Adlyn sa prebudila krátko pred poludním absolútne zhrozená dĺžkou svojho bezsenného spánku. Áno, bola pravda, že len čo sa rozlúčila so Simonom a zmizla v útrobách domu, musela prehodiť zopár ubezpečujúcich a upokojujúcich slov ako so svojou tetou, tak i s bratom Marseiom, ktorú ju už netrpezlivo vyčkával. Počúval ju ticho a pokorne, pričom striehol na každý záchvev jej tváre, akoby sa od neho mal odvíjať celý jej nasledujúci život. Mala čo robiť, aby sa nečervenala a neprezradila viac ako bolo naozaj nutné.

Našťastie s ňou mal Marsei zľutovanie a pomerne rýchlu ju uvoľnil, aby sa mohla osviežiť v pripravenom kúpeli a zaliezť do mäkkej postele pod perinu. Nič viac sa jej ani nežiadalo, no nemohla predsa ísť spať ešte pred západom slnka. Navyše si viac ako inokedy potrebovala utriediť ten chaos myšlienok. Tú rozhádzanú spleť vlákien, ktorá sa spájala leda tak do klbka, a nie do krásnej a jasnej siete.

A tak si len v hebkej bavlnenej košieľke sadla do výklenku pod oknom, kolená pritiahla bližšie k trupu, ba až k brade a kochala sa výhľadom na príjazdovú cestu ožiarenú slnečnými lúčmi. Premýšľala, neustále sa vracajúc k niektorým spomienkovým obrazom, ktoré v nej zanechali ostrú stopu. Prehrávala si niektoré rozhovory a vracala sa k postrehom, ktoré si stihla dômyselne všimnúť, no už nie podrobnejšie rozobrať. Niektoré veci sa jej podarilo objasniť, no ešte mnoho zostávalo skrytého v nejasnej hmle. Mnohé city a emócie si však ani nedokázala dokonale vysvetliť, čo ju privádzalo do zúfalstva, a to ju unavovalo ešte viac.

Až sa napokon ponorila do hlbín spánku ešte skôr, ako sa stihla presunúť do postele. Pravdepodobne v takej nepohodlnej a úmornej polohe nezostala príliš dlho. Pomrvila sa a na krátky okamih letmo rozlepila ťažké viečka od seba, aby sa uistila, že sa nenachádza v náručí nikoho iného, než svojho starostlivého brata. Už len tá vôňa jej napovedala, že sa nemýli. Zamrmlala slová vďaky a slastne sa zabalila do perín, tak ako to mala v pláne, hneď po kúpeli.

Nevedela, aký bol dôvod Marseiovej večernej návštevy, no bola za to úprimne rada. Inak by si ráno pravdepodobne necítila chrbticu a údy by mala skrehnuté ešte niekoľko nasledujúcich hodín.

Jej posledná myšlienka, na ktorú sa vedela rozpamätať, ale ani tak nepatrila jej bratovi, než Simonovi a prekvapeniu z odhalenia ďalšej časti jeho podstaty. Tej svetlejšej a omnoho lákavejšej.

...

„Nerád ťa vyrušujem pri práci sestrička, ale niečo ti prišlo a posol sa tváril dosť naliehavo," ozval sa hlas jej brata a tým ju oslobodil od dotieravých neustále sa opakujúcich myšlienok.

Nikdy by si nepomyslela, že premýšľanie môže spôsobiť priam až fyzickú bolesť. No presvedčila sa o tom, keď pracovali na ozdravovaní záhonov šípových ruží, pričom priveľmi nedbala na opatrnosť, čo sa prejavilo na pokožke jej rúk doránanej od tŕňov, no ani zďaleka to nepociťovala tak intenzívne, ako keď sa snažila nájsť poriadok vo vlastných myšlienkach. No nie len v nich. Aj v citoch, ktoré tak pálčivo zaplavovali jej telo. Tak či onak momentálne bol pre ňu Marsei hrdina v zlatom zbroji. A tak k nemu aj vzhliadala. S očami plnými úľavy hľadala v jeho statnej postave útechu.

Ruky si rezignovane poutierala do zástery obviazanej okolo pása, aby si ich očistila od prípadnej hliny ešte predtým, ako do nich vezme podávanú kartičku. Neprekypovala ochotou, čo si zaiste všimol i jej brat. Úzkostlivo sa jej spýtal, či je v poriadku a nepotrebuje si sadnúť, načo len nesúhlasne pokrútila hlavou. Ďalej už mlčal, aby si mohla v pokoji prečítať tú záhadnú tmavo fialovú kartičku s nápisom Pozvánka. Adlyn vždy dbala na detaily, preto jej neušlo úhladné písmo a výrazné zdobenie, ktoré ho doprevádzalo. Utvrdilo ju to v názore, že pero viedla ženská ruka so značnou mierou vkusu.

Roger's park

Drahá slečna Blackbournová,

je nám veľkým potešením, že Vás môžeme pozvať na večernú slávnosť, ako poďakovanie Vám i pánovi Whiteovi za Vašu priazeň a pohostenie.

Tešíme sa na Vašu prítomnosť.

Slávnosť sa oficiálne začne o ôsmej hodine večernej.

Adlyn takmer zamdlela. Vyjavene hľadela na ten kúsok papiera, ktorý ju pripravil nie len o dar reči, ale i schopnosť lapiť dych. Obočie jej nevkusne vystrelilo nahor a ona len nechápavo pozrela na svojho brata, akoby za tým celým stál on, prinajmenšom mal na porúdzi vierohodné vysvetlenie. A možno len čakala, že sa zasmeje a celé to zvalí na nemiestny vtip, i keď táto možnosť bola nadmieru absurdná a teda prudko nepravdepodobná.

„Nepozeraj sa tak na mňa, ja ťa nebudem nútiť tam ísť, pokiaľ sama nebudeš chcieť," snažil sa ju uchlácholiť, no na Adlyn to nemalo takmer žiaden vplyv.

Leda čo sa jej zakrútila hlava a musela sa posadiť na neďalekú lavičku.

„Ale komu niečo také napadlo? A prečo sa na mojej pozvánke vyníma aj meno pána Whitea?"

Vôbec jej to nedávalo zmysel, alebo si to tak jednoducho priala. Aj napriek tomu, že Adlyn nebola typom človeka, ktorý by si zakrýval oči pred pravdou, tentokrát i ona skĺzla k tejto malichernej chybe osobnosti. Niekedy je pre človeka jednoduchšie skryť si hlavu do piesku a nechať všetko ostatné, nech sa vyrieši samo, bez nášho zásahu. Nie je to ideálne riešenie, ale je jedno z mnohých.

„Podľa pozvánky, ktorá prišla mne, môžem súdiť, že sa spoločnosť domnieva, že ste s pánom Whiteom zasnúbení, prinajmenšom, že sa ti dvorí, Adlyn. Nech to zorganizoval ktokoľvek, muselo to byť so zámerom dať vás dvoch dokopy, takže sa dá predpokladať, že to bol niekto, kto toho muža pozná, najpravdepodobnejšie jeho rodina."

Adlyn sa tieto slová vôbec nepočúvali ľahko. Z nevysvetliteľných príčin sa v nej búrila každá časť tela. Možno to bol spočiatku hnev, odpor i nechuť zo zámeru celej pozvánky, no predovšetkým to bolo číre prekvapenie. Aj keď jej Marsei vyjavil svoj názor, ktorý znel prinajmenšom logicky, stále tomu akosi nechcela porozumieť.

„Adlyn nejdeš si ho predsa brať, nič ste oficiálne nevyhlásili, a teda sú to všetko len kohosi dohady a zbožné želania. Ak si to budeš priať, sám ťa tam doprovodím a budem ti robiť spoločnosť. Zariadim, aby si sa s ním ani len nestretla."

Tuho premýšľala a srdce jej stýskalo obavami. Ani nedokázala vypovedať ako veľmi bola Marseiovi vďačná, že teraz stál po jej boku a snažil sa ju vytiahnuť z tej chvíľkovej tiesne, o ktorej bola presvedčená, že zakrátko pominie.

„Ach braček, ďakujem ti. Nedokážem si ani len predstaviť, ako by som to bez teba zvládla."

„Si predsa Blackbournová! A nepochybne si pamätáš všetko, čo som ťa naučil, o živote i sebe samej. Preto by si to zvládla s vystretým chrbtom a šibalským pohľadom v očiach," zaševelil sebaisto a rovnako tak sa i na ňu pousmial, aby jej dodal odvahy.

„Možno máš pravdu, ale stálo by ma to omnoho viac námahy."

„Práve preto som tvoj brat, aby som ti veci uľahčoval."

Ach áno! Lepšieho brata si nemohla ani len vysnívať a to disponovala poriadne rozmanitou fantáziou.

„Poďme sa ešte trochu prejsť," navrhla pokojne, ani čoby jej tá krátka prechádzka prinavrátila úplný pokoj duše a pridala ešte poriadnu dávku odhodlania.

Marsei nenamietal. Podal Adlyn ruku, o ktorú sa jemne zaprela a v momente stála na nohách pripravená vyraziť. Tušila, že jej pohľad na ľúbezné lúčne kvety a šum letného vetríka pomôžu zbaviť sa obáv a strachu. No to ani zďaleka nebol jediný dôvod, pre ktorý sa rozhodla ešte zotrvať na čerstvom vzduchu.

Túžila sa Marseia spýtať na niekoľko skutočností, ktoré si starostlivo uchovávala minimálne od doby, kedy sa vrátil z toho náhleho odchodu. Samozrejme, mohla naraziť na jeho nevôľu odpovedať na ňou položené otázky, avšak aspoň pokúsiť sa o to mohla. Tak rada by mu aj ona poskytla svoj názor či radu, ak by o to stál, pretože aj keď sa tváril vyrovnane, tak ako obyčajne, ona ho poznala až pridobre. A ani početné množstvo udalostí odohrávajúcich sa v tak krátkom časovom slede jej nezabránili všimnúť si jeho občasnú a len minimálne patrnú roztekanosť, ktorú u neho dosiaľ nepozorovala.

„Marsei, čo sa stalo zakiaľ si bol preč? Čo je príčinou tvojho vnútorného rozporu?" spýtala sa narovinu, bez okolkov.

To bola totiž jediná šanca dostať odpoveď. Nezaobalovať otázku do žiadnej svetskej pozlátky, to na Marseia rozhodne neplatilo.

„Takže to bol dôvod prečo si ma pozvala na prechádzku?" otázal sa nanajvýš skúmavo.

„Je snáď hriech, keď sa chcem porozprávať s vlastným bratom?"

„Ach, to rozhodne nie je. Pokiaľ sa ho nesnažíš pritom spovedať."

Diplomatická odpoveď, taká typická pre muža zvyknutého čeliť oveľa väčším a náročnejším výzvam než je niekoľko menej príjemných otázok mladšej sestry.

„Snáď ma neobviňuješ z vypočítavosti, pretože tým by si mi vážne ublížil, braček. Len ma zaujíma, čo trápi tvoje srdce. Takéhoto som ťa ešte nevidela, môžem sa teda trochu obávať, alebo nie?"

„Dobre teda," súhlasil rezignovane, „odvolali ma isté povinnosti a možno som len chcel uľaviť vlastnému čiernemu svedomiu. Ani vo sne by mi nenapadlo, že by som na tom mieste mohol niekoho spoznať. Len som sa jej snažil pomôcť, no nakoniec ona v mnohom pomohla mne, čo som si uvedomil, až na ceste naspäť."

Len čo sa Marsei rozhovoril, Adlyn sa rozradostene zohla pre stebielko akejsi trávy, aby tým zavŕšila svoje víťazstvo nad jeho tvrdohlavosťou a zároveň započala sústredené počúvanie skrátenej verzie príbehu, o ktorom tušila, že by obsiahol niekoľko sto stranový román - súdiac podľa paradoxu bratovho tajomného hlasu a zámernej skúposti na rozsiahlejší opis. Trávu celý čas krútila v prstách a úprimne sa radovala zo šťastia, ktoré Marseia postretlo, i keď on sám bol pomerne na vážkach.

Pre ňu to však bolo úplne jasné, presne vedela, čo by Marsei mal urobiť a čo nie. Rozhodne by nemal váhať a zaoberať sa kadejakými nepodstatnými vecami, zatiaľ čo mu jeden z najväčších darov života uteká pomedzi prsty. Ako je možné, že ju vôbec mohol opustiť a prečo sa prepána nevrátil späť v momente ako to bolo možné? Dumala celá rozjarená nad osudom, ktorý Marseia postretol tak nečakane. Priala mu to viac než komukoľvek inému. Obetovala by pre neho celý svoj život a on sa takto dobrovoľne trápi niečím, čo má jasnú odpoveď.

„Tak veľmi som túžila po tvojom návrate, aby sme mohli urovnať naše nezhody, ale keby si mi bol čo i len naznačil tvoje plány na tom mieste, trvala by som na tom, aby si zostal. Nemohla by som seba postaviť nad tvoj osud."

„Akoby som ťa tu mohol nechať samú? Takto to bolo správne, Adlyn. Nezapochyboval som o tom ani na sekundu. Myslíš, že by som mohol pokojne spávať, keby som nevedel, čo s tebou je?"

Nič iné ani neočakávala. Odvrátila zrak a rukami si jemne poutierala teplé slzy stekajúce po lícach. Srdce jej zvieralo sesterskou láskou. Tento muž, brat Marsei, jej v živote pomohol nespočetne krát, mnohému ju priučil, vždy tu bol pre ňu, a dával jej ten najvzácnejší dar spomedzi všetkých vzácností sveta - lásku. Vážila si ho a obdivovala väčšmi, než dokázala vypovedať. A preto nastal čas vrátiť mu starostlivosť, ktorú jej venoval. V duchu sa bila do pŕs a prisahala si, že viac nedovolí, aby si o ňu robil obavy na úkor svojich pocitov.

Zhlboka sa nadýchla, pripomenula si odvahu, nádeje i túžby, s ktorými sem prišla a so všetkým ostatným sa zmierila. Pravdaže nič nebude celkom ideálne, napokon také to ani nikdy nechcela mať. Chcela si svoje výhry vybojovať.

„Myslím, viem...že si ten najúžasnejší brat pod slnkom. A keďže ja nemienim byť o nič menej úžasnou sestrou," zazubila sa, „prišiel čas na to, aby som sa postarala ja o teba."

Ruky si založil za chrbtom a trochu spomalil krok. Áno, nebol zvyknutý na to, aby niekto rozmaznával jeho. No to sa malo zaraz zmeniť.

„Sľúb mi, že za ňou čo najskôr pôjdeš. Najlepšie hneď zajtra," naliehala.

„To nemôžem.." snažil sa oponovať jej, ale ona veru nemala v pláne nechať sa ním odradiť.

„Hmm. A kto ti to zakázal? Pretože ja nevidím jediný dôvod, pre ktorý by si to nemohol urobiť. Nemal by si si brániť. Daj tomu aspoň šancu a sám uvidíš, kam ťa to zavedie. Nebol si to ty, kto mi vravel, aby som v živote neváhala urobiť niečo, o čom musím premýšľať zakaždým, keď si ľahnem do postele?"

„Tuším som niečo také povedal," snažil sa z toho vykrútiť, no sám videl, že to nemá zmysel.

„Môžem o tom porozmýšľať," dodal napokon.

"Nie Marsei, vyžadujem od teba sľub. Doteraz si premýšľal a ledačo by to z teba urobilo mysliteľa, no nijak inak by si sa vpred neposunul."

„Márnosť, že mi nikdy nenapadlo, že jedného dňa použiješ proti mne všetko, čo som ťa naučil! Muži by si mali na teba dávať pozor, len málokto by zvládol tvoju rýchlu myseľ a obratný jazyk."

Adlyn sa len pousmiala, nadmieru spokojná sama so sebou i s tým, čo sa jej podarilo. Zatiaľ vyhrala len bitku, nie vojnu, no verila v to, že aj za ten krátky čas, ktorý Marsei strávil s tou ženou, si musel získať jej srdce, a preto nepochybovala, že je len otázkou času, kedy bude svorne stáť celá natešená na svadbe svojho brata. Kto by smel byť tak zaslepeno odťažitý, aby mu mohol odolať? Už teraz prahla po možnosti spoznať osobu, do ktorej sa Marsei zahľadel. Musela prekypovať krásou, bystrou mysľou, dôvtipom a v neposlednom rade aj jemným láskavým srdcom.

Istú dobu kráčali vedľa seba mlčky, každý ponorený do toho svojho. Adlyn sa pokúšala predstaviť si Marseiovu milú, a to ako by sa z nich dvoch mohli stať veľmi dôverné priateľky, no zanedlho túto náramnú radosť vystriedalo uvedomenie.

V prípade Marseia to bolo tak očividné, zrejmé, že by si to všimol i slepý, tak prečo nedokáže ona sama povedať, čo cíti k Simonovi? Možno sa len jej vnútorný ochranca snaží vyvarovať ju pred sklamaním. Nie je predsa rozumné, aby si navrávala, že by k nej ten muž cítil i niečo iné, než telesnú príťažlivosť a snáď i frustráciu z odmietania.

Mohol si ťa vziať priamo na tom mieste. Podvolila si sa mu. A on si bol toho plne vedomý, napriek tomu mu v tom niečo zabránilo.

Ten tichý hlások volajúci po dobrodružstve, risku a naplnení sa jednoducho nedal odbyť. Čím nástojčivejšie zneli jej protiargumenty, tým hlasnejšie sa ozýval.

A ona si nakoniec povedala, že ho počúvne! Tak nech sa stane, čo sa má stať. Životom nevedie hladká cesta, sú na nej jamy i kamene, zavádzajúce odbočky, ale vždy nás niekam privedie a poskytne nám mnohé ponaučenia, vďaka ktorým sme napokon omnoho silnejší ako na začiatku.

„Tak ako si sa rozhodla Adlyn? Ja som pripravený robiť ti spoločnosť, ak ňou pravdaže, nepohrdneš."

„Ani nevieš ako si ma potešil! Ach, veru neodmietnem príležitosť stráviť čo najviac času v prítomnosti svojho drahého brata, pokiaľ je mi ešte nablízku," povzbudivo na neho žmurkla a pobrala sa hore schodmi do svojej izby.

Čaká ju pomerne náročný a zdĺhavý proces prípravy. Adlyn Blackbournová totiž nič nerobila len letmo. Zakaždým si dala záležať a obzvlášť v dnešný deň, keď sa po sérii obáv a neistôt rozhodla, že si ho užije, či už sa tam Simon objaví, alebo nie.

...

Krátko po ôsmej hodine večer sa otvorili dvere od izby Adlyn a ona sa plná vzrušenia vydala v ústrety večernej slávnosti. Ešte predtým ako pozbierala zvyšky odvahy a zocelila ich, si našla sekundu, aby vyzrela z obloka a uistila sa, že sa počasie nerozhodlo celú akciu zmariť. Obávala sa však zbytočne. Pomaly sa stmievalo a na oblohe už trónil kosáčikovitý mesiac spolu s prvými odvážnymi hviezdami. Horizont sa však ešte stále farbil do červeno oranžova, zatiaľ čo zvyšok oblohy bol jasne modrý. Dokonalá súhra farieb.

Tá sa však odohrávala i pri pohľade na samotnú Adlyn. Rozhodla sa siahnuť po jemných ružových večerných šatách, ktoré doplnila striebornými doplnkami. Navyše sa jej zdalo, že práve táto farba hrá tú správnu strunu v kombinácií s jej žiarivými ohnivými vlasmi, ktoré si zviazala do vkusného účesu tak rafinovane, že si ich mohla kedykoľvek rozpustiť uvoľnením niekoľkých správnych sponiek. Nemohlo chýbať ani pár kvapiek parfumu s výraznou stopou santalového dreva, bieleho pižma a vanilky.

Výnimočne sa cítila krásne a vznešene. A takto povzbudená dobrým pocitom sa odhodlala chopiť kľučky dvier a pomaly vyjsť ku schodisku. Schádzala po ňom opatrne, nanajvýš obozretne, aby si neprivodila faux pas, ešte predtým než vôbec vyjde na čerstvý vzduch. Aj keď, možno by si tým vybrala svoju dávku zahanbujúcich nehôd a už by nehrozilo, že sa jej niečo podobné stane v spoločnosti ľudí. Celkom rada by sa totiž vyhla tomu množstvu spýtavých pohľadov, ktoré na ňu už beztak čakali.

Až keď sa dostala celkom na posledný schod schodíšť, sa odvážila odlepiť zrak od zeme. Čarovne sa usmiala na Marseia, ktorý ju trpezlivo očakával bez náznaku pobúrenia z jej neskoršieho príchodu. Stál hrdo a rozvážne, pripravený zhostiť sa role zodpovedného ochrancu svojej zverenkyne. Ponúkol jej ruku a hravo jej pomohol podísť až k nemu.

„Ach, ako dávno som ťa nevidela takého elegantného! Svedčí ti to braček."

„Mňa si okúzlila v prvom momente, obávam sa, čo to urobí so slobodnými mužmi! Je isté, že budú stáť v zástupoch a ja ich budem musieť odháňať mačetou."

Hrdelne sa na tom spolu zasmiali.

Už len tá predstava bola nanajvýš absurdná a smiešna, no rozplynula i posledné zvyšky nepohodlia, ktoré ešte mohli Adlyn uvádzať do pocitu tiesne.

„Vyzeráš úchvatné, neter moja! Som rada, že sa spoločnosť bude môcť pokochať tvojou krásou, no ty ich nepochybne veľmi rýchlo presvedčíš, že to ani zďaleka nie je jediná tvoja kvalita."

Aj teta Helen sa pridala k pochvalným ódam, čo Adlyn úprimne dojalo. Zakaždým si pripomínala dôležitosť rodiny, uvedomovala si ju a vážila zo všetkých hodnôt najväčšmi, no práve v týchto chvíľach si pripomínala jej nenahraditeľnosť. A v dnešný večer si dokonca zvlášne uvedomovala, že i ona by čochvíľa chcela mať vlastnú rodinu. Vlastné prístavisko útechy. Nie hneď, ale časom určite.

„Tak teda Adlyn, môžeme vyraziť?" spýtal sa Marsei, zatiaľ čo jej gentlemansky ponúkal rameno.

Vyžaroval z neho priam stoický pokoj a maximálna uvolnenosť, ktorá sa iste onedlho prenesie aj na ňu. Len čo všetko prestane byť tak melancholicky vážne.

„Nikdy som nebola väčšmi pripravená."

Nezaváhala, chytila sa bratovho ponúkaného ramena a smelo s ním vykročila v ústrety večernej slávnosti.

Cestou striedavo mlčali i rozprávali sa. O tom čo sa zmenilo za posledné týždne - spôsob akým nahliadajú nie len na seba, ale i na ľudí naokolo. To čo cítia a čo už naopak nie. Takisto zablúdili i do vôd minulých, zaspomínali si na bezstarostné detstvo a zážitky s ním spojené, túžby a sny, nenaplnené obavy. Uštedrili si vzájomne niekoľko sľubov a veľa sa nasmiali. A preto ani nezbadali ako rýchlo sa im vzdialenosť, ktorú museli uraziť pešo skracovala, až dorazili do cieľa - do Roger's parku.

Adlyn ohúrením len otvárala ústa. Ani nestačila nič povedať, len sa s vyvalenými očami obzerala po okolí, aby jej neunikla jediná nádhera. Pohľadom ohromene skúmala svetlá rozvešané na konároch stromov, ktorých žiara postačovala akurát na osvetlenie priestranstva za vytvorenia veľmi žiadúcej a príjemne komornej atmosféry. Po okolí stáli rozostavané i horiace fakle a dokonca, keď sa Adlyn lepšie zahľadela do diaľky, všimla si, že na jazierku pláva niekoľko svetelných lampášov. Zopár muzikantov postávalo v rohu diania, zaiste pripravení hrať hoci aj do skorého rána, ak to bude spoločnosť vyžadovať. Takisto sa tu nachádzalo zopár plachtou prikrytých stránkov s občerstvením i možnosťou posadiť sa a dopriať oddych tancom zmoreným končatinám.

A práve pri nich sa v čase príchodu Adlyn a Marseia nachádzalo najviac ľudí. Dámy sa zvodne usmievali, mávali vejármi a nechali sa obletovať prítomnými gentlemanmi, ktorí im hneď nadmieru ochotne priniesli chladené nápoje, či už sa jednalo o obyčajnú limonádu, alebo luxusné šampanské. S mnohými z nich následne viedli zdvorilostný rozhovor potiahnutý ľahkým závojom povoleného flirtovania.

Adlyn si nemohla pomôcť prestať upäto sledovať každý centimeter okolia v snahe vyzistiť, či sa dostavil i Simon White, alebo si túto príležitosť pre nejaký z dôvodov nechal ujsť. Pochybovala o tom, ale pokiaľ ho nevidela na vlastné oči, nemohla si byť na istom. Očami však prešla už po takom množstve ľudí, že ak nechcela pôsobiť ako zúfalé stratené káčatko musela s tým ihneď seknúť. Bez tak práve začínala hrať hudba a tanečné páry sa s nadšeným očakávaním chystali zaujať tanečné pózy. Aké okázalé tancovať pod nočnou oblohou, a predsa presne po tom práve prahlo jej srdce.

„Prinesiem ti niečo na osvieženie," zašeptal Marsei a zmizol skôr, ako stihla čokoľvek namietať.

Ach, niekedy by sa nemusel tak prehnane úzkostlivo zaujímať o jej pohodlie. Zťažka si vzdychla, aby zahnala počiatočné chmáry. No len čo sa zapozerala na úchvatné tanečné figúry pravdepodobne veľmi skúsených a talentovaných tanečníkov, postupne sa vžívala do okolitej atmosféry. Skúmala, zisťovala a obdivovala. Dosiaľ nebola na žiadnej väčšej slávnosti odohrávajúcej sa na šírom priestranstve. A táto pôsobila dojmom vzácneho vkusu a obdivuhodnej organizácie.

Spomedzi množstva tvári, ktoré jej udreli do očí, napokon zablúdila i k tej nemenej známej. A tá nemohla patriť nikomu inému než Simonovi. Mužné črty tváre, očarujúco krojené pery roztiahnuté do hanebne širokého a zvodného úsmevu a oči sťa lagúny žiariace pobavením. Nie div, že si až neskôr všimla dve dámy v pôsobivo vyzývavých šatách s rovnako výrazným účesom. Vejár im v rukách kmital rýchlosťou krídiel kolibríka a od hraného smiechu sa len tak prehýňali.

Ach! A možno to v skutočnosti boli veľmi pôvabné dámy so slušným vychovaním a ona len pekelne žiarli. A na to predsa nemá žiaden dôvod! Ako by mohla mať? Pre ňu ten muž nie je ničím viac, než ktorýkoľvek iný gentleman v jej okolí. Navyše je jej známa väčšina jeho nedostatkov, tak prečo by ju malo jeho správanie prekvapiť?

Keby len neurobila tú chybu a odvrátila zrak skôr, než sa začala zamýšľať, takto z neho nevedomky nespustila zrak, čo si on prirodzene všimol. Napochytre ho odvrátila, aj keď už bolo pravdepodobne neskoro. Dúfala teda, že sa Marsei objaví skôr a pomôže jej vykorčuľovať z toho bez ujmy.

„Slečna Adlyn, snáď mi prepáčite moju neohrabanosť, nemal som v úmysle vyrušiť vás pri krátkom rozjímaní."

„Edmund! Keby ste len vedeli, ako veľmi sa mýlite, hneď by ste sa zbavili tých výčitiek, ktoré vás trápia," odpovedala akosi prirýchlo, čo v kombinácii s počiatočným trhnutím, jej spoločníkovi napovedalo, že niečo nie je s kostolným poriadkom, načo by mal byť práve tento muž, mladý pastor, odborníkom.

„Deje sa niečo? Zdáte sa mi rozpačitá," spýtal sa s ozajstným záujmom.

„Ste veľmi láskavý. Všetko je v najlepšom poriadku," odpovedala akosi automaticky.

Stále totiž úkosom oka sledovala Simonovu reakciu. A on pravdepodobne robil to isté. Keď sa im pohľady zopár krát stretli, prebodol ju uhrančivým pohľadom, za čo ako predpokladala mohla predovšetkým prítomnosť jej spoločníka Edmunda. Ten muž totiž nebol Simonovi vôbec po vôli. A práve to sa rozhodla Adlyn využiť. Zároveň však jej pohnútky neboli tak sebecké. Mladý pastor bol nadmieru príjemným a šarmantným spoločníkom a ona už nechcela viac postávať na okraji diania. Pri pohľade na ostatných ľudí oddávajúcich sa potešeniu z tanca, sa i jej žiadalo pridať sa k nim. Už si ani nespomínala kedy naposledy smela tancovať a pritom tú činnosť zbožňovala. Keby len už prišiel Marsei, aby si o ňu nemusel robiť starosti, keď ju tu znenazdajky nenájde.

„Vidím Adlyn, že o spoločnosť nemáš núdzu," poznamenal Marsei, zatiaľ čo jej podával pohár chladenej limonády. Práve včas!

Vďačne ju priala a hneď si dopriala to slastné osvieženie. Pofukoval síce chladnejší svieži vetrík, no i tak bola teplá letná noc a tak si potrebovala ovlažiť pery i hrdlo.

„Máš pravdu, braček. Je mi cťou viesť rozhovor s tak ctihodným pánom."

„Hovoríte o mne, akoby som už patril do starého železa, slečna."

Adlyn prekvapilo ako obratne, a že vôbec, sa pán Marks ohradil a vzniesol námietku. Pravdaže, ona vôbec nemala v úvahe dotknúť sa ho, nedajbože ho uraziť, to nemala v povahe. Preto sa i jeho pripomienka niesla v priateľskom duchu a v konečnom dôsledku jej nahrala do kariet.

„V takom prípade by som s vami mohla počítať v nasledujúcom kole," žiarivo sa usmiala, čo Edmund okamžite pochopil.

Možno sa chcel i spočiatku ošívať, no rýchlo si to rozmyslel. Predsa nemôže odmietnuť pozvanie dámy, s čím Adlyn samozrejme, počítala. Dokonca mala neobyčajné šťastie, že sa práve jedno kolo skončilo a začínalo ďalšie.

„Zdá sa, že nemáme veľa času otálať, tak teda, smiem vás požiadať o tanec?"

Opäť sa žiarivo usmiala a naradostene sa ním nechala viesť pomedzi ostatných ľudí. V momente ako sa postavili oproti sebe, sa rozozvučala pôvabná melodická hudba. Edmund sa úslušne uklonil, čo mu ona opätovala elegantným pukerlíkom.

A tanec sa mohol začať.

Našťastie jej kroky neboli ani zďaleka cudzie. Poznala ich nanajvýš dôverne, a tak mohla tancovať bez toho, aby sa musela mračiť sústredením, či prekypovať obavami. Mohla sa uvoľniť, usmievať a viditeľne si užívať každý okamih. Ani jej tanečný partner sa nenechal zahanbiť. Síce mu v tvári vyčítala isté pochybnosti, a veru musela kriticky uznať, že k najlepším tanečníkom nepatril, ale statočne to dovažoval príhodným dôvtipom a smelými názormi na celú slávnosť.

Škoda len, že si Adlyn vôbec nevšimla, kedy sa k nim pridal Simon White aj s pripekným mladým dievčaťom, očividne polichoteným z dostatku pozornosti podmanivého vetroplacha. Dokonca mal ten človek toľko drzosti, že sa zamontoval priamo vedľa nich a teda sa mu podľa správnosti krokov, nemohla vyhnúť.

„O čo sa to snažíte Adlyn?" prehovoril dôverne, no inak absolútne pokojne a sebaisto.

Akoby len mohlo niečo narušiť sebadôveru tohto muža. Jeho ego a pýcha by prevýšili aj ten najvyšší vrch sveta!

Dobre teda. Ako si želáte. Budem hrať vašu hru a uvidíme, komu sa zadarí väčšmi.

Adlyn jednoducho nemohla odolať. Nedokázala sa prinútiť zachovať chladnú hlavu. V jeho prítomnosti to skrátka nebolo možné. Sčasti sa za to na seba hnevala, zároveň to však bol nový nepoznaný pocit. Pocit krídiel, adrenalínu a neohrozenosti. Dojem, že žije omnoho viac, než kedykoľvek predtým, hoc ako pochabo to pôsobilo. No nie je láska, cit, či iskra medzi dvomi ľuďmi presne taká?

„Snažila som sa vychutnať si tanec so svojím partnerom, pokiaľ ste sa nerozhodli opovážlivo mi túto idylku narušiť," odvetila prudko a drsne.

„Chcete mi nahovoriť, že to drevo.."

„Láskavo sa o pánovi Edmundovi vyjadrujte s patričnou úctou," napomenula ho prísne, hrajúc sa na chladnú učiteľku karhajúcu svojho žiaka.

„A čo iné som urobil? Verte, že som si musel veľmi zahryznúť do jazyka."

Našťastie sa opäť na istý čas oddelili, a tak Adlyn získala čas na premyslenie odpovede. A tú by možno aj starostlivo zvážila, keby jej myseľ teraz nesedela v kúte utláčaná ohňom temperamentu.

„Teraz čakáte, že vás za to poľutujem? Skúste pohľadať útechu u svojej spoločníčky. Zdá sa, že neprahne po ničom inom, ako vám ju poskytnúť," vyštekla pobúrene.

Ach, už mala dosť jeho potreby zapĺňať každučký priestor, v ktorom sa ocitol. Hudba pokračovala ďalej a tanečné páry sa zaujato podvolovali jej rytmu. Len Adlyn zostala mierne vyvedená z rovnováhy, čo jej partner nemohol prehliadnuť, ani čoby bol nevidiacim.

„Skúste zahodiť škrupule predsudkov a nenechajte sa ovládať prvotnými dojmami. Skúste sa s ním porozprávať."

„Myslíte, že jeho sa niečo bytostne dotýka?" spýtala sa pochybovačne.

„Som o tom presvedčený. Vy sama isto dobre viete, že každý má svoj vlastný spôsob vyjadrenia sa. Nezahadzujte šance, keď si už v tejto chvíli nie ste istá, že to nebudete ľutovať."

Hudba stíchla, šaty dám sa prestali výriť v ohromných oblúkoch a svet sa spomalil. Možno keby spoznala Edmunda skôr. Možno by jej život urobil omnoho jednoduchším. Pre ňu zosobňoval väčšinu toho, o čom snívala, že by u muža mala nájsť. Lenže, kedy si ona veci činila ľahšími? Nie, zákonite si musela všetko komplikovať! Jednoducho, bola prekliata. A nevedela sa vzdať toho naničhodníka.

„Ďakujem vám, pán Marks. Vážim si vaše rady, ako aj vás. Nech vám to Boh odplatí."

Na záver si poďakovali vzájomným hlbokým úklonom. Adlyn sa mu ešte posledný krát zahľadela do hlbokých očí plných porozumenia, kým neprišlo precitnutie v podobe Simona Whitea.

„Dnes večer ste predsa mali byť moja, Adlyn," zašepkal vecne, zatiaľ čo ju držal za zápästie a dráždivo jej prstom prechádzal po nahej pokožke.

Opovážlivec jeden!

„Nie som majetok, nepatrím nikomu," vyštekla spravodlivo dotknuto.

„Prečo ste dali prednosť jemu?"

„Pretože vy ste sa zdanlivo dobre zabával a kto som ja, aby som kazila vaše radovánky. Ste slobodný človek a preto si môžete robiť, čo sa vám zažiada."

„Čakal som na vás."

Prekvapene nadvihla obočie. Necítila sa dvakrát komfortne, keď mu musela čeliť takmer uprostred tanečného priestranstva, na očiach všetkých. Navyše v tom ruchu ledva počula vlastné slovo. Nemusela však povedať vôbec nič - Simon vytušil jej neistotu a nepokoj, alebo s ňou zdieľal rovnaký problém. To by bolo snáď po dlhej dobe, ak nie po prvýkrát, čo sa na niečom zhodli. Inštinktívne mu pokynula hlavou a nechala sa odviesť ďalej od rušivého šumu, nie však priveľmi ďaleko. Nechcela potvrdzovať čiesi domnenia súvisiace s tým, čo jej Marsei popoludní vylíčil.

„Ak je to tak, prečo ste za mnou neprišli?"

„To je absurdné, snažíte sa ma spovedať?"

„A vy sa snažíte vyhnúť odpovedi?"

Postupne jej dochádzala trpezlivosť. Možno by mala ustúpiť tak, ako si to predsavzala, ale jej povaha jej to nedovolovala. Keby len bola poddajnejšia. A snáď i menej hrdá. Spočiatku sa jej to javilo inak - mala dojem, že nemajú vôbec nič spoločné, to však nebola tak celkom pravda.

Uvedomila si to a bezbrehé búrenie vystriedala rezignovanosť, a to rovno na oboch stranách. Zostali hľadieť si do očí, ponárať sa v ich hlbinách, strácať sa v možnom súznení.

„Vždy sme sa doťahovali pre maličkosti, nič to. Vôbec ma nezaráža, že o mne pochybujete, môžem sa naďalej pokúšať dokázať vám to rozumom, no veriť mi musíte srdcom," odvrátil sa od nej celkom prostý a krotký ako baránok, no pritom vážny a nanajvýš mužný.

Hľadel na lampióny slobodne unášané prúdom rieky. Toto bola tá časť neho, o ktorej tušila, že sa v ňom skrýva, no mala pramálo príležitosti do nej aspoň nahliadnuť.

„Nemienim sa vracať ku všetkým svojim chybám a slabostiam, nie som hrdina prechádzajúci cestou katarzie. Je len na vás Adlyn, či sa rozhodnete dať šancu darebákovi, akým som ja. Len vy musíte zvážiť, či vám to stojí za to."

Aké príkre boli jeho slová! I jej tvár podobne ako jeho pripomínala kameň, no nie preto, že by vyžarovala taký neľudský neživý chlad. Práve naopak. Jej nositeľka si priveľmi uvedomovala zodpovednosť svojho rozhodnutia. A preto Simonovi načúvala pozorne, snažila sa pochopiť jeho zmýšľanie a aspoň trochu spoznať jeho city. Pozorovala jeho tvár zahalenú v tme s občasným osvetlením žiarou ktoréhosi lampáša. Toľko sa toho medzi nimi zomlelo, mala právo pochybovať a váhať. Neľahko sa jej vstupovalo do neznámej rieky, môžbyť občas pokojnej, no i rozbúrenej, dokonca zničujúcej, čomu by sa chcela vyhnúť.

„Ľudia si myslia, že sme zasnúbení, pán White," vyjachtala zdanlivo bez rozmyslu.

„Ja som sa predsa po celý čas vnucoval vám a nikto o tom nebude pochybovať."

„Prekvapujete ma."

„Zdá sa, že mi nemáte, čo povedať Adlyn. Ako je to možné? Obyčajne máte naporúdzi niekoľko ostrých odpovedí. Vy váhate?" spýtal sa a dychtivo pristúpil priamo k nej.

Nechýbalo veľa a ich telá by sa boli opäť dotýkali, vzájomne sa treli pod vplyvom hlbokých nádychov a vydýchol.

„Čakám na váš rozsudok, Adlyn Blackbournová. Nehrám s vami žiadnu hru. Zložil som všetky masky," hovoril tak vážne, ako mu to len svedomie dovolovalo, „ani keby som bol celkom vyzlečený, by som nemohol byť väčšmi nahý."

„Vy bezbrehý naničhodník. Trúfala som si, že mňa nedostanete, že nebudem vašou korisťou, trofejou, ktorou sa budete hrdiť. No čím viac som si to pripomínala, tým viac som prepadala vášmu čaru," samoľúbo sa na ňu usmieval, čo rozhodne nemohla nechať bez reakcie, „ale nemyslite si, že vás nechám lietať privysoko!"

„Rozhodne nie. My tam totižto budeme lietať spolu."

Nadšene a dychtivo zároveň ju pobozkal. Zanechal horúcu stopu, ktorou si ju pripútal k sebe. A veru musela uznať, že mal pravdu. Obaja spoločne si budú užívať ľahkosť života, plachtenie vo vetre. A aby to Simon spečatil, oblapil ju okolo pása, vydvihol do vzduchu a opakovane sa ňou krútil, div, že sa nezrútili na zem. Ale nie, našla v ňom oporu, aj istý druh dôvery. Verila, že to na začiatok bude stačiť.

„Čaká nás veľa práce Simon," zafunela krátko po tom, ako ju bezpečne postavil na rovnú zem a uistil sa, že nestratí rovnováhu.

„V to dúfam Adlyn. No som presvedčený, že sa i zabavíme. Nezaviazal by som sa predsa niekomu, kto by ma unudil na smrť. Len vy ma dokážete prinútiť smiať sa oduševnene a bez pretvárky. Mal som pocit, že som svoju myseľ stratil už dávno, ale teraz ste sa v tej prázdnote usídlili vy."

Adlyn sa usmiala, užívajúc si prítomný okamih. Ešte si ani zďaleka naplno neuvedomila, čo sa to práve teraz odohralo. Čo sa medzi nimi zmenilo a komu sa to vlastne upísala? Adlyn Blackbournová sa zasnúbila. No nie len tak s hocikým, ale rovno so Simonom Whiteom! Mužom, ktorému vyše tridsať rokov nezáležalo na nikom a ničom. Minimálne polovicu života žil zhýralým spôsobom. Nikomu sa nemusel spovedať, nestaral sa, či tým niekomu ubližuje, alebo nie. Nemusel premýšľať nad dôsledkami svojho správania. K tomu všetkému sa bez okolkov priznal - zahrnul to do slov, ktoré jej predchvíľou venoval. Oceňovala úprimnosť a priamosť. Rovnako tak si bola vedomá, že nemôže niekoho prinútiť k zmene, ak to sám nechce, no zdá sa, že predsa len na neho mala aspoň ten najmenší vplyv.

Inak by nebola svedkom jeho duševnej nahoty, o ktorej bola presvedčená, že nebola len ďalšou jeho hrou, zásterkou, nasadenou maskou. Hoc ako dobrým klamárom by mohol byť, odhalila by jeho pretvárku. Žiadna nebola.

Preto mu pootvorila dvere do svojho srdca. Stále ich však neotvorila dokorán. Opatrnosti nie je nikdy dosť, predovšetkým v záležitostiach lásky.

„Tak a teraz ste už naozaj moja, najsladšia Adlyn. Vždy som to nevedel, ale úporne som v to dúfal. Zmyselnosť medzi nami nesklamala," zašeptal, zatiaľ čo sa tvárou nakláňal k tej jej.

Prekvapivo nežne sa jej lícom obtrel o to jej. Takmer okamžite sa jej vybavila séria niekoľkých spomienok, nevinímajúc ich prvé stretnutie v parku, i to druhé v temnej uličke, kedy mu chcela tak pochabo uštedriť príučku. Rozmaznával ju stále rovnako, až by si nikdy nepomyslela, že je muž jeho ponímania niečoho takého schopný. Ale čo vlastne čakala? Že sa k tým ženám správa neľudsky a neúctivo, že im skutočne ubližuje? Mohla si niečo také kruté myslieť? Čo ak to len niečo desivé vypovedá o nej samej?

„Adlyn, prosím vás! Aspoň na chvíľu zastavte svoje myšlienky, a buďte tu so mnou."

Hlasno si vzdychla a sotva potláčala smiech. Asi sa vážne priveľmi ponorila do seba, ako sa jej to často stávalo. Skutočne bude musieť dávať pozor, aby nezabudla žiť. Aby sa miesto veselého dievčaťa z nej nestala hĺbavá, no pochybovačná žena.

„Skúste ma teda rozptýliť Simon, zatancujme si," povedala a šibalsky na neho žmurkla.

Neodpovedal jej, no všimla si ten poryv v jeho tvári. Zmes prekvapenia, pobavenia i potuteľnej provokácie. Oslovila ho menom. A to ho opätovne vzpružilo. Pevne si ju pritiahol k sebe a začal sa pohybovať do rytmu vzdialenej hudby, ktorá k nim však ako zázrakom stále prenikala. Ticho, ale stále pomerne zreteľne. Práve hrali najkrajšiu skladbu, akú kedy Adlyn počula. A možno sa jej to len tak zdalo, pretože pociťovala až nemiestne šťastie. Všetko bolo presne tak, ako malo byť. Aj keby sa to hneď zajtra pokazilo, ona si túto spomienku uchová do konca života.

Tancovala uvoľnene a oddane. Nechala sa ním viesť a on sa veľmi rád zhostil tej úlohy. Vlasy tmavej šedi jemne postriebrené mu padali do tváre a oči žiarili väčšmi ako tie lampáše. A ako omamne voňal. Jeho telo vyžarovalo teplo a tak sa Adlyn cítila ako v raji. Ukotvená v bezpečnom prístave, od ktorého nechcela nikdy odísť.