Po tom ako Dazai nečakane odišiel, šlo to všetko do kytek. Ako náhradného 'partnera' mi bol pridelený emo chlapec bez obočia. Jeho som ani len ako partnera nemohol nazvať. Každý z nás mal svoje povinnosti a misie.

Začínal mi takýto život liesť na nervy. Ráno dostať správu od Bossa komu mám vyčistiť žalúdok, poprípade koľko papierov na čaká v kancelárii. Stal sa z toho otravný stereotyp.

Chýbalo mi to vzrušenie z bojov, z rôznych misií na ktorých by ostatný už dávno zahynuli, lenže mi dvaja sme to vždy vzládly. Double Black vždy všetko za jedinú noc.

Už si nebudem klamať. Chýba mi. Moc, moc, moc mi chýba. Či už jeho narážky na moju výšku, štýl obliekania alebo celkovo na moju osobu.

Ak vám niekto povie že si veci začnete vážiť až keď ich stratíte, ver te mu. Ešte je to len mesiac a ja sa tu opúšťam akoby tá haraburda umrela. Avšak nahlas takéto veci samozrejme nepoviem.

Práve trčím v kancelárii a už po pamäti vyplňujem papiere. Ani neviem od čoho sú. Keď už to bolo na nevydrzanie, začal som sa sústrediť na svet vonku, za zamrežovaným oknom.

Cítil som sa ako vo väzení. Zdvihol som svoj drahocenný zadok a namieril som si to do Bossovej kancelárie.

,,Dnes už odchádzam."

,,Chýba ti, však?"

,,Čo prosím?!"

Boss sa potichu zasmial. Dal som sa na odchod. Nepotreboval som si z neho urobiť osobného psychológia.

Kráčal som dole chodbou a predo mnou Lemon a Hirotsa držali Q. Pravdepodobne ho odvádzali do podmezia. Keďže Dazai odišiel, bolo by ťažké ho udržať na uzde. S ním boli problémy i keď ho mal na starosť Dazai.

Ách, zase rozmýšľam nad ním. Bože, čo som komu urobil že zo všetkých tých hlupákov mám rád toho najväčšieho. I keď, možno ho nemám rád. Možno si len chýba, a ja si to pletiem s láskou. Aj to že mi chýba znie hrozne a choro.

Okey, už je to oficiálne. Zbláznil som sa. Pre šťastie božie som bol už v garáži pri mojej kráske. Ducati 1299 Panigale, 205 koní. U nej som si bol istý že je to láska.

Dlho som na nej nejazdil, ale keďže mi to otravné stvorenie zničilo auto nemám na výber. Ale nesťažujem si. A dokonca rozmýšľam nad tým že mu za to poďakujem. Ale len nad tým rozmýšľam.

S prilbou, tak isto ako s pohárom k vínu, som sa neobtažoval. Som dokonalý vodič, a i keby sa mi do cesty postavil podobný magor ako Dazai, stačí aby som použil svoj dar.

Nikdy som sa nebál pridať plyn. Som ten typ čo si pomalý jazdu nedokáže užiť. Nad cestou som nerozmýšľal. Išiel som po pamäti.

Zaparkoval som pred béžovým domom. Na príjazdovej ceste bolo cudzie auto. Dazai spolu s okuliarnatým blonďákom s chvostom na hlave, presúvali krabice z domu do auta. Našťastie ma vďaka tme nevideli. Rozprávali sa spolu ale nedokázal som rozoznať o čom, vďaka diaľke.

Z niakeho neznámeho dôvodu ma začala bolesť hruď. Akoby som na nej mal položenú činku. Dazai vyzeral úplne inak.

Už to nebol môj partner. Už viac nie. Začínal som ľutovať toho chalana čo tam bol s ním. Bude zažívať s ním to, čo som musel pretrpieť ja. Podľa môjho odhadu to bude jeho nový partner.

Moc dlho som ich nevydržal pozorovať. Na začiatku mala tá činka 5 kíl, a teraz asi tak 50. Keď som odchádzal, asi ma započuli, ale bolo mi to jedno. Nech si myslia čo chcú. Sú mi ukradnutý.

Cez slzy som na tú poje*anú cestu ani nevidel. Vzchop sa Chuuya! Nič to nebolo... Dýchaj, a prestaň revať bez dôvodu! 80 kíl na mojej hrudi som už nedal. Motorku som odstavil na moste kde som práve bol.

Vyhupol som sa na zábradlie a snažil sa skludniť vlastné myšlienky. Prečo mi toto robíš Dazai? Už je to mesiac čo mám na nočnom stolíku dopis od teba, a vždy keď sa naň pozriem, prepadnem hysterickému pľaču.

,,Za všetko môžeš ty!"

Vykríkol som svoju myšlienku do tmy.  Snažil som sa väčšinu vzlykov udržať v sebe. Každú chvíľu som si utieral oči od sĺz ktoré nechceli prestať tiecť. Už som sa nedokázal poriadne ani nadýchnuť.

Netuším koľko som strávil na tom zábradlí. Ani koľko je práve hodín. A dokonca, i keď som práve v takom hroznom stave, jediná vec na ktorú sa dokážem sústrediť je on.

Nenávidím sa za to že niečo k takému človeku cítim. Je to nonsens. Niečo čo sa nikdy nemalo stať. A predsa len sa to udialo. Možno aby som sa poučil? Lenže z čoho? Život by mohol dávať ľahšie nápovedy.

Aspoň ten nepríjemný pocit na hrudi zmizol. Pozeranie pod seba ma prestalo baviť, a tak som radšej zdvihol hlavu hore.

I keď som nikdy nebol fanúšik hviezd. Je ich tak mnoho a všetky úplne rovnaké. Samozrejme z môjho pohľadu. Radšej som obdivoval mesiac. Dnes bol v úplnku. V celku, je skoro ako ja. Sám žiari na oblohe plnej hviezd.

,,Gŕŕŕŕ!"

Chytil som sa za hlavu. Bolesť hrude nahradila bolesť hlavy. Viacej dokonalé to dnes už byť nemôže.

,,Chuuya?"

Beriem späť. Môže to byť ešte lepšie.
Neotočil som sa. Nepotreboval som aby ma videl na dne. Irónia je že na dne som kvôli nemu.

Viac sa už neozýval. Jediné čo som počul bol môj vlastný dych ktorý sa opäť zrýchlil. Oprel sa vedľa mňa a taktiež sa zahľadel na nočnú oblohu.

,,Nie sú dneska tie hviezdy nádherné?"

Muselo to vyzerať že ho ignorujem. To je síce z časti pravda, ale neodpovedal som mu z viacerých dôvodov. Nó, ani som nevedel ako odpovedať. A ešte k tomu som netušil ako by znel po mojom 'malom' záchvate môj hlas. Takže som sa zmohol aby na tiché:

,,Hmmm..."

Dazai si povzdychol a natočil sa viacej ku mne.

,,Chuuya, počuj ja-"

,,Nie. Žiadne prepáč, je mi to ľúto a podobné sračky ktoré si sa chystal vypustiť z tvojich blbých úst. Odišiel si, takže ti môže byť jedno čo je so mnou. Teraz už pravdepodobne máš nového partnera o ktorého by si sa mal starať. Takže ma už konečne nechaj si vydýchnuť od tvojej prítomnosti!"

Ako som začal, hlas ma zradil už na začiatku. Ku konci som pomaličky začal znova vytvárať tie slané guľôčky.

Chcel som mu povedať toľko vecí. Ale som srab. Srab ktorý si uvedomil že miluje osobu ktorú najviac nenávidí.

,,Vieš čo na tebe zaujalo najviac?"

,,Nie?!"

,,To že i keď hovoríš ako moc ma nenávidíš, a nechceš ma už vidieť tvoje oči hovoria za teba. Hovoria pravdu."

Od toho okamžiku som si bol istý že je to láska. A taktiež som si bol istý že toho idiota nestretnem tak skoro ako som si prial.
     
1098 slov😏 Zatiaľ je to celkom o ničom, ale nebojte ono sa to pomaly rozbehne✨

Vicky