Simon White, muž zastávajúci rolu právnika a predstaviteľ strednej spoločenskej vrstvy, v celej svojej nádhere postával pred mohutným zrkadlom so zdobeným zlatým rámom, ktorý mu úspešne pridával na veľkoleposti. Samotnému zrkadlu i Simonovi. S prižmúrenými očami - sťa rímsky cisár, si hrdo prezeral každý detail svojho starostlivého ústrojenstva. Čírou spokojnosťou sa mu kútiky úst zvlnili do úsmevu. Snáď ešte nikdy sa mu nepodarilo tak elegantne uviazať nákrčník. Bol nadšený svojim vzhľadom, čo ho viedlo k presvedčeniu, že dnešný deň zakončí ľahkým flirtom s neznámou, zato očarujúcou dámou v obľúbenom klube priateľa Jamesa Delaryho. Žiadna žena mu rozhodne neodolá. 

Vysoké čierne čižmy mu pridávali na výške a obtiahnutý žalet zdôrazňoval mužný hrudník. Dokonca sa zbavil niekoľkodňového strniska, aby pôsobil uhľadenejším dojmom. A vlasy pôvodne orieškovej farby sa s pribúdajúcim vekom postupne pretkávali striebornými prameňmi, čo mu zaisťovalo výzor zrelého muža. Nenašla by sa jediná, ktorá by nepodľahla jeho čaru. O tom bol presvedčený. 

Ešte predtým, by sa však mal postarať o nepríjemnú povinnosť, ktorá ho nepriamo prinútila sa takto slávnostne vystrojiť. Na jeho veľké prekvapenie bol pozvaný na svadbu svojho brata Patricka, s ktorým k sebe nikdy neprechovávali prílišnú bratskú lásku. Len pred pár mesiacmi, pri slávení Vianoc sa melodramaticky pomerili, dalo by sa povedať na jeho vlastný popud. Do dnešného dňa nedokázal pochopiť, čo ho k tomu viedlo. Prišlo mu to absurdné, no viac sa tým nezaoberal. Tým sa líšili. Patrick všetko analyzoval a prehodnocoval, zatiaľ čo on sa jednoducho bavil. 

Napadlo mu, že by pozvánku prosto roztrhal, či hodil do ohňa. Ale nakoniec sa predsa len rozhodol zájsť tam na konci obradu, vmiesiť sa medzi ostatných ľudí a vypariť sa v momente, kedy šťastne nastúpia do hrkotajúceho koča sprevádzaní bujarým potleskom a obsypávaní hŕbami surovej ryže. Bol o dva roky starší od svojho brata, no preto necítil potrebu usadiť sa. Pociťoval určitú spokojnosť so svojím život, i keď by ho mnoho moralistov považovalo za zhýralý. Väčšinu času necítil výčitky, no dnešný deň bol predsa len iný. Počuť kostolné zvony biť pre budúce šťastie novomanželov, v ňom vyvolalo zvláštne pocity. 

Jeho brat vyzeral naozaj šťastný. Vedený svojou ženou Grace, strnulo zostupoval po schodoch so značnými problémami zapríčinenými stratou zraku, ktorou však netrpel od narodenia. Napriek tomu, z neho vyžarovala hrdosť muža, ktorý si práve odvádza svoju manželku spred oltára. Simon by odprisahal, že mu zjemneli črty tváre a jazva pod pravým okom mu takmer úplne vybledla. Videl ho otvárať dvierka na koči a so všetkou gráciou podávať ruku svojej milej. Až Simona z toľkej prehnanej náklonnosti rozbolela hlava. No ľudia, ktorí ho obklopovali by s ním rozhodne nezdieľali rovnaký názor. Naširoko sa usmievali, pozbudzovali novomanželov hlasným potleskom a našlo sa aj zopár dojatých matiek, ktorým vyhŕkli slzy pri pohľade na zaľúbený párik. Vrcholom všetkého ale bolo, keď postaršia pani v širokých slobodu obmedzujúcich šatách začala nespôsobne nariekať hneď vedľa Simona. 

„Och, pozrite ako veľmi sa ľúbia. Sú ako dva holúbky. Snáď im len spoločný život prinesie šťastie a kopec detí!” 

Rukou prirýchlo kmitala vejárom vo vzduchu, snáď aby len zahnala červeň v lícach a slzy v očiach. Simon s kamennou tvárou otočil hlavu smerom k nej, a tým sa vystavil jej smrteľnej zbrani - vejáru. Div mu ním nevypichla oko. 

„Človeče, nebuďte tak precitlivelá,” precedil netrpezlivo pomedzi zuby a na čele sa mu objavili ustarostené vrásky. 

Rozhodne nemienil trpieť nariekanie neznámej ženy, a tak jej znenazdajky podal plátennú vreckovku, na ktorú si spomenul, že sa nachádza vo vrecku jeho vesty. Vôbec mu nebude ľúto obetovať ju, ak mu to zabezpečí pokojné postávanie bez ujmy na zdraví. Celkom stačí jeden slepý brat. Vlastne sa tej bezvýznamnej činnosti - postávaniu - nemienil venovať príliš dlho. 

Spomínaná žena si vreckovku vďačne vzala a opatrným prikladaním si poutierala zvlhčené kútiky očí. Našťastie prekypovala toľkou zhovievosťou, že nereagovala na Simonove nehanebné slová. 

Toľké rozčarovanie dám a ich sentiment by vzalo i menej bujarému mužovi, než akým bol Simon, vietor z plachiet. Prísne si založil ruku vbok a mračiac sa očakával, kedy sa už konečne ten vykudrlinkovaný koč zbožne nesúci ľúbostný pár anjelov na vatových obláčikoch, rozhodne opustiť námestie spred kostola. No snehobiele kone nepohnute stáli akoby vo výstavnej pozícii a hrdo prijímali oslavné burácanie. A to i na prekvapenie všetkých znalcov koní, ktorí tieto majestátne tvory považovali za ľakavé. 

Simon netrpezlivo prešľapoval z nohy na nohu a počítal každú voľnú sekundu, ktorú mohol stráviť v príjemnejšej spoločnosti. Ideálne v náručí skúsenej náruživej milenky. Potreboval sa zbaviť tej nechutne otravnej frustrácie, ktorá sa ho všemožnými spôsobmi, už dlhé roky, snažila nenápadným spôsobom presvedčiť, aby zmenil svoj životný štýl. Avšak jemu to presne takto vyhovovalo. Nemienil sa k nikomu viazať a už vôbec netúžil po tom, aby bol nútený pred niekým skladať svoje účty. Vždy sa mu podarilo vyhrabať sa z toho pocitu mizérie a dnes tomu nebude inak. Dúfal len, že tie nemožné kone v dohľadnej dobe prídu na neodškriepiteľný fakt, že končatiny nemajú len na to, aby na nich postávali, ale aby ich aj využili k pohybu. 

Práve keď sa tak stalo, dav hlasno zaburácal, až sa Simonovi zazdalo, že mu praskol bubienok v obidvoch ušiach. Chvíľu ostal ako omámený. Farby rób mu splývali do nejasnej spleti a v ušiach mu nepríjemne pískalo. Nehovoriac o zosilnení bolesti hlavy. Pohár jeho trpezlivosti pretiekol. Takticky sa vzdialil od toho neľútostného smrteľného roju ľudstva a započal miesto v pokojnejšej časti pod príjemným tieňom mladého gaštana. Švihácky sa oň oprel s jednou nohou pokrčenou v kolene a vychutnával si teplý vánok, ktorý mu nezbedne strapatil striebristé vlasy. Sťažka si oddýchol, uvoľnil svaly i myseľ, aby sa zbavil všetkej bodavej bolesti. Rovnež sa pokúsil vytesniť tie mučiace pocity rozjarených dám i pánov. Krv sa mu nahrnula späť do hlavy a rovnako tak i do iných častí tela. 

Možno jednou z príčin tak náhleho zlepšenia jeho stavu, bol i pohľad na nádhernú dievčinu v lesklých slonovinovo bielych šatách stojacu na konci bláznivého davu. V ruke zvierala vreckovku perleťovej farby s jemnou krajkou po obvode a ležérne ňou mávala vo vzduchu na pozdrav novomanželov. Pôsobila tak krehko a nevinne. Stačilo by tak málo, aby si ju Simon získal. Zopár nevinných lichôtok, a čo nevidieť by ju držal v náručí. Vydal zmyselný vzdych a čakal na vhodnú príležitosť. Samozrejme, nebola tam sama, čo by mu mohlo značne sťažiť situáciu, no on sa nemienil vzdať tak ľahko. Nevyslúžil si predsa prezývku búrlivého zvodcu len tak pre nič za nič. Navyše v danej situácií, kedy nemal veľmi na výber, by sa úplne uspokojil i s letmým flirtom. 

V tom mu osud doprial nevídané šťastie. Slabý vánok s prichádzajúcimi kopovitými oblakmi, pripomínajúcimi malé barančeky zosilnel, a odvial krásnej dáme vreckovku priamo z rúk. A čo by to bol za osud, ak by nezariadil, aby sa nezbedne nekotúľala rovno k Simonovim čižmám? Urobil len niekoľko ľahkých krokov, chytro sa po ňu zohol a víťazoslavne sa chystal odovzdať ju svojej panej. Smelo predišiel tie dve osamotené dámy a s ležérnym úsmevom sa chystal predstaviť sa im. Pravdaže až po tom, ako sa zahrá na odvážneho záchrancu a vráti tej nežnej kráske odviaty kus látky. 

„Prepáčte mi moju trúfalosť, slečna. Ale zdá sa mi, že tento hodvábny šiator patrí vám.” 

Všetka jeho pozornosť smerovala k neznámej dievčine, ktorej tvár sa dala prirovnať k Afrodite, bohyne krásy. Možno bol mierne oslepený ostrými slnečnými lúčmi, no i tak mal príliš dobrý zrak na to, aby si nevšimol jej krásu. 

„Áno pane, je moja. Ďakujem vám veľmi pekne za ochotu. Nemyslela som si, že ju ešte niekedy uvidím,” žiarivo sa na neho usmiala a ponúkanú vreckovku si skromne založila späť do malej kabelky. 

Očividne sa často nestretávala s pozornosťou mužov, tak nevinná mu prišla. 

„Možno sa zachovám opovážlivo, ale dovoľte mi prosím, predstaviť sa. Som Simon White, madam, k vašim službám.” 

Ako kázali spoločenské mravy, elegantne sa uklonil najprv spoločníčke krásnej devy, ktorá už na prvý pohľad pôsobila staršie, a teda sčítanejšie. Spôsobne mu úklon opätovala, no v tvári sa jej odrážala absolútna nedôvera a ostražitosť. Ach, ako mu len vždy takéto suchopárne matróny kazili tú pravú zábavu. Dokonca ani nezachytil jej meno, aj keď v skutočnosti vyzerala celkom obstojne. 

No až keď vzhliadol k dievčine, ktorá ho privábila k sebe, sa mu v očiach nebezpečne zaiskrilo. Všimol si ako spod klobúčika dáme vykúka neposlušná kučierka ohnivej farby. Srdce mu poskočilo nevídanou radosťou. Čosi mu totiž navrávalo, že práve táto žena, zaiste plná protikladov, vyženie chmáry tohto dňa. Ak už nič iné, aspoň si užije celkom neviazaný flirt. 

„Adlyn Francessa Blackbournová, pane,” 

Svoje meno mu predostrela s plnou vážnosťou. Mierne nadvihla bradu v snahe pôsobiť hrdo a zakryť počiatočné rozpaky. 

Najradšej by si Simon vzal jej drobnú dlaň a obdaril ju láskyplným bozkom. To však nebolo z viacerých príčiň vhodné. 

„Adlyn!” zašepkal tak, aby to počuli len oni dvaja zainteresovaní. 

Páčilo sa mu jej meno. A ešte viac na neho zapôsobila jej reakcia, akonáhle ho vyslovil. Líca sa jej takmer ihneď sfarbili do ružova.

„Boli by ste tak láskavá a venovali mi prechádzku?” 

„Veľmi rada. Súhlasíte, teta?” spýtala sa svojej spoločníčky, ktorá si ho ešte raz prezrela od hlavy až po päty, a až potom chatrne súhlasila. 

Očividne bola obozretnejšia než polovica mesta. Na Simonovo prekvapenie privolila, a na tom jedinom záležalo. Dokonca ich nechala kráčať bok po boku vedľa seba, niekoľko krokov pred ňou samotnou. Samozrejme bolo neúnosné, aby ich nechala celkom samých. Dávala si úctyhodný pozor na to, aby ich nestratila z dohľadu. 

„Takže slečna Blackbournová, máte rady leto? Vyhovuje vám nežné šimranie slnečných lúčov, pohládzanie vetríka a tiché ševelenie listov?” 

Slová vyberal nanajvýš obozretne, a to len pre to, aby sa mu podarilo vzbudiť v nej planú túžbu po ňom. Pritom on sám sa udržiaval v stoickom pokoji. Musel predsa postupovať krok za krokom. 

„Oveľa radšej mám zúrivé jesenné búrky a mocný dážď, pane. Ale máte pravdu, aj toto ročné obdobie má svoje čaro. Predovšetkým možnosť zaplávať si v rozbúrenej príjemne chladivej vode.” 

Odpovedala mu celkom nenútene a už oveľa uvoľnenejšie. Simon predpokladal, že za zmenu jej správania môže práve možnosť odlúčiť sa od svojej tety. 

„Ste samé prekvapenie. Ešte ako chlapec som si často chodieval zaplávať k jazeru, až k úplnému vysileniu. Nič nedokázalo nahradiť tú blaženosť oddychu na mäkkom trávnatom koberci.” 

Občas ho sprevádzal i jeho brat Patrick. Presnejšie povedané, ho k tomu vyprovokoval. Závodili spolu, akoby im život vysel na vlásku. Pravdaže sa mu vždy podarilo prekonať ho. V tých časoch bol i dvojročný rozdiel viac ako dosť. Bol o zopár centimetrov vyšší, so širokými ramenami, mohutnejšou hruďou a čo najviac zavážilo, s oveľa väčšou výdržou. I keď musel uznať, že jeho brat bojoval do posledného dychu.

Simon ani nepostrehol, kedy vedenie rozhovoru prevzala práve Adlyn. A to sa vôbec nemalo stať. Nemal v pláne rozprávať jej o čerešňovom sade, v ktorom vyrastal, ani o šplhaní sa na stromoch či zakázaných šermiarskych súbojoch. Doparoma, veď na tie časy nikdy ani len nepomyslel, nie to, aby o nich niekomu vykladal. 

„Máte tu nejakých priateľov, slečna?” spýtal sa naoko mimovoľne - a tým započal návrat k svojej premyslenej hre. 

„Iba jednu. Spoznali sme sa len nedávno, ale človek pozná, ak stretne svoju spriaznenú dušu.” 

Takmer ho svojimi slovami dojala k slzám, nebyť toho, že patetickosť mu nikdy nebola po vôli. Paradoxom bolo, že sa práve chystal učiniť čosi absurdné. Zastavil pod mohutným orgovánom a zaplavený jeho vôňou odtrhol jeho kvet ružovej farby. Zakrútil si ho v prstoch a opatrne pristúpil k Adlyn. Sledovala každý jeho pohyb s doširoka otvorenými očami. Všimol si, že osud mu prial i tentoraz. Orgován vyrastal za točitou zákrutou v obklopení iných stromov, a teda sa práve nachádzali v zákryte jedného z nich. 

Odhodlane pristúpil k svojej, na prvý pohľad bázlivej myške, a lišiacky sa usmial, akonáhle zbadal, že si nervozitou, ba možno vzrušením hryzie spodnú peru. 

„Nemusíte sa ma báť,” zachripel podmanivo a šteklivo zároveň, aby odpovedal na tých niekoľko otáznikov v jej očiach. 

Potom odtrhnutý kvet vsadil za mašľu na jej klobúčiku. Celý ten čas ho hypnotizovala pohľadom, až na chvíľu zapochyboval, kto sa s kým vlastne zahráva. 

Rukou jej jemne zachytil padajúci prameň vlasov a statočne ho zastrčil za ucho. Ukazovákom daždivo pomaly prešiel po pokožke spánku až k brade. Najradšej by zašiel ďalej, oveľa ďalej, no bohužiaľ prišlo nechcené vyrušenie. 

„Mrzí nás to pane, ale budeme sa musieť vzdialiť, čakajú nás ešte povinnosti.” 

Adlynin anjel strážny zasiahol práve v čas, aby vytrhol nevinnú dievčinu z rúk samotného diabla. To však netušil, že Adlyn sa rozhodne vie o seba postarať aj sama. Možno nebola sveta skúsená, ale nebola ani hlúpa, „prajeme vám pekný deň.” 

Strohý pozdrav dám ho nijak neprekvapil. 

Za to sa cítil ešte horšie, ako pred celým incidentom. Takmer sa mu podarilo ukradnúť si aspoň jediný bozk. Žiaľ, len takmer. 

„Ďakujem vám za prechádzku, snáď sa ešte niekedy uvidíme,” šepla na rozlúčku a šibalsky sa usmiala. 

Simon nadobudol zvláštne domnenie, že toto nie je posledný krát, čo bude mať česť s touto tajomnou dámou. 

„Bude mi potešením.” 

Naklonil hlavu mierne nabok a na úsmev jej odpovedal žartovným žmurknutím. No naďalej mu neostávalo iné, len sa zmieriť s neúspechom a namrzene sledovať ako sa od neho vzďaľujú, zahĺbené do priateľského rozhovoru. Nespokojne krčil čelo a zaprisahával koniec tohto prekliato nevydareného dňa. 

… 

Edlyn Blackbournová, mladšia sestra kapitána Marseia Blackbourna, rozhodne nebola iba obyčajnou ženou túžiaciou po živote v prepychu. Nebola ani taká neskúsená či naivná, ako sa mnohí nazdávali. Jednoducho dávala prednosť tichému pozorovaniu pred noblesným predvádzaním sa. Bola vychovávaná ako dáma a nie ako pyšná pávica. Navyše verila tomu, že najlepšiou výchovou je sám život a pravdaže jej brat, ktorý ju do značnej miery ovplyvňoval snáď už od čias kedy sa prvýkrát postavila na vlastné nohy, či vyslovila prvé slová. Mnohému sa pri učila, a to následne zakaždým patrične zúžitkovala. V jednotlivých lekciách samozrejme nemohli chýbať muži a ich zmýšľanie, konanie či márnivosť. A práve tieto témy ju fascinovali najviac. 

Pravdepodobne z dôvodu, že sa považovali takpovediac za tabu témy. Avšak Adlyn zo všetkého najviac milovala slobodu a nenávidela obmedzovanie. Mala za to, že je dostatočne sebestačná, odvážna a rozumná, aby si poradila v rôznych situáciách aj sama. No občas skĺzla k malichernosti a rada pôsobila nevinným až ustráchaným dojmov, najmä vtedy, ak jej z toho plynuli výhody. Na svoj vek - dvadsaťtri rokov a fakt, že je predstaviteľkou ženského pohlavia bola celkom pokroková. Ale možno sa opäť len ukázal vplyv jej brata Marseia, ktorý bol vskutku nemalý. 

Napriek svojej neochvejnosti, kdesi hlboko vo vnútri skrývala citlivú dušu. A preto sa s obľubou a nadšením zastavila na námestí pred kostolom, aby sa mohla prizrieť štastiu dvoch ľudí. Nechala sa uniesť až natoľko, že musela pôsobiť ako bláznivé dievča, dychtivé za vydajom. Navyše sa stala obeťou absurdného zvádzania, ktoré by ani pri privretí oboch očí, nemohla označiť za naozaj podmanivé. Ten muž, Simon, ako sa jej predstavil bol až príliš priehľadný, aby mu mohla naletieť. 

No musela uznať, že sa celkom zabávala na jeho všemožnej snahe zapôsobiť na ňu. Na druhej strane jeho blankytno modré oči v nej vyvolali pocit, že skrývajú vo svojich hlbinách omnoho viac ako len charakter zhýralca. A to v nej vyvolávalo planú túžbu dozvedieť sa viac. Neľutovala by, ak by sa ich cesty opäť náhodne skrýžili. 

Napriek všetkým vedomostiam a navzdory varovaniam svojho brata, v nej panovala neutíšiteľná túžba po dobrodružstve. A čo by to bola za kreáciu, keby sa nepustila do jeho vyhľadávania? 

Edlyn Francessa Blackbournová predsa nikdy nezostala len tak sedieť a čakať, kedy k nej zavíta šťastie, či čokoľvek iné po čom túžila. Veľmi dávno pochopila, že sa jej niečo nesplní len pre to, že si to bude priať. Sama musí pre to niečo urobiť. 

A keďže jej jediná priateľka v meste do ktorého prišla, ovplývala rovnakou dychaplnosťou a odhodlanosťou zažiť čosi zakázané, obliekli sa do tmavých ležérnych šiat, ktoré zakrývali všetko čo mali a pritom nepôsobili príliš zatrpknuto a  navzdory lejaku, ktorý im skazil pôvodné plány nočnej vychádzky pri spievajúcu fontánu La Phamfa, rozhodli sa zablúdiť do známeho mužského klubu. 

Samozrejme sa obidve vytratili z domu až neskoro po západe Slnka a tváre im zdobili nenápadné čipkované škrabošky. K dokonalému zahalujúcemu kostýmu pridali mušelínový zvršok s mohutnou kapucňou, ktorej hlavnou výsadou bolo skryť husté kadere oboch dám. Predovšetkým tie Adlynine, ktoré by svojou sýtosťou mohli pripraviť o zrak nejedného gentlemana. 

Ach, Adlyn si bola vedomá toho, že keby sa jej brat dozvedel o tomto nočnom výlete, bez milosti by ju vyzval na súboj s nabrúseným kordom a následne by jej držal veliteľskú kázeň najbližších dvadsať minút. A akoby toho nebolo dosť, aspoň týždeň by na ňu nepriateľsky gánil. 

Adlyn by ale na jeho škodu musela poznamenať, že to bol práve on, kto jej vštepoval, aby sa riadila sama sebou, aj napriek tomu, že práve to, čo sa chystala urobiť, zaiste nemal na mysli. 

A ako to býva, ešte nemala tušenie, čo všetko zažije v tom neslávne známom klube Jamesa Delaryho, a na koho tam sčista jasna natrafí.