Nevedel,či ho zobudilo svetlo presvitajúc cez jemné,zamatové záclony alebo náhly výbuch rockovej hudby z izby jeho staršieho brata.

Regulus Arcturus Black otvoril oči. Pomaly,s tichým povzdychom sa posadil na posteli a natiahol sa. Chrbát,stuhnutý ako kus ovola ho nepríjemne bolel,ale nakoniec sa podvolil. Nechcel ani radšej vedieť,ako sú na tom jeho nohy. Celý včerajší deň strávil na metle s prehadzovačkou v ruke na malom súkromnom ihrisku ďaleko od zraku nečarodejníkov alebo zároveň blízko k ich sídlu ,ktoré si rodina Blackovcov nechali postaviť po tom,čo sa Regulus dostal do slizolinského metlobalového tímu v Rokforte.
Na to,že ich starší syn Sirius Orion Black taktiež prejavoval záujem o ten populárny čarodejnícky šport o mnoho skôr než jeho mladší brat. Ale hneď po tom,čo dostali sovu s odkazom,že ako vtedy trinásťročný Regulus pomohol tímu hadov k víťaztvu sezóny,jeho rodina akoby lusknutím prstov začala metlobal milovať tak,ako dávno predtým ich starší syn.

Nohy ho boleli taktiež- možno nemal dávať zase toľkú silu do toho odrážania zo zeme. Vo vetri sa cítil ľahký ako pierko,na zemi (hlavne so svalovicou) ťažký ako kameň.  Myšlienky mu vtedy unikali z hlavy s čerstvým vánkom a nahradzovalo ich príjemné,krásne ticho,ktoré Regulusova hlava často nemala. Pre toto sa rád zdržiaval vo vzduchu než na zemi- a keď mu to nebolo dopriate,rád si v hlave staval vzdušné zámky. Krásne,až prekrásne vymyslené predstavy,ktoré pohľadia na duši a zároveň zabodnú dýku do srdca s vedomím,že to nie je skutočné. I cez to všetko ho to zachraňovalo od krutej reality,do ktorej sa narodil.

Neskoré augustové slnko sa odrážalo od striebornej pavučiny,ktorá už hodný čas sídlila na poličke. Polička praskala pod ťažkými knihami,väčšinou nimi boli klasiky či už čarodejnícke alebo mukelské,nejaká tá poézia a na konci priam učebnice-tie by však do školy vziať nemohol. Čierna mágia sa na Rokforte nikdy netolerovala a dokonca ani samotný predmet Obrany proti čiernej mágii by takéto predmety nebral ako len nevinnú záujmovú činnosť,ako o svojom pomerne divnom koníčku vravieval Regulus. On mal rád knihy,metlobal a kľud- Sirius zase hlasnú hudbu,zábavu a rebéliu,ktorou prekypoval od útleho detstva. Pre toto bol doma viac obľúbený Regulus- krotký ako baránok,oddaný tradíciám a príkazom...zatiaľ čo Sirius bol priam búrka v ľudskom tele. S dlhými vlasami,ktoré si ani po príkaze svojej matky aby si ich dal ostrihať nedal ,tričkami hudobných skupín a často nalakovanými nechtami na farbu noci vyzeral ako stelesnenie všetkého,čo sa nedalo ovládať. Ako hovoril,on mal narozdiel od ostatných vlastnú hlavu. Regulus ho za to obdivoval. Nikdy to však nedával na javo.

Musel sa premáhať,ale nakoniec sa vymanil z objatie teplých perín a odkryl sa. Na svoje studené nohy natiahol hrubé čierne ponožky a postavil sa z postele. Podišiel k skrini z tmavého dreva a otvoril ju. Z vešiakov na neho pozerali snehobiele košele,dlhý elegantný čierny kabát a nakoniec zelený metlobalový dres s jeho menom na chrbáte. Na polici boli v úhladných kôpkach poskladané čierne a sivé tričká a zopár párov nohavíc. Zobral si tričko,ktoré mu hneď padlo pod ruku a čierne pohodlné,ale i tak elegantné nohavice. Obliekol sa,učesal si vlasy a s hlbokým nádychom vyšiel na chodbu.

Ticho. Tmavé dubové drevo. Čierne drahé koberce,ktoré priam kričali luxusom. Nikdy nezabudne na tie zauchá,ktoré schytával ako malý preto,lebo si zabudol pred vchodom dnu očistiť topánky. V tichosti prešiel okolo dverí s nápisom S.O.B a takmer nadskočil od ľaku,keď sa za dverami ozval hlasný výkrik,príliš hlasný na jeho myseľ ešte otupenou spánkom. Sirius si očividne hudbu užíval. Regulus tú skupinu poznal. Keď sa raz vrátil Sirius domov,priniesol so sebou dve hudobné platne v ošúchaných obaloch. Ten široký,šťastný úsmev mu nesklesol ani po tom,čo mama zhíkla nad tým,že od koho to má- od neho? Toho prašivého polomukla? Okamžite daj tie prekliate platne- Nestihla ani dopovedať a jej starší syn už zutekal do svojej izby,z ktorej sa o pár minút ozývala rocková hudba a jeho veselý spev. Miloval hudbu. Hneď po Rokforte to bol jeho druhý domov.

Hudba ho sprevádzala po celom hornom poschodí. Neodpustil si uchechnutie pri pohľade na predkov, ktorý sa na neho dívali z obrazov s priam zmučenými výrazmi a s rukami pritláčajúcimi na uši.
,,Povedz mu,nech konečne vypne tú hrôzu!"zvolal prosebne na Regulusa muž vo fialovom habite. Bol to asi nejaký otcov zdialený bratranec. Nepoznal ho. Musel zomrieť,keď sa ešte nenarodil alebo bol vtedy príliš malý na to,aby si to pamätal.
,,Povedzte mu to sám. Mňa nepočúva."odpovedal miernym hlasom  Regulus.
Mal pravdu. Úprimne,ani si nepamätal,kedy sa so Siriusom naposledy normálne porozprával. V škole boli v rozličných fakultách a keď boli doma,Sirius lietal kade-tade po vonku a on sa zdržiaval vo svojej izbe alebo trávil čas so svojou matkou. Mala ho radšej,než svojho prvorodeného syna.
Predok zutekal k rohu obrazu a už ho nebolo. Zrejme nevedel,že ak príde do obrazu v Siriusovej izby,že uvidí akurát prázdnu stenu. Ten chlapec,už mladý muž vedel,ako zatočiť s neprajnými návštevami v obrazoch.

Regulus zatiaľ zišiel po drevených schodoch dole na prízemie,kde bola kuchyňa,spoločenská miestnosť a menšia sála,v ktorej sa konávala zábava všetkých druhov,ak mal pán alebo pani domu chuť,konali sa každý druhý týždeň. Matka,správajúc sa akoby nemala srdce sa tam vždy prejavila inak než ako chladná bytosť,čo Regulusa vždy poháňalo k tomu,aby sa týchto ,,osláv" zúčastňoval. Chcel byť blízko svojej matky,ktorá sa aspoň v spoločnosti významných a vysokopostavenných čarodejníkov k nemu správala ako k synovi.

Pomalým krokom zamieril do kuchyne. Pani domu často nevarievala- na to mali domáceho škriatka. Kreacher,tak sa volal škriatok mužského pohlavia,ktorý slúžil rodine Blackovcov asi už odvedy,čo sa narodil Sirius,stál na stolčeku pri kuchynskom dreze a drhol keramické šálky. Matka už zrejme raňajky mala- jej typickú mletú kávu a sladké pečivo,ktoré si po kúskoch máčala do tej tmavej lahodnej tekutine,ktorá jej dodávala ráno energiu. Kreacher si všimol prítomnosť najmladšieho Blacka. Na zošuchorenej tvári sa mu zjavil krivý,nie celkom príjemný úsmev. Regulus však vedel,že ich domáci škriatok sa krajšie usmiať nevedel,ale i tak to bral ako milé gesto.
,,Dobré ráno,Kreacher."

,,Dobré ráno,pane. Čo by ste si priali na raňajky?"

,,Len čierny čaj,prosím."pomaly si sadol za stôl.

Kreacher sa na chvílu zatváril trochu rozčarovane- nestávalo sa,že by sa k nemu správali tak - pekne. Pre to mal mladšieho z bratov radšej. Sirius si rád dokazoval svoje.
Zatiaľ čo pripravoval čaj,zadné dvere,ktoré viedli na záhradu sa otvorili a objavil sa v nich Sirius s úsmevom na perách,z ktorého Regulus nevyčítal nijakú dobrotu. Jeho odhad bol správny. Cez miestnosť preletela akási mokrá handra a pristála na Regulusovej hlave. Kebyže by bol mačka,prskal by-ale kedže mačkou nebol,zaklial,zaklial,čo pri jeho slušných manévroch prekvapilo i samotného Siriusa. Úsmev mu ale neklesol. Namiesto toho posmešne premiesol:,,Ale Reggie,neblázni. Je to len voda. Voda je v pohode."

Voda je pohode.
Voda je v pohode...