Sled zaťažkávajúcich skúšok Simonových nervov sa ešte ani zďaleka neskončil. Nedalo sa pochybovať, že hviezdy prešli do tej najkatastrofálnejšej konštelácie spolu s Marsom - mesiacom vojny. Rozhodne si Simon začiatok leta neužíval po svojom, ba dalo by sa povedať, že to, čo ho neustále zamestnávalo bolo od užívania si vzdialené na míle, ak nie aj svetelné roky. Len čo sa trochu otriasol so stretu s drahým Corneliusom Sherwoodom, manželom ženy, od ktorej si sotva ukradol niekoľko bozkov, ho už na stole čakalo ďalšie nepríjemné prekvapenie ako príčina jeho mrzutosti. 

Začínalo mu to pomaly, ale isto prenikať pod kožu, čo sa mu ani trochu nepáčilo. Žalostne mu chýbali bezstarostné dni ničnerobenia a hovenia si v záhaľkách. Síce ani vtedy nebolo všetko podľa jeho predstáv, ale aspoň mal dostatok príležitostí na rozptýlenie. Nemohol však veškerú svoju momentálnu nevrlosť pripisovať sérií nevydarených dní.

Pretože ďalším z jeho neobvyklých problémov bol fakt, že prestával rozumieť sám sebe. Často sa mu stávalo, ak len nezamestnal svoju myseľ alkoholom - ku ktorému sa utiekal ešte vo väčšej miere ako obyčajne, že sa u neho objavoval zápalistý oheň, čosi ako iskra žiarlivosti alebo zloby, ktorej príčina bola tou najväčšou záhadou. 

Simonovi totiž ležal v žalúdku neznámy muž, ktorého videl so záhadnou a nepoddajnou Adlyn Blackbournovou. Už dávnejšie skladal teórie o jej čarodejníckom pôvode, keďže sa domnieval, že mu naozaj nejakým spôsobom učarovala. Nechápal, ako sa mohla k niekomu správať tak vľúdne a priateľsky, zatiaľ čo k nemu bola väčšinu času chladná a odmeraná. Odprisahal by, že ho tá hra na mačku a myš bavila, brnkala mu na správnu strunu, no predstava, že sa z jeho strany jednalo o skutočný záujem, zatiaľ čo ona sa dobre bavila, ho privádzala do zúrivého šialenstva. 

Simon si bol takmer istý, že sa rúti do záhuby, ak sa nevie scela uvoľniť ani v prítomnosti niekoľkých slobodných dám, momentálne zastávajúcich miesto po jeho boku. Možno to však bolo spôsobené aj tým, že slávnosť, ktorú poctil svojou návštevou, bola zorganizovaná na počesť jeho brata Patricka. Ten sa práve vrátil aj so svojou manželkou, drahou Grace - ako ju často sám nazýval, zo svadobnej cesty. Simon o ich dobrodružstve nemal takmer žiadne informácie, nakoľko mu to bolo celkom a úplne ukradnuté, ale keďže na ich privítacom čajovom posedení nemohla chýbať ani ich milovaná sestrička Sarah, ktorej žiadna informácia nikdy nebola dostatočne uspokojivá, i Simon sa nechcene dozvedel viac. 

Ak ho sluch neklamal, utiahli sa sami dvaja do skromného, no o to viac útulného domčeku, ktorý patril Graceinym rodičom. Ďalej nasledovala chvála všakovakej buriny, farieb i zariadenia miestností, čo unavilo Simona až do takej miery, že bol nútený si na vzpruženie dopriať pohár krvavo sfarbeného vína nasladlej chuti. Ako sa tak obzeral okolo seba, bol si takmer istý, že to ani zďaleka nebude jeho posledný. Už po stý krát sa dožadoval odpovede od svojho chatrného vedomia, prečo len privolil, že sa ukáže na tejto Bohom zabudnutej akcií. Tej sa však nedočkal, a tak sa naďalej venoval nudnému postávaniu pri karafe vína. 

Aspoň to mal v pláne, kým sa k nemu nepriblížila Sarah a nezmarila mu aj tie posledné chabé plány na menej otravné trávenie času. Zaiste neprahol po ničom inom, než po drkotaní svojej mladšej sestry. Aký kontrast medzi ňou a Adlyn. Podľa jeho odhadov si mohli byť vekovo veľmi blízke, no zatiaľ čo jeho sestra navonok pôsobila ako naivná a precitlivená bábika postrádajúca hĺbku či tajomno, slečna Blackbournová bola presným opakom. Vynikala dôvtipom, obozretnosťou a mnohými tajomstvami. Snáď jediná vec, ktorá by ich kedy mohla spájať, ako sa nazdával, bol ich podrezaný jazyk. 

„Brat môj, tak dlho som ťa nevidela. Nikdy ma neprídeš navštíviť! Zanedbávaš ma viac ako dokážem vypovedať! Viem, že tomu nikdy nebolo inak, no dúfala som, že prídeš navštíviť aspoň svojho priateľa, môjho manžela Andrewa.” 

Simon sa neochotne otočil k svojej sestre, aby ho nebodaj nezačala obviňovať ešte aj z nedostatočného taktu či slušnosti. Akoby bol povinný skladať jej svoje účty. Ich vzťah, ak niekedy existovalo niečo také medzi nimi, bol udržiavaný len živosťou a neodbytnosťou Sarah. Vyše desaťročný priepastný rozdiel sa nedal prehliadnuť. 

Simon bol zvyknutý kráčať svojou cestou sám. Veľmi skoro bol poslaný do školy a doma sa zdržiaval tak striedmo, ako to len bolo možné. Neťahalo ho tam vôbec nič. Nerád trávil svoj voľný čas v otcovej prísnej spoločnosti. Videl, aké trápenie a zlosť to prinášalo jeho bratovi. A aj keď by sa nedalo povedať, že by mu na ňom nejako zvlášť záležalo, odkedy sa mu postavil s hrdo vztýčenou hlavou, začal si ho aspoň vážiť. K Simonovi bol otec o niečo zhovievavejší, pravdepodobne preto, že sa v ňom videl väčšmi ako v Patrickovi. To Simon sa otcovi podvoloval, plnil jeho vôľu najväčšmi ako vedel, ale vnútorne ho to ubíjalo. Možno práve to bolo tým paradoxom, že všade mimo domov sa snažil vynikať a zaujímať prvé miesta. Prahol po uznaní, ktoré vo vlastnom domove nesmel okúsiť. 

„Simon! Počúvaš ma vôbec?” 

Z myšlienok ho prebral až prenikavý a rozhorčený hlas svojej sestry. Snáď by mohol na ňu zabudnúť? Bolo to vôbec možné, keď sa mu pri každej príležitosti dostatočne výrazne pripomínala?

„Pravdaže Sarah. Ako tvoj otrok som ti k dispozícii po celý deň. Smiem ťa poctiť pohárom vína?” zatiahol ironicky a nonšalantne k nej natiahol ruku s napoly plným pohárom. 

Najprv k nemu pohoršene vzhliadla, no nakoniec sa rozhodla spustiť tichý smiech, akoby bola jeho výpoveď nadmieru vtipná. A to sa snažil len o trochu pokoja, pre neho tak netypického.

„Nepreháňaj to Simon.” 

Do rozhovoru sa znenazdajky zapojil aj sám Patrick White. Zjavil sa sčista jasna ako meteor rútiaci sa k Zemi. A to už bolo Simonovi jasné, že sa nechcenému rozhovoru, či skôr spovedi nevyhne. 

„Zdravím ťa Patrick. Pozrime sa, zišla sa celá rodinka ako za starých čias. Zdá sa mi, že máme druhé Vianoce.” 

„Som rád, že si sa zastavil Simon, aj keď viem, že ti to nebolo príliš po vôli. Vážim si to.” 

Simona úprimne zaskočili bratove slová. Čakal, že sa pod vplyvom Grace zmení, ale nečakal, že až do takej miery. Až teraz sa z neho stal sebavedomý a právom hrdý muž. Nevedno prečo si zrazu pri ňom Simon pripadal tak úboho. A možno len s pribúdajúcim vekom a problémami začínal byť stále viac otrávený a znudený. 

„Nemal som nič lepšie na pláne, tak som sa prišiel na vlastné oči presvedčiť ako sa ti darí. Zdá sa, že si spokojný. Nemyslel som si, že sa nájde niekto, kto bude pre teba vhodný.” 

Patrick sa len pousmial, čo prišlo Simonovi nanajvýš urážlivé, ale pre tentokrát zhasil plameň svojej prchkosti. Aspoň na nejaký čas.

„Áno, poviem ti, že nech to znie hocako absurdne, Grace je anjelom v ľudskej koži. A dokonca ma dokáže poraziť v šachu. Ja by som ju na tvojom mieste nepodceňoval.” 

„Možno si len ty klesol na nižšiu úroveň, braček. Nie som jediný kto starne, na to nezabúdaj.” 

Patrick sa na krátky okamih zamračil, no tak rýchlo ako sa tento poryv v jeho tvári naskytol, tak rýchlo aj zmizol - čo Simon považoval za osobné zlyhanie. Našťastie mu už v krvi kolovalo niekoľko deci vína, ktoré ho statočne chlácholilo pokračovať v nepohodlnom rozhovore. 

„Tak či onak, Simon. Hravo by som ťa porazil, aj takto slepý. Aspoň by si nemal jednu jedinú výhovorku.” 

„Dobre teda. Beriem ťa za slovo. Uvidíme, kto hovoril pravdu, a kto sa len zbytočne naparoval.” 

„Rád som sa s tebou porozprával, Simon. A ak ťa smiem požiadať, nedávaj si už ďalší pohár vína. Pôsobíš pritom bezcieľne a opustene."

Patrick na neho veľa významne žmurkol, svojou novonadobudnutou sebaistotou a ľahkosťou, ktorá už teraz liezla Simonovi ešte väčšmi na nervy, ako jeho predchádzajúca neúprosná rezervovanosť. 

„Tak to aby som sa radšej porúčal, pred takýmto krutým vystríhaním,” zašomral sám pre seba, no na jeho nešťastie sa tie slová doniesli do ucha jeho sestry, o ktorej si už myslel, že ho láskavo zanechala vlastným vrtochom. No nie! Len na krátku chvíľu stočila svoju hlávku ku Grace, Patrickovej manželke, a veselo džavotala ďalej. 

„Počul si Simon?! Aspoň v jeden deň by si sa mohol zahrať na dobrého a láskavého brata.” 

Odpoveďou jej bolo len nemiestne nadvihnuté obočie a dotknutý pohľad. 

„Gratulujem ti sestrička. Práve sa ti podarilo uraziť moju pýchu tak hlboko, až mi neostáva iné, len si dopriať ďalší dúšok, aby som zahnal svoj žiaľ.” 

Teatrálne si pri tom priložil ruku na hruď. Sarah však nebola jediná, ktorej adresoval svoju hrané rozhorčenie. Divákmi sa chtiac nechtiac stali aj ďalší hostia stojaci v tesnej blízkosti. Dámy sa chichotali a páni ohromením skladali svoje klobúky. Nakoniec trochu pookrial a nezahodil celkom nádej v nadchádzajúcu zábavu, ak to len vezme do vlastných rúk. 

„Ty sa nikdy nezmeníš, braček. Teším sa na deň, kedy budeš aj ty stáť pred oltárom a miesto pobaveného výrazu si budeš sypať popol na hlavu a modliť sa, aby tvoja nevesta zabudla na to, aký si hriešnik,” zaševelila a sprevádzaná šušťaním šiat sa odobrala aj s hostiteľkou Grace, podolievať čaj a poponúkať koláčiky tak,  ako sa patrí. 

Skvelá príležitosť, aby sa i Simon obslúžil. Ani sa neobťažoval slušnosťou či taktom. Prosto natiahol ruku a z tanierika, ktorý Sarah držala tak pevne si vzal rovno dva čajové keksy. Nevinne mykol plecami a slastne si vychutnával tú sladkú chuť na jazyku. 

Dalo by sa povedať, že až príliš sladkú, vzhľadom k tomu, čo malo nasledovať krátko po tom, čo to sústo prehltol. 

Prišlo totiž k najhoršiemu. Nočná mora každého dobrého hostiteľa - nečakane sa zdvihol vietor a o chvíľu sa spustil dážď, ktorý ani len zďaleka nepripomínal slabunké popŕchanie, ale mohutný lejak, ba až metelicu. To však nebolo nič prekvapivé v letnom období. A keďže čajové občerstvenie sa podávalo vonku na terase, všetci prítomní hostia sa museli razom presunúť dovnútra. 

Našťastie, hostitelia nenechali nič na náhodu a disponovali aj záložným plánom, povestným esom v rukáve. Dámy, Grace spolu so Sarah, s ľahkosťou uviedli nový poriadok a zaistili všetko, čo bolo potrebné k spokojnosti hostí, a to za rekordne krátky čas, za čo si samozrejme vyslúžili pochvalu. 

Simon nedbal na dážď, pokojne by ho bol zniesol, ak by len už smel nepozorovane odísť. To sa mu ale na vlastnú škodu nepodarilo. Práve keď sa chystal to urobiť, zastihol ho Andrew, občasný priateľ do nečasu, či problémov, a s rukou položenou na ramene ho smeroval k vchodu do salónu.
 
„Ani neskúšaj odísť, sme v tom spolu. Navyše som zachytil informáciu, že v pánskej časti sa bude hrať biliard, vyzývam ťa k odvete.” 

Naklonil sa k nemu a ani náhodou ho nehodlal pustiť. No aspoň to, čo mu povedal znelo lahodnejšie ako rozprava dám. 

„Súhlasím, snáď bude v ktoromsi rohu aj šach. Verím, že si nenecháš ujsť súboj dvoch bratov. Vyzval som Patricka a mienim použiť všetky zbrane, aby som vyhral,” odvetil a už o niečo veselšie vykračoval za svojím budúcim triumfom - zdarom, premeneným v potupný a opäť raz vyostrený konflikt.

Každý z hostí zaujal svoje čestné miesto. Či už sám pri občerstvení, alebo ponorený do rozhovoru na rôzne viac či menej vážne témy, alebo bol natoľko odhodlaný či len znudený, že sa dal zatiahnuť do jednej z pripravených hier. Tak či onak, nepochybne si každý prišiel na svoje. Nikto znudene nezýval ani zatrpknuto nešomral. Pri tom nebolo pochýb, že mužské osadenstvo by si v prípade nespokojnosti nedávalo servítku pred ústa, možno s výnimkou niekoľkých rodených gentlemanov. 

Zábava sa rozprúdila behom pár minút a miestnosťou sa niesli zapálené hlasy pánov. V tomto zmätku Simon pozbieral posledné zvyšky svojej iniciatívy - rozhodol sa totiž, že dostojí svojmu slovu a to hneď, aby si to náhodou Patrick nerozmyslel. Vyhľadal ho, aby sa uistil, že je šachová doska spolu s figúrkami pripravená na to, aby sa jej zhostili v neľútostnom súboji. 

Počastovali sa niekoľkými štipľavými narážkami, ktoré neslúžili ani tak na zneváženie protivníka, ako vyburcovanie náhodných pozorovateľov. Medzi prvými stál Andrew s rukami prísne založenými na hrudi. Nie že by nezastal stranu svojmu priateľovi, tobôž keď k Patrickovi Whiteovi prechovával ešte stále chladnú zášť. Žiaľ, jeho proporcie ako sa Andrew nazdával boli o niečo vyššie ako Simonove. 

Každému sa raz šťastie obráti chrbtom. Roky kedy Simon prominoval na vrchole a darilo sa mu vo všetkom na čo siahol, pomaly prechádzali v zabudnutie. Preto sa opodstatnene domnieval, že utrpí porážku. 

Nemienil však pridávať olej do ohňa, tak ako naposledy, keď si Simon nárokoval v klube na neznámu peknú dámu. Nakoniec si to odniesla jeho tvár, beztak už unavená životom, ktorú teraz zdobila i otrasná sečná rana od kordu, ktorá ešte stále neprechádzala v jazvu. Nič na svete by ho už neprinútilo Simonovi radiť a naštrbiť jeho ego. Dokázali sa preniesť cez mnohé, vďaka rokom vzájomného poznania, no všetko má svoje hranice. Ráčil teda priebeh hry sledovať zo svojej bezpečnej zóny. 

„Nemyslel som si, že necháš svoju manželku v štichu a prijmeš moju výzvu tak skoro,” zaševelil Simon podrývačne s jediným cieľom - narušiť Patrickovu kamennú masku a vyvolať v ňom búrku výčitiek, nech i tých najmenších. Ach, ako ľahko mu to zakaždým vychádzalo. Zakaždým stačilo trochu popotiahnuť tou správnou šnúrkou. Patrick bol pre neho odjakživa ľahkou korisťou. 

„Chceš sa z toho vyvliecť, Simon? V takom prípade si automaticky pripisujem víťazstvo.” 

Patrick opäť bojoval, keď bez najmenšieho zaváhania odrazil Simonov priehľadný pokus a za pomoci palice si razil cestu k svojmu miestu. Posadil sa a čakal na rozsudok s prekríženými prstami a lakťami opretými o stôl. 

„Na to ani nepomysli. Dobre teda, vidím, že sa už nedáš tak ľahko zlomiť. Gratulujem ti.” 

„Biele alebo čierne?” 

Patrick sa statočne držal svojej úlohy. Simonove slová ním občas otriasli, spôsobili, že jeho myšlienky sa rozutekali na všetky strany, no rýchlo ich poukladal do opätovného poriadku. Jediné zachvenie, ktorého mohol byť človek svedkom, bolo občasné zaostrenie lícnych kostí.

„Čierne.” 

Patrick nenamietal. Trpezlivo počkal, kým sa Simon chytí diela a poukladá správne figúrky na správnu stranu ticho, bez jediného urážlivého slova, za čo si vyslúžil u Patricka nevýznamné uznanie. Nech by ako chcel zmeniť svoj stav, zo slepoty sa človek nevyspí cez noc. Prenasleduje ho deň, čo deň. 

„Si na ťahu,” zahlásil ticho a pomaly si v mysli skladal taktiku nasledujúcich ťahov. Bolo to neuveriteľné vidieť Simona pohrúženého, mĺkveho a tak sústredeného. Možno to ako jedno z mála svedčilo v jeho prospech. S ubúdajúcimi figúrkami a s pribúdajúcim hracím napätím sa v ich bezprostrednom okolí začalo zhlukovať čoraz viac pánov. Hra sa prevažovala raz v prospech jedného a o chvíľu sa už nakláňala k víťazstvu tomu druhému. Nakoniec by sa zdalo, že to po úpornom boji skončí remízou - patom. Osud to ale takto nechcel. Simonovo neochvejné sústredenie na krátky okamih polavilo, keď do miestnosti vplávala s veľkou gráciou Aurorette. Dalo sa teda predpokladať, že kdesi v miestnosti sa nachádza aj jej manžel, Cornelius Sherwood. 

Simonovi sa zatajil dych a učinil nedostatočne premyslený ťah, ktorý mu poeticky podlomil nohy a dostal ho na kolená. Ani nie v nasledujúcich troch ťahoch dostal jasný šach mat. S rachotom vstal, div, že celú hraciu plochu neprevrhol. Dva krát sa vydýchal, a počkal kým sa celkom upokojí. 

Zdalo sa mu to, alebo tá hriešnica, hrajúca sa na nevinné žieňa, na neho naozaj veľavýznamne žmurkla?! Možno by dokázal pochopiť jej úprimnú radosť ako iskru v nudnom a fádnom živote so starým mužom, keby sa nejednalo o jeho vlastné pozadie, ktoré sa ocitlo v ohrození. 

„Gratulujem braček. Sám si môžem za to, že som sa nechal rozptýliť.” 

„Nezáleží mi na víťazstve, ja som už vo svojom živote vyhral a tebe prajem to isté,”  Simon udivene vypleštil oči na natiahnutú ruku svojho brata. 

Presne tak ako inokedy, aj dnes sa musí prezentovať lepšie, než akým v skutočnosti je. Namrzene mu ruku vzal do tej svojej a stisol v mocenskom geste. Prehra ho škrela, a to poriadne. Nesnažil sa zakryť nevraživosť, ale nechcel na seba priveľmi upozorňovať. Prehodil ešte zopár slov so svojim bratom a potom už opäť zmizol za stôl s karafou plnou vína, zapiť svoju prehru. Potreboval potlačiť tú žlč v hrdle a chmúrne myšlienky zo straty svojich schopností.

Lial do seba pohár za pohárom, chrbtom otočený k svetu i Bohu, aby zabudol. Potreboval toho stihnúť čo najviac skôr, než opäť príde niekto, kto sa bude snažiť držať nad ním svoju ochrannú ruku bez toho, aby sa mu o to prosil. 

Víno zaúčinkovalo a jeho zaplavila vlna horúčavy, ktorej sa miernym uvoľnením viazanky nemohlo zbaviť. A keď sa k tomu pridružil vydýchaný vzduch miestnosti, alkohol mu stúpol do hlavy väčšmi než bol zvyknutý. Hlava sa mu točila na všetky svetové strany. Už nie tak grandiózne, skôr tackavo sa pobral späť na terasu nadýchať sa chladnejšieho vzduchu nasiaknutého vôňou pretrvávajúceho dažďa. Chlad, ktorý ho ovial a prenikol cez všetky vrstvy oblečenia, mu príliš nepomohol, ale už len fakt, že sa stratil z dohľadu ostatných ľudí mu pomohol uvoľniť sa. 

Nasával čerstvý vzduch do pľúc, zatiaľčo mu nepríjemne oťažievala hlava. Ach, to víno - metla ľudstva a záchrana darebákov. 

„Tak sem ste sa utiahli!” Simon sa zhrozene zvrtol. Mal síce vypité, ale zopár mozgových buniek ešte odolávalo a dokázalo fungovať tak ako predtým - a práve tým prišiel hlas tejto dámy povedomý.

„Čo tu robíte, Aurorrete?” 

„Prišla som vám len povedať, že ma veľmi mrzí správanie môjho manžela. Všemožne som sa snažila očistiť vás v jeho očiach, ale ako viete, vaša povesť vás dokonale predchádza,” ľútostivo sklopila zrak k zemi. 

Simon sa až zachvel pod ťarchou pôvabu, ktorým ovplývala. Nemohol si nevšimnúť vejár hustých mihalníc a zružovené líca. 

Bez rozmyslu ju chytil za drobnú rúčku a pomaly dôsledne si ju zdvihol k perám, aby ju mohol poláskať ľahkým vzdušným bozkom odpustenia.

Ona predsa za nič nemohla. Sám si nevedel predstaviť, aký život by žil, keby bol neustále obmedzovaný niekým, ku komu ho púta len akási zpečatená zmluva. V Simonových očiach, značne zastretých alkoholom ju predchádzala len jej krehkosť a anjelsky krásna tvár. 

V opojení vína nemohol vnímať celkom jasne. Jeho myseľ ľahko prehliadla jej diabolsky sebecké črty - túžbu vyvolať konflikt a zabaviť sa.

Simon ju nemohol tak dokonale poznať, veď sa s ňou stretol sotva tri krát, no predstavovala zrkadlo nastavené proti nemu. Disponovala rovnakou ľahkovážnosťou, temperamentom i tvrdohlavosťou ako on sám. Nedbala na pravidlá, riadila sa túžbami, ktoré ju spaľovali a vďaka svojmu nevinnému výzoru a lahodne melodickému hlasu dokázala obalamutiť každého. Bavila sa hraním svojej hry a išlo jej to nadmieru dobre. Dokázala si totiž zachovať chladnú rezervovanosť, v čom možno do istej miery vynikala nad Simonom. Nepriznal by to, ale stále sa v ňom nachádzalo čosi živé a ľudské, malý plamienok dobra.

„Domnieval som sa, že mi chcete uškodiť, ale keď je to tak ako vravíte, musím vám poďakovať za vašu bedlivú ochranu,” 

sladko sa na neho usmiala a podala mu ďalší pohár vína. Vďačne si ho vzal ako Adam od Evy, rútiac sa do rovnakej záhuby. 

Otažené viečka jemne privrel do úzkej štrbiny a takto omámený prstami jemne blúdil po pokožke chrbátu dlane svojej zvodkyne. Prepletal si s ňou prsty, hral sa s nimi, akoby sa nachádzali kdesi v súkromí a sami. Opak bol však pravdou. 

Aurorrete si bola vedomá toho, že len čo sa stratí svojmu manželovi z dohľadu, začne sa po nej obzerať a je len otázkou času, kedy na nich naďabí. Kým sa tak stalo, užívala si prítomnosť, jemné dotyky i pocit moci nad týmto mužom. Zďaleka totiž nebola taká nevinná, akoby človek predpokladal na základe jej zjavu. 

Prešlo sotva desať minút, keď sa dvierka na terasu rázne rozleteli a v nich sa hrdil pán Cornelius Sherwood už do značnej miery podráždený. A výjav, ktorý sa mu naskytol ho ani zďaleka neupokojil. Ako by aj mohol? Hrubé obočie sa mu zmraštilo a na čelo mu od zlosti vystúpili kropaje potu.

Simon zostal stáť ako obarený bez jediného pohnutia. Za to Aurorette od neho ihneď odskočila ako vystrašená laň - obeť celej situácie. Simon okamžite vytriezvel. Aspoň do takej miery, aby si postupne začal spájať súvislosti, i keď už trochu oneskorene. Možno by sa tu hodila krátka filozofická vsuvka o tom, aký je čas relatívny, no žiadna z úvah by nemohla poprieť fakt, že sa Simon ocitol v peknej kaši a bude musieť čeliť spravodlivému hnevu. Nepochybne si zavaril väčšmi než inokedy. Už po druhý krát stúpil do tej istej rieky. Slobodne a dobrovoľne, aj keď tentokrát pod vplyvom alkoholu - kto by to však vzal ako poľahčujúcu okolnosť? Ak by sa aj taký blázon našiel, isto by sa nevolal Cornelius Sherwood. 

„Varoval som vás White! Teraz ste prekročili všetky medze. Máte ma za hlupáka?” 

Sherwood hromžil a burácal zlosťou a ani trochu mu nezáležalo na tom, kto všetko bude toho svedkom. A veru ľudia v salóne stíchli a niekoľko z nich, hlavne dámy sa natisli bližšie, aby ukojili svoju zvedavosť a dozvedeli sa viac. 

„Asi nemá zmysel vysvetľovať vám, že som v tom viac menej nevinne, však?” otázal sa Simon už napoly zmierený s tým, čo ho čaká. 

Pán Sherwood najprv zbledol a následne očervenel. No nevyzeral, že by si chcel pokrčiť redingot a schmatnúť ho za golier. 

Presne tridsať sekúnd trvalo, kým sa na terasu vplížil i Patrick so zámerom zachrániť to prašivé pozadie svojho brata. Kedysi by istotne zaváhal, možno by aj naozal uvažoval o tom, že by ho nechal v štichu, dokonca je aj možné, že by nepohol ani prstom, ale dnes bol z neho iný človek. Povzbudivo stisol Grace ruku, aby ju aspoň trochu upokojil. Nikdy nepochybovala o jeho schopnostiach, no je pravdou, že len málokedy sa ocitla v tak vyhrotenej situácii. Chcel ju len upokojiť a možno i uistiť samého seba, že robí správnu vec. Poznal náturu svojho brata, no nech by sa previnil hocičím, morálny poklesok bude a je pre neho dostatočným trestom. Napokon sám je svedkom toho, ako postupne krotne. 

„Čo sa to tu deje, Simon? Pán Sherwood?” 

Distingvovane vplával na terasu, aby narušil napätie medzi nimi. Hlas mal pevný a jasný. Vystupovanie sebavedomé, no predsa zmierlivé. Zaiste priniesol nový, osviežujúci vzduch do tej horlivosti. Bol odhodlaný prísť celému problému na kĺb a nájsť uspokojivé riešenie.

 
Grace sa tiež ešte odhodlanejšie než predtým zhostila svojej skromnej úlohy hostiteľky a spolu s hosťami sa presunula do vedľajšieho salóna, kde sa nie príliš nadšene, no vedená núdzou, podujala zahrať na klavíry. Našťastie bola Sarah natoľko chápavá, že sa podujala spievať, aby celkom odpútali pozornosť od špekulácií. 

“Ak dovolíte pán White,” bolo zrejmé, že pán Sherwood odpovedá Patrickovi, no pohľad k nemu zabodol aj Simon, čo ho opäť rozčúlilo, a tak oslovil mladšieho brata na priamo, „Patrick. Tuto váš nepodarený príbuzný, sa už po druhý krát, pokiaľ mi je známe, pokúsil zviesť moju manželku. Rozhodne si nenechám od nejakého horenosa skákať po hlave. Ak má ešte posledné zvyšky svojej hrdosti, prijme moju ponuku na súboj, ktorú som mu už pred nedávnom predostrel.” 

Patrick ani brvou nepohol, no najradšej by sám Simonovi uštedril jednu bratskú.

„Rozumiem vášmu rozhorčeniu, no keďže som nepočul žiaden krik, obávam sa, že ani vaša manželka v tom nebola celkom nevinne.” 

„Máte v pláne ma uraziť, Patrick?” 

Cornelius Sherwood sa odhodlane bránil, no o manželku neprejavil obzvlášť výnimočný záujem. Išlo teda len o mužskú hrdosť a česť. Patrickovi bolo toho muža úprimne ľúto, no ak to bolo tak a k dotyčnej žene ho neviazali hlboké city, nemuselo by preňho predstavovať nejaký obrovský problém dohodnúť sa s ním. 

„Nie, to rozhodne nemám. Je mi však známe, že ste veľmi vážený a vzdelaný muž. Odporúčam vám neznižovať svoju hodnotu tým, že klesnete na úroveň obyčajných bijanov.” 

„Hovoríte múdro, no už teraz som mnohým ľuďom na smiech, čo ja neznesiem.” 

Patrickovi sa uľavilo, keď videl, že pán Sherwood postupne privoľuje. Nepochybne tomu napomohlo to, že Simon celý čas mlčal a všetko nechal na svojho brata. Keď sa tam objavil, očakával ešte väčšiu katastrofu, ak to bolo vôbec možné. Nakoniec sa ale z toho vykľulo niečo, čo ho celkom prekvapilo. Vytriešťal oči a mlčal. Naozaj nemal chuť zhoršovať to ešte viac. Tlačili ho čižmy a ukladalo ho k spánku. Prekliate víno! 

„Najlepšie bude nepridávať polená do toho ohňa, pane. A klebety sami vymiznú.” 

Simonovi sa to teda nezdalo. Buď mal Patrick tak pekelne účinný vplyv na toho generála v obleku, alebo bol iba neznesiteľne hnevlivý a časom ten hnev vyprchal aj sám a nikdy mu nemusel pripisovať väčšiu vážnosť. 

„Môžem vám dať svoje slovo, že sa môj brat k vašej žene už nepriblíži. A to ani na vzdialenosť desiatich metrov.” 

„Máte šťastie vy hlupák, že máte tak sčítaného brata. A Boh vás ochraňuj, ak mi ešte niekedy prídete na oči, alebo sa o vás niečo dopočujem!” 

Aby slová pána Sherwooda vyzneli dostatočne vážne a varovne, zdvihol ruku a následne svojho ne-priateľa výsmešne potľapkal dlaňou ruky po tvári. Našťastie toto gesto zostalo len medzi ôsmymi očami, inak by sa bol od hanby celkom iste prepadol až pod zem. V zmesi chaotických pocitov mu však bolo celkom jedno, či si zachová svoju hrdosť alebo nie. Úprimne mu odľahlo, že sa zbavil toho otravného sliediča a môže si začať žiť po svojom, a ak si Patrick myslí, že mu za to veľkolepé gesto bude vehementne ďakovať, tak je väčším naivným hlupakom než si Simon zvykol myslieť. 

Snáď sa už dostalo Simonovi dostatočného poučenia, aby skoncoval s laškovaním a flirtovaním s neznámymi a nebezpečne očarujúcimi ženami. Jeho zastretý zrak si totiž nemohol nevšimnúť povädnuté líca inak krásnej Aurorrete, pri zistení, že jej zábavka sa skončila a obeť jej plánov ušla bez výraznejšej ujmy. Namyslene, vedomá si svojich predností, pozrela na neho, ticho si odfrkla. Zavesená na predlaktí svojho manžela sa chystala opustiť terasu a s veľkou pravdepodobnosťou aj celú zídenú spoločnosť. 

Nemienila sa totiž otravovať počúvaním monotónnych rozhovor kadejakých horenosov a škrobených dám - na to si príliš cenila svoj vlastný čas. 

„Nech sa vám darí, pán Sherwood!” zatiahol Simon tak ľahostajne, ako sa mu len v danej chvíli podarilo. Vyslúžil si za to zamračený a karhavý pohľad ako Patricka, tak i samotného Sherwooda, ktorý sa musel statočne ovládať, aby ho opäť neovládol hnev. Nebolo pochýb, že Simon mu pekne ležal v zaludku. 

„Nespomínajte na mňa v zlom. Tá nepríjemnosť ma mrzí, verte mi.” 

Všemožne sa snažil zahladiť stopy svojho typicky provokatívneho správania, ale asi ani tentokrát mu to nevyšlo. Bola to jeho chyba, keď čokoľvek čo povedal vyznelo ako žart, irónia či číra zlomyseľná snaha ponížiť svojho oponenta? 

„Pán Sherwood, budem skutočne rád, ak na toto celé zabudneme a pohneme sa vpred.” 

Patrick sa nemusel snažiť pôsobiť uhladene a zhovievavo. Naozaj k nemu tieto vlastnosti akosi prilipli. A len vďaka nim uhral celý tento incident k všeobecnej spokojnosti. Pán Sherwood mu podal ruku a rozlúčil sa v rámci možností slušne a úctivo. 

A to už sa Simon nevedel dočkať spŕšky haniacich slov od svojho brata. Mladšieho brata. Aké právo má on starať sa do jeho života? Zaiste by sa dostal aj z tohto problému, tak ako tomu bolo vždy.

„Vysvetlíš mi, čo si si preboha zaumienil tentoraz?” 

Áno, áno - Simon prevrátil oči a hlasno preglgol. Ani prinajmenšom sa mu teraz nechcelo počúvať blabotanie podobného typu. Snáď je nejakým malým chlapcom, aby potreboval poučiť? 

„Máš dojem, že mám náladu počúvať tvoje dobre mienené rady? Nemám! Takže či už s tvojím láskavým dovolením alebo bez neho - je mi to skutočne jedno - odchádzam!” 

Hudba prenikajúca po celý čas zo vzdialeného salóna na moment stíchla. Nastal čas pokračovať v rozhovoroch i hrách, ak mal niekto ešte stále elán zabávať sa. Väčšina hostí však bola už natoľko zmorená, že sa rady pobrali v krytých kočich späť do svojich útulných domovov. Grace teda využila tých pár voľných okamihol, ktoré sa jej naskytli, aby zistila ako sa celá situácia vyvinula. Odľahlo jej, keď cestou stretla viac menej vyrovnanú tvár hosťa Sherwooda aj s manželkou. Vypočula si aj Simonovu vyhýbavú odpoveď a snahu o útek. Nevedela presne definovať, či si uvedomil vážnosť a nevhodnosť svojho správania, ale vďaka svojej láskavej povahe v to dúfala. 

"Nechaj ho odísť, potrebuje sa dať do poriadku." 

Chápavo chytila svojho manžela za ruku a letmo sa k nemu privinula. Každým dňom si ho vážila viac a viac. A nikdy, ani na okamih neľutovala svoje rozhodnutie vziať si toho komplikovaného a tvrdohlavého muža. Jej cieľom nebolo zmeniť ho, iba ho zahŕňať čistou a nezištnou láskou. A práve tá ho zjemnila natoľko, že sa z neho stal muž hodný uznania. Usmiala sa pri pomyslení, že by si aj Simon našiel niekoho podobného. Kedysi z neho išiel strach, bol nepríjemným a hrubá, podrivačným a drzým, ale Grace i v ňom videla iskru nádeje, prinajmenšom po tom, čo na Vianoce vyjadril Patrickovi uznanie. Dokonca sa zúčastnil aj ich svadby, aspoň na krátky moment ho zahliadla, keď zostupovala po schodoch ku koču. Príjemne ju to prekvapilo a chytila sa tejto čo i najmenšej iskry nádeje. 

"Dobre Simon, porozprávame sa inokedy, ak o to budeš stáť. Žiadam ťa len o jedno - nechoď tomu mužovi na oči. Budeš šťastnejší, bez zbytočných problémov." 

Simon bratsky potľapkal brata po ramene, miernym úklonom sa rozlúčil s Grace a trochu neistou chôdzou vykročil do pomaly ustávajúceho, no ešte stále dostatočne silného dažďa. 

Chladnejší vzduch a kvapky vody vpíjajúce sa do jeho oblečenia mu nijako nemohli ublížiť. Cítil sa ako odpad spoločnosti, vyvrheľ, na ktorého nie je hodno sa ani len pozrieť. Bol uvrhnutý do osobnej krízy, ktorú snáď nikdy predtým ešte nezažil. Nemal poňatia, ktorým smerom sa vybrať, či už v živote alebo v daždi na ulici - všetko pôsobilo tak chladne, bezútešne a on zostal sám. Hnev v ňom bublal ako láva v sopke, čakajúca na svoje veľké finále. Cítil, že nechýba veľa, aby vypustil to zviera uväznené vo vnútri neho. Možno by mu to pomohlo začať odznova, pretože jeho doterajší život, ho pomaly ale isto smeroval k úpadku, zániku, nepohodliu. A on predsa nechcel skončiť ako starý ufrflaný chlap s hlbokou vráskami. Nechcel zahodiť svoju charizmu a chuť žiť. No kam sa podela jeho neochvejnosťou či pýcha? Čo za myšlienky ho to prepadajú. A prečo na neho tak nápadne zapôsobilo Patrickovo gesto? Čo ak mu to odhalilo dosiaľ zamknutú trinástu komnatu, časť seba, o ktorej si myslel - právom a s úľavou - že ju nemá, pretože chlad a nepreniknuteľnosť mi poskytovali toľko výhod? 

Snáď za to môže len alkohol, že sa mu pripomenuli veci cti, dobroty a lásky.