Žiaľ ani pobyt na čerstvom vzduchu Simonovi nijak výrazne nepomohol zbaviť sa hlavy bôlu či nejasného zmýšľania. Obvykle mu alkohol prinášal len slastné potešenie, no dnes tomu bolo z rôznych príčin inak. Nezabudol na to, akú ponižujúcu prehru mu uštedril Patrick, jeho mladší brat, v tak obyčajnej hre, akou šach nepochybne bol. A taktiež mu v mysli rezonoval fakt, že to ani nebol nikto iný, kto by ho vytiahol z nezmyselného sporu s pánom Sherwoodom. Akoby sa mu za niečo prosil! 

Navyše sa mu v zastretých obrazoch zobrazovala diabolská tvár Aurorrete, ktorá ani náhodou nebola tak nevinná, ako si na začiatku myslel. Domnienka, že sa pokúsil zviesť on ju sa rozplynula v opare presvedčenia, že sa stal jej nástrojom pobavenia. Až dnes na tej terase zočil jej zlovestnosť a pýchu. Ako dokonale nastavené zrkadlo, pri ktorom sa už necítil takým nadradeným. Skôr ho na krátky okamih prepadol pocit vytriezvenia. To kruté uvedomenie zaslepenosti vlastnou pýchou. Ako úder do nosa. Možno by mu naozaj pomohol. 

Zachmúrene prechádzal pomedzi kvapky a čakal, kým dážď celkom ustane. Spočiatku ho vítal ako milé rozptýlenie, nepohodu, vyjadrujúcu jeho chabé rozpoloženie, no neskôr sa prejavila jeho večne nespokojná nátura a počastoval aj tento prírodný úkaz spŕškou nadávok. Nohy ho voviedli celkom nelogicky do pánskeho klubu, kde si doprial ďalšiu dávku alkoholu. Nevedno prečo konal tak ako konal, snáď len v snahe zahnať všetky dotieravé myšlienky a pocity, celé roky pochované pod vonkajšou pozlátkou. Ako inak - stalo sa toho toľko, že to nemohlo nenarušiť jeho obrannú záštitu. Našlo si to drobnú štrbinku, ktorou preniklo dnu a rozrastalo sa bez toho, aby Simon o tom čo i len tušil. Prepadli ho otázky zmyslu vlastnej existencie i neurčité ťaživé obavy z nadchádzajúcej budúcnosti. 

Netušil, aký dlhý čas strávil za pohárikom Cherry v úpornej snahe zbaviť sa vnútorného zmätku, ale nepochyboval o tom, že v nasledujúce dni sa bude cítiť ešte horšie, a bude nútený poriadne dlhý čas sa tej metle ľudstva striktne vyhýbať.

Do ulíc vyšiel až po západe Slnka s nastupujúcim súmrakom. Všade bolo šero a na jeho nešťastie, už tak typické, začalo opäť pršať. V opitej mysli sa mu vynorilo už len jediné meno, ktorého nositeľka bola pravdepodobnou prvou príčinou celého Simonovho rozvratu - Adlyn Blackbournová. Inštinktívne zamieril k miestu, o ktorom si myslel, že je jej terajším domovom. I na vlastné prekvapenie sa nemýlil.

V diaľke spoznal jej ohnivo červené vlasy i zvonivý hlas, no zarazilo ho, že začul i hlas mužský. Pridal do kroku a prizrel sa tomu o málinko lepšie. 

Naozaj sa nemýlil. Oblečené mala slonovinovo biele šaty, ktoré žiarili v tme celkom jasne. Prizrel sa ešte o niečo dôslednejšie a zbadal, že popri nej kráča neveľmi vysoký muž. Áno! Toho muža už raz videl, aj napriek tomu, že ho osobne nepoznal - nakoniec po tom, ani bohvieako netúžil - vedel, že to nie je Adlynin brat. Táto úvaha ho opantala už v deň, keď ich zahliadol v parku na výstave maliarskych diel. Kto to ale bol a čo s ním robila vonku takto neskoro večer? 

Do uší sa mu dostal jej zvonivý smiech, ktorý ešte nemal tú česť počuť. Nejasne videl ako pridali do kroku v snahe vyhnúť sa nepríjemnému trúseniu, a takmer až behom prešli posledných pár metrov, než zmizli za dverami spomínaného domu. 

Chvíľu tam zostal Simon len tak stáť - hlavou i celým telom opretý o kmeň stromu. Možno mu len zmes rôznych druhov alkoholu spôsobila zdanlivo nereálne predstavy i pocity, čo sa v ňom nebezpečne miesili. Kriticky musel priznať, že by to nebolo po prvýkrát. 

Pridlho zostal nehybne postávať s očami privretými čakajúc na zásah osudu. Snáď sa na chvíľu nevedomky oddal i plytký driemotám, i keď sa to zdalo na prvé počutie absurdné a nemožné. 

Práve kvôli tomu pravdepodobne prepásol chvíľu, kedy sa muž rozlúčil a odišiel, ak sa ho len nerozhodla Adlyn láskavo prichýliť pod strechou svojej tety.

Zvedavosť nad ním jednoznačne zvíťazila. No snáď nie len tá. Možno i trúfalo dúfal, že by u nej mohol nájsť prístrešie i pohodlnú posteľ, po ktorej tak márnivo túžil. No zmieril by sa aj s chladným miestom na dlážke - zmorený celým dňom totiž ledva stál na nohách. 

Ako obyčajne sa nechal ukolísať svojou bezstarostnosťou a rázne vykročil po štrkovej cestičky. Lepšie povedané tackal sa z nohy na nohu, prehupoval a knísal celým telom zo strany na stranu. V jeho stave neboli zmeny nálad ničím neobvyklým.

Ako však mala na neho reagovať Adlyn, keď sa neskoro večer zjavil vo dverách a ona zostala pred ním stáť len v tenkej príliš priehľadnej nočnej košieľke?

…

Adlyn sa cítila po celom dni patrične vyčerpaná, no vzhľadom k tomu čo prežila, i nesmierne šťastná. V hrudi jej splašene bilo srdce - snáď ako o preteky - a v žilách jej okrem krvi kolovala i radosť a nadšenie ako tekuté zlato. 

Och, ako blahodárne na ňu pôsobil pobyt na čerstvom vzduchu. Možnosť utiecť od stálych múrov, v zovretí ktorých sa cítila celkom ako väzeň. Obdobie dažďa znášala celkom ťažko, i keď si vždy našla užitočnú prácu, ktorá ju statočne zamestnala, no ona bola odjakživa dieťaťom prírody. A táto láska a túžba po nekonečnom pocite slobody v nej zotrvala aj v časoch dospelosti. Nič jej nemohlo vynahradiť čerstvý vzduch, farby oblohy, žiaru Slnka, spev vtákov či krásu pohľadu na toto všetko. V momente keď sa tieto vzácne fragmenty bytia snúbili s ideálnou spoločnosťou, nemohlo to v nej zanechať nepríjemné spomienky. V tento zamračený a upršaný večer totiž zažívala presný opak. 

V tichosti domu sa znásobil pocit povznesenia, až sa Adlyn obávala, že uletí na krídlach voľnosti. Ako dlho sa neoddávala tak pokojnému lahodnému smiechu vyvierajúcemu až z hĺbky duše? Ani si nespomínala, no bolo to už veľmi dávno. A dnes mohla za to vďačiť len Edmundovi, pretože to bol on, s kým strávila tento deň a niekoľko chvíľ i v predchádzajúce dni. Nevedno ako ani prečo, no stal sa z nich akýsi zvláštny typ známych, ba dalo by sa povedať, že i priateľov. Čas strávený v jeho prítomnosti totiž plynul celkom inak. V jednu chvíľu tak rýchlo, ako keď blesk pretne oblohu, no ak sa človek zastavil a pripomenul si vzácnosť daného okamihu, všetko sa razom spomalilo. Akoby sa i samotná zemeguľa prestala totiž okolo Slnka i vlastnej osi. 

Nevedno ako dlho sa Adlyn venovala týmto voľnomyšlienkárskym postrehom, za ktoré by ju polovica spoločnosti vysmiala a tá druhá ňou zase pohŕdala. No ako by si tým mohla robiť výčitky, keď práve takéto zmýšľanie ju udržiavalo v stave blaženosti? 

Prezliekla sa do vzdušnej nočnej košieľky, no ešte nemala v pláne poddať sa snom. Milovala snívanie, pravdaže áno, pretože v snoch nachádzala útechu, no snívať a plniť si svoje želanie je možné i v reálnom svete. To je tou najväčšou záhadou a darom, ktorý má človek k dispozícii. Veriť v zázraky, no predovšetkým v silu ich uskutočnenia. 

Tichučko ako myška vykĺzla zo svojej spálne a so sviečkou v ruke kráčala chodbou až k schodišťu. S neskrývaným záujmom hľadela na rôzne tvary tieňov, ktoré sa vytvárali pod svetlom sviece. Plameň netrpezlivo poskakoval, vlnil sa a blkotal, akoby na niečo netrpezlivo vyčkával. 

Adlyn presne vedela, kam ju jej unavené nohy vedú. Štólu prehodenú cez ramená si pritiahla bližšie. Na mieste, kam sa chystala uchýliť ju isto bude čakať čerstvý i trochu chladný vzduch. A ona patrila práve k ženám, ktoré sa snažia byť pripravené na akékoľvek nepríjemnosti. 

Poodchýlila dvere do salónu, kde strávila posledné chvíle, minúty bolestnej rozlúčky s bratom Marseiom. S odstupom času si opäť spomínala na svoje ostré slová i trpké pocity, ktoré voči nemu vtedy pociťovala. Dnes by sa možno zachovala inak, a možno aj nie. Dokáže sa človek zmeniť za tak krátku dobu? Je vôbec človek schopný prehodnotiť niečo, s čím žil celý svoj život? 

Vzdychla si a silene potlačila tú jedinú slzu, ktorá sa jej neposlušne tlačila do kútiku oka. Pohľad na prázdne kreslo, v ktorom sedel Marsei, jej spôsobil celý hurikán emócií a výčitiek. Neisto odvrátila pohľad a prešla k dvierkam vedúcim na skromnú, no útulnú terasu, skrytú pred zrakmi náhodných návštevníkov. Smerovala totiž na východ, zatiaľ čo celá monumentálna stavba sa týčila na západ. 

A práve z tejto terasy sa jej naskytol pohľad na skleník svojej tety Helen, ako i na jej znamenitú ružovú aleju. 

Len čo vykročila v ústrety noci, ovial ju chladný, no nie úplne nepríjemný vánok. Po tele jej prešla vlna zimomriavok, no tie ju len usvedčili v tom, že naozaj žije. Mala rada prírodné živly i ten neopísateľný pocit intenzity, čo v nej zakaždým vyvolali. Dážď ešte ticho ovlažoval stromy, kvety i trávnatú plochu a vzduchom sa vznášala vôňa vlhkosti a sviežosti. Privrela oči a pokúsila sa nemyslieť na nič - zapudiť myšlienky, tie nezastaviteľné piliere, a vnímať len vďaka zmyslom. Vzdať holt duchovnu, skrývajúcemu sa v každom z nás. 

Spočiatku sa jej to nedarilo, predsa sa nejednalo o jednoduchú činnosť, ale o skutočne zaťažkávajúcu úlohu. Neustále pritom popoťahovala zlatým motúzikom, ktorým - ako verila - bola spojená s Marseiom. Bol to totiž práve on, kto sa ju odjakživa pokúšal priučiť tajom prázdnej mysle. Vravieval, že nie je nič, čo by dokázalo viac upokojiť rozbúrenú, zranenú či hnevlivú dušu. No tak, ako sa jej to nedarilo vtedy, ani teraz na tom nebola oveľa lepšie. Ako mohla nemyslieť na nič, keď každá jedna bunka jej tela prijímala také veľké množstvo informácií?

Nadýchla sa čerstvého vzduchu a privreté viečka stisla tak silno, ako len bolo možné. Vyslovila tichú žiadosť nočnému svetu. Len tak, z jediného prostého dôvodu - aby nabrala vážnosť a pretavila sa do reality. Želala si len jediné. Aby jedného dňa dokázala byť pokojná, vyrovnaná a vášnivá v jednom, aby po jej boku stál muž, ktorého by mohla nadovšetko ľúbiť.

Pochabá a márnivá žiadosť neskúsenej ženy, v porovnaní s morom želaní vojakov o skončení bojov, či otrokov volajúcich po slobode. 

Bola teda rozhodnutá viac sa k tomu nevracať. Uľavila svojej duši v zázračne daného okamihu a zaprisahala sa, že nech by sa jej život uberal hoc akým smerom, hrdo a láskavo bude kráčať tou cestou a postará sa, aby to nebola cesta prašná, plná trápenia, ale aby po okrajoch rástli a kvitli narcise, jej najmilejšie kvety zo všetkých. V nich vždy nájde svoju istotu, dôvod pre radosť. 

Práve sa chystala prekĺznuť naspäť do salóna a poddať sa lákavej vidine mäkkých a voňavých perín, keď ktosi celkom nečakane zaklopal na vstupné dvere. Od ľaku sa jej takmer vyšmykla svieca z rúk. Zrenice sa jej rozšírili obavami. Našťastie nezostala príliš dlhú dobu postávať, sťa obdarená vriacou vodou, ale duchaprítomne utekala otvoriť dvere v domnení, že sa za nimi ukrýva Marsei. 

Preto predsa nebude budiť služobníctvo. Myslela si, že zvuk nebol natoľko hlasný, aby prebudil niekoho, kto sa už oddával spánku, hoc aj nie hlbokému. Za chvíľu stála pri dverách a siahala po kľučke, keď sa zarazila. Prečo pre pána by jej brat klopal? Vošiel by predsa priamo dnu, aby nikoho nevzbudil! V tom však neznámy návštevník zaklopal po druhý krát. Prehltla hrču čohosi, ktorá sa jej vytvorila v hrdle a obozretne - len na tenkú škáru otvorila dvere. 

„Čo vy tu robíte?” zašeptala s neskrývaným údivom. 

Ako by sa aj smela nečudovať, keď na prahu dvier jej tety, uprostred noci, stál sám Simon White, a ak si dobre všimla celkom zmoknutý?

Inštinktívne si štólu pritiahla celkom natesno. Jej telo nebolo zahalené v ničom inom, len v tenkej nočnej košieľke. Zapýrila sa, no celý čas na neho upierala svoje škoricové oči. 

„Adlyn, tak predsa nespíte! Som rád. Nepozvete ma dnu? Celkom by sa mi to hodilo, dosť tu vonku prší.” 

Zdalo sa jej to, alebo na krátky moment naozaj zachytila ospravedlňujúci sa pohľad? Bol tento opovážlivý muž niečoho takého vôbec schopný?

Adlyn si ho podozieravo poobzrela a s výsledkom nebola veru ani trochu spokojná. Nezostávalo jej iné, než skonštatovať, že Simon White, stojaci pred jej dverami, je nespochybniteľne opitý. Tiahlo z neho ako zo suda s vínom a nepochybne aj s niečím iným.

„Čo ak to neurobím?” 

„Potom mi nezostane iné, než si ustlať pred týmito dverami.”

Ach, ešte aj v takomto stave ho humor neobchádzal. No súdiac podľa jeho stavu, Adlyn nepochybovala o tom, že dostojí svojim slovám! A tomu sa chcela za každých okolností vyhnúť. 

Mlčky ho pustila dnu, ale nezabudla ho tak rázne, ako jej ticho domu dovolilo, napomenúť, aby svoje premočené čižmy i žaket nechal visieť v predsieni. Nemienila mu však zháňať iné suché oblečenie a tým zobudiť sluhu. Môže jej byť vďačný už pre tú výsadu, že mu privolila vstúpiť. Zaviedla ho do salónu, odkiaľ len pred pár minútami odišla, pričom ho celý čas musela tíšiť ako malé dieťa, aby v svojej ľahkovážnosti nevzbudil celý dom.

„Ak chcete mať teplo, budete si musieť založiť v krbe.” 

Nespôsobne, ba až nevďačne nadvihol obočie. Snáď naozaj neočakával, že ona bude tou, ktorá to všetko urobí miesto neho. Bola ochotná mu podržať sviečku, no to bolo tak všetko. Už i tak si nevedela predstaviť, ako by jeho prítomnosť vysvetlila ráno tete. Nikto jej preto nemohol vyčítať nedostatočný cit či empatiu. Riskovala pre neho viac, než by slušne vychovaná dáma mala. 

Našťastie sa v mysli toho muža našiel ešte kúsok triezvosti a s obrovskou vervou sa pustil do zakladania ohňa. Zaiste to nebola jeho premiéra. Celkom obratne naukladal najprv triesky a keď zahoreli dostatočne mohutným plameňom, pridal aj väčšie brvná. Celú miestnosť ožiarilo teplé oranžové svetlo, ktoré statočne vysielalo svoju žiaru k jediným dvom návštevníkom. 

Simon zostal opretý o rímsu v tak krátkej vzdialenosti od plápolajúceho ohňa, že Adlyn musela každú chvíľu striehnuť, aby zo seba čírou náhodou neurobil zhorený uhlík. 

Pochopiteľne sa snažil zohriať svoje skrehnuté údy a aspoň sčasti vysušiť navlhnuté oblečenie, no tým len spôsoboval svojej záchrankyni vrásky navyše. 

"Ak už nič nepotrebujete, pôjdem si ľahnúť,” pomaly sa otočila na odchod, no spomenula si ešte na dôležitý aspekt, ktorý mu musela pripomenúť, "veľmi by som ocenila, ak by ste odišli ešte pred východom Slnka.” 

Simon neodpovedal ihneď. Nechal tam Adlyn stáť uprostred ničoho a v rozpakoch. Od jej spravodlivého hnevu ho zachraňoval len fakt, že bol nepozvaným nočným hosťom v inak tichom a pokojnom dome. Nemohla riskovať do takej miery, aby zbytočnou škriepkou s ním zobudila tetu. Snáď by umrela od zlosti, keby jej niekto chcel na základe tohto incidentu, v ktorom sa ocitla nie tak celkom vlastnou vinou, daného muža nanúniť. 

Muža, ktorého momentálnou zábavkou a najväčším problémom, bola neúspešná snaha vyslobodiť sa z väzenia vlastnej vesty. Aké okázalé, kvôli takej malichernosti prehliadať prosbu hostiteľky. 

„Nemohli by ste mi pomôcť? Potom vám sľúbim čokoľvek budete chcieť, moja drahá.” 

Adlyn mu odpovedala len pregúľaním očí, ktoré však nemohol vidieť, keďže k nej bol otočený chrbtom, a zúfalým povzdychom, ktorý sa zaobišiel bez jeho reakcie. 

„Nemýľte si ma s komorníkom, pane. Gentlemani, ako vy, disponujú mnohými zručnosťami a v prípade potreby sa zvládnu vyzliecť aj sami, bez pomoci.” 

Až teraz sa jeho zrak dokonale uprel smerom k nej. Ak mu predtým nedostatok svetla či vlastné nepohodlie bránilo zočiť tú tenkú látku košieľky ako jedinú zahaľujúcu jej nahé telo, tentoraz mu to uvedomenie takmer vybilo zrak. 

Adlyn sa ihneď začervenala a dúfala, že bude mať toľké šťastie, a pán White veľmi rýchlo odvráti zrak späť ku kozubu. 

Štóla, ktorá ju mala zakrývať, totiž plnila svoju úlohu len veľmi nedostatočne. Nemohla nijako zabrániť v impertinentných predstavách onoho muža. 

„Vy máte snáď odpoveď na všetko, slečna. A čo ten gentleman, ktorý vás odprevádzal?” 

Simonovi sa zaiskrilo v očiach a jeho tvár zrazu pôsobila inak. Zdalo sa, akoby osvetlená mihotavým svetlom nadobudla podobu samotného lucifera. Istotne nepôsobila vľúdne. Skôr sa v nej dalo čítať rozhorčenie, opovrhovanie, akási živočíšnosť. Alebo to bol pichľavý osteň žiarlivosti? 

„Čo je s ním?” spýtala sa úsečne, navonok pokojne, no zmena vyplývajúca z hlasu svojho nechceného spoločníka sa jej nepáčila, a to ani trochu. 

Možno by ju mala zaplaviť vlna hanby, no  jej v žilách kolovala iba zlosť z jeho opovážlivosti. Ak jej doteraz nebola jeho prítomnosť príjemná, teraz sa postupne stávala neznesiteľnou. Vyčítala by si vlastnú hlúpu zhovievavosť, keby jej to bolo čo i len najmenej pomohlo. Prečo by mala niečo vysvetľovať mužovi, s ktorým nemala nič spoločné? Ktorý je natoľko ponorený do svojej skazenosti, že ničí každý náznak dobra okolo seba? 

„Aj k nemu sa správate tak neľútostne a chladno?” zatiahol celkom provokačne a niekoľkými dlhými krokmi podišiel priamo k nej, tak blízko, až jej zvírený vzduch rozkolísal kučeru lemujúcu tvár. 

Niekoľko krát letmo zažmurkala, no neodstúpila, i keď to mala v úmysle, a každá rozumne uvažujúca dáma by sa tak s veľkou pravdepodobnosťou zachovala. Problém tkvel v tom, že tým by zároveň prejavila svoje obavy, a to rozhodne nemala v pláne. Prečo by sa mala obávať, keď len niekoľko stôp od nej, bol vystavený ostrý kord. Presne ten, ktorý použila proti Marseiovi. Predpokladala však, že Simon nie je ani z polovice taký zdatný v umení šermu ako jej brat. Predovšetkým nie teraz, keď jeho úsudok bol značne zastretých alkoholom. 

Brat ju vždy učil, vedieť sa obrániť. Práve preto sa hrdo vystrela a odhliadnuc od toho, že stála pred ním takmer nahá a mala by cítiť rozpaky, bez okolkov mu pohľad zabodla priamo do jeho nechutne modrých očí. 

„Nerozumiem prečo sa o neho zaujímate, a rovnako tak ani nechápem dôvod, pre ktorý by som vám mala odpovedať,” odbila ho jasne a tak kruto, ako len vedela. 

Únava, ktorá ju premáhala do chvíle, kým nezaklopal na dvere sa razom vytratila. Nemienila s ním však strácať čas.

„Snáď preto, že ste oveľa väčšou dámou, než som ja gentlemanom.” 

V očiach sa mu opäť zalesklo. Nevedno, či túžbou, alebo urazenou pýchou. Na tom, ale Adlyn nezáležalo. Začala sa pohrávať s myšlienkou, že bude pre oboch najlepšie, ak sa ihneď rozlúčia, a to v "dobrom". 

„Vaše argumenty, sú zcela chabé, pane!” 

„Možno je to spôsobené práve tým, že predo mnou stojíte zahalená len v tenučkej látke. A ja by som tak rád opäť ochutnal vaše pery.” 

Spôsob, akým si oblizol tie svoje, dostal Adlyn takmer do kolien. Vrátili sa jej všetky spomienky, každý okamih z onoho večera, keď sa stretli v tak dôvernom objatí. Doteraz si gratulovala, že mu dokázala v tú noc zdarne odolať. Vo veľkej miere mohla vďačiť práve jeho privysokej mienke o samom sebe, ktorá ju odrádzala vtedy a vlastne pri každom ich stretnutí, nevynímajúc túto chvíľu. 

„Nemyslite si, že ja o to stojím!" precedila ostro pomedzi zuby.

„V tú noc ste neprotestovali. Navyše nenadobudol som dojem, že by sa vám to nepáčilo, slečna.” 

„Nelichoťte si tak. Je smiešne ako lipnete na svojej veľkoleposti a predsa ste prišli prosiť pred dvere tohto domu!” 

Adlyn vyriekla tie slová v chvate. Nemala čas uvedomiť si hĺbku ich významu a už vôbec nie dôsledky, aké môžu zanechať. Sama sa cítila hlúpo, o to viac, že sa jej dotklo to málo, čo Simon voči nej vytiahol. Nechcela spomínať na tú noc, ani na jeho bozky. Nezabudla totiž na ten krátky okamih, kedy sa mu dobrovoľne podvoľovala a tak prejavila svoju slabosť. Nepatrila síce k mladým dievčatám sotva dosahujúcim vek dospelosti, no zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by ju pobozkal, či inak prejavil o ňu záujem. Adlyn však vedela, že Simonovi nejde o ňu, lež o to, aby ju zviedol. Akoby nebola viac než predmet bez duše. 

To bol dôvod prečo sa Adlyn k nemu správala tvrdšie, necitlivejšie či chladnejšie, ako k iným ľuďom. Bez toho, aby mala na výber, sa musela väčšinu času snažiť pôsobiť vyrovnane. Ale i ona túžila po láske. Skutočnej láske. Nie stať sa objektom uspokojenia nejakého zhýralca.

„A predsa ste ma vpustili dnu, však? Asi som nebol jediný, kto vás o niečo žiadal. Možno nie som ani prvý, ktorý mal tú česť vidieť vás takmer nahú, či poláskať vaše pery!” 

„Čo tým myslíte?” 

„Hráte to veľmi dobre. Ale ja som vás videl! Smiali ste sa s ním, dokonca ste mu čosi šepkali do ucha, vošli ste spolu dnu a teraz, možno vás práve teraz, čaká vo vašej komnate, aby ste sa mu oddali, všakže?” 

Každá výčitka zasiahla Adlyn ako ostrý šíp potretý jedom, priamo do srdca. Nežmurkla, neodvrátila zrak, ani neustúpila od neho ďalej. Dokonca sa neodvažovala ani len nadýchnuť. Trpela jednu urážku za druhou. Pozorne si vypočula všetko, čo mal na jazyku a potom, celá rozhorúčená a roztrasená zdvihla ruku, ohla ju v pravom uhle a nemilosrdne ho zasiahla päsťou priamo do nosa. Zavrávoval vo vzduchu, prehol sa a len tak-tak udržal rovnováhu, aby nespadol. Automaticky si dlaňou prikryl nos, no nepovedal nič. 

Dokonca sa neodvážil ani zdvihnúť zrak. 

Adlyn ani nechcela nič počuť, nezaujímalo ju, či mu spôsobila krvácanie, alebo mu ten nos nebodaj aj zlomila. 

„Dovolili ste si až príliš, pane. Ak by aj bola pravda to, z čoho ste ma obvinili, čo samozrejme nie je, nikto vám nedal právo súdiť! Vám rozhodne nie!" znechutene sa na neho pozrela prázdnym a ublíženým pohľadom,"zdá sa, že podľa seba súdite každého, to je úbohé. Nechcem vás viac vidieť pán White! Musím vás požiadať, aby ste ihneď odišli.” 

Odvrátila od neho zrak a s predstieraným pokojom pristúpila k dverám, otvorila ich a vyčkala, kým si nevzal svoju navhlú vestu poslušne cez ne neprešiel až do predsiene. 

Našťastie neprotestoval. Očividne bola jej rana poriadne silná a zraňujúca, nakoniec to mala aj v úmysle. Ukončiť celé to faux paux, ktoré napokon ona nezačala.

Nečakala od neho slová ospravedlnenia či ľútosti, preto ju zarazilo, keď pri odchode začula čosi ako tiché máte pravdu, prehnal som to. 

Nevenovala tomu pozornosť, zabuchla dvere - hlasnejšie ako plánovala, a chvíľu zostala nepohnute stáť. Prehrávala si v mysli stále dokola tých posledných pár minút. Čo všetko povedala, či ako sa k nemu správala. 

Nemalo sa jej to dotknúť, predsa tušila kým je, už v prvý deň ich stretnutia - jeho prezentovanie sa, sa skrátka nedalo prehliadnuť. Nebola ani pravda, že by k nemu niečo cítila, ako ju obviňoval Marsei. Tak prečo sa cítila tak ubolená a prázdna? Prečo vo svojom vnútri skrývala celú oázu citov, tak krehkých? Nemienila si však dávať čokoľvek za vinu! 

Nemal právo správať sa k nej tak, ako sa správal, ani povedať jej to, čo jej povedal. A nič, ani opar alkoholu, ktorý mu nepochybne zastrel myseľ, ho nemohol ospravedlniť. 

Otriasla sa a celkom zlomená kráčala po schodoch do svojej izby. Z dňa tak vydareného a z nálady tak radostnej sa stalo čosi pochmúrne, smutné a temné. 

Ticho a samota ju stravovala ako svorka hladných vlkov. Prečo musel v jej očiach zhaniť to jediné, čo jej prežiarilo posledné dni? Napadla jej myšlienka, žeby sa snáď nemala viac stretnúť s Edmundom, ale prečo? Medzi nimi nič nebolo, nemohlo byť. Nanajvýš tak priateľstvo založené na porozumení, a čo je viac? 

Zahasila sviecu, ktorú držala v ruke snáď po celý čas a celá vyprahnutá zaliezla do skrýše perín. Starostlivo sa poprikrývala a prázdnym pohľadom hľadela na tmavý strop izby, až kým si jej telo samo neukradlo ťažký a hlboký spánok nepokojných.