Adlyn sa zobudila do chmúrneho upršaného rána. Dážď upokojujúco klopotal na sklo vysokého okna a stekal v tenkých ničím nerušených pramienkoch nadol. Niekoľko krát za noc sa prebudila na nepríjemné sparno, ktoré ju prinútilo pre kvalitu svojho spánku aj niečo urobiť. Vyskočila z postele, pootvorila dvierka vedúce na skromný, no o to útulnejší balkón, a takmer ihneď pocítila šteklenie nočného závanu vetra na nahej pokožke. Práve vďaka tomuto skutočne premyslenému ťahu bol jej spánok ľahší a uvoľnenejší. Taktiež jej po prebudení bolo dopriate nadýchať sa čerstvého vlhkého vzduchu voňajúceho po daždi. 

Adlyn nemusela byť odborník na počasie, aby vedela, že sa jednalo len o krátko trvajúcu búrku z tepla, ktorá väčšinou avizovala príchod krásneho slnečného dňa. Ponaťahovala sa, posadila a nohy spustila pozdĺž boku postele. 

V celom dome ešte vládlo ticho, takže sa domnievala, že jej teta sa ešte spokojne oddáva spánku. Vôbec ju to neprekvapilo. Odjakživa patrila skôr k ranným vtáčatám ako večerným sovám. Už ako dieťa zbožňovala sedieť na diváne pod oknom, len v dlhej nočnej košeli a popíjať po malých dúškach horúci čaj. Zaujato sledovať východ Slnka v teplých sýtych farbách. 

Rozradostene si prehrabla hustú hrivu vlasov, rozhodnutá zaspomínať si na časy minulé. Po špičkách schádzala skromným, zato vyberano ozdobeným schodiskom až do kuchyne. Pod nohami ju šteklil mäkký koberec a srdce jej splašene bilo vzrušením. Milovala ten šialený nával adrenalínu rozlievajúci sa v žilách. Prebehla cez prijímaciu chodbu rovno do kuchyne, kde očakávala, že nájde gazdinú v plnom prúde príprav občerstvenia v podobe raňajok. A presne tak sa i stalo. 

„Slečna Adlyn! Ale ste ma vyľakali! Čím vám môžem poslúžiť?” 

Adlyn sa žiarivo usmiala a popriala gazdinej dobré ráno. Objasnila jej svoj zámer, no nenechala ju pripraviť niečo tak jednoduché ako čaj. Faktom bolo, že jej teta si žila na oveľa vyššej nohe ako Adlyn s Marseiom. Nikdy netrpeli núdzou, avšak ich domácnosť bola o čosi jednoduchšia. 

Navyše nechcela nikomu pridávať starosti. Nezabudla na to, že sem neprišla ako ctený hosť, nanajvýš ako chudobnejšia príbuzná. Teta jej ale nikdy nedala pocítiť, že by bola menejcenná. Vždy sa k nej správala veľmi milo a priateľsky. Predsa len ju vnímala ako svoju vlastnú dcéru, ktorú jej Boh nedoprial. 

Podnos s čajom Adlyn nebezpečne vrávoral v dlaniach a hladina tekutiny sa nakláňala raz na jednu a raz na druhú stranu. Vyšla z kuchyne a vykročila k schodisku - aspoň to mala v pláne, pokým ju ktosi nevyrušil tichým zakašľaním. 

„Adlyn, rád by som sa s tebou porozprával. Ak súhlasíš?” 

Ozval sa spoza nej ten najmilovanejší hlas. Na okamih mala pocit, že sa vrátil Marsei, akého si pamätala. No vôbec ho neočakávala v takú skorú rannú hodinu. Navyše sa zjavil tak nepozorovane, že od ľaku takmer vyskočila z kože. Našťastie šálka ostala celá i s čajom. Položila ju na hranol dreveného zábradlia, aby predišla katastrofe. 

„Dobré ráno, braček. Samozrejme, rada ťa vidím.” 

Chcela ho ihneď nasledovať a vysvetliť mu okolnosti včerajšieho večera. Chcela, ba túžila ho objať, privinúť sa k nemu a vdychovať jeho typickú korenistú vôňu, ktorá jej pripomínala domov a bezpečie. Bola odhodlaná všetko urovnať a pri troche šťastia s ním stráviť poludnie ako kedysi - zábavou i vážnymi poučnými rozhovormi. Úprimne sa zaujímala o jeho postrehy z pobytu v armáde i o jeho trápeniach, ktoré si so sebou priniesol. Avšak Marsei mal o ich rozhovore asi celkom inú predstavu. 

„Predtým si však choď obliecť šaty, počkám ťa v salóne.” 

Láskavosť s akou ju privítal sa vytratila a vrátila sa novonadobudnutá rezervovanosť. Rozhodne by v sebe nezaprel člena vojenskej delegácie. A tým celkom zhasil Adlyninu dychtivosť a čiastočne i nádej na nadchádzajúce uzmierenie. Pravdaže vedela, že mu záležalo na tom, aby neprechladla, no oveľa radšej by bola, keby jej doprial pocit vlastnej slobody a možnosti rozhodnúť sa. Priala si, aby bol opäť takým bezstarostným mladíkom, akým bol predtým než odišiel.

Nakoniec však prikývla a poslušne sa pobrala späť do spálne, obliecť si jednoduché domáce šaty s nádejou, že to postačí. 

„Mrzí ma to Adlyn.” 

Oslovil ju, akonáhle vošla do salónu a potichu za sebou zavrela dvere. Triasla sa na celom tele. Tentoraz nemala prečo pociťovať výčitky, no i tak sa necítila komfortne. Pripadala si ako na výsluchu a už sa viac nemohla spoliehať na to, že ju jej brat pochopí. Odcudzili sa, a zdalo sa, že sa to tak ľahko nenapraví. A toho sa v danej chvíli bála najviac. Nech si nahovárala čokoľvek, potrebovala, túžila po niekom, s kým bude môcť zdieľať šťastie.
Chvíľu zostal zamyslene postávať otočený chrbtom k nej, akoby naberal odvahu k niečomu, čo mu bolo výsostne proti srsti.

„Viem, že mi nie je nič do toho, ako tráviš svoj voľný čas, ale záleží mi na tebe a tvojej budúcnosti.” 

Prehovoril potichu, celkom pokojným hlasom, ale Adlyn jeho slová vskutku zaboleli a podnietili v nej iskru plameňa. Predsa ešte včera od nej očakával vysvetlenie, čo sa odvtedy zmenilo? Čo má znamenať táto jeho chladnosť? 

„Nerozumiem ti Marsei.” 

Skočila mu do reči, tušiac blížiacu sa katastrofu. Inštinktívne sa začínala stavať do pozície útočnej obrany. Áno, bol jej bratom, ale ani on nemal právo takto jej ubližovať a ponižovať ju.

„Vraj si sa opäť stretla s tým naničhodným zhýralcom a to priamo pod záštitou kostola. Mal som o tebe vyššiu mienku Adlyn. Toľko som sa ti snažil všepiť!” 

Sklopil zrak, aby sa vyhol jej vyčítavému pohľadu. Jeho slová ju bodali do hrude ako nemilosrdné ostrie kordu.

„Mrzí ma, že to vidíš takto. Chceš ma držať pod zámkom tohto domu ako svojho väzňa? Kedy som sa stala tvojim nepriateľom, Marsei?” 

Oči sa jej zaleskli smútkom a akýmsi sklamaním.

„Nepreháňaj Adlyn,” zasekol sa, akoby mu došli nie len slová, ale i dych.

„Len ťa prosím, buď obozretnejšia a dávaj si pozor s kým sa stretávaš. Pokús sa vyhýbať nepríjemným situáciám.”

„Snáď si nemyslíš, že som tak ľahkovážna a povrchná, aby som po nich prahla? Nikdy, skutočne nikdy, by som neurobila nič, čo by ohrozilo našu česť, brat môj! A ty o mne podlo pochybuješ!” 

Vyčítavo na neho namierila prst pravej ruky. Snažila sa ho pochopiť. Úporne vynakladala snahu, ale nedokázala zostať pokojná. Nemohla, keď sa ešte aj jej vnútornosti snažili na neho kričať, aby precitol a pochopil, že ona nie je jednou z tých ľahkých žien. 

„Celý čas Marsei, odkedy si sa vrátil, si ako kus ľadovca, možno keby si sa viac zaujímal - zistil by si, že ja som sa na rozdiel od teba vôbec nezmenila. Nestala sa zo mňa chtivá fúria.” 

Hlas sa jej miestami lámal, no stačil opätovný pohľad na nepohnuté telo Marseia Blackbourna a jeho zamračenú tvár, a líca jej opäť vzbĺkli plameňom spravodlivých. 

„Ako sa opovažuješ?” 

Pozorne počúval a ako odrazový štít prijímal všetky jej slová, či už pichľavé, alebo ľútostivé. Oceňoval jej snahu vzbudiť aspoň kúsok emócie v tom kedysi hravom mladíkovi. No to, že sa po celý čas hral takpovediac na mŕtveho chrobáka, očividne nemalo želaný efekt mieru. 

„Keby som ťa nemal rád Adlyn, nebol by som tu.” 

No Adlyn už bola unavená z napätia, ktoré medzi nimi vládlo, nechcela počúvať jeho chlácholenie, ktoré jej bolo len trápením. A tak sa uchýlila k jedinému riešeniu, ktoré vždy pomohlo zažehnať ich hádky. Aspoň v detských časoch tomu tak bolo. 

Už pri príchode do salóna si všimla v rohu miestnosti uložené dva lesklé strieborné kordy a dúfala, že nie sú len nejakou atrapou. Hnevala sa. A nepatrila k dámam, ktoré svoj hnev prejavovali odfrknutím, odvrátením zraku či krikom. Ona bola vychovávaná inak. 

Hodila kord bratovi, a ten ho obozretne chytil do pravej ruky. 

„Bráň sa!” zavelila a milosrdne počkala na jeho reakciu. Oči však mala zúžené do úzkej štrbiny, pripomínajúc mačku.

„To nemyslíš vážne, Adlyn. Toto je absurdné. Nemienim s tebou viesť žabomyšie vojny!” 

Stoický pokoj vládol jeho hlasu, a to Adlyn rozčuľovalo o to väčšmi. 

„Tak to je smola, lebo ja s tebou áno. Prehnal si to Marsei! Ukrivdil si mi, práve ty, ktorého som si tak vážila. Učil si ma, že sa mám zastať samej seba a bojovať pre svoju česť, a práve to teraz robím.” 

Prudko dýchala, stále ho hypnotizujúc pohľadom. Uznanlivo naklonil hlavu, no kord držal stále sklopený k zemi. 

„Nemôžeš mi nič vyčítať Adlyn, po tom čoho som bol svedkom tej noci. Mesto mení ľudí, kazí ich charakter, a mňa by veľmi mrzelo, keby sa to stalo i tebe.”

„Čo ty o tom vieš? Viac veríš ľuďom, ktorých nepoznáš možno ani deň ako svojej sestre? Nie mesto braček, vojna mení ľudí a ty si toho dôkazom. A teraz sa bráň!”

Myslela to skutočne vážne. Dokonca pozabudla i na to, že stojí oproti nemu v šatách s neupravenými vlasmi, ktoré jej otravne padali do tváre. Rovnako tak prehliadala fakt, že stoja na pomerne vzácnom červenom koberci uprostred salónu, v dome ich spiacej tety. 

Adlyn ostro a bez varovania vyrazila vpred. Chvíľu jej trvalo zvyknúť si na jednotlivé pohyby a nepohodlné držanie kordu. Zato Marsei vynikal neuveriteľnou zručnosťou, jemu vlastnou, obohatenou o mnohé skúsenosti. Aj napriek zápalu bojovnosti, ktorý Adlyn koloval v žilách a každej jednej bunke, netrvalo dlho, kým jej Marsei vyrazil kord z ruky, a ten s rinčaním dopadol na odkrytý kúsok dlažby. 

Zadychčane hľadela s opovrhnutím na kus železa, ležiaci na zemi. Ešte aj ten pochabý predmet ju sklamal. Odhodlane zdvihla zrak. Rozhodne sa nebude kvôli tomu utápať v žiali.

„Dobre teda. Idem do svojej izby, zamknem sa na tri zámky a pokojne môžeš viesť hliadku pred mojimi dverami! Dúfam, že potom bude tvoje svedomie čisté!” 

… 

Noc, ktorá nasledovala po bujarom dni, bola pre Simona bezpochýb tá najhoršia za veľmi dlhé obdobie, ak vôbec. Alebo len nadobudol tento neblahý pocit niekedy v čase blúznenia spôsobeného horúčkou. 

Bol nútený zavolať svojho doktora uprostred noci a vytiahnuť ho z príjemne vyhriatej postele, alebo možno ho dokonca vyrušiť počas nočných radovánok - čo bolo oveľa pravdepodobnejšie, súdiac podľa jeho mrzutej nálady. 

Horúčka neustupovala a v rane ho neznesiteľne pálilo. Nik iný by nemohol mať také neuveriteľné šťastie, aby sa mu tak plytká rana zapálila. Najradšej by ju poslal do čerta! Akoby sa celý svet spykol proti nemu, aby mu dokázal, že jeho telo i myseľ nie je najmladšia. No akékoľvek myšlienky boli zahnané do kúta, keď mu doktor ranu nie príliš starostlivo - skôr drsne a nedbalo - ošetroval. Tuho zatínal sánku od bolesti. Našťastie to mal za sebou rýchlejšie ako sa nazdal. 

Zaskočilo ho však, že sa mu v onej ťažkej chvíli vybavoval práve úsmev Adlyn Blackbournovej, nežný a plachý, naplnený spokojnosťou krátko po tom, čo jej dovolil ošetriť tú istú ranu, ktorá mu teraz spôsobovala pekelné muky a trápenie. Celé by to zavŕšil pohárom kvalitnej Cherry, ktorú, ako si matne pamätal, žiadal po doktorovi, avšak jeho zamietavý pohľad ho ihneď zrovnal so zemou a po pohári obyčajnej vody, spokojne zaspal. 

Ráno ho čakalo prebudenie ťažšie a útrpnejšie než po prebdenej noci alkoholovej. Istý čas trvalo, kým sa odšuchtal do kúpeľne a zmyl zo seba zvyšky krvi, špiny a potu. Vlastný odraz v zrkadle ho úprimne desil. Výnimočne plánoval celý deň zostať pod strechou vlastného domu a načerpávať stratené sily. 

Žiaľ, tento spôsob prežívania - ako by ho bol označil - mu vôbec nebol vlastný. Navyše sa mu myšlienky neprestajne uberali k stretnutiu v kostole. Narcisy. Skutočne nemohol uveriť tomu, že s niekým viedol rozhovor o akejsi burine. Už vtedy ho musela zmietať istá horúčka, inak si to nevedel vysvetliť. 

Na večer ho opustili už i posledné zvyšky ochoty zotrvať medzi štyrmi stenami. Nedokázal viac ovládať svoje vášne. Cítil sa omnoho lepšie a predstava žiadanej vyberanej spoločnosti ho v momente vzpružila. Minimálne by sa mohol ísť nadýchať čerstvého vzduchu plného nádeje v lepšie časy. 

Musel si priznať, že po náhodách posledných dní, by mu chvíľa ničím nerušenej prechádzky celkom prospela. 

Avšak poznal osud a jeho zámery pomerne dobre, a tak kdesi v kostiach cítil, že bude pokračovať vo svojej autentickej hre zhôd náhod a pripletie mu do cesty niečo zaujímavé a nečakané, čo by mu mohlo konečne vyhnať z hlavy tie pochabé myšlienky na pitoresknú ženu s ohnivými vlasmi. Alebo práve naopak. Vovedie ho to priamo do jamy levovej. 

Zadná časť žaketu mu povievala v teplom takmer letnom vetre. Na hlave mal výnimočne narazený nie príliš vysoký cylinder klasickej čiernej farby. Ani si nepamätal ako a kedy k nemu prišiel, no v momente ako ho zočil na vešiaku, zahorel k nemu vrúcnym citom. Dokonale dotváral celok luxusného večerného outfitu!

Takto elegantne oblečený by si to mohol zamieriť priamo k vychýrenému divadlu. Lístky by už boli isto vypredané - ako by to mohla byť pre Simona Whitea akási neprekonateľná prekážka. S ľahkosťou a šarmom, jemu vlastným, by sa dostal kamkoľvek by si zmyslel. 

Držal sa však pôvodného plánu pokojnej nadmieru nudnej prechádzky. Už beztak si doprial pred odchodom plnší pohárik Cherry. Ešte teraz cítil tú nezameniteľnú chuť v ústach. 

Zaujato sa zastavil pri výklade obchodu s pánskymi zdobenými palicami. Prekvapene zapískal, až sa jeho hvizd nečakane niesol pozdĺž ulice. K večernej róbe by mu nanajvýš ladila, ale až otravne mu pripomínala jeho brata Patricka. No čo už, od prvého momentu ho zaujala - rád by si s ňou vo vzduchu zakrútil. K tomu by mu chýbala už len lahodná fajka a mohli by ho považovať za dokonalého starca, ako súceho do hrobu! Cynizmus ho neobchádzal ani v časoch útrpných. 

Otrávene sa zamračil na vlastný odraz. Nebol na ňom však sám, čo ho do značnej miery zarazilo. Všimol si ako ulicou prechádzala postava zahalená v tmavom zvršku nedefinovateľnej farby s kapucňou pokrývajúcou vrch hlavy. So značným podozrením sa zaškeril, odhodlaný svoju myšku sledovať do jej úkrytu. Ako lusknutím prsta si spomenul na tú ženu! Ženu, ktorej meno nepoznal, ale rád by jej oplatil to, ako šikovne a skúsene ho oklamala. 

Možno mu aj prebehlo mysľou, že by sa mal vrátiť domov a odpočinúť si, ale jeho lovecké pudy boli neporovnateľne silnejšie. Starostlivo nasledoval onú ženu, čo najnenápadnejšie, a dával si na tom sakra záležať. Pravdepodobne ho ani tak neviedla túžba po pomste, ako dychtivosť spoznať tú rafinovanú predstaviteľku - vraj krehkého pohlavia. 

Ak by sa raz rozhodol oženiť, hľadal by prinajmenšom rovnako prefíkanú a odvážnu ženu. 

Prešli niekoľko desiatok metrov, kým sa Simon nespamätal priamo pred divadlom Classic hall. Pozrime že!

Začudoval sa. Pohladil si jemné strnisko a chvíľu bol nútený zostať stáť na rohu, aby nevzbudil prílišnú pozornosť. Zato si vychutnával pohľad na genialitu onej ženy, ktorej sa podarilo využiť vlastnú šikovnosť a prešmyknúť sa priamo dnu. Takmer sa z chuti rozosmial. Ani sám by to nezvládol omnoho lepšie. 

A nemýlil sa. Takmer ihneď pri vstupe bol konfrontovaný mužom s akýmsi hodnostným označením s priveľmi bujarými predstavami o spravodlivosti fungovania sveta. Rázne založené ruky za chrbtom a strohý výraz tváre mu slúžili ku cti. Ale ani jedno nemohlo oklamať a zviezť z cesty vychýreného podvodníka. Simon hneď v prvom okamihu zbadal chvejúce sa viečko mladého muža. Prezradil mu tým bez jediného slova, že sa jedná o človeka s krátkym pôsobením v službe, s prinízkym sebavedomím, aby mohol vzdorovať tomu Simonovmu. Ten sa len lišiacky usmial a niekoľkými vetami muža zneistil natoľko, že bol vpustený dnu bez ďalších zbytočných okolkov. 

Vstupná hala, v ktorej sa ocitol, zívala prázdnotou. A to by Simon tak rád poznal zámer sledovanej dámy navštíviť toto kultúrou naplnené miesto. Predstava, že by si jednoducho prišla pozrieť divadelné predstavenie, mu príliš nedávala zmysel. Nezapadala do žiadnej logickej skladačky, čo ho úporne poháňalo v pátraní ďalej. 

Obozretne prechádzal rôznymi chodbami so zavretými dverami, ktoré sa i on desil otvoriť. Tajomstvá divadla, rôzne herečky a ich aféry, ho v danej chvíli nelákali. Hľadanú ženu tu však nenašiel, čo ho uviedlo do značného sklamania. Vrátil sa teda naspäť do haly a po elegantnom fialovom koberci rytmicky vybehol schody nahor. 

Zamieril si to priamo do sály, kde sa odohrávalo samotné divadelné predstavenie. Nebol však natoľko trúfalý ani drzý,, aby narušil rodinnú či intímnu atmosféru neznámych ľudí, na ktoromsi balkóne. Stačila mu spodná lóža a ostrý zrak, ktorý mu našťastie ešte nadmieru slúžil. Naskytol sa ale problém tkvejúci v tom, že v jadre celého zaujatého hľadania, s cieľom zamestnať vlastnú myseľ, zabudol na fakt, že tak celkom presne nevie, ako tá neznáma dáma vyzerá. No adrenalín v krvi a prebudené nervové bunky pracujúce na plné obrátky ho odhodlane presviedčali, že v kritickom momente by ju spoznal. 

A v sekunde splynutia ich pier, by neomylne vedel, že je to ona. Nie že by sa teraz chystal pobozkať väčšinu dám v sále. I on, Simon White, má svoje hranice, ktoré nehodlá prekročiť.

Čo najtichšie sa usadil na voľné miesto v najhoršom možnom uhle smerujúcom na javisko, no absolútne obstojnom, čo sa týkalo jeho zábavky. Očami pozorne blúdil zo strany na stranu a zameriaval. Občas sa mu podarilo zachytiť zopár známych tvárí, ktoré rovnako ako on blúdili pohľadom po sále a kriticky hodnotili každý, i ten najmenší prehrešok voči móde, či len tak pochabo šírili rôzne iné klebety. 

Dejstvo sa pomaly blížilo ku koncu a on nebol ani najmenej úspešný vo svojom hľadaní. Nálada mu razom klesla a začínal sa cítiť otupne. Sklamanie mu preniklo až do špiku kostí. Naposledy pohľadom prešiel zľava doprava, no na nič podozrivé nenarazil. 

Opona sa stiahla, čím dala krátke zbohom divadelnej hre a aspoň takýmto spôsobom dopriala svojim verným pozorovateľom nie dlhú prestávku. Mnohí sa v tom momente začali dvíhať zo svojich miest s hlasnou vravou. Gentlemani si s radosťou ponaťahujú skrehnuté kosti a dámy sa rady osviežia závanom čerstvého vzduchu. 

To bola nepochybne Simonova posledná šanca. Musel dúfať, že i žena, ktorú tak starostlivo sledoval až sem, dostala rovnaký nápad a on na ňu narazí uprostred mohutného davu ľudí rôzneho postavenia. Sám sa nimi predieral v snahe dostať sa na pokojnejšie miesto s dobrým výhľadom. 

Bolo by sa mu to aj podarilo, keby sa nemusel vyhýbať samotnému čertovi. 

Klobúk, ktorý dovtedy zvieral v ruke, si narazil na hlavu a ihneď sa od onej skupinky ľudí odvrátil. Nebyť jeho pohotového zásahu, vpadol by rovno do pazúrov Rossettinho manžela, a presne tomu sa chcel po celý čas vyhnúť. Nebolo mu umožnené ani vyrieknuť spŕšku nadávok, pretože by bol v tom momente pod paľbou konfrontácie.

Napochytre sa pokúšal vybojovať si voľnú cestu až k samotnému východu a vypariť sa ako duch. To mu však ako na potvoru nevyšlo. Musel teda zahnúť do známej uličky, ktorú prehľadával ako prvú, a dúfať, že aspoň jedny dvere budú skutočne otvorené. Teraz by dal aj vlastnú košeľu za to, aby neboli zamknuté, hoci by sa tam nachádzal hocikto v hocijakej, vari i inkriminovanej situácií. 

Vybral si nenápadné dvere a prudko nimi trhol. Nič sa nestalo. Narazili na zámok a zostali poslušne zamknuté. 

S nádejou skúsil dvere na pravo od nich. Našťastie tie nevzbudzovali odpor a pokorne sa otvorili. Simon vkĺzol dnu tak rýchlo, až si takmer zasekol vlajúci koniec žaketu. Vydýchol si a pomaly sa poobzeral. Ocitol sa v úzkej a rovnako krátkej štvorcovej miestnosti, ktorá slúžila pravdepodobne ako sklad kostýmov, kulís, či iného potrebného náradia. 

V tom, v hlasoch ozývajúcich sa z chodby, ktorou ešte pred sekundou plápolal, rozoznal znenie vlastného mena. Až ho striaslo! Opäť sa mu neopísateľnou náhodou podarilo vyhnúť sa povinnosti. Tak tomu bolo doposiaľ vždy, no zabudol na fakt, že daný problém ho zakaždým dobehol ako prudká smršť. Simon žiaľ vedel, že ani tentokrát tomu nebude inak. Pokúsil sa spomaliť rytmus splašene bijúceho srdca, aby počul, kedy sa prestávka skončí a on bude môcť v pokoji opustiť divadlo a pobrať sa nocou až k domu. 

Ani by mu len nenapadlo, že práve v tejto drobnej kutici umiestnenej mimo všetkého diania, priam určenej na úkryt, volajúcej po opustenosti a pokoji, narazí na svoju myšku. Už ani nedúfal, bol zmierený a túžobne očakával svoj návrat domov, vychladenú Cherry a mäkké prístavisko postele. 

Miesto toho sa však otvorili dvere, a ktosi nenápadne, no rázne a rovnako napochytre ako Simon, vošiel dnu. Táto osoba narazila priamo do muža, už stojaceho vo vnútri, a od ľaku takmer vypískla. Zastavila ju v tom len dômyselnosť Simona Whitea, ktorý bol síce rovnako prekvapený, ale dokázal tomu ešte v poslednej chvíli zabrániť prikrytím úst svojho hosťa. Rozhodne nemal v pláne upozorňovať na seba v útrobách vlastnej skrýše. Tobôž to nemal za potreby dovoliť niekomu ďalšiemu, ktorý musel práve v rovnakom čase hľadať útočisko a nájsť ho na rovnakom mieste ako on!

„Psst!” zahriakol ju mäkkým tlmeným hlasom. 

Trvalo len niekoľko sekúnd, kým sa obaja spamätali. Simon oslobodil svojho hosťa od zovretia, no neprestával hľadieť do tých nejasných škoricových očí, naplnených nehou. Myseľ mu pracovala na plné obrátky a spájala jednotlivé časti skladačky dokopy. Obočie sa mu nebezpečne dvíhalo, čelo sa mu nepekne mraštilo, no zároveň mu trhalo kútikmi úst. 

„To nemyslíte vážne, slečna Adlyn Blackbournová!” 

Zatiahol pološeptom, aby ich nepočul nik iný. Vôbec si nepripadal hrozivý či nebezpečný, lež nadmieru prekvapený z okolností ich stretu a uvedomenia si pravdy. Takmer ho to celé rozosmialo. Takmer! 

Spomínal si ako krehko a nevinne na neho pôsobila, keď sa stretli po prvý krát. No spôsob, akým mu bozk opätovala v ten večer pod rúškom noci mu prezrádzal, že sa vie pomerne ľahko premeniť na ženu plnú vášne. Spôsob akým prijímala rozkoš, ako jej dovolila prenikať a prúdiť ňou!

Ani nezbadal kedy sa jej telo rozochvelo. Žeby voči nemu pociťovala strach? Ak aj áno, ak sa naozaj desila jeho správania po jej odhalení, zostala stáť pevne a odhodlane. Možno len ostražitosť v jej tvári prezrádzala možnú prítomnosť obáv. 

„Takže, ak ma zmysly neklamú, boli ste to vy, kto sa so mnou bozkával na pozadí jasných hviezd!” 

Pomaly vyslovoval každé jedno slovo, zámerne ju provokujúc. Hral sa s ňou a nesmierne ho to bavilo. Dokonca i mierna bodavá bolesť v ramene celkom zmizla. Zostali len oni dvaja - skrytí pred zrakom ľudí, tvárami hrozivo blízko seba. 

„Ja som sa s vami nebozkávala,” namietala.

„A to som bol v domnení, že sa mi s vami spájajú len príslovečne božské veci.” 

Naťahoval ju ako strunu na husliach a sledoval ako jej oči naberajú podstatne tmavší odtieň a pery sa sťahujú do prísnej linky. Neuhla však pohľadom, i keď bolo Simonovi jasné, že sa musí cítiť nanajvýš nepohodlne, a pravdupovediac mnoho dám by sa v rovnakej situácii nezachovalo tak tvrdohlavo ako ona. Bolo nad Slnko jasné, že nehodlá ustúpiť z tohto boja. Na to vnímala celý incident až príliš vážne, na rozdiel od neho, ktorý si mohol dovoliť hľadieť na ňu zhora a zabávať sa. 

„Musím však uznať, že ste ma prekvapili. Dokázali ste ma priam bezchybne oklamať a príučka, ktorú ste mi dali - na tú jednoducho nemôžem zabudnúť!” 

„Dostali ste len to, čo ste si zaslúžili, pane.” 

„Takže priznávate, že ste to boli vy!” 

Nepochyboval o tom, ako by aj mohol?! Pod svetlom drobnej lampy postupne rozpoznával kontúry jej tváre i nezameniteľnú vôňu, ktorá ju sprevádzala. Áno, ona bola tou ženou, ktorú stretol v klube, a ktorá mala byť jeho víťazstvom. No miesto sladkej odmeny prišlo trpké sklamanie v podobe frustrujúcej skúsenosti. Avšak napriek všetkej domýšľavosti a schopnosti skladať detaily v zmysluplný celok, nebyť dnešného stretu, nikdy by neprišiel na to, že tou ženou je Adlyn Blackbournová. 

Tá Adlyn Blackbournová, ktorej servítku zachránil pred nezbedným vetrom - tá istá, ktorá sa červenala, keď jej chrbtom ruky prechádzal po hladkej pleti od očí až ku kútiku pier. 

Úctyhodná dáma, ktorá by sa podľa všetkého mala vyhýbať škandalóznym stretnutiam so škandalóznymi mužmi. A fakt, že sa ocitli spolu za zavretými dverami v prítmí drobnej izbietky, istotne ničomu nepomáhal.

„Nemáte jediný dôkaz, a teda ani právo ma falošne obviniť, pane.” 

„Pre vás len Simon, drahá.” 

Zachmúrila sa a zťažka si vzdychla. No stále bola pripravená oponovať mu a nenechať ho vyhrať v slovnom prekáraní. 

„Pred kým sa ukrývate?” 

Všimol si drobnú vrásku zdobiacu jej čelo. A keď sa mu otočila chrbtom v snahe skryť svoje rozpaky, vedel, že by sa mal k nej správať o čosi vľúdnejšie. Na počkanie neponúkal pomocnú ruku, možno práve preto by tento jediný krát mohol urobiť výnimku. Pravdou bolo, že mal omnoho viac skúseností s ocitaním sa v zapeklitých situáciách než ona. A ak ju odtiaľto nepozorovane nedostane do bezpečia, pravdepodobne sa stane obeťou nepekných klebiet. Ale jeho počiny rozhodne neboli nezištné. Do dnešného dňa totiž nepoznal ženu, ktorá by okrem krásy ovplývala aj znamenitou inteligenciou. A preto jej prítomnosť pre neho nebola trestom, práve naopak. 

„A pred kým sa ukrývate vy? Opäť ste niekomu stúpili na odtlak?” 

Simonovo rameno sa ako na zavolanie ozvalo nepríjemnou pulzujúcou bolesťou. Možno sa už pridlho zdržiaval mimo svojho obydlia, navyše v tesnom žakete, ktorý citeľne priliehal na obviazanú ranu. 

„Možno ma sem osud zaviedol vďaka svojej trúfalosti, aby som mal tú česť odhaliť, kto v skutočnosti ste.” 

Prudko sa k nemu otočila so znepokojeným výrazom na tvári, ale keď preskúmala Simonovu pobavenú tvár, krátko sa usmiala. Bol to prchavý okamžik, no mal v sebe zvláštnu iskru. A bol len krôčikom k ozajstnému smiechu. Veď to bolo celkom absurdné, aby sa stretli tak nečakane a predovšetkým na takom Bohom zabudnutom mieste. 

„Nemôžem vám to povedať, smiali by ste sa mojej pochabosti.” 

„V takom prípade vám ani ja nemôžem prezradiť svoje tajomstvo,” Simon videl ako si sklamane zahryzla do pery a bojovala s nutkaním prinútiť ho prezradiť svoj príbeh, „mali by sme radšej popremýšľať ako sa odtiaľto nepozorovane dostaneme.”

„Výnimočne s vami súhlasím. Možno, ak by sa vám podarilo byť aspoň chvíľu ticho, mohla by som zistiť či sa už prestávka skončila a ľudia sa pobrali opäť na svoje miesta zaujato sledovať divadelné predstavenie.” 

Simon nemohol uveriť vlastným ušiam. Vekový rozdiel medzi ním a slečnou Adlyn nepochybne prevŕšil hranicu desiatich rokov, ba s veľkou pravdepodobnosťou dosiahol métu i pätnástich, no i tak ho dokázala svojou veľkoleposťou umlčať behom niekoľkých sekúnd. Pozoroval ju s poklesnutými viečkami, vďaka čomu mal zcela znudený výraz tváre. Vo vrecku vesty ho totiž hrialo čosi, čo by im prácu niekoľkonásobne uľahčilo a dokonca by sa nemuseli uchýliť k detinským praktikám. Vreckové hodinky predstavovali triumf v jeho rukáve.

„Zistili ste niečo, Adlyn?” otázal sa celkom pokojne a vyrovnane.

„Prisahám, že dýchate tak hlasno, že to prevŕšilo všetky ostatné zvuky.” 

Výrazne mu šklbalo kútikmi úst. Dopekla, veď on sa s ňou vôbec nechcel rozlúčiť!

„Pozrite sa, toto vyrieši náš problém.”

Otočila sa k nemu tak prudko, až sa jej lemom šiat podarilo zvýriť všade prítomný prach. Od prekvapenia vytreštila oči.

„Vy jeden… darebák, prečo ste to nepovedali skôr?” 

„Asi preto, že som si chcel vychutnať práve túto vašu reakciu, snáď sa na mňa za to nenahneváte.” 

„Obávam sa, že by to nemalo žiadny efekt, pane.” 

„To máte pravdu. Pozrite, už päť minút by malo prebiehať tretie dejstvo. Choďte teda prvá a ja počkám, no bol by som veľmi rád, keby som vám smel zavolať bričku, mylady. Spal by som oveľa pokojnejšie.” 

„Máte pocit, že to nedokážem sama?” 

Oborila sa na neho s vervou, jej vlastnou. Nesúhlasne pokrútil hlavou a vystretú ruku namieril k zatvoreným dverám. Mal totiž pocit, že ak ihneď neopustí ten skromný priestor, ktorý zdieľali už niekoľko dlhých minút, neovládne sa a skončí prisatý na jej sladkých perách. 

Všimol si jej mierne pobúrený pohľad, ktorým ho starostlivo prebodla, tesne predtým ako s najvyšším stupňom obozretnosti pohla klučkou dvier, vyšla do prítmia chodby a jeho zanechala v mučivom prázdne. Na zopár krátkych sekúnd prekvapivo intenzívne pocítil jej neprítomnosť, no pocit skľúčenosti rýchlo vystriedala úľava. Musel vzdať úprimnú vďaku šťastene za to, že ho ani tentokrát neopustila a umožnila mu vyhnúť sa stretu s nemenovaným manželom dámy, s ktorou sa žiaľ, iba krátku chvíľu smel venovať povestným radovánkam. 

Ešte zdanlivo dlhú dobu hľadel neprítomne na miesto, kde predtým stála Adlyn, kým sa vydal v jej šľapajách. Chvíľu naozaj túžil po tom, aby ju mohol odprevadiť, či dozvedieť sa o nej viac. Predovšetkým zistiť príčinu toho pochabého kúsku, ktorého sa rovnako ako on dopustila. Pri ňom to nebolo nič nezvyčajné. Zatiaľ však nezažil, aby niekto ovplýval toľkým tajomnom. Fascinovali ho otázniky, ktoré sa pri nej nenápadne vynárali každým stretnutím. Zamračil sa a napravil si ľahkovážne zachumlanú látku, ktorá mala pripomínať viazanku, v skutočnosti však pôsobila žalostne. 

Nemal rád nevyriešené hádanky. Záhady či taje bez zdanlivých odpovedí. Rozhodne v sebe nemohol zaprieť krv rodiny Whiteovcov. Záľubu v riešeniach rébusov mali všetci súrodenci rovnakú. 

… 

„Tak predsa ste sa ku mne rozhodli zachovať tak láskavo a vyhovieť mojej tak okatej prosbe stráviť vo vašej prítomnosti ešte nejaký čas?” 

Sebaisto prekročil prah divadla Classic hall a rozhodnými krokmi si to namieril priamo k dáme postávajúcej na okraji cesty, zúfalo čakajúcej na najbližšiu bričku. Nemal pochyby o tom, že to bola práve Adlyn. Napokon nezabudol na fakt, že zohnať dopravný prostriedok po západe Slnka predstavovalo nadľudský výkon a celú hŕbu šťastia. A teda pravdepodobnosť sa takmer s istotou rovnala nule, za čo Simon uznanlivo pridal ďalší bod osudu za jeho zhovievavosť k jeho vlastným želaniam - aspoň pre tentokrát. 

„Takže žiadnu šancu nepripisujete tomu, že je neskorý večer a ja som len úbohá žena a nie dokonale strojený gentleman s plným vreckom peňazí?” 

Inú, menej štipľavú odpoveď popravde ani neočakával. A zistenie, že mu jeho predpoklad opäť vyšiel, ho hrial na srdci. Nepochybne sa nemusel obávať toho, že by sa cestou nudil, tak ako tomu bolo predtým než stretol túto neuveriteľne zádrapčivú ženu. 

„Rád vám ponúknem svoje peniaze, mylady, avšak zaiste máte už v tejto chvíli naporúdzi niekoľko vierohodných odpovedí, prečo by ste ich nemohli prijať, pravdaže. Takže si túto zbytočnosť s vaším dovolením odpustím.” 

„Ako myslíte, pán White. Presvedčili ste ma - pôjdem pešo. Rovnako tak ako som sem prišla. Pekný večer.” 

Všimol si, že rezolútne zdvihla bradu, no vôbec nepôsobila pyšne, ako by sa mohol nazdávať. 

„Slečna Adlyn, môžete mnou pohŕdať, ale doprajte môjmu svedomiu pokoj. Dovoľte mi odprevadiť vás, nemusíte so mnou viesť ani len zdvorilostnú konverzáciu, ak nebudete chcieť.” 

Niekoľkými svižnými krokmi ju predišiel a očami krištáľovo modrými ju pokorne žiadal o súhlas. Bavilo ho to čím ďalej tým viac. No zároveň cítil, že balansuje na veľmi tenkom ľade. Zahrávať sa s Adlyn Blackbournovou, ženou mnohých tvári, pričom každá v sebe skrývala zopár tajomstiev a veľa pôvabu, sa nevyplácalo - to mal už tú česť pocítiť na vlastnej koži. Presnejšie povedané na určitej časti vlastného tela. 

„Vy sa nedáte len tak odradiť, však? Ste zvyknutý vyhrávať a dostať všetko, čo chcete!” 

Jej protest postupne strácal na skalopevnosti. Akoby sa ponárala sama do seba. Tuho premýšľala nad niečím, čo jej nedalo spať a bolo dôvodom jej ďalšieho nočného dobrodružstva. Simon nemal v úmysle nechať sa stiahnuť do melanchólie, no jeho zvedavosť na neho uplietla bič a nedovolila mu zutekať z bojiska. 

Búrlivé roky hýrenia mal už nepochybne za sebou, možno by sa pre zmenu mohol stiahnuť do úzadia. Predsa mu už jeho starý život neprinášal uspokojenie ako kedysi. Nastal čas vykročiť z toho bludného kruhu. 

„Máte pravdu. A práve vďaka tomu sa mi podarilo dostať vás z tej nepohodlnej situácie v divadle. Ďakovať mi nemusíte.” 

„Ani som to nemala v úmysle. Mám dosť rokov na to, aby som si poradila aj sama!” 

„Vždy ste taká prísna na mužskú spoločnosť, alebo sa smiem považovať za výnimku?” 

„Máte o sebe privysokú mienku, vážený pane.” 

Kráčali blízko seba a vzájomne si užívali rozšafné pohládzanie letného vánku. 

Ani si len neuvedomovali, akú dlhú cestu spoločne prešli zahĺbení do rozhovoru, ktorý by sa síce dal označiť ako škádlenie bez hlbšieho zmyslu, ale možno práve to obaja potrebovali. Spoločne uniknúť pred vážnosťou a problémami sveta. Ak sa ich už človek nemôže zbaviť, nie je na škodu si ich aspoň na chvíľu odložiť, kdesi do úzadia. 

„Čo sa vám naozaj stalo s tým ramenom?” 

„Vidím, že prahnete po odpovediach aspoň tak ako ja sám.” 

Šibalsky sa pousmial a rozhodol využiť túto jej vlastnosť, ktorou ovplýval i on, vo svoj prospech. Nikdy neposkytol niečo len tak, bez toho, aby očakával protislužbu. 

„Nuže, ak chcete poznať odpoveď, takisto si nárokujem právo na položenie jednej otázky a očakávam na ňu aj odpoveď, pravdaže.” 

Všimol si ako k nemu stočila hlavu. Jediné čo ho štvalo, bolo nedostatočné osvetlenie miesta, ktorým prechádzali. Jej pobúrený a zároveň prekvapený výraz by určite stál za to. 

„Ak inak nedáte.” 

Súhlasila, no s typickou obozretnosťou. Momentálne mu ani tak nezáležalo na pravdivej odpovedi, ako na tom, že prijala jeho zádrapčivú ponuku. Navyše klamstvo by rozoznal snáď i so zapchatými ušami a zakrytými očami. 

„Podcenil som svojho protivníka v šerme. Povedzme, že sa nejednalo zrovna o priateľský zápas, ale nebolo to ani nič dramatické. Išlo iba o dokazovanie si mužskej dominancie a postavenia.” 

„Viem si predstaviť, ako veľmi muselo utrpieť vaše ego.” 

Skutočne tomu tak bolo. Ak existovalo niečo, čo nemohol vystáť a spôsobovalo mu hlavybôl, v jeho prípade to nepochybne bola prehra. V živote sa musel pretĺkať sám a posledné na čom záležalo, bolo akým spôsobom. Ak aj niekedy vlastnil čosi ako svedomie, ten tichý hlások, ktorý nás robí lepšími, veľmi rýchlo ho musel umlčať. V živote sa za chyby, a teda prehry, platilo neúprosne vysokou čiastkou. Prakticky na ničom inom nezáležalo, ak ste chceli prežiť, museli ste bojovať zubami nechtami. No práve v tejto chvíli si začínal uvedomovať, že ho to napĺňalo len pramálo. 

Možno viesť rozhovor o žltých kvetoch nemusí byť vždy nudné či priam otravné a zadúšajúce. Hlavne, ak máte vedľa seba nie len očarujúco krásnu, ale aj nebezpečne duchaplnú ženu. 

„A vaše tajomstvo, mylady?” 

Otázal sa s úprimným záujmom a prahnutím po odpovedi.

„Dohoda je dohoda,” povzdychla si a Simon opäť pobadal akúsi odovzdanosť v jej hlase, zapríčinenú zcela niečím iným než neochotou odpovedať. 

„Potrebovala som si vyvetrať hlavu, utriediť myšlienky a vychutnať pocit ukradnutej slobody. Ani neviem ako a ocitla som sa pred divadlom, vtedy mi to prišiel ako dobrý nápad, až pokým som vo vnútri nezahliadla svoju tetu. Je to láskavá bytosť a ja ju mám úprimne rada, avšak nikto nemohol vedieť o tom, že som vyšla medzi ľudí takto neskoro v noci a celkom sama, bez doprovodu.” 

Jej odpoveď mu dávala zmysel, ale nemohol sa ubrániť pocitu, že mu povedala iba ňou vybranú časť - vhodnú pre jeho uši. 

„Pre koho sa trápite, Adlyn?” 

Nemal žiadne právo položiť ďalšiu otázku, takisto neexistoval žiadny dôvod prečo by ho to malo zaujímať, a predsa sa počul vysloviť tú vetu s otáznikom na konci. 

„Myslím, že tú osobu čoskoro spoznáte.” 

Simon sa strhol a prudko pozrel pred seba - smerom ktorým neprítomne hľadela aj Adlyn. Nevšimol si kedy prišli až na štrkovú cestu zvažujúcu sa priamo k skromne, za to elegantne pôsobiacemu domu, ktorý bol s veľkou pravdepodobnosťou dočasným domovom jeho spoločníčky. A už vôbec mu až do tejto chvíle nepadol pohľad na tmavú siluetu vzpriamenej postavy, kráčajúcu priamo k nim. 

Samozrejme, nemohol dúfať, že si ho silueta neznámej osoby nevšimla a on by sa mohol nepozorovane vypariť. Dokonca sa v tesnej blízkosti nenachádzal ani ker, ktorý by ho prichýlil. Neostávalo mu teda iné, len sa pripraviť na otvorenú konfrontáciu, ktorá ako vycítil z vypätej situácie, nepochybne hrozila. 

Muž veľmi ráznym krokom skracoval vzdialenosť, ktorá ich tak milosrdne oddeľovala. 

„Ak by som už nemala tú príležitosť - ďakujem vám za spoločnosť.” 

Prívetivo sa na neho usmiala a napravila si zvršok, ktorý jej medzičasom mierne skĺzol z ramien. 

„Som rada, že si ešte neodišiel, braček. Ďakujem ti, že si ma prišiel tak pohotovo odprevadiť.” 

„Simon White, však?” 

Neznámy muž scela zámerne prepočul pichľavé slová vlastnej sestry a neochotne nasmeroval svoju pozornosť na Simona. V hlase sa mu odrážala číra zaujatosť. 

„Som polichotený, že vám moje meno nie je neznáme. Avšak to vaše mi popravde uniká.” 

„Kapitán Marsei Blackbourne.” 

Odsekol muž úsečne a nevraživo zatínal ruky v päsť. Očividne mu na sestre záležalo a dbal o jej blaho. Teraz už Simon pochopil do očí bijúcim náväznostiam i planej túžbe Adlyn po chvíle samoty. 

Takisto bolo zrejmé, že jeho prítomnosť nie je žiadúca. 

„Bolo mi cťou. Teraz by som sa už mal porúčať, všakže?” 

„Presne tak, pane.” 

Simon neohrabane kývol na pozdrav slečne Adlyn i kapitánovi Blackbournovi, ktorý ho medzičasom netrpezlivo prepaľoval pohľadom. Prísnosť z neho vyžarovala na niekoľko metrov a odpudzovala všetko, čo sa mohlo považovať za živé. Alebo sa za jeho nevraživým správaním skrývala práve Simonova hanebná povesť, ktorá ho nasledovala ako vlastný tieň kamkoľvek sa pohol?

Tak či onak mal narozdiel od toho nasadeného vojačika v sebe aspoň toľko galantnosti, aby mu venoval zdvorilostný úklon hlavy pri rozlúčke. Jemu sa však dostalo len otravnému zazeraniu, ktoré naštrbilo pilier jeho pýchy, a to sa jeho sestry ani len nedotkol. Celkom otrávený z predchádzajúcich udalostí si to razil tou najkratšou možnou cestou domov, k pohodliu vlastnej postele, zaprisahávajúc sa, že ďalší deň radšej nevylezie z jej úskalí, aby sa ušetril podobných neradostných stretov. A rozhodne, za žiadnych okolností, nebude riešiť záhady obklopujúce čarovné ženy s ohnivými vlasmi a vyhradenými názormi - tobôž nie, ak sa nachádzajú pod záštitou starších bratov!