Ubehol viac než týždeň, odkedy Simon pod vplyvom alkoholu vpadol do domu tety Adlyn Blackbournovej - zcela nevhodne a pod rúškom noci, čo sa ukázalo ako jediné šťastie. Prijala ho viac menej ochotne, bez zbytočných otázok či držania kázne. Koniec koncov nebola jeho nastávajúcou, sestrou či sesternicou, nemala žiadne právo, no ani povinnosť držať nad ním ochrannú ruku.

Tým, že sa rozhodla prejaviť ľútosť voči nemu by sklamala svojich najbližších. A predsa riskovala.
Vtedy sa však na to pozeral celkom inak. Jej chladné a sebaisté vystupovanie, opäť raz vplyv alkoholu, a potupný zážitok pod vedením Corneliusa Sherwooda ničomu nepomohlo. Práve naopak. Spustilo lavínu deštruktivity a hnevu, ktoré namieril voči osobe - ako jednej z mála tých, čo si to nezaslúžili. A to žiaľ len pre to, že bola jemu nablízku a šplechla mu do tváre kruté ponímanie pravdy v podobe jeho slabosti a poníženosti.

„Nelichoťte si tak. Je smiešne ako lipnete na svojej veľkoleposti a predsa ste prišli prosiť pred dvere tohto domu!”

No Simon neholdoval sebatrýzneniu, utápaniu sa vo víre vlastného svedomia, či čomukoľvek inému namierenému proti sebe tak, ako to mal v minulosti vo zvyku jeho brat Patrick. K ničomu ho to predsa nedoviedlo a život z neho pomaly vyprchával ako bublinky z otvorenej fľaše šampanského. Až keď sa stretol s Grace a musel čeliť nastavenému zrkadlu, mal nádej vymaniť sa zo všetkých okov, ktoré ho spútavali. Prekvapivo to i dokázal. Prekonal ďaleko viac prekážok, ako kedy Simona čakali, a teraz...teraz má na tvári ten prekliato blažený výraz a na päty sa mu miesto smoly nalepilo šťastie.

Čosi prinútilo Simona sa pousmiať. Jeho pravdepodobne čaká iný osud - cesta zatratenia.

Matne si spomínal na ostré slová venované Adlyn Blackbournovej. Rozhodne ich zabudol preosiať pomyselným sitom slovnej zásoby a zaobaliť ich do zlatavého obalu grácie. Akoby spôsob, či správna voľba slov mohli zakryť zámer ublížiť. No pravdou bolo, že na jej názore mu zvláštnym spôsobom záležalo. Ukrývala v sebe čosi, vďaka čomu si pripadal v jej prítomnosti zatratený, pochabý a celkom absurdný.

Ona totiž nereagovala na jeho sebaisté hrdé vystupovanie, lákavo blankytné oči, či jemné pery. Nepodlamovali sa jej kolená, ani nechvel dych. A to ho privádzalo do stavu ešte väčšej frustrácie. V žiare jej nespochybniteľnej čistoty bol on diabolským prisluhovačom.

Pomrvil sa na tvrdom nepohodlnom sedadle, no ani to mu nezabezpečilo väčšiu mieru pohodlia. Skĺzol teda po sedadle nižšie a nohy natiahnuté v celej svojej dĺžke si v členkoch prekrýžil.
Ruky si založil na hrudi a zapozeral sa do mihajúcich sa budov, ktoré napokon vystriedali vysokánske stromy a strohá lúka. Štítil sa nadchádzajúcej udalosti, a teda nachádzal rozptýlenie i v podobe uvažovania, premietania si minulosti. Jeho budúcnosť sa totiž nejavila v sviežich farbách.

Nemohol si pomôcť. Jeho zákerná myseľ sa neustále vracala k onomu incidentu.
Jediný obraz, ktorý si vedel vybaviť na vlas presne, bol výraz pobúrenia a tichej zlosti na tvári svojej záchrankyne. Zaslúžil si jej pohŕdanie. K dámam pristupoval vždy úslušne a s pochopením. Túžil poskytnúť im uspokojenie, utíšiť ich najtajnejšie túžby, dosiahnuť ich uvoľnenie, aby sám mohol dospieť k slastnej odmene. Nikto nemohol pochybovať o jeho kvalitách milenca.

Lenže nikdy s tými ženami netrávil čas nad rámec milovania. Ako náhle dosiahol svoje, vytratil sa skôr, ako sa jeho partnerka stihla prebudiť z krásneho sna. A to, ako i mnoho iného spochybňovalo jeho kvality, ako človeka. Adlyn však nepatrila k takýmto ľahkým ženám. Zakladala si na hodnotách, akými boli porozumenie, úcta, či vernosť a nepochybne k nim patrila aj odvaha a nebojácnosť.

Musel totiž kritickým okom muža poznamenať, že mušku mala presnú a odhodlanie nevyčísliteľné. Zasadila mu poriadne silnú ranu do nosa, z ktorému sa mu ihneď spustil pramienok krvi. Mohol si gratulovať, že neutrpel zlomeninu. Jeho chyba, že stál pri nej tak blízko - ako pod vplyvom osudu, práve na vzdialenosť v pravom uhle zohnutej ruky. Zarazilo ho to. Nepostrehol ani náznak varovania, že by malo prísť čosi, až tak drastické.
Jej rana päsťou bola ale v porovnaní s tým, čo ho momentálne čakalo, len ľahkým dopadom vývoja emócií.

Brička nemilosrdne zastala, priamo pred železnou bránou rozsiahleho sídla. Nech Simona premáhala akokoľvek silná neochota a nezáujem, musel otvoriť dvierka a vystúpiť. Jeho pohyby však boli automatické, bez poznateľnej emócie.
Presnosť nepatrila k jeho výsadam - on predsa nebol otrokom času, aby sa ho držal ako kliešť. Sám si plával život. Necítil potrebu byť niečím riadený a obmedzovaný. Dôraznými krokmi sa blížil k miestu, kde už z diaľky videl postávať zopár ľudí. Malá hŕstka v polkruhovom usporiadaní. Simon videl ich neistotu a strnulosť. Oblečené mali čierne šaty, ktoré mali predstavovať smútok. Simon však ako obyčajne nedbal na spoločenské konvencie a predpisy.
Nakráčal tam v krvavo červenom žakete, akoby pritiahnuť pozornosť, bolo jediným jeho cieľom.

Čakal, že k tomu dôjde a preto sa tým ani prinajmenšom nezaoberal. Jeho brat Patrick bol našťastie slepý, takže aspoň on bol ušetrený pohľadu na tú nedôstojnosť.

Simon zastal v dostatočnej vzdialenosti od hlavného diania. Vyslúžil si za to, i za svoju nedochvíľnosť Patrickov zamračený výraz.

Kto by sa však správal inak? So svojím otcom si bol v mnohom podobný. Našťastie ale, nie celkom rovnaký. Jeho otec bol totiž tou najkrutejšou, najnenávidelnejšou dušou spomedzi všetky. Práve aj to bol dôvod, prečo sa nad jeho otvorenou truhlou nachádzalo tak málo ľudí. Simon úprimne nechápal ako bolo možné, že sa tu nachádzal vôbec niekto. Nevynímajúc seba. Možno sa len chcel na vlastné oči presvedčiť, že skonal a nebude mu viac pripomínať svoju neprekonateľnú bezchybnosť. Smrť napokon dohnala aj jeho. Ničím sa nelíšil od obyčajného človeka, nanajvýš svojou vysokou mienkou o sebe, ktorá mu nijako zvlášť nepomohla, keď sa blížil jeho koniec. Premenil sa na prach rovnako, ako sa premení i ten najposlednejší z nás.

Znudenosť nad Simonom zvíťazila a miesto toho, aby svojho otca obdaroval aspoň naoko súcitným pohľadom žialiaceho syna, venoval svoju pozornosť s oveľa väčším nadšením úpornému skúmaniu Patrickovej ženy Grace, jeho poskoka, ktorého meno prirodzene nepoznal - a ani ho nezaujímalo, a svojej sestry Sarah. To boli okrem kňaza a jeho samotného, totiž jediný účastníci pohrebu.
Ich otec si nepochybne predstavoval veľké zástupy ľudí, ktorí by ronili slzy nad jeho smrteľne bledou tvárou, no ani zďaleka tomu nebolo tak. Priestranstvo, ktoré bolo určené za miesto jeho večného odpočinku, citeľne zívalo prázdnotou.

No i tak sa v Simonovej mysli niesla žalostne otravná ozvena hlasu jeho otca. Pokojne by mohol odprisahať, že k nemu prehovoril zo záhrobia, tak presne volila tá utkvelá predstava kombináciu slov.
Nezabudol s kráľovskou pýchou a neohrozenosťou poznamenať o ich nikdy sa nekončiacej hlúposti a ľudskej obmedzenosti. Tak nazýval každého, kto nebol schopný v dostatočnej miere oslavovať jeho potenciál - obmedzený hlupák. Jednu nohu by si v mocenskom geste vyložil na tú hnedastú kôpku hliny, pod ktorou malo jeho úbohé telo už čochvíľa spočívať, a hrdo by sa vystrel v ústrety svetu.

Simon neľútostne zarazil tieto hmlisté fantasmagorické predstavy do úzadia a z tváre si zotrel chladivú kvapku vody. Nedajbože by si ju niekto zmýlil so slzou a považoval by ho za slabocha. A to len ťažké sivé mračná s prísľubom dažďa a pochmúrnej nálady sa preháňali po rovnako sivastej zatiahnutej oblohe. Fúkal neprirodzene chladný vietor, vzhľadom k letnému obdobiu, v ktorom sa práve nachádzali. Vrany, ako typické vtáky vyskytujúce sa v danej oblasti, splašene lietali vo výšinách opisujúc takmer dokonale geometricky presné kruhy. A občas sa niektorá z nich rozhodla svojim škrekľavým hlasom upriamiť na seba pozornosť. Tak či onak, všetko pôsobilo bezútešne a mrzuto, a to bol dôvod prečo sa Simon nevedel dočkať, kedy sa to už konečne skončí a bude sa môcť vydať svojou vlastnou cestou. V duchu si stanovil časový úsek, ktorý je ochotný vyhodiť len tak do vzduchu. Našťastie boli jeho "modlitby" vyslyšané a kňaz konečne zaklapol sprievodnú pohrebnú knihu so slastným zvukom konca. Vzal do rúk halúzku tymiánu a v krátkosti - ktorá v skutočnosti Simonovi pripadala ako celá večnosť - urobil znamenie kríža nad mŕtvym telom.

Toľkú teatrálnosť by si ani Simon nedovolil, a to obyčajne zachádzal do veľkých hĺbok.

Zostal stáť ako v pozore a úporne sledoval, ako dvaja statní muži pomaly spúšťali truhlu do jamy. Simonovi úprimne odľahlo, keď nemusel viac hľadieť do tej vyhasnutej tváre. Ešte aj po smrti z neho sálala dominancia a chlad. Celá ceremónia sa ako obyčajne mala skončiť vzdaním úcty a prejavom súcitu. Sarah ako najmladšia zo zúčastnených, no zároveň najodhodlanejšia, pristúpila k jame a vzala do svojich rúk pár vopred pripravených lupienkov ruží, ktoré nežne vhodila do jamy. So slzami v očiach sledovala ako pomaly odolávajú náporu vzduchu, až pokým sa v celej krehkosti neusadili na drevenom povrchu truhly.
Potom k nej pristúpila Grace a jednou rukou ju objala okolo pásu. Ony boli s veľkou pravdepodobnosťou jediné, čo pociťovali aspoň malú mieru spolupatričnosti s dušou mŕtveho a vyprosovali pre neho vykúpenie z pekla, kam nepochybne mieril.

Grace učinila rovnaké gesto rozlúčky a spolu zotrvali ešte krátku chvíľu v tichom súcite. Po nich nasledovala krátka odmlka, ktorú prerušil až Patrickov poskok, na ktorého bol ešte žalostnejší pohľad ako na tie dve netýkavky. Neisto prešľapoval v starých obnosených topánkach a v rukách neprestajne žmolil klobúk, akoby tým mohol zmeniť osud mŕtveho muža, akoby mohol tým jediným chápavý pohľadom vymazať všetky jeho hriechy.

Simonovi bolo z toho otupno. Odprisahal by i na vlastný život, ktorý si nesmierne vážil, a dobrovoľne by sa ho nevzdal za žiadnu cenu, že Conor White ako ľudská bytosť nestál ani za to, aby niekto kvôli nemu urobil čo len jediný krok. No Simon nepochyboval o tom, že najväčší boj v sebe zvádza práve Patrick. Zakaždým najťažšie znášal večnú nespokojnosť ich otca a morálne poúčanie, ktoré z nich ledatak vysávalo život - napokon to bolo aj cieľom toho celého. Urobiť z nich bezcitné schránky s kamenným srdcom a enormne bystrou mysľou, ktorá im mala zaručiť úspech.

Simon sa ležérne a ticho ako tieň prikradol k svojmu bratovi a spoza chrbta k nemu prehovoril. Možno by mu pridalo na nálade dozvedieť sa, že niekto prežíva väčší nepokoj ako on sám.

„Zdravím ťa braček. Musíš uznať, že náš otec nikdy nevyzeral lepšie. A to smrteľné ticho, ktoré sa nad ním vznáša...”

„Mali by sme s tým skoncovať Simon, tu a teraz!”

Patrickova strhaná tvár sa prísne uprela smerom k nemu. Simona prebodol sklený pohľad nevidiacich očí. Mohol v tej nepokojnej tvári čítať ako v otvorenej knihe a predsa mu neschádzalo nič, čo by mohol pomenovať. Nesídlil v nej plameň hnevu, ale ani pláň pokoja, či úplného zmierania. Zahliadol krivdu, no i tá pomaly bledla a nahrádzala ju len číta nezúčastnenosť. Akoby sa Patrickovi naozaj podarilo oprostiť sa od zhubných koreňov, ktoré do nich ten muž zasial. Už pri tom pomyslení Simona pichol osteň žiarlivosti.

„Dokážeš odpustiť, vari zabudnúť Patrick?”

„Choď tam a urob čo treba, daj zemi čo jej patrí. Nedovoľ, aby ovplyvňoval tvoj život ešte aj teraz Simon!”

Patrick nachvíľu prerušil svoj dôsledný prehovor, aby dal svojmu bratovi priestor spracovať tie slová skôr, ako k tomu pridá ďalší monológ, „potom sa porozprávame. A je mi jedno aké máš plány! Vypočuješ si, čo mám na srdci, pretože sám vieš, že ťa stravuje obrovský oheň, ktorý ak neuhasíš, spáli ťa na popol.”

Simon prekvapene zaklipkal očami, no neprotestoval. K čomu by ho to doviedlo? Odkedy bol nútený vystúpiť z bričky na túto dobre známu a tak neobľúbenú pôdy, nevedel sa dočkať chvíle, kedy sa to všetko skončí a on bude môcť slobodne odísť. Lenže Patrick mal v niečom pravdu. Naozaj pociťoval nepokoj, zmietal sa v ohni. Možno mu nebude celkom na škodu vypočuť si ho. Koniec koncov, pár minút navyše mu nemôže celkom vziať vietor z plachiet.

Rázne podišiel k jame zývajúcej temnotou a hodil do jej rozďavených útrob hrudu hliny. Ani sa neobťažoval rozdroliť ju medzi prstami. Dopadla s chladným tlmeným zvukom a pritiahla pozornosť snáď všetkých zúčastnených. No on si ich nevšímal. Stále sa ešte nachádzal v labyrinte tak nenávidených myšlienok a otázok o tom, prečo sa jeho život začal rúcať smerom nadol a to v ohromnej rýchlosti. Alebo to dosiaľ len bohapusto prehliadal?

To mu nebolo vôbec jasné. Tak či onak, ak sa chcel niekam posunúť bol nepriamo nútený nasledovať Patrickovho príkladu a naozaj zanechať otca v zemi plnej červíkov.
Už ho nemôže nijakým spôsobom ovplyvňovať, a to by mal byť pre neho odrazový most.

Ak by si však čitateľ myslel, že nejaký duševný preľud bol pre Simona jediný dôvod pobudnúť v tej pochmúrnej situácií dlhšie ako bolo nevyhnutné, bol celkom na omyle. Simon nevynikal tak anjelsky čistými zámermi, nebolo to v jeho povahe.

Závažným dôvodom, prečo na to kývol, bol i fakt, že svoju bričku poslal bez rozmyslu preč. Čo ho k tomu viedlo, by sám nevedel vysvetliť. Možno sa nejaká skrytá zvrátená časť jeho osobnosti, už odhliadnuc od všetkého, rozhodla podmaniť si túto usadlosť, keď už jej pôvodný majiteľ ležal pod chladnou zemou. No všetky jeho ostatné aspekty by sa postavili na odpor.

Nie, nebol až natoľko bezcitný, aby dokázal nerušene prebývať vo väzení tých neľútostných múrov nasiaknutých zvrátenosťou. Navyše netúžil pobývať tak blízko mŕtvoly. Conor White si totiž želal byť pochovaný neďaleko starého - no o to statnejšieho - dubu za domom.
Takže jediná Simonova možnosť dopraviť sa späť do mesta za rozptýlením, ak len nechcel kráčať po svojich a opäť raz sa stať obeťou dažďa, bola spoľahnúť sa na Patrickovu ochotu vziať ho v ich staro-novom koči. Pravdaže, mohol by sa zviesť so Sarah, ale prežiť cestu v uzavretom koči počúvajúc táranie svojej sestry, by mu zanechalo omnoho väčšie šrámy na duši ako melanchólia prítomnosti Patricka a Grace. Samozrejme, mohol to ešte ľutovať, ale keď sa už raz rozhodol, nik s tým nemohol nič urobiť.

Pre tento počin, ktorý mu nebol až tak príjemný, musel teraz bezcieľne kráčať po spustnutom chodníku vôkol domu. Nečakal na Patricka na onom mieste, predsa len sa chcel vyhnúť prázdnym slovám kondolencie od kňaza. Akoby ich k svojmu životu vehementne potreboval. Akurát by tam riskoval, že sa neudrží a vpustí sa v tichý výsmech.

Navyše aj keď sa to zdalo neuveriteľné, aj on občas prahol po oslobodzujúcej samote. Slobode. A nespútanosti. No prečo mu práve tie slová tak živo pripomenili tvár Adlyn Blackbournovej? Nie len jej tvár, ale predovšetkým dušu.
Odkedy premýšľal o ľuďoch ako o bytostiach s dušou či hlbšou podstatou?

Alebo tak premýšľa iba o nej? Vedie ho k tomu niečo ako výčitky? Pravdepodobne sa správal naozaj zatratenia hodne, dokonca aj v rámci svojich hraníc. No dosiaľ jeho svedomie spalo tvrdým spánkom, presne tak ako si želal.

Neprítomne sa zastavil uprostred chodníka, pretože sa mu zdalo, aj napriek hlasným ozvenám vlastných myšlienok, že ktosi kráča za ním. Zamračil sa v domnení, že to nemôže byť nik iný než jeho brat. Povinnosť volá! Pomyslel si, i keď mu to pripadalo vskutku absurdné. Odkedy sa on riadil nejakými povinnosti?

Len nepatrne pokrútil hlavou, uprel pohľad k zemi a čas vyčkávania si krátil šúchaním nosa, ako pomerne čerstvú spomienku na onú ženu.

„Ver či never, som rád, že si neodišiel.”

Ozval sa Patrickov mierne zadychčaný hlas. Očividne mu na ich rozhovore naozaj záležalo. Možno si predsa len mohol odpustiť v čase Vianoc popriať mu všetko dobré - teraz by nemusel čeliť jeho sentimentu. Avšak ako sa už po mnohokrát presvedčil, alkohol dokázal priam magicky meniť správanie človeka v nerozlúštiteľnom vzorci. A inak to nebolo ani v ten sviatočný deň.

„Záleží mi predsa na tvojom duševnom pokoji braček, vždy som bol tým lepším z nás dvoch," ešte ani nedokončil vetu, keď si všimol úškľabok na Patrickovej tvári.

Ani stopa po nutkaní odvrávať mu, či hašteriť sa s tým! A práve túto jeho vlastnosť si na ňom za celú tú dobu vážil najviac. V detstve to bolo príjemné spestrenie dňa, aspoň chvíľkový únik z ťaživej reality.

„Máš pravdu Simon. Boli dni, kedy by som ťa od samej bratskej náklonnosti rozpučil.”

Len čo si Simon vypočul bratovu pohotovú odpoveď, takmer ihneď sa hrdelne rozosmial. Na ten krátky okamih z neho opadlo všetko napätie a nechuť. Dokonca sa v záplave pobavenia celkom nečakane rozhodol svojho brata potľapkať po pleci. Ani mu na um nezišlo prestať, len kvôli tomu, že len pár metrov za nimi kráčal zhrozený kňaz mrmlúc si čosi popod nos.

„Áno, nezabudol som ako si sa zakaždým nadul, keď som ťa v niečom porazil. Prisahal si mi odvetu s takou vážnosťou, až som sa obával, čo všetko si ochotný podstúpiť.”

„Nenávidel som ťa za to, vieš o tom?”
zatiahol Patrick celkom vážne.

Pravdaže o tom Simon vedel, veď predsa o to mu išlo. Neplánoval omotať si okolo nohy guľu, to by sa musel naozaj zblázniť.
Zakaždým sa nevedel dočkať, kedy odtiaľ odíde a zbaví sa toho zvieravého pocitu v prítomnosti otca.

„Nijak by som ti nepomohol. Len čo by nás otec zlomil oboch. Videl som v iskru v tvojom správaní, na ktorú som sa mohol spoľahnúť, že v tebe zotrvá. A potom to už išlo ľahko. Človek zabudne, keď pocíti záchvev slobody a nájde potešenie.”

To bola za veľmi dlhý čas Simonova najrozsiahlejšia a zároveň najúprimnejšia výpoveď. Postrehol, ako sa mu nemožne spotili dlane a vyschlo v ústach. Vari dostal nejaký šok z pomätenia? Neisto kráčal ďalej ako na popravisko. Návrat k jeho dávno stratenej a zabudnutej osobnosti, tej, ktorá nebola pokrytá krutosťou, pretvárkou a vznešenou pýchou, bol tak náramne ťažký. Akoby sa jeho telo proti tomu bránilo. Stal sa burinou sám pre seba. Ocitol sa v pekelnej slučke.

„Máš pravdu Simon. No vtedy som to videl inak. Myslel som si, že keď v tom budeme spolu, staneme sa silnejšími.”

Patrick vôbec nemal v úmysle skĺznuť do malichernej sebaľútosti. Nenávidel ju zcela dôsledne. No veci nemohli viac zostať nevypovedané. Občas človek nemôže za to, aké pocity sa v ňom búria, hoc aké ponižujúce sú. Nemôže urobiť viac, než ich vypustiť do sveta a nechať zaniknúť, aby sa nestali semienkom utrpenia, ktoré by prerástlo v čosi väčšie. To už Patrick pochopil - vďaka službe Grace. Teraz bol odhodlaný to isté urobiť pre svojho brata.

„Má to byť tvoja výčitka voči mne? Nezostal som tu pre to, aby si mi niečo predhadzoval na oči!”

Prudko sa na neho Simon oboril. Sám sa cítil zmätený, a to ho rozrušovalo ešte väčšmi.

„V poriadku. Zájdime si tuto kúsok do čerešňového sadu.”

Z pohľadu tretej osoby sa celý výjav javil ako komický, no pravdou bolo, že vzbudzoval skôr údiv v zmesi s obdivom. Nepochybne by si túto chvíľu, ten okamih a atmosféru, ktorá panovala, nemal nikto nechať ujsť. Dvaja zdanlivo znepriatelení,  odsudzení bratia kráčali rozkvitnutou alejou. Po dlhých rokoch sa ocitli v otvorenom rozhovore, ktorý mal zaznieť už v dávnej minulosti. Obaja však potrebovali dospieť do istého bodu, kedy by sa začali na svet dívať inak. Mladosť je totiž krásny čas pre tých, ktorí sú naozaj mladý. Oni však boli nútený zostarnúť oveľa skôr. Svojim vlastným neobyčajným spôsobom. To ale prinieslo svoju daň. Neboli ešte uspôsobení na toľkú ťarchu. A tak to riešili každý po svojom.

Vietor opäť zosilnel a sfúkol z konárov stromov masu krehkých a drobných lupienkov krémovo bielej farby. Niekoľko z nich pristálo a zdobilo čierny žaket Patricka. Neobišli ani ten Simonov, žiarivo červenej farby. Dokonca sa zopár z nich zachytilo aj medzi prameňmi vlasov týchto mužov. Obsypávali ich, akoby chceli zjemniť a presvetliť ich bôle.

„Spomínam si, ako sme si našli tú najvyššiu čerešňu a predbiehali sa, kto vylezie vyššie."

„Áno, prvýkrát si ma v niečom porazil. Bol si tak ohavne tenký a ohybný a pritom silný. No spadol si a zlomil si ruku.”

„A ty si sa cítil príliš pokorený, aby si zašiel pre pomoc.”

Simon ticho prikývol a odvrátil zrak do strany. Pravdaže to bolo tak, ako Patrick povedal. Navrával si to stále dokola. Bola to prijateľnejšie verzia ako skutočnosť. Teraz už ale predsa na tom nezáležalo. Nastal čas oprostiť sa.

"Bol to tvoj nápad Patrick, prísť sem. Takže to čo si tu povieme, tu aj zostane. Inak za seba neručím! Rozumieš?"

Vyletel na neho nečakane ako blesk z jasného neba. Vrčal ako lev, ktorého podráždili letné horúčavy.

„Nebuď paranoidný, prosím ťa. Máš moje slovo, ak ti to postačuje.”

„Áno!” odsekol Simon nevrlo po krátkom prehodnotení, no predsa sa trochu upokojil, „nebolo to len pre to, že si ma prekonal. Chcel som sa vyhnúť otcovmu hnevu a trestu. Nevieš si predstaviť, koľko energie ma stálo postaviť sa mu a tváriť sa, ako mi na tom nezáleží. Napriek tomu ako sa ti vtedy javilo, ty si bol ten, v ktorom videl potenciál. Ja som bol len jeho bábkou, ľahkou korisťou, ty si bol pre neho výzvou, čím viac si sa vzpieral, tým viac sa mu páčilo lámať ťa.”

Patrick zostal stáť ako omráčený. Ak to mal byť akýsi druh komplimentu, tak veľmi nevydarený. Necítil sa poctený ani hrdý, práve naopak. Zdalo sa mu, akoby ho niekto počastoval tou najhoršou nadávkou.

"Zdá sa mi to, alebo zámerne podporoval v nás rivalitu, aby sa mu podarilo vzbudiť v našej podstate len to najhoršie?" otázal sa Patrick celkom nečakane. Žiaľ, odpoveď vlastne ani nepotreboval, ponúkala sa mu celkom sama.

Dávalo to zmysel. No Simon sa na to nikdy nepozeral z tohto uhlu pohľadu. Vyzeralo to, že im bol celý čas skrytý, no oni ho len dobrovoľne prehliadali. Takže Conor White napokon dosiahol svoje.

Simon rovnako ako jeho brat zastal a popodišiel bližšie k nemu. Popravde sa mu už nežiadalo kráčať v záplave kvetov. Nechcel predsa vzbudzovať dojem nejakej krehkej kvetinky, ktorej sa žiada vzdychať nad zákutiami prírody.

„Pekelne sme mu to uľahčili, však?”

Vypovedanú otázku si Simon prehrával neustále dokola. Rozoberal ju na tie najmenšie časti, spájal ju s rôznymi spomienkami, ktoré sa rozhodli vyplávať na povrch po nekonečne dlhom čase. Zavalili ho svojou ťažobou, no spôsobili, že mu všetko do seba zapadalo. A nie len jemu. Aj Patrick sa tváril rovnako. Ako si mohli niekedy myslieť, či spoliehať sa na svoju schopnosť premýšľať, vyhodnocovať a konať správne rozhodnutia? Toľká pochabosť! Bolo toho ešte veľa, čo sa mali v živote naučiť.
A práve v tejto chvíli si prišli ako dvaja hlupáci. Ešte aj po smrti ich otec dokázal nepríjemne prekvapiť, zmraziť a odrovnať.

„Ja viem, že to znie neuveriteľne a pre teba isto i ponižujúco, ale boli sme len deti, Simon. Mohli sme sa snažiť bojovať proti nemu, no nemali sme šancu vyhrať.”

Pripomenul mu Patrick s takou ľahkosťou a zmierlivosťou, až to jeho brat takmer prepočul. Bol totiž dostatočne zamestnaný krotením ohňa, ktorý sa v ňom zapálil a horel mocným plameňom.

„Najradšej by som tomu manipulatívnemu zkazenému starcovi odtrhol hlavu!”

Zavrčal a rukou zovretou v päsť bezmocne prerazil odpor vzduchu. Úprimne ľutoval, že nebolo na blízku niečo, na čom by si mohol vybiť zlosť. Nedá sa prehliadnuť, že tieto deštruktívne sklony mali s bratom rovnaké. Jeho brat dokonale poznal toto rozpoloženie, sám si ním prešiel nespočetnekrát. Stále však nedisponoval žiadnym zázračným liekom, ako tomu predísť, či ukončiť to. Mohol sa len dômyselne vzdialiť, aby sa nestal terčom Simonových úderov.

„Nebolo by rozumné ťahať ho spod tej zeme, Simon.”

Možno toto bola tá zázračná veta, ktorá to všetko ukončila. Simon prestal vyčíňať a neveriacky sa zahľadel na svojho brata. Závidel mu jeho vyrovnanosť. On sa tak naposledy cítil, keď trávil čas s Adlyn. Mimo posledného stretu medzi nimi - vtedy totiž celkom stratil posledné zvyšky svojej súdnosti.

No práve teraz, ako tam tak stál, zadychčaný, rozstrapatený, hľadiac na Patricka dômyselne stojaceho pod jednou z čerešní zasypaného jej okvetnými lístkami sa zmohol len na chabý úsmev. No musel uznať, že aspoň niektoré veci mu prestali pripadať tak čierne a temné. On, Simon White, predsa zakaždým vyviazol bez ujmy. Vylízal si každú ranu a bol opäť pripravený k boju. Prečo by to teraz malo byť inak? Prečo by sa mal nechať sužovať a zväzovať niečím, čo sa ho už priamo nedotýkalo?

Náhle ako kométa prelietajúca a miznúca na nočnej oblohe, ho prepadol pocit ľahkosti. Pripadalo mu, že celý ten čas niesol so sebou akýsi balvan abnormálnej váhy, čosi, čo ho ťažilo a nedovolilo mu dýchať. Dusilo to jeho vlastnú podstatu, ktorá sa od škrupule vystavujúcej svetu mierne odlišovala.
Naozaj jeho duša prahla po radosti a zábave, ale ako si po celý ten čas mohol myslieť, že ich nájde práve v náručí alkoholu, hier, klamstiev a ľahtikárstva?

Možno by si niekto myslel, že sa naozaj zbláznil, no Simon len pocítil silu oprostenia sa! Môcť zanechať uzamknutú tému otca a jeho chorej mysle a dotiahnuť ukončenie sporu s Patrickom do konca, pre neho znamenalo očividne viac, ako si kedy predstavoval.

„Súhlasím Patrick, nechajme ho tam, kde patrí. Ešte by sa náhodou rozhodol ožiť - a to by sme si vôbec nepomohli.”

Patrick uznanlivo nadvihol obočie a skúmavo čakal, čo bude nasledovať. Pre Simona bolo vskutku komické hádať, čo sa mu asi tak preháňalo mysľou. Nepochybne bolo logické, ak svojmu bratovi neveril a postupoval voči nemu nanajvýš opatrne. Simon sa s ním neraz zahrával, a ako mával vo zvyku, nie vždy hrával celkom spravodlivo a podľa pravidiel.

„Poď odtiaľ! Inak si ťa tvoja manželka zmýli s rozkvitnutou lúkou.”

Patrick poslúchol a dokonca sa neubránil ležérnemu úsmevu. Začal sa oprašovať, v snahe striasť zo seba drobné kvietky, i napriek teplému nárazovému vetru, ktorý ich rozprašoval vzduchom. Dúfal však, že sa ešte nerozprší a stihnú sa vrátiť späť do koča. Rovnako ako Simon, ani Patrick príliš nedbal na konvencie a pravidlá, no mrzelo by ho, keby nechal Grace pridlho čakať. Istotne ju pohreb i keď neznámeho muža, zasiahol väčšmi ako jeho či Simona.
Oni dvaja v tom boli totiž spolu. Prešli si rovnakým peklom, ale teraz svitalo na lepšieho čas. Snáď i pre nich dvoch.

„Čo by si povedal na to, keby sme veškeré naše nezhody, minimálne tú hrozivú rivalitu pochovali tu, spolu so spomienkami na otca?!”

Patrick bol ten, čo prerušil krátke obdobie ticha. Dôsledne spájal slová, ktoré mali predstavovať ponuku mieru bez postranných úmyslov. Pri poslednom slove sa však musel veľmi premáhať, aby toho muža počastoval označením tak váženým. Každým jeho vyslovením v kontraste s pripomenutím si reality, mu to išlo ťažšie. A preto si úprimne prial, aby to v túto chvíľu bolo naozaj posledný krát.

Simon uznanlivo vystrel ruku a podal ju svojmu bratovi. Patrick zachytil tento patrný pohyb i vycítil akúsi nervozitu zo strany svojho dlhoročného protivníka. Predsa len, tak krehký mier predstavoval veľké balansovanie, náhlu zmenu ich stavu. Bolo až neuveriteľné, že pred nedávnom sa nemohli deliť ani len o vzduch v jednej miestnosti a dnes takmer povznesene vedú rozhovor.
Patrick však nezaváhal ani na sekundu, prijal podávanú ruku, zahodil akékoľvek zábrany, ktoré i jeho samotného zväzovali až príliš dlhý čas, a vtiahol Simon do bratského objatia, načo sa rozpačito potľapkali po pleci.

„Zase to nepreháňaj braček! Nebudem ťa mať o nič radšej, ako doteraz,” ozval sa Simon, ktorého takéto gesto prekvapilo.

Kupodivu, mu ale nijako neprekážalo a bez výčitiek sa nechal uniesť. Bol to zvláštny pocit, vedieť, že získal brata, ktorý nikdy neprestal byť jeho bratom, no zároveň mu nikto nebol väčšmi cudzím.

„S tým počítam,” odsekol Patrick veselšie a vykročil späť, otočený chrbtom k vetru sa zvíjajúcej čerešňovej aleje.

Práve včas. Ťažké kvapky sa totiž už pomaly začínali odpútavať od sivých mračien a dopadať na zelený trávnik i žakety zrelých mužov. Obaja vítali a velebili dážď, ako to najžiadanejšie rozptýlenie. Ako dokonalý spôsob raz a navždy zhasiť ohnivé jazyky nepriateľstva, závisti a povýšenosti.
Naďalej udržiavali medzi sebou formálny rozhovor, no ani raz nezašli do osobnej sféry. Zaiste boli obaja dostatočne uveličený z toho, ako ľahko a rýchlo dokážu nájsť spoločnú tému, ktorá sa tentokrát krútila okolo ich sestry. Obaja sa družne zhodli na tom, že sa ani v najmenšom nezmenila. Stále vynikala veselosťou, naivitou, a na ich nešťastie sa nestratil ani jej podrezaný jazyk, ktorý sa stal ešte podrezanejším.

„Občas by si ju mohol vziať zajazdiť si. Rada si s tebou pomeria sily. No dávaj pozor, ak vyhrá - zaplaví ťa spŕškou posmievačných slov,” žmurkol na neho Patrick krátko pred tým, ako sa nasúkal do vnútra krytého koča.

Simon takisto na nič nečakal. Dážď bol príjemným spoločníkom, ale zlým pánom a on nechcel zrovna pripomínať mokrého vodníka.

„Obávam, že na tom nezáleží braček. Ak prehrá, použije veškerú svoju slovnú zásobu, aby ma zhanila. Tak či tak ju budem musieť počúvať!”