom obraze, ktorý celkom vybočoval z témat tých okolitých. Každý by možno na ňom videl niečo iné a pritom všetci by sme videli správne. Aj obyčajný obraz ako ho vidíme, nie je ani tak odrazom autorovho svedomia, ako toho nášho. 

Simon skúmavo analyzoval ťahy štetcom, obdivoval ich precíznosť a presnosť, detekoval spojenia farieb, ktoré spolu hrali tú správnu strunu. A pritom sa pozeral na obyčajného hnedého koňa v popredí trávnatej lúky. Pozorným okom preciťoval každý sval na tele toho majestátneho zvieraťa, ako by od jeho verného zobrazenia závisel niečí život. Možno v ňom spoznal svoju vlastnú podobizeň. Vyžarovanie moci, hrdosti a čiastočne i odhalenej a ničím neskrotenej pýchy. Kalich čistej nefalšovanej slobody a neohrozenosti. To zviera predstavovalo všetko, čím by mal disponovať správny muž, nie len ledajaká bábka z výkladu. 

Simon sa hrdo vypäl, prižmúril oči, aby nikto ani na sekundu nezapochyboval o jeho mužnosti. To však s veľkou pravdepodobnosťou robiť nemal. Z druhej strany, totiž takmer priamo oproti nemu, kráčala Aurorette spolu so svojím manželom, ktorý bol hlavnou príčinou toho, že Simon neopustil tie prekliate štyri múry - takmer by sa dalo povedať, že ani o jeden viac - niekoľko nekonečne dlhých dní. Prečo práve v momente, keď sa to rozhodne porušiť a aspoň na pár krátkych okamihov nastaviť svoju tvár Slnku, na nich narazí? Namrzene sa prikrčil za spomínaný obraz hnedáka v nádeji, že si ho nevšimli, a v pokoji prejdú ďalej. Mohlo mu predsa napadnúť, že sa tu zjavia. 

„Dopekla aj s výstavou!” zanadával a pomaly, ešte stále mierne prikrčený sa pokúsil vytratiť z miesta činu. 

Dovolil si až príliš naivne dúfať, že s postupujúcim časom sa to utrasie a už mu viac nebude hroziť priama konfrontácia, ktorá by pre neho nemusela skončiť príliš dobre. Ach, ako sa len opäť raz mýlil, už po dobrý tretí krát v posledné dni. Čo sa týka mužskej cti, príslovie - čo oči nevidia, to srdce nebolí, alebo čas zahojí všetky rany - ani pri najmenšom neplatí. 

„Ach, tak predsa ste to vy, White! Už vás mám a nemôžete sa predo mnou skryť, hoc ako by ste chceli!” zahrmel muž výrazne hrubým hlasom, pri ktorom by ten Simonov pôsobil ako dievčenské mrnčanie. 

Samozrejme nie celkom tak, no rozdiel by bol celkom nepatrný. Simon sa ihneď napriamil, kútiky úst vykrivil až do podozrivého úškrnu a v rýchlosti sa zvrtol za hlasom - len tak za ním žaket plápolal. 

„Želám vám krásny deň, pane. Však sú to nádherné exempláre! A tento, tento tu, akoby samej skvosti z oka vypadol.” 

Pokúsil sa pôsobiť nanajvýš vyrovnane a pokojne, a opäť raz zahrať divadlo na všetky strany. Spoliehal sa totiž na to, že ani jeden z nich si neželal vyvolať škandál medzi toľkými ľuďmi. Teda jemu by to bolo aj úprimne jedno, ale druhá strana by to mohla vnímať odlišne. Čo iné mu už zostávalo než dúfať v pravdivosť tejto chatrnej domnienky. Tá mu prinášala aspoň akú takú nádej, že sa vyhne súboju s onym gentlemanom. 

„Ak už ma chcete osloviť vy naničhodník, volám sa Cornelius Sherwood. A nemyslite si, že neviem o čo sa pokúšate! Vidím vám až do žalúdka!” 

„To mi teda istotne budete vedieť povedať, čo som mal na raňajky.” 

„Uťahujete si zo mňa?” zahromžil takou silou, až sa Simon nazdával, že privolá zemetrasenie s neblahými následkami. 

Nemohol si však odpustiť trochu toho škrobeného starého muža poškádliť. A to ani napriek tomu, že prešiel z balansovania na tenkom lane, na vážne hazardovanie s vlastným životom. Otázka znela, či si toho dokázal byť plne vedomý a niesť následky. Možno by až vtedy pocítil skutočnú úľavu z absencie dobrých či vôbec akýchkoľvek rodinných vzťahov. 

„To by som si nedovolil, pán Sherwood,” vykoktal Simon naoko ponížene. 

Prehupol sa z piat na špičky a ruky si ležérne založil za chrbtom. Ustúpil mierne nabok, aby nebránil ostatným obdivovateľom obrazov, i preto, aby zmizli z centra najvyššej pozornosti. Jeho snahu však pán Sherwood neocenil ani náhodou. Zostal stáť na rovnakom mieste a očami, z ktorých mu šľahalo nespočetné množstvo bleskov ho prebodával od hlavy až po päty. Očividne to zobral oveľa vážnejšie, ako si Simon predstavoval. V jeho rokmi otupenej mysle totiž niektoré veci vnímal inak ako bežný človek.

„Vy ste si toho dovolili až príliš, White!” 

„No nepodarilo sa mi ani zďaleka toľko, ako by som chcel.” 

„Prosím? Takže vy miesto toho, aby ste si sypali popol na hlavu, sa hráte na pána neohrozeného?” 

Cornelius Sherwood vykročil vpred, až ho od Simona delilo len zopár desiatok centimetrov. Veru nechýbalo veľa, aby ho na mieste chytil za golier, či vytiahol zbraň a namieril ju na neho. 

„Pozrite sa, nechceme predsa vzbudzovať pozornosť. Pomyslite aj na svoju manželku, celá sa chveje obavami o vás.” 

„Keby ste nemali v pláne sa s ňou tak ľahkovážne zapliesť, nemrhal by som energiou čo i len sa na vás pozrieť, o tom nepochybujte. Žiaľ, sám ste si privodil to, čo teraz máte. Alebo ste boli tak naivný, že ste verili, že vám to prejde bez povšimnutia?” 

Tentokrát už pán Sherwood prskal zlosť na všetky strany. Pravdepodobne nie len zlosť, ale aj niekoľko slín, ktorým sa snažil Simon všemožne vyhýbať, čo nebolo také ľahké, vzhľadom k tomu, že za jeho chrbtom sa nachádzali ďalšie drevené stojany. 

„Nie je potrebné sa rozčuľovať. Čo keby som vás pozval do klubu môjho známeho a objednal vám pohárik kvalitného alkoholu, porozprávali by sme sa a potriasli si rukami?” 

„Nerozumiem ako sa môžete správať tak bezočivo! Ak som aj mal niekedy v pláne uspokojiť sa s vaším ústnym ospravedlnením, teraz túto možnosť rázne zavrhujem!” 

„Rozumiem, že máte pocit krivdy. No ak vám poviem, že som svoje konanie ihneď oľutoval priamo v kostole a vykonal pokánie, nezaváži to?” 

„Mám dosť vašej drzosti, vážený pane! Ak nesúhlasíte so spravodlivým súbojom, porátam sa s vami tu a teraz!” 

S týmto Simon skutočne nerátal. Na sekundu sa v jeho očiach zračila panika, no tá u neho nemala dlhé trvanie. Až natoľko si vlastný život nevážil, i keď to niekedy vyzeralo celkom opačne. 

Pán Sherwood by naozaj dostál svojím slovám, nebyť láskavého prehovárania manželky Aurorrete, ktorá to všetko sledovala zopodiaľ, no dôsledne. Simonovi sa výrazne uľavilo, veď mu to aj bola dlžná. Ona bola predsa tá, ktorá za ním prišla a on by bol naozaj hlúpy, aby neokúsil ovocie, ktoré sa mu nanúkalo. 

V realite totiž neboli vždy len muži tými nerestnými bytosťami. Biblia má na to vlastný, jasne vyhranený názor. Kto by nepoznal historicky známy príbeh o vyhnaní z raja - neodolaní pokušeniu Evou.

Simon zostal nehybne stáť ešte asi minútu a sledoval ako sa tvár Corneliusa Sherwooda postupne vyjasňuje od veľkého množstva hlbokých vrások. Stále však hľadel nemilosrdne a pohŕdavo. Pohladenie od vlastnej manželky a niekoľko rozumných chlácholivých slov očividne zaúčinkovalo a Simon sa mohol tajne v tichosti radovať a gratulovať si k úspešnému zažehnaniu katastrofy. Aspoň na nejaký čas. 

„Dobre White! Vidím, že ľudia si nás už začali všímať a je len otázkou času, kedy si začnú šepkať rôzne klebety, o ktoré nestojím. Vravím ti ale, drž sa od mojej manželky tak ďaleko, ako to len dokážeš! Ešte som s tebou neskončil,” vyriekol rozhodne a dal si záležať, aby to neznelo ako rozhrešenie. 

Nečakal ani na odpoveď, len jemne popohnal svoju ženu smerom vpred a obišiel ho tak okázalým oblúkom, sťaby bol Simon nositeľom akejsi lepry, alebo čohosi podobne nákazlivého. 

Úprimne mu to nervy nedrásalo, hlavne, že sa pobral svojou cestou, čertvie kam. Konečne si Simon mohol vydýchnuť a získať istotu v opäť nadobudnutej slobode. Napravil si mierne rozcuchané vlasy, rovnako tak si upravil žaket i nákrčník a nenápadne sa poobzeral okolo seba. Všimol si, že veľa vážený a ctený pán Cornelius Sherwood, ako ho od dnešného dňa bude prezývať - v prípade, že nevymyslí a nepripíše mu ďalšie hodnosti a ocenenia - mal skutočne pravdu v jednej jedinej veci. Ľudia si začali všímať a pomaly spriadať siete klebiet. No možno by sa po dlhšom čase o sebe Simon dozvedel aj niečo nové, dokonca oveľa pikantnejšie než bola skutočnosť.

To bolo výhoda klebiet. Každý vás poznal najlepšie, ba oveľa lepšie ako vy sám, a to ešte pred tým, než by s vami prehodil čo i len jediné slovo. Ako inak by sa to dalo označiť než mágia slova svetaznalých, ktorý boli Simonovi úprimne na smiech.

Spokojne sa usmial na každú zvedavosťou rozžiarenú a vzrušenú tvár a bez toho, aby sa ho to čo i len najmenej dotklo, bol rozhodnutý zakončiť svoju prechádzku, obklukou vedúcou okolo spievajúcej fontány La Phamfa. 

No sotva urobil pár krokov, do očí mu padla silueta známej postavy. Ženy, ktorú už nejaký ten deň nestretol, no predsa sa ich cesty krížili častejšie ako by človek mohol predpokladať. Pre tentokrát však nebola sama. A čo bolo oveľa prekvapivejšie až dych vyrážajúcejšie, po jej boku nekráčala jej teta, ani priateľka. Povedal by, že ani jej brat to nie je, i keď by ruku do ohňa pre to tvrdenie nedal. 

Zostávala teda otázka - kto je ten neznámy muž po jej pravici? Podľa držania tela a spôsobu chôdze súdil, že to s veľkou pravdepodobnosťou, takmer istotou, nie je jej brat. Tento muž mohol disponovať rovnakou výškou, za to jeho fyzická konštitúcia bola nepomerne slabšia. Stáli bok po boku zabratí do horlivého rozhovoru. Muž mával rukou vo vzduchu pred jedným z obrazov, akoby sa snažil niečo všemožne vysvetliť. 

A v tom to Simonovi napadlo - Čo ak i ona bola svedkom celej roztržky? 

Asi po prvýkrát ho pichlo svedomie, ak to len nebol blížiaci sa srdcový kolaps nevysvetliteľnej príčiny. Takmer okamžite sa zarazil a utlmil ten tichý hlas, ktorý sa mu darilo prehliadať po väčšinu svojho života. Prečo by mu na tom malo záležať väčšmi než hocikedy inokedy? 

Nemal na to najmenší dôvod, a preto to začal považovať za vybavenú vec, nevhodnú toho, aby sa ňou aj naďalej zaoberal. 

Už už sa chystal vykročiť k onej fontáne, keď sa ich pohľady razom stretli. Pamätal si tie oči sýtej škoricovej farby. No objavil v nich aj niečo nové. Zmes pobúrenia, ľútosti i záblesk pohŕdania.