„Každá žena chce muža, ktorý bude o ňu bojovať."

Adlyn snívala o mnohých veciach. Fantáziu mala bohatú a do značnej miery vycibrenú. No disponavala i poriadnou dávkou tvrdohlavosti, odhodlania a odvahy. A práve tieto vlastnosti, ktorými sa tak nesmierne vyznačovala, ju zakaždým vymanili z nečinnosti. Snívať je krásne, ale človeku to predsa nemôže stačiť! Musí zobrať opraty do vlastných rúk a pričiniť sa o splnenie tých snov. Až potom si vás osud všimne a pomôže vám.

Adlyn si bola toho plne vedomá. Stačilo tak málo. Na krátky čas opustiť rodný dom a navštíviť nové mesto. Sotva prešlo niekoľko dní a všetko sa dalo do pohybu. Menilo sa a ona spolu s tým. Spoznala Simona. Od ich prvého stretnutia mu venovala veľa myšlienok, z ktorých málo bolo lichotivých. Napriek tomu sa našli také, ktoré statočne menili jej sebazaprenie vzdorovať jeho neodbytnosti. Statočne sa mu darilo dobývať jej srdce bez toho, aby si to uvedomoval. I ona to takmer prehliadla. Ale nemohla už viac presviedčať samú seba, že o toho nenapraviteľného muža nestojí, pretože to nebola pravda. A preto, keď sa stretli pri svite mesiaca, hviezd a lúčov lampášov, rozhodla sa dať im šancu. Aj napriek vedomiu, že potrvá dlho, kým sa dokonale spoznajú a nájdu vzájomné súznenie. Bola mladá, milovala dobrodružstvá, ľúbila ho a videla, že i on ľúbi ju, a to jej na začiatok stačilo.

Klamala by, keby povedala, že nemala pochybnosti, či obavy. Neraz sa v nervozite pýtala, či sa rozhodla správne, či to neoľutuje. Možno si odhryzla priveľké sústo, ktoré jej môže ublížiť. Ale kým bola ona, aby sa bála utrpenia ešte skôr, akoby vôbec prišlo. Nie! Tak ako bojovala o Simona v dome jeho otca, keď sa javil opäť chladný a nedostupný, tak o neho - jeho dušu, bude bojovať do konca svojho života. Bude bojovať aj o jeho lásku, ak to bude potrebné.

Veľmi dobre si spomínala na tieto ťažké chvíle - vnútorné monológy, keď v krásnych svadobných šatách mala prejsť uličkou kostola plného nedočkavých hostí. Už len tá predstava v nej vtedy spustila lavínu hrôzostrašnej paniky.

Všetko bolo vyzdobené v elegantnom čistom štýle. Veľkolepé a premyslené do dokonalosti. Už chýbala len ona - dlho očakávaná nevesta. A možno ženích, ak sa rozhodol neuniesť ten nával zodpovednosti a nátlak okolia. Adlyn sa roztriasla na celom tele.

Panebože, čo by urobila, keby tam Simon nebol? Ten pocit si nedokázala vybaviť a ani sa o to nepokúšala. No kdesi v podvedomí ju táto nevedomosť tažila nie ako balvan, ale rovno celá skala. Tušila však, že sa môže spoľahnúť na jeho brata Patricka spolu s manželkou Grace. Tí sa istotne postarali o to, aby ho bezpečne dopravili do kostola a uistili sa, že sa odtiaľ pod určitou zámienkou nevytratí ako duch.

Adlyn sa však cítila neisto aj z neprítomnosti svojho brata, ktorý ju mal doprovodiť k oltáru. Nechcela si ani len predstaviť, čo by urobila keby neprišiel. Nielen, že by tým spôsobila rozruch a hostia by ihneď začala spriadať rôzne katastrofické scenáre, ale predovšetkým by jej to prišlo veľmi ľúto. Takmer by jej to zlomilo srdce. Tento deň by pre ňu mal byť jedným z najdôležitejších v živote, no bez Marseia by to tak nebolo ani náhodou. Len on ju dokázal upokojiť a rozosmiať aj napriek vypätiu, ktoré pociťovala.

Chveli sa jej vnútornosti a ťažko sa jej dýchalo. Neprestajne opakovala prosbu, aby jej brat prišiel v poriadku a čo najskôr. A našťastie sa jej to vyplnilo. Zjavil sa koč uháňajúci nebezpečnou rýchlosťou do zákruty pred kostolom. Adlyn v tom okamihu padol balvan zo srdca. Zaplavila ju vlna úľavy a potechy. Konečne nebola sama vydaná na pospas usudu. Hrdo sa vystrela a žiarivo sa usmiala na svojho brata. Chvíľu sa tváril tajomne, no vzápätí sa i on pousmial a elegantne jej nastavil rameno, aby ju mohol so všetkou gráciou odviesť až pred oltár. K svojmu budúcemu manželovi Simonovi. Ach, ako sa len Aldyn roztriasla dojatím a pýchou, keď si spomenula na bratove vyhrážky a vojensky prísnu kamennú tvár s akou sa obracal k jej snúbencovi.

Prirodzene, že sa Marsei o ňu bál. Bola predsa jeho jediná sestra. Krehká a zraniteľná. Aj Adlyn sa bála. Zároveň však bola i vzrušená. Z nového začiatku, z poznávania Simona, zo zážitkov, ktoré spolu prežijú.

A teraz nemohla byť šťastnejšia. Pretože ak by bola, musela by vlastniť krídla a plachtiť na oblohe priam s posvätnou blaženosťou. Vlastnila nádherné spomienky, ale až keď sa odhodlala pootvoriť oči, celkom nenápadne, a uvidela aj cez drobnú škáročku Simonovu pokojnú a vyrovnanú tvár, utvrdila sa v tom, že až on je jej skutočným pokladom.

Hocikedy, keď sa na neho pozrela, či sa ocitla v jeho tesnej blízkosti, vnímala jeho príťažlivosť, ktorej sa len ťažko dalo odolať. Predsa sa o to pokúšala, a predsa sa jej to nepodarilo. No keby bola niekedy predtým svedkom toho, ako sa oddáva spánku a na tvári mu tróni anjelská nevinnosť, podľahla by hneď v tom momente. Kto by na jej mieste povedal, že ten muž bol a stále miestami je diablom v ľudskej koži? Minimálne sa o tom presvedčila, keď ju poľahky len vlastným pohľadom zvodcu presvedčil, aby svoje manželstvo zpečatili na hutnej, no pohodlnej a nádherne jemnej kožušine v žiare tepla kozubu.

Simon sa netajil tým, že je schopným milencom, avšak to, čoho sa jej dostalo, sa nedalo opísať slovami. S ním sa nebála nepohodlia, ani prípadnej bolesti. Oddala sa mu s bezpodmienečnou dôverou. Veľmi dobre vedel, čo robí. Dal si záležať na tom, aby bola spokojná. Celkom nesebecky. Celé milovanie sa nieslo v duchu jemnosti, nežnôstok a súcitu. Len pre ňu. Lenže ona chcela spoznať všetky jeho tváre. A zároveň odhaliť i svoje skryté zákutia a túžby. Chcela vyskúšať viac, vziať si všetko, čo milovanie ponúkalo. Tešila sa na nespútanosť, divokosť i vášeň.

Prahla po explózií pocitov, extáze. Nemohla sa uspokojiť len s jedinou príchuťou, keď sa jej nanúkali ďalšie, omnoho vyberanejšie, lukratívnejšie a exotickejšie.

Ach, naozaj mu patrila! Telom, dušou i mysľou. Mala ho v sebe zakoreneného nech povedal, či urobil čokoľvek. Adlyn Blackbournová milovala toho naničhodníka. A čo ju poburovalo najviac - pomaly začínala milovať aj jeho chyby - bezstarostnosť, pýchu, tvrdohlavosť a pobavenie, s akým ju rád škádlil. Obávala sa, že práve tieto nedokonalosti ho robili pre ňu tak neodolateľným. Samozrejme, spolu so všetkým ostatným. Povzdychla si a tesnejšie sa k nemu privinula. Nemohla sa však ubrániť smiechu, keď si uvedomila, s akou geometrickou presnosťou sa ich telá prepletali a dokonale zapadali do seba.

„Čo to robíte, Adlyn?" zavrčal provokačne s očami žiadostivo upretými na jej plné pery.

Hravo sa usmiala a nežne ho pohladila po jemnom strnisku.

„Užívam si túto chvíľu a pohľad na vás, Simon," odpovedala mu rovnako dráždivo, ako sa on pozeral na ňu.

Tajil sa jej dych a netrpezlivo očakávala, čo sa bude diať. Utápala sa v jeho lagúnovo modrých očiach so šibalskou iskrou. Možno si to neuvedomoval, ale práve tie boli od začiatku jej slabosťou. Práve v nich sa totiž odrážalo spektrum jeho osobnosti. Nikde inde. Hrával rôzne hry, ako v divadle, ale oni ho prezradili. Stačilo sa len dobre sústrediť a hľadieť bez predsudkov.

„Dúfam, že sa ma nenabažíte do konca života, pretože ja vás určite nie, ani spolovice. Moja Afrodita."

Adlyn sa pri tom oslovení začervenala. Ale lichotilo jej. Bola spokojná a šťastná v náručí muža, ktorého si vyvolila, ktorý jej údery opätoval bozkami a podmanil si ju.

...

„Muž, ktorý neprešiel peklom svojich vlastných vášní, ich nikdy neprekoná."

Ako dlho Simonovi trvalo, kým si to uvedomil. Vyše tridsať rokov sa úspešne pokúšal presvedčiť sám seba, že mu na ničom a nikom nezáleží. V domnení, že jedine tak sa mu podarí vyhnúť sa nepohodliu, bolesti, či trápeniu. Nezatvrdil svoje srdce sťa kameň - nie to by nestačilo, pretože by stále vedel, že je tam, a že môže kedykoľvek zmäknúť. On sa rozhodol pre radikalnejšie riešenie. Robil všetko pre to, aby naň zabudol. Jednoducho ho vymazal. Úporne sa snažil, aby k nemu nič nepreniklo. Rovnako tak umlčal i svoje svedomie. Odmietal mu načúvať, práve naopak. Zakaždým urobil presne to, od čoho sa ho snažilo odhovoriť.

Správal sa nezodpovedne, bláznivo, ľahkovážne. Sebecky len bral, ako magnet si to priťahoval a hromadil. Napájal sa pôžitkom rozkoše, až pokým sa ňou celkom neopil. Vyhľadával lákadlá v podobe žien, alkoholu, hier a rôznych šarvátok. Zbabelo sa ničil, len aby prestal vnímať hodnoty dobra a zla.

Zabudol však, že nebude večne mladý. Navyše človek sa rýchlo nabaží. Sám to dobre vedel. Poznal, že nech robí čokoľvek, nestačí to. Presýtil sa opojnou márnivosťou a klesal na dno. A potom videl Patricka šťastného. Jeho to vzpružilo, zatiaľ čo Simon upadal. No bol zmierený. Koniec - koncov, všetko čo v živote robil, bola iba chabá náplasť na zakrytie svojej nenaplnenosti a bezcieľnosti. Keby nestretol Adlyn, ktorá ho oživila a ukázala mu inú cestu a možnosti, pravdepodobne by skončil ako troska.

Teraz to bolo celkom iné. Spoznával sám seba i Adlyn. A nenudil sa pri tom, pretože veľa vecí bolo pre neho celkom novým a nepoznaným, a musel sa s tým vyrovnať. Ohromovalo ho to, i desilo zároveň. Určite nebude mať čas, aby sa nudil. Rozhodli sa predsa bývať v tom temnom dome plnom desivých spomienok - zaberie veľa času, kým sa mu podarí premeniť ho. Už teraz sa tešil na výsledok a na dobrý pohárik Cherry, ktorý si dopraje spolu s Patrickom na klenutom balkóne. Pozve minimálne polovicu mesta, aby každý videl, kto sa stal novým majiteľom a ako sídlo zveladil. Pravdaže, bude mať po svojom boku krásnu manželku, rovnako ako v tejto chvíli.

Cítil na sebe jej zamyslený pohľad a snáď i uveličenie? Nemohol uveriť tomu, že žena, ktorá zanovito odolávala jeho čaru tvrdiac, že na ňom nie je absolútne nič, čo by ju priťahovalo, v tejto chvíli z neho nevie spustiť oči. Sám sa občas na ňu pozrel, ale len preto, aby sa ubezpečil, že je to naozaj ona a neopustila ho.

Ešte stále ho gniavili hrôzostrašné spomienky a predstavy na ich svadobný obrad. Stál tesne pred oltárom, v blízkosti kňaza a desiatkov párov očí zvedavých a nedočkavých ľudí. Po prvýkrát cítil skutočnú nervozitu. Nevedel, ako by mal správne stáť, či tváriť sa, aby pôsobil čo najprirodzenejšie a predovšetkým s nadhľadom, pre neho dosiaľ tak charakteristickým. Teraz bol fuč. Opovážil sa ho chladnokrvne zradiť a zanechať ho samého.

V ústach mu vyschlo a očami jastraba jatril po okolí. Musel sa tváriť ako odsúdený krátko pred popravou. Nebyť Patricka, ktorý sa do poslednej chvíle snažil odviezť jeho pozornosť, bol by zobral nohy na plecia a odkráčal. Alebo iným spôsobom sa zbavil tej tiesne. Hoci by bol nútený i zahrať vlastnú smrť. Na to tam však mal svoju sestru, ktorá by mu to divadlo neuverila a pokojne pred zrakmi všetkých prítomných by vytiahla kvety z vázy a obliala ho tou lichotivo čistou vodou. Mal to spočítané.

Preto sa radšej ani nepohol, nanajvýš prestupoval z nohy nohu. Umárala ho jediná otázka, ktorá nebola ani zďaleka neopodstatnená - nerozmyslela si to? Naozaj si je istá, že sa chce upísať práve jemu?

Simon si nebol istý. Skutočná rýchlosť plynutia času sa v jeho prípade miešala s tou zdanlivou. Ale i tak sa mu zdalo, že sa už dávno mala slávnostne zjaviť na prahu dvier spolu so svojím bratom. Zahryzol si do pery a pozrel sa na kríž na pravej strane oltára. Nikdy sa nemodlil, nedúfal, ani si nič neželal. A nezmení to ani teraz. Ale niekto predsa musel zasiahnuť, keď sa mu svet obrátil hore nohami. A možno sa len konečne napravil, našepkával mu tichý hlas svedomia.

Neubehol ani rok od Patrickovej svadby. Vtedy sa mračil a bez rozmyslu kriticky komentoval každú jednu banalitu. Všetko mu prišlo hrané, umelé a absurdné. Keby mu v ten deň niekto povedal, že i on bude patriť k tým klaunom, ktorý sa vložia do rúk jednej ženy, vysmial by ho. Bez pardónu. S takým bláznom by si ani za spoločný stôl nesadol. A predsa sa to práve teraz dialo. Neuveriteľné a tak skutočné, že to nemohol byť sen, ani nočná mora.

Na tvári sa mu perlil pot. Niekoľkokrát si napravil viazanku, golier košele i vlasy, kým ju konečne naozaj uvidel. Čakal, že bude roztrasená, neistá a plachá. Myslel si, že sa bude obzerať po okolí a čakať, kým ju niekto zachráni. Ale nestalo sa to. Adlyn kráčala hrdo, sebaisto a nadmieru výstredne sa na neho usmievala. Očividne sa i jej uľavilo, keď si uvedomila, že na ňu čaká.

Čaká na ženu svojho života. Neľutoval vôbec nič. Napokon, keby nebol takým opovážlivým pokušiteľom a vánok by tak dômyselne k nemu neodvial jej vreckovku, nestretol by sa s ňou. A to by ľutoval do konca svojho života. Ona totiž rozplynula prázdnotu v jeho živote a tele - vrátila mu srdce, ktoré ukryl kamsi do úzadia.

Nikdy jej to nebude môcť splatiť, ale bude sa o ňu starať a strážiť ju ako oko v hlave. Ak by to aj náhodou neurobil, kapitán Blackbourne by si s ním v momente vyrovnal účty. Aj keby to malo znamenať, že uprostred noci nasadne na svoju kobylu, nezažmúri oka, prestane dýchať, prejde pol kontinentu a prenesie na chrbte celý oceán! Zreteľne mu to dal najavo skôr, než mu odovzdal svoju milovanú sestru. A rozhnevať si tak váženého a skúseného protivníka rozhodne nechcel.

Jednoznačne skrotol a chcel sa usadiť, prekonal svoje tiene, vášne i všetky tvrdé údery Adlyn Blackbournovej, aby ju mohol zvierať v náručí. Aby sa mohli navzájom oddať milovaniu. Nie iba povrchnému žiadostivému aktu dvoch tiel, ktoré nijako inak do seba nezapadali. Pretože on nič iné dosiaľ nezažil. Až s Adlyn poznal pravé spojenie, výbuch citov v podobe náruživého vyvrcholenia.

On a Adlyn boli dva diely skladačky, ktoré sa našli a spojili v neoddeliteľný celok. Nikdy ho neprestane baviť škádliť ju a ona nikdy neskončí so svojim karhaním. Snáď aspoň počas milovania dokážu zakopať vojnovú sekeru horúcej lásky.

„Čo to robíte, Adlyn?" spýtal sa, keď sa primkla k nemu ešte o kúsok bližšie a bokmi sa natisla priamo k nemu.

Zámerne ho dráždila, aby nadobudla nad ním kontrolu a uplatnila svoje ženské zbrane. Ach, nikdy si nepripustil, že by sa mýlil. Tušil to, videl to v nej, aj keď sama ešte o tom nevedela. Mal na to nos. Poznal jej odvrátenú stránku - neskrotne vášnivú túžiacu vymôcť si svoje miesto. Pripraviť výbuch slasti pre seba i pre neho. Výnimočne mu to neprekážalo. Dovolil jej to, odhaľujúc svoju zraniteľnosť a poddajnosť. Len jej. Žene s magicky škoricovými očami a ohnivými vlasmi. Jemnou dušou a veľkou osobnosťou. Tej, ktorá mu počarila, ako žiadna iná...

Drahí čitatelia,
príbeh Simona a Adlyn sa zavŕšil a ja sa zrazu cítim taká prázdna... No i neuveriteľne šťastná, spolu s nimi. Prirástli mi k srdcu, asi ako všetky postavy, ktorím som mohla prostredníctvom slov vdýchnuť život.

Akoby to bolo, keby som ku koncu roka nepodľahla nostalgií.
V dnešný deň minulého roku, som uverejnila prvú kapitolu! Akú dlhú cestu si museli odvtedy naši hrdinovia prejsť.

Zviera mi srdce smútkom i radosťou! No možno niekoho z Vás poteším, ak napíšem, že týmto dielom nevravím zbohom - v hlave sa mi črtá životný príbeh Marseia Blackbourna!

Nie som si istá kedy, ale budem si klásť za povinnosť, dopriať i jemu priestor. ❤️

Na záver chcem poďakovať všetkým čitateľom, ktorí mi svojou prítomnosťou robili radosť. Zo srdca Vám ĎAKUJEM a nevýslovne si to cením. ❤️