Adlyn zostala zcela vyľakane hľadieť do širokého mužného hrudníka, márne sa snažiac skryť vlnu prekvapenia. Dokonca sa jej z vrcholca hlavy zošuchla kapucňa a odhalila hustý závoj jej sýto ryšavých vlasov, ktoré jej vejárovito splývali na chrbte. 

Razom ju premkol pocit odhalenia. Stála tam totiž v zovretí muža a celkom sama. V sekunde sa naježila ako mačka v očakávaní, že onen muž je práve obávaný zvodca žien - Simon, ktorého sa len pred krátkym časom zbavila s vypätím všetkých síl. Avšak nech bol hocako vychýrene stavaný - telo, ktoré sa pred ňou týčilo, nemohlo patriť nikomu inému, než mužovi zastávajúcemu post vojaka. Prísne a nehybné držanie tela jej bolo dobre známe. Prepadlo ju nepríjemne tušenie. 

Ako by bolo možné, že by práve na tomto mieste stretla svojho brata, kapitána Marseia Blackbourna? Neisto nadvihla bradu a oči zabodla do tej ostro rezanej sánky, ktorá sa jej zdala nanajvýš povedomá. Chcela si nahovárať hocičo iné, čo by ju omilostilo od pravdy, no zároveň jej odľahlo, že to nie je Simon či iný muž postranných úmyslov. 

Pokojnou sa však nemohla nazvať ani náhodou. Srdce jej búšilo v abnormálnom rytme. Skutočne stála pred svojím bratom a krčila sa pred návalom očakávaných výčitiek, ktoré ani tak neplynuli z jej vlastného svedomia, ako zo starostlivosti jej brata. 

„Adlyn Francessca Blackbournová!” zahromžil muž naoko prísne. 

Jastrabými očami prebodával svoju korisť a netrpezlivo očakával vysvetlenie celej situácie. Ako je možné, že sa nachádza vonku celkom sama, navyše v neskorú nočnú hodinu a pred pánskym klubom? 

Adlyn mohla byť vynaliezavá a kreatívna akokoľvek chcela, no čosi jej navrávalo, že jej to vôbec nepomôže. Musí prijať svoj kalich horkosti a vypiť si ho do dna. Dúfala len, že sa jej brat nedozvedel o tom protivnom mužovi, ktorý celú situáciu zavinil. 

„Rada ťa vidím brat môj. Za normálnych okolností by som ťa patrične privítala, ale úplne rozumiem tvojmu rozhorčeniu. No napriek tomu by som ťa rada požiadala, aby sme nastúpili do bričky a nechali sa odviesť domov.” 

„To aj urobíme a vedz, že to bude na dlhú dobu tvoja posledná cesta bričkou či hocijakým iným prostriedkom.” 

Otvoril jej dvierka a nechal ju nasadnúť ako prvú. Adlyn vedela, že neobľubuje podobné dopravné prostriedky, kde sa človek cíti stiesnene, je nadhadzovaný každým kameňom a cesta sa niekoľko násobne časovo predĺži. To rozhodne nebolo nič, čo by mu vyhovovalo - bez premýšľania by dal prednosť jazde na koni. 

Sama by si radšej zvolila pocit tej nevídanej voľnosti - to mali s Marseiom nepochybne spoločné. Ako kapitán bol veľmi zručný a v konskom sedle sa cítil priam ako doma. V nie moc priestrannom koči mu nebolo umožnené ani si poriadne ponaťahovať stavce chrbtice. 

Adlyn však bolo jasné, že ju nenechá cestovať samu a bez slov prekusne akékoľvek nepohodlie. Ako vojak bol na také niečo zvyknutý, aj keď to neznamenalo, že by nekomfort vítal s otvorenou náručou. Celú cestu mlčali a hľadeli cez okná na opačnej strane. Adlyn občas nerušene zazívala, načo sa jej brat nepokojne pomrvil na svojom mieste. 

Možno to nemalo súvis, a možno jej len chcel povedať, že ak ju premáha únava, on ju z nej veľmi rýchlo dostane. Bol to starostlivý brat a ona si bola vedomá toho, že zašla hlbšie ako mala pôvodne v pláne. Neustále ich obklopovalo ťaživé ticho, a to i potom, ako opustili priestory bričky a kráčali po štrkovej ceste k útulnému väčšiemu domčeku, kde Adlyn dočasne prebývala u ich tety Helen. 

„Vojdeš dnu celkom nerušene a poriadne sa vyspíš. Zajtra sa tu zastavím a porozprávame sa. Samozrejme, požiadam tetu, aby na teba väčšmi dohliadala.”

Adlyn len mlčky prikývla a unavene naposledy pozrela na prísnu tvár svojho brata. Pomerne dlhá cesta ju celkom zmohla. No nemohla si nevšimnúť, že Marseiova tvár sa podstatne zmenila. 

Kedysi sa mu oči smiali a vôbec, pôsobili prívetivým dojmov. V dnešnú noc tomu však bolo inak. Tvár mu síce osvetľovala len patrná žiara mesiaca, ktorý zase veľmi rýchlo zachádzal za ťaživé oblaky, ale i napriek tomu, vyzeral viac ako tvrdý vojak v akcií, než jej najbližší príbuzný. 

Chápala, že sa na ňu hnevá, vtedy vedel byť naozaj vážny, i keď nikdy nekričal - nemusel, mal v sebe akési vyžarovanie, ktoré vzbudzovalo prirodzený rešpekt, dojem autority - ale aj vtedy bol predovšetkým milujúcim bratom. 

„Prepáč mi to, Marsei.” 

Unavene sa na neho usmiala, snažiac sa obmäkčiť jeho už len vlažné srdce. Tušila, že predmetom rozhovoru nebude len ona sama, ale takisto Marsei. Musí sa dozvedieť, čo ho natoľko ovplyvnilo a spôsobilo túto jeho patrnú zmenu. Záležalo jej na ňom najviac na celom svete. Bol pre ňu oporou, hrdinom. Vždy to tak bolo a teraz mu to musí oplatiť. Ale až predpoludním, po tom, ako sa dosýtosti nabaží sladkým spánkom. 

… 

Simon sa prebudil s obrovskou bodavou bolesťou hlavy, a len čo sa pokúsil nadvihnúť a rozpomenúť sa na včerajšiu noc, vystrelila bolesť natoľko, že sa nezmohol na viac, než na tiché zasyčanie a zmraštenie obočia. Následne dezorientovane klesol späť na mäkký matrac postele.

Takto to teda nepôjde. Zamrmlal si sám pre seba a pomaly sa pokúsil rozlepiť oči. Po tom, čo si uvedomil s akou prefíkanosťou sa s ním tá žena zahrávala, si jednoducho musel dopriať poriadnu dávku vysoko percentného alkoholu, v čo najväčšom množstve. Tá žena. Žena, ktorej ani meno nepoznal, ho mátala v omamných snoch plných iskrivej vášne a chtivej nedočkavosti. 

Musel uznať, že má nadmieru presnú trefu, a vôbec ho nešetrila. Neprejavila ani kúsok ľútosti či zmilovania. Spomínal si na to, ako sa po dlhých krušných minútach bolesti neforemne tackal nočnými ulicami. 

Dokonca nemohol natrafiť ani na jedinú bričku, a teda prešla dosť dlhá doba, kým sa konečne dostal domov. A to už začínala jeho pamäť s pribúdajúcimi pohármi Cherry mierne pokulhávať. Postupne sa prepadal do hlbín vlastných vyburcovaných predstáv.

Pravdepodobne sa s veľkou noblesou zvalil do kresla ako prílivová vlna a hlasne konverzoval so svojou maličkosťou, tak ako mal vo zvyku. V Delaryho klube sa predsa nemohol ukázať, dal by tým najavo svoju jasnú prehru a poníženie. Najbližšie dni si bude musieť vystačiť bez onej spoločnosti, i tak sa však nepochybne rozkríkne, že slávny zvádzač Simon White neuspel. Nepochyboval o tom, že zlé jazyky sa toho ihneď zmocnia a začnú tvrdiť, že prešiel do pokojného dôchodku. 

Nebodaj by sa ešte roznieslo, že si hľadá manželku a chce sa usadiť. On však nie je tak ľahko dosiahnuteľný ako jeho brat Patrick. A rozhodne mu s pribúdajúcim vekom neubralo z povestnej charizmy. Keby len tak poznal identitu tej ženy. Už len pri spomienke na ňu mu bodalo v hlave. 

Toľká príťažlivosť a neohrozenosť. Takmer mu podľahla! Dobre si pamätal na jej uvoľnenosť a poddajnosť. Vyžarovala príjemnú horúčosť, hrudník sa jej nepravidelne dvíhal a on po nej žadonil viac ako po hociktorej inej žene. Bola mladá, nevinná a neskúsená, ako bolo vidieť na prvý pohľad. Vybral si vzácnu trofej. Do čerta! Nedokázal však nájsť vysvetlenie, ako ho mohla tak duchaplne oklamať a následne napadnúť. On sám sa ledva ovládal, nemohol myslieť na nič iné, než na túžbu zvierať ju v náručí. 

„Nabudúce sa nezahrávajte s tajomnými ženami. Nemáte dostatok rozumu na to, aby ste ich obalamutili.” 

Čo myslela tými slovami? Nebodaj ju niekto predom varoval, alebo bola akousi prešibanou čarodejnicou? 

Napokon sa mu po všetkých otázkach v mysli vynorila nepríjemná spomienka na Andrewa. Vtedy tomu neprikladal takmer žiaden význam. No tváril sa priveľmi pokojne a neohrozene. Peniaze predsa potreboval a on sám ho učil, aby si vzal všetko to, čo sa mu samo ponúkalo. Mohol ju vyhľadať skôr ako on, a predom ju varovať. Možno by mu mal dať jasne najavo, že nikdy nebude lepší ako on. Simon nezastával názor, že by patril do starého železa len preto, že mu tvár zdobili jemné vrásky na čele, či okolo očí. 

Prečo však bola tá žena ochotná obetovať svoju povesť? 

Táto otázka, okrem iných, mu neustále dorážala v hlave ako otravné mosadzné kovadlo. Tak veľmi túžila po tom, aby mu uštedrila príučku? Z toho mu mohlo vychádzať len jediné - je rovnako hrdá, neohroziteľná a odvážna ako on sám.

Rád by ju opäť stretol, no tentokrát by sa nenechal tak ľahko zvábiť jej lákavou piesňou sirén. 

Zlomyseľne sa zamračil a švihom sa prehupol do sedu, aby mohol následne vstať z útočišťa postele. Konečne nastal čas pomilovať krásnu ženu na zakázanom mieste a napraviť si vlastnú povesť. Koľko to už vlastne bolo dní, čo sa správal až príliš vzorne?

… 

Simon zaujal typický šermiarsky postoj s jednou nohou ležérne vysunutou vzad a kolenami mierne pokrčenými. Chrbát mal spevnený a výrazne spriamený sťa svieca, a ľavú ruku ohol v lakti za chrbtom. Pravú, tú v ktorej s ľahkosťou zvieral kord, si prekrížil na prsiach a odovzdane sa uklonil svojmu súperovi. Rolu jeho protivníka vzhľadom k udalostiam minulej noci, nemohol zastávať nik iný, než priateľ-nepriateľ Andrew Corbs. 

S príchodom nového utešeného dňa a vidinou zábavy si to Simon zamieril do utiahnutého parčíku na konci mesta, kde sa pravidelne konali rôzne zápasy, hry, kde si muži vzájomne merali sily a ženy v závoji nevinnosti hľadali milencov. Všetko toto bolo starostlivo skryté pred očami spravodlivého sveta. Na prvý pohľad sa prostredie javilo decentne a čisto, ale zúčastnení veľmi dobre vedeli, aká je pravda. 

Paradoxom tohto malého semenišťa hriechu bola prítomnosť skromného kostolíka, týčiaceho sa na samom okraji. Akoby to vyzeralo, ak by sa svetuškárstvo nerozhodlo zničiť každú jednu ľudskú slasť a pôžitok? Miestny návštevníci ho však prehliadali a naďalej sa venovali svojim zábavkám.

Toto miesto bolo ako stvorené pre Simona Whitea. Súboje a neresti. Na tomto svetskom mieste ešte aj vzduch voňal celkom inak. Vábne a nanajvýš zmyselne, čím úspešne podnecoval vašu fantáziu v tých najdiabolskejších smeroch. 

A keďže Simon potreboval presne tento druh odreagovania, zablúdil práve sem. A nebol ani príliš prekvapený, keď narazil na Andrewa. Chvíľu viedli pomerne ostrú diskusiu, v ktorej sa každý snažil preukázať svoju nadradenosť, presadiť svoj názor, a výsledok sa dostavil pomerne rýchlo. 

Dohodli sa na šermiarskom súboji na tri víťazné zásahy. Pravdaže sa neobťažovali takou nepodstatnou malichernosťou, ako zaobstarať si ochrannú výstroj. A tak bolo viac než pravdepodobné, že jeden z nich utrpí škaredé zranenie. Im na tom však ani najmenej nezáležalo. Hrdo sa postavili oproti sebe a s prižmúrenými očami spriadali plány ako obísť svojho útočníka, ako predísť zraneniu a nakoniec zdvihnúť kord vo víťaznom geste. Prehodili ešte zopár posledných šteklivých slov, predtým ako sa načisto ponorili do adrenalínu výpadov. 

To už sa ale v ich okolí začali pristavovať zvedaví páni a znudene sa opierať o kmene stromov, či zaujato premýšľať o možnej taktike a pravdepodobnosti koho víťazstva. Pravdaže sa našiel aj človek známy svojou nemennou láskou k hazardu, ktorý sa chopil príležitosti privyrobiť si tučnú čiastku na týchto nešťastníkoch. Začal prijímať stávky a peniaze sa mu len tak sypali. Spokojne sa vyškieral a gratuloval si k tomuto nezaslúženému úspechu. Čo jemu záležalo na tom, že sa tí, pre neho neznámi muži, môžu dokaličiť? To bola cena za ich ľahkovážny boj o česť. 

Za to dámy mali na to celkom iný názor. Spoločne sa pristavovali, zhrozene ochkali a vehementne sa ovievali zdobenými vejármi. Miestami sa ozývala ich rozhorčená debata zahŕňajúca žalostné ratovanie takých driečnych gentlemanov, a tá sa v pravidelných intervaloch striedala s priam ohlušujúcim tichom pretínaným len rinčaním kovu pri strete dvoch kordov.
 
„Mon ami!” vyhŕkla niektorá z prítomných dám a vreckovku si pritisla tesne k perám, aby do nej skryla svoj ustarostený vzdych.

Vzdych, ktorý predstavoval reakciu na Simonov šikovne premyslený výpad smerujúci priamo do stredu Andrewovej hrude. Samozrejme, vrcholec kordu Simon zastavil skôr, ako by Andrewa naozaj pripravil o život, naplnený toľkými šibalstvami. Jeden úder mal za sebou, zostávali posledné dva. 

Nabral do pľúc väčšie množstvo vzduchu, rozjaril sa z pocitu dobre odvedenej práce a jeho pohyby boli razom omnoho ladnejšie. Dokonca tak ladné a premyslené, až sa kmitanie vejárov zopár dám viditeľne zrýchlilo. Kombinácia mužnosti, odvahy a nebezpečenstva v mnohých vyvolávala zakázané pocity a túžby, a presne to hodlal Simon aj docieliť. 

Podaril sa mu totiž ďalší skvele načasovaný úder, až sa Andrew zapotácal a ledva sa udržal na nohách. I tak si však odniesol nepekný hladký škrabanec na líci, z ktorého sa rinul drobný pramienok krvi. 

„Nechceš to takticky ukončiť, priateľu? Skôr ako prídeš ku skutočnému úrazu?” 

Simon sa rozhodol poškádliť svojho protivníka. Narušiť škrupinu jeho koncentrácie a preniknúť cez ňu priamo do jadra. A to bola prvá chyba, ktorej sa dopustil. 

Andrew totiž nabral rovnováhu, zlostne sa uškrnul a rytmicky kordom dorážal na Simona. Ten samým prekvapením stratil dych a len s vypätím síl odrážal všetky smerujúce výpady, pričom neustále ustupoval vzad. Priskoro Andrewa podcenil, a ten ho postupne zatlačil až k blízkemu kmeňu stromu. Prudko do neho chrbtom narazil s ostrím kordu na vlastnom krku. Hruď sa mu prirýchlo dvíhala a vzduch v pľúcach ho nemožne pálil.

„Zdá sa, že si lepší ako som si myslel,” uznanlivo pokýval hlavou, „ale nemáš zďaleka toľko skúsenosti!” 

Silno do neho strčil a pustil sa dokončiť, čo začal s plnou vervou a adrenalínom. Predsa len sa už celý zápas odohrával viac ako desať minút, a on začínal pociťovať ťarchu únavy. Triasol sa mu každý sval tela, a jeho hrdlo prahlo po dúšku čohosi chladného. Vlasy mu v neposlušných pramienkoch padali priamo do tváre a marili mu jasný výhľad. 

To a ešte zopár ďalších nepríjemností sa podpísalo pod to, že ho Andrew zasiahol už po druhý krát. Na ľavom ramene mu preťal košeľu, a tá sa takmer ihneď zmáčala vytrysknutým pramienkom krvi. Simon však v zápale boja nepociťoval bolesť, ktorá by mu znemožnila pokračovať v súboji. Nemienil rezignovať, to mu nebolo vlastné. Avšak šerm bol šport zasadený na rýchlosť a presnosť reakcií, stačilo jedno jediné krátke zaváhanie...ktorého sa Simon žiaľ dopustil. 

Jeho súper nečakal, a nemilosrdne vykročil vpred s dravosťou hodnou leva. Simon chvíľu zotrvával v odrážaní úderov, nie však nadlho. Kord mu vyletel z ruky a prudko dopadol na mäkký trávnatý koberec. Bolo po všetkom. Zostal ponížene stáť pred Andrewom celkom odzbrojený s vyvalenými očami. Chvíľu trvalo, kým sa spamätal. Na oko ľahostajne sa usmial a elegantne sa mu uklonil.

„Podcenil som ťa, Andrew Corbs, víťazstvo ti právom patrí. Avšak hreje ma pri srdci, že ti zostane po mojej dychtivosti aspoň značná a viditeľná pamiatka.” 

Simon celkom jasne narážal na zranenie jeho tváre, z ktorej mu medzičasom prestala vytekať krv. Rana nebola prihlboká, ale každý, čo len chatrný znalec anatómie vedel, že koža na tvári je veľmi jemná a zostávajú na nej viditeľné i tie najmenšie ranky. Je presne ako srdce človeka. Nesie si na nej celý svoj život.

„Ty by si si tiež mal to rameno čímsi obviazať, priateľu.” 

Andrewa víťazstvo tešilo len pramálo, nemal z neho ani peniaze, ani uznanie spoločnosti. Zahral sa len na úbohého šaška, ktorý robil divadlo pre ostatných. Rozlúčil sa a pobral sa ďalej svojou cestou, premýšľajúc ako svojej žene vysvetlí to pochabé zranenie. 

Simon zaťal sánku a ticho zavrčal pri pohľade na zranenú ruku. Krv mu ešte stále vytekala, a on až teraz pocítil nával nepríjemnej bolesti a pálenia. Okoloidúci pozorovatelia sa prudko začali rozchádzať, odvracajúc zrak. Nálada mu klesla na bod mrazu. Opäť sa zamotal do čohosi, čo nemal tak celkom v moci. 

„Mon ami, drahúšik. Ukážte, ja vám to obviažem.” 

Podišla k nemu žena typicky európskeho vzhľadu s krásnymi nebesky modrými očami a nosíkom tak rozkošným, až sa Simonovi zježili chlpy na tele. V ruke zvierala vreckovku, ktorú behom sekundy roztrhla, aby bola dostatočne dlhá na obviazanie jeho ramena. Bez váhania sa k nemu naklonila a začala mu ranu ošetrovať. Do nosa mu udrela jej svieža jasmínová vôňa.

„Prepáčte, nemám k dispozícií nič, čím by som vám ranu vydenzifikovala. Môžeme sa len modliť, aby sa vám to nezapálilo.” 

Ihneď spoznal jej dráždivý francúzsky prízvuk. Absolútne nevnímal význam toho čo hovorila, čo mohlo byť z veľkej časti zapríčinené tým, že ním začala zmietať nastupujúca horúčka. Na čelo mu vystúpili kvapôčky potu. Napriek tomu sa zaprisahal, že túto ženu dostane do svojej postele, alebo si ju rozhodne vezme hneď teraz v tomto parku. 

„Ďakujem, ma belle! Zachránili ste život pochabému hazardérovi.” 

Zahľadel sa na jej krásnu dievčenskú tvár. 

„Mohol by som vás poprosiť, aby sme si išli sadnúť? Tu neďaleko je pekný malebný altánok. Zdá sa mi, že sa necítim práve najlepšie.”

Oči mu len tak žiarili. Stále ho pobolievala hlava z rána, no práve bolesť bola tá, ktorá v ňom ešte väčšmi podnecovala túžbu. Nikdy si to neuvedomil do takej miery, ako tomu bolo práve teraz. Možno sa zbláznil, no jemu nikdy nestačilo čosi obyčajné, priemerné a nudné. Chcel viac!

„Pravdaže.” 

Nastavil jej zdravé rameno a ona mu dovolila, aby sa o ňu mierne podoprel. Nie, že by to tak nevyhnutne potreboval. Jednoducho sa mu páčilo cítiť jej blízkosť. 

Altánok naozaj nebol ďaleko. Hrdo sa pýšil obklopený statnými lipami, ktoré naň starostlivo vrhali tieň a tým ho chránili pred ostrými lúčmi poobedňajšieho Slnka. Žena, ktorej ruku majetnícky zvieral, zajasala pri pohľade na krásne zdobený drevený altánok sčasti obrastený okrasným brečtanom. Vošli doň a sadli si na jednu z prázdnych lavičiek. 

Medzičasom mu vreckovka nasiakla krvou, no zdalo sa, že úspešne docielila spomalenie krvácania.

„Budem musieť použiť aj látku vašej košele, monsieur.” 

Ospravedlňujúco na neho mrkla. Zahľadel sa jej hlboko do očí, skúmal ako sa v tých jasných očiach farby sviežej letnej oblohy, miestami vyskytla škvrnka hnedej. Nezaváhal a za pomoci zubov si odtrhol celý rukáv a látku jej s dôverou vložil do rúk.

„Prečo ste neodišli ako všetci ostatní, po tom čo sa predstavenie skončilo? Vari pociťujete slabosť voči nemravným nespratníkom?” 

Odhodlane ju chytil za ruku a opatrne sa k nej naklonil.

„Toto miesto je ako stvorené na tajné laškovanie, nemyslíte?” 

Súhlasne prikývla. Hneď vytušil, že jej zámery boli presne také, aké očakával. Predsa ho však čosi varovalo. Ako by mohol zabudnúť na včerajšiu noc?! Na tú neznámu ženu, ktorú stretol v noci v klube. Aká by bola pravdepodobnosť, že by ju stretol po druhý krát? Nie, už by mu takýmto spôsobom cestu neskrížila, navyše ona mala celkom inú vôňu a vyžarovanie. Sálala z nej sila a odhodlanie. Rovnako tak by nezakryla typický prízvuk, aký mala táto dáma. 

„Ako sa voláte?” spýtal sa jej naznačujúc, aby sa mu smelo posadila do lona.  Nezaváhala a vykonala presne to, čo od nej žiadal. Pritiahol si ju celkom k sebe a rukami jej pomaly blúdil po celom tele. 

„Aurorette,” zašeptala a z úst sa jej vydral patrný vzdych.

„Želáte si, aby som pokračoval, Aurorette?” 

Spýtal sa hlasom plným narastajúceho vzrušenia, aby sa ubezpečil, že si to praje rovnako ako on sám. Simon bol všeličím, ale nikdy by neurobil nič, čo by si daná žena neželala - aj napriek tomu, že v minulosti sa správal veľmi pochabo a inštinktívne, pričom jeho inštinkty boli takmer zverské. S pribúdajúcim vekom sa predsa len čosi zmenilo. Staval si akýsi rebríček hodnôt, ktoré nehodlal porušiť. 

„Neprestávajte, prosím.” 

Zachripela a rukami mu starostlivo zahrabla do bujnej štice padavých vlasov. Svoje pery jej lačne prisal na tie jej a láskal ju vlhkým jazykom, až pokým slastne nevzdychala. Chutila priam božsky. Skúsene sa presunul na pokožku jej nežného krku, na ktorej zanechával horúcu stopu v nasledujúcich bozkoch, až k jej odhalenému dráždivému dekoltu. 

Nemienil sa ponáhľať, i napriek tomu, že horel vzrušením a nedočkavosťou. Hodlal si danú chvíľu užiť, so všetkým čo mu ponúkala. Našťastie im skromný altánok ponúkol dostatok súkromia a pohodlný úkryt pred nepovolanými očami. Aspoň to si Simon celú dobu namýšľal a spokojne pokračoval v hostení sa na onej dáme, až pokým splašene nerozhodila rukami do vzduchu ako obarená. 

Ihneď z neho zliezla a začala si uhládzať roztrúsene kadere do schopného účesu. Simon nechápavo klipkal očami a po prvotnom šoku sa takmer hystericky rozosmial. Promptne vstal z drevenej lavice a zatínal päste takou silou, až mu celkom obeleli hánky.

„Excusez-moi, môj manžel má hľadá, tamto medzi stromami. Nesmie ma s vami vidieť!” 

Vravela žalostne ako ustráchané dieťa, ktoré pristihnú pri čomsi zakázanom. Dočerta! Simon si až teraz uvedomil ten neodškriepiteľný fakt, že tá žena skutočne vyzerá ako dievča, ktoré sotva dovŕšilo vydaja-súci vek. Navyše sa na jej drobnej rúčke mihotavo ligotala zlatavá obrúčka. I tentoraz mu vystúpili na čele kropaje potu a rana mu pod vplyvom neočakávaných a prudkých pohybov opäť začala krvácať. 

Celkom ho oslepila jej žiarivá krása, nevinnosť a vlastná neutíchajúca túžba prameniaca z frustrácie bezcieľneho putovania životom. K tomu všetkému si musel priznať, že nechýbalo veľa a bol by to dievča i nemilosrdne znásilnil, len aby dosiahol svoje. 

„Musíte zmiznúť, monsieur.” 

Z myšlienok ho vytrhol naliehavý hlas ženy postávajúcej pred ním. Spamätal sa, naposledy na ňu pozrel zhrozením nad samým sebou, a s pocitom pálavy v poranenej ruke preskočil zábradlie a rýchlym krokom sa hnal preč z dosahu jej manžela. Stihol si ešte všimnúť jeho siluetu - bol to starý nepríjemne vyzerajúci pán s riedkymi vlasmi, ktorý navyše pôsobil celkom odpudzujúco. Nečudoval sa, že Aurorette chcela mať aspoň jedinú peknú spomienku na splynutie muža a ženy. Striaslo ho pri predstave, že by jeho sestru postihlo čosi podobné. 

Neustále ho prenasledovalo nutkanie obzrieť sa a skontrolovať situáciu. Ale čosi hlboko ukryté v jeho podvedomí - intuícia, mu navrávalo, že už i bez toho sa nachádza v neveľmi lichotivej situácii, a teda by ju rozhodne nemal zhoršovať podozrivým správaním. Kráčal totiž len pár desiatok metrov od altánku. Čochvíľa sa z neho ozval nahnevaný hrmot predstavujúci karhanie. Našťastie to ostalo len pri ňom, no Simon nemohol dúfať v to, že sa Aurorette v tichosti domáceho prostredia nedostane horšieho zaobchádzania. Tak to jednoducho v spoločnosti chodilo, a on mohol len ďakovať Bohu, že sa narodil ako chlapec. 

Možno by sa jej bol zastal, ale nedisponoval vlastnosťami hrdinu a v konečnom dôsledku by ničomu nepomohol. Zamyslene pokračoval smerom, ktorým sa tiahol štrkový chodníček, neuvedomujúc si, že paradoxne smeruje priamo ku kostolu. 

Zarazilo ho, že sa ocitol pred nastaveným zrkadlom, ktorého odraz nebol vôbec oku lahodiaci. Škrupula jeho nátury bola viac než uspokojivá, za to jeho vnútro sa premenilo v zlovestného diabla. Nemal dôvod správať sa inak, no vzorec každému daný - vlastné svedomie, k nemu začalo pomerne hlasno prehovárať.

Navyše, kostol bol jediné miesto, kde jeho, Simona Whitea, bezpochyby nebudú hľadať, a on v ňom môže nájsť aspoň na krátky okamih útočište, podobizeň úkrytu, ktorý v danú chvíľu tak potreboval. Bolo viac než jasné, že Aurorettin manžel bude túžiť po pomste. Možno ho dokonca vyzve na súboj. Našťastie tej žene nevyzradil svoje meno, ako to urobil počas minulej noci, ale žiaľ vedel, že jeho povesť ho dostatočne predchádza.

Nespokojne zanadával a otvoril ťažké drevené dvere vedúce priamo do kostola. Tie vydali hlasné kvílivé zvuky, a tak sa pozornosť jedinej osoby zbožne sediacej na tvrdej nepohodlnej lavici obrátila k nemu. Prekvapene nadvihol obočie a hlasno si odkašlal, aby stlmil smiech, ktorý v ňom bublal. Tá nábožná žena sediaca v popredných laviciach vynikala jednou charakteristickou črtou. Na pleciach jej splývalo ležal hustý závoj nezameniteľne ryšavých vlasov. Nebol si istý či v stave vlastnej nevedomosti spísal zmluvu s diablom, avšak to, čo sa mu v posledných dňoch dialo, isto nemohla byť náhoda. 

„Slečna Adlyn!” 

Zatiahol provokačne a tak nahlas, až sa jeho zvolanie nieslo ozvenou celým priestranstvom. Celkom ako Lucifer pri návrate k starým zvyklostiam v hlbinách svojho domova - pekla. 

… 

Teplý jemný vánok rozvieval jej bujnú hrivu a príjemne ju pohládzal po tvári. Celkom úspešne rozdúchaval ustarostený výraz v jej tvári, ktorý sa tam usadil po počiatočných minútach strávených v bratovej prítomnosti. Nečakala ju žiadna rozsiahla kázeň, na ktorú sa počas noci pripravovala. Nemohla totiž upadnúť do pokojného spánku, keďže sa toho v danú noc udialo príliš veľa, a tak bolo prirodzené, že jej myšlienky sa nehanebne rozlietavali do všetkých strán a zároveň spájali v jednom bode - drobnej sérii výčitiek. 

Sklamalo ju, keď pri vstupe do salóna pohľadom zavadila o Marseia s rukami založenými za chrbtom, bez typickej iskry v oku. Dokonca by radšej prijala to nikdy sa nekončiace dohováranie, miesto toho, čomu sa jej skutočne dostalo. 

Z Marseia sálala rozhodnosť a možno i neľútosť, akoby nebol jej bratom, vlastnou krvou, ale iba akýmsi strážcom - poručníkom z donútenia. Pritom žiadneho nepotrebovala, už pred niekoľkými rokmi dosiahla vek dospelosti. Nevidela ho niekoľko mesiacov a on si ju ani len jediný raz neprivinul, ako kedysi. Dokonca sa na ňu ani len nepozrel. A to ju kdesi hlboko vo vnútri naozaj ranilo. Býval pre ňu všetkým. 

V rukách zvierala jeden z najkrajších kvetov, aké poznala. Nádherne vykvitnutý žltý narcis. Hľadela naň popri tom, ako kráčala štrkovou cestou nevedno kam, v hlbokom bolestnom zamyslení. Ach, ako len túžila byť ako ten vznešený kvet. 

Vyrásť z matky zeme po chladnej zime a prinášať radosť, teplo a pokoj. Byť tým Slnkom, prinášať zmenu - prísľub niečoho lepšieho a krajšieho. 

Nechala sa unášať kľukatením cesty až k malebnému kostolu. Srdce jej zaplesalo a ona zatúžila po tých chladných múroch veľkolepej stavby. Lákal ju ten božský pokoj a ničím nerušené ticho, o ktorých vedela, že ich tam nájde. Dúfala, že práve tam sa jej podarí usporiadať si myšlienky a započať zmierenie. Prijať fakt, že ľudia napredujú a to v jej prípade značilo pochopiť, že jej brat Marsei žije vlastným životom a je na čase, aby ona začala žiť ten svoj. 

Áno, prežila krásne a čarovné detstvo i obdobie dospievania, avšak teraz je z nej dospelá žena. Možno by mala rozmýšľať nad vydajom. Určite áno, ale ešte predtým pravdepodobne spôsobí niekoľko pekne hlbokých vrások na čele svojho brata. Chce ochutnať každé ovocie života, snáď i to zakázané. Nechce sa na smrteľnej posteli desiť toho, čo všetko mohla prežiť a neprežila, pre vlastnú rezervovanosť či strach. 

Usadila sa do prednej lavice Božieho chrámu a privoňala si k narcisu, ktorý bol jej verným spoločníkom na dnešnej vychádzke. Prijala do seba jeho sladkú sviežosť a zvedavo sa začala obzerať okolo seba, fascinovaná starodávnymi freskami, farebnými vytrážami a skromnosťou kamenného oltára. Nasávala atmosféru histórie a zo zvedavosti sa načiahla po knižke hrubej modrastej väzby zabudnuto ležiacej na prednom krídle lavice. Otvorila ju a listovala stránkami evanjelií.

„Všetko smiem. Ale nie všetko osoží. Všetko smiem. Ale ja sa ničím nedám zotročiť.” 

Nachádzajúc prameň múdrosti v týchto nesmrteľných vetách sa strhla, div, že jej kniha nevypadla z rúk na chladnú zem s rovnakým rachotom, s akým sa práve rozleteli vchodové dvere. Strachom sa jej rozbúchalo srdce. Razom sa cítila ako prichytená pri čine, aj keď sa zdanlivo ničím neprevinila. 

„Slečna Adlyn!” 

Hlas muža, byť nie tak výrazný, sa hanebne niesol celým kostolom. Prišiel jej priveľmi známy, a netrvalo dlho, kým sa jej ho podarilo zaradiť. Muž z parku a nehanebník z klubu. Našťastie, ona sa pred ním zakaždým prezentovala len ako elegantná dáma, no i tak si bude musieť dať pozor na jeho prílišnú blízkosť. Zvlášť pri spomienke na jeho nezabudnuteľné hriešne bozky.

„Psst!” 

Ohriakla ho celá zrumenená a zahanbená jeho opovážlivosťou. Čo si ten chlap pomýlil dvere?! 

„Zabudli ste pod akou strechou sa nachádzate?” dodala celkom nenútene a opäť sa zahľadela do knihy. 

Žiaľ, slová sa jej z mysle vytrácali v okamihu prečítania. Jej sústredenie bolo nadobro preč. 

„Máte pravdu. Nechcem vzbudiť pozornosť. Beztak som sem prišiel so zámerom skryť sa.” 

Adlyn vytreštila oči, no ani nemukla, keď sa jeho maličkosť posadila priamo do lavice za ňou. 

„Ak vás o tom nikto neinformoval pane, obyčajne toto miesto slúži na pokladanie modlitieb, či nachádzanie pokoja a odpustenia, nie skrýše.” 

Chcela zostať mlčky sedieť, no jej príliš rozviazaný jazyk sa pobral vlastnou cestou. Predsa len sa snažila o čisto zdvorilostnú konverzáciu. 

„Odpustenie slečna, to je presne to, čo by som potreboval. Avšak zaobídem sa aj bez neho,” odmlčal sa, aby sa trupom tela mohol nakloniť bližšie k nej a pokojným hlasom pohladiť zvírený prach v jej tesnej blízkosti, „viete, v nebi by som sa necítil ako doma.” 

Adlyniným telom prešla vlna zimomriavok.

„Poviete mi, čo vás prinútilo zájsť na toto nikým nenavštevované miesto, slečna?” 

Silnejšie zovrela čeľusť, ale inak pôsobila celkom vyrovnane a pokojne. Nechápala však, ako si ju môže tak bezmedzne doberať. 

„Nepovažujem vás za ženu, ktorej každodennou zastávkou by bol kostol. I napriek tomu, že som mal tú česť stretnúť vás len v spojení s ním.” 

Takmer zamdlela, keď sa snažila nedať najavo ani najmenšiu známku toho, že jeho tvrdenie nebolo tak celkom pravdivé. Echt, ako taký nafúkaný teatrálny muž môže byť tak nebezpečne inteligentný?!

„Takže ste sa rozhodli opustiť našu konverzáciu a ponechať ma napospas vedeniu jednostranného monológu priamo pred zrakom Božím? To z vás ani náhodou nečiní vzornú kresťanku.” 

Ozval sa kvílivý vrzgot, akonáhle zmenil polohu nôh. Adlyn zbožne hľadela na narcis pred sebou a všemožne sa snažila preniesť svoju dušu práve doň. Gúľala očami a naozaj sa modlila, aby nepovedala niečo, čo by musela neskôr sama pred sebou ľutovať. 

Mohla by jednoducho vstať a hrdo odkráčať po červenom koberci potiahnutom na sivastej dlažbe z kostola von. Ale prečo by to mala byť práve ona? Nie, neustúpi iba pre to, že on si to tak predstavuje! 

„Láskavo vás žiadam o pokorné udržiavanie ticha na tomto pietnom mieste, pán White!” 

Len čo to dopovedala, naozaj ostalo ticho.  Nemohla tomu uveriť, žeby ho to už prestalo baviť? V skutočnosti však nemala oči aj na chrbte, a teda sa jej nemohol naskytnúť pohľad na pobavený úsmev Simona Whitea. Chvíľu zotrvala vo vyčkávaní, čím samozrejme nedávala najavo, že by túžila po rozhovore s ním, ale fakt, že to bolo až príliš podozrivé a nápadné. 

Počula ako sa opäť netrpezlivo pomrvil a chrbtom narazil o operadlo lavice. Vydal neurčitý zvuk, ktorý sa nápadne podobal bolestnému syknutiu. Žeby bol až takou krehkou náturou? Zamračila sa, no odľahlo jej, že sa konečne môže slobodne nadýchnuť. No rozhorčenie ju stále neprechadzálo. A on o tom zdanlivo vedel, preto mu provokovať ju, prinášalo žiadané rozptýlenie.

Rozhodla sa teda mlčať a neposkytovať mu tú potechu. I tak sa však nemohla zbaviť nutkavého pocitu pozrieť sa do jeho lagúnovo modrých očí a presvedčiť sa, či je v poriadku. Muž ako on, by sa predsa neukrýval v chráme Božom len preto, že sa s niekým dostal do obyčajnej výmeny názorov. S jeho sebavedomým a pyšným vystupovaním, ktorým sa prezentoval, mohol prísť k vážnej ujme. 

Mierne teda vytočila hlavu doboku tváriac sa, že obdivuje nádheru monumentálnosti oporných stĺpov kostola. Mal šťastie v nešťastí. Pery prekvapene zovrela medzi zubami.

Na ľavom ramene, provizórne obviazanom vreckovkou, sa skvela presakujúca krvavá škvrna. Nevyzerala príliš hrozivo, vedela si predstaviť oveľa horšie zranenia vojakov, no i tak ju to znepokojilo.

„Čo sa vám stalo?” 

„Konflikt záujmov, slečna. Nič, čo by vás malo znepokojovať.” 

Inú odpoveď ani neočakávala. Ale nebola hlúpa, aby nevidela drobné perličky potu, ktoré mu zvlhčovali tých pár neposlušných prameňov vlasov padajúcich do tváre. 

„Mohla by som použiť svätenú vodu,” ponúkla sa, no on ju hneď zarazil, „páči sa mi aká ste starostlivá, ale ak by ste ju naozaj použili, pravdepodobne by som utrpel ešte väčšiu ujmu. Nezabúdajte, že ma považujú za diabla spoločnosti.” 

Rafinovane na ňu žmurkol. Trhalo jej kútikmi úst, ale nedovolila si dať na sebe niečo znať. Až príliš si uvedomovala, ako hanebne pôsobí na ženy. 

„Dobre teda, aspoň vám to previažem.” 

Zdvihla sklopený zrak a jemne sa na neho usmiala. Celkom prirodzene, úprimne a cudno, až sa jej líca sfarbili do ružovej sťa lupene ruží. Čo ju k onému patrnému úsmevu prinútilo? Sama nepoznala odpoveď na tú zakernú otázku. Možno bola príčinou hlbočina jeho očí, či fakt, že sa jej tak prekvapivo rýchlo podvolil. 

Na okamih mala pred sebou celkom krotkého a pritom nesmierne mužného Simona Whitea. Možno ju to malo zaskočiť, avšak už pri ich prvom stretnutí, jej čosi ako intuícia - našepkávalo, že je v ňom oveľa viac. Nad výjavom celej situácie sa vznášala akási iskra či kúzlo. 

Mlčky mu vlastnou vreckovkou, ktorá by jej bez jeho pomoci už nepatrila, obväzovala ranu. 

Nevyslovil slová vďaky, avšak Adlyn na ne ani nečakala. Odmenou jej bolo už samotné ticho, ktoré sa jej dostalo. 

Dokončila svoju prácu a opäť nahliadla do knižky, doteraz uloženej vo svojom lone. 

„Proste a dostane. Klopte a otvoria vám. Hľadajte a nájdete.”

Áno, presne takéto povzbudenie potrebovala dostať do svojho srdca, aby nikdy nezabudla, že sa rozhodla naplniť svoj život radosťou a nie prázdnotou. 

„Máte rada narcisy?” spýtal sa, no tentoraz z neho vycítila pravé emócie. 

Blahodárnu zmes prekvapenia a zvedavosti. Dokonca i vzduch, ktorý ich obklopoval sa akoby zachvel. 

„Pravdaže ich mám rada. Sú mojimi najmilejšími kvetmi. Som toho názoru, že niet pod Slnkom krajšej rastliny.” 

Simon sa opäť raz tajomne usmial a v očiach mu hrali iskry všemožných odtieňov. 

„Nedokázal som si predstaviť, že by sa niekomu mohol páčiť tak obyčajný kvet.” 

„Pretože nerastie v honosných záhradách, ale na voľnom priestranstve?” zvýšila hlas, celkom dotknutá jeho slovami, "rastie bujaro a slobodne tam, kde sa rozhodne! A ja si voľnosť vážim a cením najväčšmi zo všetkých cností.” 

Občas sa naskytla situácia, kedy si brala slová cudzieho človeka príliš k srdcu. Možno si toho namýšľala priveľa, no ak niečo nemohla v spoločnosti vystáť, tak to bola jednoznačne ľudská povrchnosť a túžba po dokonalosti, pričom väčšina prehliadala jednoduchosť. A práve v nej sa mnohokrát ukrývala skutočná nádhera. 

„Viete, ak by ste boli tým narcisom, nevybrali by ste si voľnú pláň v príjemnom tieni stromov, s letmým pohládzaním vetra a ševelením listov, pred obklopením kamennými múrmi a spražmom Slnka? Nedívali by ste sa radšej na panenskosť okolitej prírody, pred upraveným, ničím zaujímavým trávnikom?” 

Rozprávala nadšene a oduševnene, ponárala sa do nesplnených snov a prekypovala vrúcnym a priateľským citom. Možno presiahla spoločenskú normu dĺžky prehovoru, možno bola príliš patetická, ale sálala z nej úprimnosť takej sily, že musela zasiahnuť aj Simona, keď sa miesto výsmechu - jeho obvyklým prejavom na podobné ženské nezmysly-, zmohol na skutočnú odpoveď. 

„Áno, slečna Adlyn, úplne vám rozumiem. Dávate prednosť nespútanosti, nekonečným možnostiam a slobode.” 

„Nemýlite sa pán White, napokon - nadobudla som dojem, že táto charakteristika nás ako jedna z mála spája.”