Víno bolo naozaj lahodné, mierne chladené a bolo ho dostatok. A práve ten posledný fakt tešil oboch najviac. Adlyn si ani neuvedomovala, aký smäd zmáhal jej telo, pokiaľ si pery i ústa neovlažila prvou kvapkou. Až sa hanbila ako slastne nechala stekať tú tekutinu do žalúdka. Rozhodne by si mala dopriať iba jediný pohár, aby jej neuškodilo a nespôsobilo stratu jasného vnímania. Zároveň by si tak zachovala správanie hodné dámy. Lenže to naozaj mala zomrieť od smädu? Komu by tým asi tak pomohla.

Napriek tomu, že slnko zapadlo, teplota prostredia sa držala stále vysoko nad priemerom, a tak pila pohár za pohárom, až sa nenazdala a fľaša ostala celkom prázdna. Ani nevedela kedy, no postupne z nej opadla upätosť i vážnosť a vystriedala ju uvoľnenosť a čiastočná otvorenosť. Nie žeby sa mu ihneď hodila do náručia, alebo urobila čosi podobne nevhodné a zakázané, no jej myseľ vnímala všetko intenzívnejšie v mierne prikrášlených farbách. Z čiernej sa nestala biela, to nie. No pôvodne nevábna modrá, teraz pôsobila žiarivo a prívetivo. Tak ako Simonove oči. Musela uznať, že sa na začiatku nemýlila. Skrývalo sa v ňom niečo cenné, niečo, o čom ani sám nevie, že tam je. Nepokúšala sa ho zmeniť, alebo prikrášliť, bola si plne vedomá jeho charakterových chýb a nedostatkov, no niečo v jeho vyžarovaní stálo za povšimnutie. Nesprával sa k nej hrubo, či tyransky. A šibalské iskry v očiach ju priťahovali. 

Vedela by si tohto muža predstaviť po svojom boku? 

Ach, aké absurdné predstavy! 

Naozaj toho vypila o niečo viac, než by mala. A nesvedčili o tom len jej zavrhnutia hodné myšlienky, ale i činy. Takmer vyskočila z kože, keď sa uprostred noci, ešte stále vo vínovom opojení prebudila, zistiac, že hlavou spočíva na Simonových pevných stehnách. Takmer ihneď sa jej rozbúchalo srdce, no skôr ako stihla zmeniť svoju spiacu polohu opäť upadla do ťažkých hriemot. 

Nemohla by povedať, že sa jej spalo celkom zle, predsa len si zo svojho nechceného spoločníka urobila pohodlný vankúš, čo jej do značnej miery pomohlo, no i tak to nebolo útočisko vlastnej postele. Nehovoriac o neľahkom prebudení, kedy si cítila každý stavec chrbtice a v hlave sa jej rozliehal nepríjemný tlak, kvôli ktorému sa bála aj otvoriť oči. 

Nakoniec sa k tomu prinútila. Nemohla predsa dovoliť, aby ju Simon videl v takomto stave. Chytro si upravila rozstrapatené vlasy, dúfajúc, že sa jej podarí si ich prstami ruky aspoň trochu učesať a upraviť. Až potom sa začala rozhliadať okolo seba, keď si uvedomila, že Simon sa kamsi vyparil. Možno už viac nezvládal pohľad na ňu. To by jej možno i hralo do kariet. Mohla by nepozorovane odísť domov a žiť si konečne svojim vlastným životom. Už sa začínala stotožňovať s touto možnosťou, keď jej oči náhodou zablúdili k jazierku. 

Híí! 

Ticho zhíkla a okamžite odvrátila zrak. Ako mu to len mohlo napadnúť! Vypúlené oči klopila k zemi a nechápavo krútila hlavou. Prepána, veď vôbec nebola pripravená zočiť nahé telo Simona Whitea! Počiatočné zhrozenie, však ako mihnutím oka vystriedali rozpaky a následne číra zvedavosť. Nanešťastie toho nevidela veľa, čoho príčinou mohla byť i vzdialenosť a mierne neostré videnie. No široký svalnatý chrbát, ktorý jej utkvel v pamäti, jej nedá spať ešte dobre dlhú dobu. 

Cítila sa akoby ju niekto veľmi nemilosrdne, i keď možno v dobrom mienení, oblial ľadovou vodou. A to ešte nemala tušenie, aký veľký problém a objasnenie sa k nim blíži. Až pokým sprostredkovateľa toho problému nezačula z neveľkej diaľky kričať. 

„Ako ste sa opovážili, vy nehanebník jeden! Mysleli ste si, že si to nevšimnem?! Že vám to len tak poľahky prejde?” ozýval sa hrubý mužský hlas. 

Adlyn nechápavo zmraštila obočie. Kto je ten muž a čo vlastne od nich požaduje? Tušila blížiacu sa katastrofu. V nič iné ani nedúfala. Akoby mohla? Poznala predsa Simona už nejaký ten čas. Nebol by deň, kedy by sa do niečoho nezaplietol. Navyše ju teraz nechal celkom samú. Ako to má ona vyriešiť? Predovšetkým, ak nemá ani tušenie o čo sa jedná. 

„Ha? Ak sa navrávate, že vám tú krádež zabudnem, tak sa mýlite! Prišiel som sa s vami porátať, vážený pane!” 

Tentokrát sa už Adlyn tajil dych. Takže on ten košík jednoducho ukradol? Áno, potrebovali sa niečím osviežiť, no vždy sa dá nájsť aj iné riešenie, prijateľnejšie pre obe strany. 

Muž sa nenávratne blížil priamo k nej. Dokonca si všimla, že v ruke zviera pušku. A nepochybovala o tom, že je nabitá. Srdce sa jej rozbúchalo a v hlave rozbzučalo. 

„Isto sa nájde nejaké riešenie, pane. Dohodneme sa,” prehovorila v snahe zachrániť vzniknutú situáciu. 

Zahasiť ten obrovský plameň, no márne. Muž na ňu ani len nepozrel. A skôr než sa stihla nazdať, puška vystrelila. Srdce jej vynechalo úder. Asi sekundu trvalo, kým sa odhodlala pozrieť smerom k jazeru. K miestu, kde ešte pred pár minútami stál jej spoločník bez kúska odevu. Teraz zočila len v obrovských kruhoch vlniacu sa hladinu. Prehltla. 

„Preboha! Veď vy ste ho zabili!” vyhŕkla bezmyšlienkovite. 

Zachvátila ju obrovská panika a úzkosť, aké asi musí cítiť človek vysiaci z útesu, tak blízko konca. Celé telo sa jej triaslo strachom. Nie len o prostý život človeka, ale i o neho samého. 

„Nebojte sa. Mušku mám presnú, nechcel som ho zabiť, nanajvýš zraniť.” 

S tými slovami sa zvrtol na odchod bez toho, aby sa čo i len obzrel. Nie to aspoň presvedčil, či je to naozaj tak ako sa domnieval. Adlyn by si to veľmi priala, pretože v takom prípade by sa jej mohlo aspoň trochu uľaviť vedomím, že tomu nie je vydaná napospas úplne sama.

Lenže ešte stále ho nevidela vynárať sa spod hladiny. Na čo viac mala čakať? Ako dlho bol pod vodou? Mohlo to byť niekoľko sekúnd, ale už i dlhé minúty. Stratila pojem o čase a preto sa ponáhľala za ním do vody. Ona ho nemôže nechať utopiť sa! 

Ťažké šaty ju ťahali ku dnu. Obzerala sa na všetky strany, ponárala v snahe nájsť jeho možno už len ochablé telo. Avšak nenašla nič. 

„Simon!” kričala celá bez seba, len čo sa opäť vynorila nad hladinu. 

„Musí mi ísť o život, aby ste vyslovili moje meno?” ozvalo sa o chvíľu tesne za jej chrbtom. 

Ihneď sa obrátila, celá zadychčaná a mokrá. Z vlasov jej kvapkala voda, ktorá sa držala na mihalniciach, zastierajúc jej pohľad. Zažmurkala a dôsledne si ho obzrela. Mokré vlasy tmavej šedi. Ostré črty tváre. V záplave emócií a strachu sa na neho okamžite oborila, strácajúc pomyselnú pôdu pod nohami. 

„Vy ste jeden necitlivý nenapraviteľný nepoučiteľný ľahkovážny hlupák!” prskala na všetky strana. 

Mala pravdu! No napriek tomu bola rada, že žije. Aj keď sa na neho neskutočne zlostila, nedokázala vzdorovať tomu, čo ju tak nesmierne dlho premáhalo. Nečakane sa mu vrhla do náručia, ruky si obtočila okolo jeho krku a perami sa pritisla na tie jeho. Vzrušenie jej prechádzalo každou jednou bunkou, triasla sa a prahla po jeho dotykoch. Simonovo prekvapenie trvalo veľmi krátko. Pomerne rýchlo sa spamätal, ruky si ochotne položil na jej pás a bozk jej  opätoval s rovnakou dravosťou. 

Kropaje vody im stekali po tvárach a drobné vlny narážali o ich telá tisnúce sa k sebe. Nechali sa unášať prúdom vychutnávajúc si blaho náruživého všepohlcujúceho bozku. Razom akoby zmizol celý svet. Neexistovalo nič, len daný okamih naplnený vášňou. Spočiatku bola práve Adlyn tou iniciatívnou a náruživou, ktorá ho svojim bozkom snáď chcela len potrestať za jeho opovážlivosť nechať ju napospas strachu. No nech za tým bolo pôvodne čokoľvek, postúpilo to kamsi vyššie. 

Preto prišiel čas, aby sa i Simon chopil iniciatívy. Len veľmi nerád prerušil ich nekončiaci sa bozk, aj to len preto, aby sa mohol presunúť na Adlynin krk. Nežne odhrnul jej mokré vlasy nabok, aby ju mohol obdariť tisíckami bozkov zanechávajúc horúcu stopu. Takmer akoby jej vpaľoval milenecké želania, túžby a uspokojenia priamo do pokožky. Uvoľnene zaklonila hlavu, intuitívne sa prehla v páse a ticho zavzdychala. 

Keby mohla napísať niekoľko stranovú ódu, nestačilo by to na to, aby dokonale vyjadrila všetky svoje pocity. Napätie striedalo uvoľnenie a ona nebola schopná robiť nič, iba vnímať. Vnímať niečo nepoznané, čo ju nútilo privierať oči a celkom sa oddávať Simonovi. Bytostne cítila jeho hruď i pevné ruky, mužskú vôňu v zmesi s okolitou vlhkosťou a rozmanitými kvetmi. 

Celkom sa oddala tomu, čo malo prísť. Nebránila sa, ani neprotestovala. Len netrpezlivo sledovala každý Simonov pohyb v bolestnom očakávaní. Vydvihol si ju do náručia a nechal ju umárať v obdive jeho sily a starostlivosti. Pomaly s ňou vystupoval z vody a kráčal až na rozprestretú deku, kam ju opatrne uložil, akoby bola vzácnym pokladom. 

Správal sa takto ku všetkým svojim milenkám? 

Prebleslo jej mysľou, ale už to nemohla zastaviť. Príliš dlho sa presviedčala o tom, že má srdce z kameňa. Ale nemá. Tak veľmi ho potrebovala cítiť, tak veľmi ju priťahoval. Naklonil sa ponad ňu, takže mu vlasy spadali priamo do tváre a to ju rozpaľovalo ešte oveľa viac. Bozkával ju, láskal a rukami ju pozvoľna zbavoval mokrých šiat, ktoré mu vôbec nevzdorovali, práve naopak. Boli povolné a prispôsobivé. Najskôr zošuchol látku z jedného ramena a neskôr aj z druhého, aby postupne mohol poodhaliť nádherný dekolt a vydúvajúce sa prsia. Rukami neprestával blúdiť po rozpálenej pokožke, prstami kresliac oblúkovité i esovité obrazce.

Ukazovákom zamyslene prešiel po úzkej jamke medzi prsiami a smeroval stále nižšie. Zastavil sa až nad pupkom, aby sa mohol smelo vrátiť nahor. Nikam sa neponáhľal, čo Adlyn veľmi prekvapilo, no oceňovala to. Napriek tomu, že mu bola celá k dispozícií, stále si matne uvedomovala svoju slabosť, fakt, že by mala prísť o niečo tak vzácne - čím panenstvo nepochybne bolo - s mužom, pre ktorého nie je viac, než trofej do zbierky. Možno… možno to z nej vycítil. 

„Ach, Adlyn! Čo ste mi to urobili?” pýtal sa skôr sám seba, než jej. 

„Viem, že po tom túžite, ale viem, že by ste to následne ľutovali a to by ranilo moje ego.” 

To boli na dlho jeho posledné slová. Krátky takmer nepatrný záblesk Simonovho charakteru hodného uznania. Možno to naozaj robil pre seba, pre svoju česť a hrdosť. Avšak keď sa Adlyn k tomu vracala spätne, po navrátení k samej sebe, nebola si tým celkom istá. Pochybovala. A to do značnej miery. Nikdy by sa neuisťovala, že to bolo iba kvôli nej, ale jej intuícia hovorila jasným jazykom. 

Rozhodnutie Simona však nemohlo presvedčiť, aby sa prestal oddávať tak lákavému potešeniu, keď sa mu už naskytlo. A už vôbec nie, ak sa jednalo o Adlyn Francescu Blackbournovú. 

Myslela si, že sa to skončilo, že si už vybrala svoju dennú dávku rozkoše a potešenia. No to sa ani zďaleka neblížilo k pravde, ktorú zažila na vlastnej koži. Intenzívne cítila každý Simonov dotyk. No keď sa rukou dotkol jej prsníka, takmer zamdlela. Začal ho hladiť, stláčať a pritom všetkom cítila ako ju jemne, no dráždivo hryzie na miestach najtenšej kože na krku. Prešiel späť k jej perám a pobozkal ju. Jazykom vošiel do jej úst a ona sa takmer okamžite pridala. Nechala nech ich jazyky tancujú v najvznešenejšom ohnivom tanci, nech zvádzajú neľútostný boj. Rukami jej neprestával masírovať ňadro, no tento krát jej i striedavo prechádzal palcom po zdúrenej bradavke.

Panebože! Zdalo sa jej akoby sa jej i vlasy napriamovali vo svojej vlasovej cibuľke. Panvou sa k nemu pritisla ešte bližšie, načo spokojne zavzdychal. Voľnou rukou jej podoprel pekne zaoblené pozadie, aby si ju smel pridržať čo najbližšie. A tým jej spôsobil muky väčšie, než si kedy vedela predstaviť. Cítila ako v nej stúpa napätie, ako jej telo tuhne, tesne predtým ako sa celkom uvoľní. Predtým ako dosiahne stav blaženosti a prehne sa ako natiahnutý luk z dreva. 

Pre Adlyn táto skúsenosť znamenala veľa. Viac než by dokázala vypovedať. Dosiaľ nemala možnosť vstúpiť do raja. Ak si doteraz navrávala, že žije život naplno, berie si od neho plnými priehrštiami a dáva ešte o trochu viac, až teraz pocítila aké je to nechať sa naplniť čírou radosťou a šťastím. Nečakala od Simona žiadnu pozornosť, ani tú najmenšiu. Bola silnou ženou, vedome sa na tom zúčastnila a užila si to. No jemná duša v nej prahla po aspoň kúsku pozornosti. 

Uspokojila by sa aj s málom, ktorého sa jej dostalo. Simon ju nežne pohladil po líci a pobozkal k okraju oka. 

„Mali by ste si vyzliecť tie mokré šaty, inak prechladnete,” skonštatoval nanajvýš vecne. 

Adlyn sa postupne zoznamovala s mnohými Simonovými tvárami, no tú ktorá sa na ňu pozerala práve teraz, nepoznala. Bola zvláštna. Melancholická a upätá, ale zachovávala si aj zlatitý lesk honosnosti. Isto od nej chcel dostať viac, aj keď sa k tomu nevracal. A ona sa teraz tiež nemienila do toho púšťať. Na jeden deň, ten deň, ktorý od nej žiadal, toho bolo už príliš. Nepriznala by to, ale potrebovala sa ponoriť do svojej samoty, nechať si veci uležať a utriediť tak, ako to robila zakaždým. A to bol dôvod prečo ani priveľmi neprotestovala. Pravdepodobne si obaja potrebovali oddýchnuť, zmena je totiž krásna vec, posúva nás vpred, ale je i nebezpečná, ak nás pohltí a my sa v nej stratíme. Pretože vtedy začneme tápať. 

„Ale ako môžem byť pred vami nahá?” začudovala sa ako zmätené dieťa, pri niečom, čo predsa nebolo možné. 

Vzápätí si pripadala neuveriteľne hlúpa, ale pre ten letmý chlapčenský úsmev na Simonovej tvári to rozhodne stálo. 

„Ak by išlo len o to, mne by to ani v najmenšom neprekážalo. Ale ponúkam vám svoju košeľu, aspoň pokým vaše šaty neuschnú.”

„Ach, to je od vás naozaj milé,” odpovedala trochu rozpačito. 

Vzala si ponúkanú košeľu a mlčky sa do nej zakrútila. Nebola príliš dlhá, no stačila na to, aby zakryla to najnutnejšie a s ostatným sa Adlyn vedela zmieriť. Čakali ju totiž podstatne ťažšie veci, ktorým bude musieť čeliť. Ale až keď dodrží svoj sľub a splní cenu svojej prehry - strávi so Simonom celých dvadsaťštyri hodín.