,, Chúďa moje, mohol si mi o tomto všetkom povedať skorej. Na niečo by sme spolu prišli"

,,Mohol, myslel som si že to vzládnem aj sám... Asi som sa hold mýlil"

,,Poď ku mne zlatíčko"

Postavil som sa z mojej už teraz dosť vysedenej stoličky, obišiel stôl a spadol jej do nastaveného objatia. Aspoň na chvíľu som mohol zabudnúť na všetko okolo. Teraz celkom ľutujem že to niekomu nepovedal už niekoľko mesiacov dozadu.

Len jedno jej takéto objatie ma dokázalo odpútať od mojich nekončiacich myšlienkach o ňom. Teraz vnímam len jej vrelé objatie. Neuveriteľné že je medzi nami len pár rokov rozdiel.

,,Cítiš sa aspoň trošku lepšie?"

Vedel som že odpoveď by spôsobila že by ma už pustila. Čo som ešte nechcel. Čiže som zvolil správnu reakciu, čiže žiadnu reakciu.

Ešte chvíľu sme sa pobudli v objatí, potom sa Kouyou zhlboka nadýchla a vedel som že teraz príde materský monológ (ja ju proste vnímam ako matku, ospravedlňujem sa kto to tak nemá◕ᴥ◕ )

,,Vieš Chuuya, niekdy si proste musíme prejsť takýmito vecami. I keď to trvá neskutočne dlho, nakoniec to bude mať svoj dôvod, to ti môžem sľúbiť. Určite si niečo podobné už počul neuveriteľne veľa krát, lenže on je dôvod prečo to každý tak omelia. Ale to čo zabudnú spomenúť je že ten dôvod nemusí nastať hneď po tom ťažkom období. Kľudne sa môže ukázať aj niekoľko rokov potom. Preto to nemáš vzdávať tak rýchlo. Nikdy totiž nevieš kedy sa obráti minca tvojho šťastia. Či už v živote, alebo kľudne aj v obyčajnej deskovej hre. Takže preto sa treba naučiť vytrvať aj tie najslabšie chvíle. Kľudne to môže byť tvoj *charakter development, v tej chvíli si to nemusíš asi uvedomiť. Takže teraz si na zvyšok dňa zoberieš voľno, o Moriho sa neboj ja mu to veľmi rýchlo vysvetlím, a dáš sa dokopy. Ale nie na pár dní, maximálne týždeň. Poriadne sa nad tým zamyslíš. Pre mňa, za mňa si napíš aj zoznam prečo jeho odchod bol potrebný. Len buď pri zmysloch, čiže žiadny alkohol, rozumieme sa? Proste sa nad touto tvojou zlou dobou poriadne zamysli. Poľutuj sa, nadávaj, plakaj, dostaň to zo seba preč. Ak chceš, môžem ťa večer pozrieť keď tu skončím ako sa ti darí, čo ty na to?"

Nevedel som čo jej na to povedať. Ale mala pravdu. Vo všetkom..... Už to potrebujem vo sebe uzavrieť, už to trvá moc dlho. Musím sa prestať pred tým skrývať a postaviť sa mojej vlastnej hlave. Inak to už nejde. Ak by som takto pokračoval pomaly ma to zvnútra pohltí a už to nebudem schopný zastaviť.

Odtiahol som sa od nej a s ďakovným úsmevom jej pozrel do očí. Po toľkých rokoch a toľkých problémov čo si musela kvôli mne vypočuť sme si vyvinuli malú super schopnosť. Slová ako "Ďakujem" "Som rád že si so mnou" "Teší ma tvoja prítomnosť" "Budem riadiť tvojími radami" "Určite sa zastav" už nemusíme hovoriť nahlas. Dokážeme to na druhom vyčítať

,,Tak tým pádom ja už pôjdem...."

,,Som rada že som ti mohla niako pomôcť"

Už som odchádzal s spokojných úsmevom na perách, avšak niečo ma napadlo. Niečo, čo by celé uzavreli nadobro.

,,Kouyou?"

,,Áno?"

,,Nevieš kde sa práve nachádza Dazai?"

526 slov
Tak ste sa dočkali U^ｪ^U 
Keďže sa už konečne blíži koniec roka, rozhodne to dopíšem ( možno i do konca júna◖⚆ᴥ⚆◗)
Každopádne keďže už je ten Pride Month, rozmýšľala som že by som vytiahla niaky môj zapísaný nápad na oneshot, čítal by to niekto?

Vicky