9. časť

„Tak čo máš pre mňa?" opýtala som sa, keď ma Mya vtiahla dnu. Na škole sa začalo pošuškávať, že sa spolu priatelíme a pohľady obdivu vymenili pohľady nechápavosti.

„Karty." povedala stručne a sadla som si k nim do kruhu.

„Vieš hrať karty?" opýtal sa Noel ktorý sedel predo mnou.

„Nie som včerajšia." prevrátila som očami a on sa pousmial, „Tiež som mala študentský život. Ešte pred troma týždňami."

„Sorry." zasmial sa a rozdal karty.

Noel a Meggie sa k sebe naozaj veľmi mali a Mya sa s jej priateľom občas pobozkali. 

Hrali sme dlho do noci a zabávali sa. Chris odniekiaľ vytiahol fľašu tvrdého, ale všetci sme to okamžite odmietli, načo sa zatváril namrzene.

„Takže zajtra, vlastne už dnes odchádzaš?"

„Mhm, ale bolo tu super. Trochu sa vrátiť k študentskému životu." usmiala som sa a s Myou sme si vymenili veľavravné pohľady.

„Legendy vravia, že princezná si z každého druhu bytostí vybere jedného. Fakt je to tak?" pozrel na mňa Noel.

„Hm, asi áno. Teda, ja som o legendách... o mne nepočula. Ale inak naozaj som sa spriatelila s veľa ľudmi ale dokopy dôverujem trom."

„Takže z nás si si vybrala?"

Prikývla som: „Ale nepoviem."

„Alé." zasmiala sa Fran.

„Trpezlivosť ruže prináša." zaklipkala som očami.

„Trpezlivosť kvitnúcu ružu prináša." opravila ma Fran.

Zasmiali sme sa a ešte chvíľu sa bavili, no premohla nás únava a tak sme sa pobrali spať. Pekná rozlúčka.

„Tak sa teda maj." povedala Mya a objala ma. Na chrbte som mala novú tašku so všetkými osobnými vecami, ktoré sa mi tam zmestili tak akurát, „Nemám ísť s tebou?"

„Nie, neboj, ja to zvládnem." usmiala som sa.

„Môžeme ísť?" opýtala sa ma Bethany.

Prikývla som a ešte raz objala Myu. S ostatnými som sa rozlúčila ešte v univerzite.

Otočili sme sa, nastúpili do auta a pobrali sa smerom k lesu.

Došli sme na miesto stretnutia. Alebo možno o kúsok ďalej, no Nathasha tam bola. Na uvítanie som ju objala.

„Tak ako?" opýtala sa.

„Super. Ako ste na tom vy?"

„Je to ťažké. Dominic je pod prísnym dohľadom. Stále sa ťa snaží vystopovať."

„Skús mu dať zvieraciu krv."

„Fakt?"

„Hej. Tebe to neublížilo a on nie je vandal. Stlmí to jeho túžbu."

„Ale čo keď sa niečo stane?"

„Ja ti verím. Ak ti oni neuveria, kľudne tam prídem a presvedčíme ich, dobre?"

„Tak dobre." povedala nakoniec. Chcela ešte niečo dodať, ale vtom nastražila celým telom. Ako mačka pred skokom. Pozrela som na Bethany. Zavetrila.

„Cítim..." nestihla to dopovedať, pretože vzduch sa pohol a odrazu sme leteli od seba preč. Rýchlo som sa zdvihla s bolesťami a pozrela okolo seba.

Vandali.

To slovo vzbudilo viac pocitov ako ktorékoľvek iné. Bolo ich asi desať. Desať na dve. Seba nerátam, pretože ja nič nezmôžem. Rýchlo som sa postavila a hľadala vhodný kus dreva. Nathasha už držala konár odlomený zo stromu. Bethany so zúrivou tvárou bojovala s tromi upírmi. Ku mne sa blížili dvaja.

Nathasha už jedného omráčila. Bethany dvoch zabila. Ja som snažila rýchlo nájsť únikovú trasu. Vandali si ma nevšímali a tak som sa rozbehla. Bežala som, konáre ma štípali do tváre a škriabali na rukách. Zastala som. Zdalo sa mi, že som bola dosť ďaleko. Nadýchla som sa. Lesom sa ozýval zúrivý boj. Vandalov bolo ešte môžno päť. Aspoň vtedy keď so zdrhla ich iba toľko bolo. Zakrútila sa mi hlava.

...

„Čo sa deje?" opýtal sa starší mladšieho.

„Neviem, nemám dobrý pocit. Dostali sa ku mne informácie o skupinke vandalov."

„Koľko ich je?"

„Desať vonku. No môže ich byť viac. A idú po princeznej."

„Ale tá je teraz u vlkolakov."

„Nie je. Práve odišla."

„Ako toto všetko vieš?"

„Proste viem. A všetko je to pravdivé."

„Tak pošleme strážcov."

„Len nech nie je neskoro." zamrmlal mladší a pobral sa preč.

...

Tak kde sú?

Zúrivo som sa obzerala okolo seba. Nikto nikde. Boj prebiehal v tichu.

„Anastasia!" Nathasha bežala ku mne.

„Kde je Bethany?"

Smutne na mňa pozrela a prstom prešla po hrdle. Bolo mi zle. Len to nie. Čo bude teraz s Myou?

 Pribehla ku mne a silno ma zdrapila.

„Čo sa..." nedopovedala som, pretože sa pri nás objavili traja vandali. Nathasha ma stále pevne zdržala. Toto bolo nefér.

Jeden upír sa zaksichtil a vyceril zuby. Ďalší dvaja sa rýchlo pohli a Nathashu odo mňa surovo odtrhli, spadla som na zem a rýchlo sa otočila. Nathasha mala v tvári zúrivosť. Snažila sa ma ochrániť zo všetkých síl. Jedného vandala napichla o konár, no nezabila ho a druhý ju zdrapil. Mňa zdrapil ten tretí pod krk a druhou rukou mi spojil tie moje. Vandal zlomil Nathashe väzy a nechal ju padnúť na zem. Skríkla som Potom sa otočil k nám. Nenápadne som si vytrhla vlas a hodila ho na zem. Možno to pomôže pri stopovaní. Dúfam.

„Ideme. Lerrick čaká." vzduch sa následne zachvel.

Počas presunu som stratila vedomie. Asi na mňa pôsobili silou.

Keď som sa zobudila, sedela som v celkom pohodlnom kresle a ruky som mala zviazané lanom, ktoré bolo pevne pripnuté o kolíky na operadlách. Nohy som na tom mala rovnako. Pás mi obopínal bezpečnostný pás.

Jemne som zdvihla hlavu. Potriasla som ňou, aby mi vlasy nezavadzali vo výhľade. Pozerala som okolo seba. Vedľa kresla bol malý stolík s pohárom vody a krajcom chleba. Moja taška bola pod stolom.

Ešte stále sa mi krútila hlava a cítila som sa slabo.

„Napi sa." povedal jemne hlas muža.

Pokývala som hlavou a ani sa nepohla.

„Napi sa." povedal tvrdšie.

Keď som sa ani teraz nepohla, niečia ruka zozadu vzala pohár, chytila ma za bradu a nasilu mi strčila pohár do úst. Keď som ucítila prvú kvapku vody, začala som hltavo piť. Vypila som hneď celý pohár.

„Doneste ešte vodu do polovice pohára." rozkázal muž. Obišiel kreslo a kľakol si predo mňa.

„Zdravím princezná. Moje meno je Lerrick."

Mal zelené oči a hnedé dlhšie vlasy asi po uši. A prívetivý úsmev.

Zhnusene som sa odvrátila.

„Viete, my vandali o žiadnu princeznú nestojíme."

„Zistila som." odvrkla som tichým hlasom. Upírom stačilo aj to.

„Ale máš na výber." usmial sa.

Neprítomne som naňho pozrela. Vedela som, aké sú tie možnosti.

„Buď zomrieš, alebo ťa premeníme." presne tak.

„Haha." povedala som ironicky.

„Hm, tak dobre." postavil sa a vzal do ruky nôž. Bola som rada, že vlasy mi zacláňajú tvár, pretože mi išli vypadnúť oči od hrôzy. No bolo to jedno, lebo srdce ma prezradilo.

„A čo tak si ju prenechať a vydierať ostatných?" ozval sa jeden.

„A nakoniec im ju vydať? To nie." povedal rázne Lerrick. Pohladil čepeľ noža. Podišiel ku mne. Hrot mi nastavil ku krku, takže som mala tvár zdvihnutú a dívala sa naňho.

„Možno si to rozmyslí." povedal druhý.

Lerrick sa na mňa zahľadel: „Možno."

Hrotom urobil rýchly a krátky pohyb. Sykla som. Nôž odložil, naklonil sa mi k tvári a prstom mi prešiel po malom pramienku krvi na mojom krku. Prst si priložil k perám a oblizol ho.

„Chutíš sladko, princezná." nôž odložil na pôvodné miesto a opustil miestnosť. Za ním šli aj tí dvaja vandali.

Oprela som sa o kreslo a utrela si pramienok krvi do servítky čo som mala vo vačku. Ešte stále som bola unavená. Zatvorila som oči a snažila vymyslieť ako ujsť.

No ešte stále som bola pod vplyvom toho vandala, takže mi to nešlo.

Povzdychla som. Upadala som do spánku a to dosť nepohodlného. Nevedela som sa tomu nijako ubrániť.

Dostala som sa do riadnej kaše.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////