7. časť

Nohami som sa dotkla premoknutej pôdy. Zacítila som ihličie. Slnko bolo pod mrakmi a pomaly zapadalo.

„Nathasha kde sme?"

„Pssst!" povedala a priložila si prst k ústam.

Ostala som potichu a sledovala ju. Bolo zbytočné pokúsiť sa o útek a navyše, tak trochu som jej dôverovala. Viac ako komukoľvek. Mohla ma pohryznúť a stať sa dospelou upírkou. Ale nepohryzla ma. Pomohla mi. A aj keď sme sa ocitli v hustom lese, kde ľudká noha nikdy nevkročila, verila som jej.

Pricupkal k nám zajac. Nathasha sa za ním obzrela a nečujne k nemu podišla. Vzala si ho na ruky, pohladila ho po hebkej srsti. Potom mu do srsti zaborila hlavu a ozval sa jemný, no znova ten nepríjemný zvuk.

„Nathasha!" okríkla som ju šeptom. Pozrela na mňa, no vyrušovať pri jedení sa nenechala.

Po pár skundách po uhryznutí zdvihla hlavu a položila zajaca na zem. Ten trochu tackavo odcupital. Utrela si kútiky úst.

„Zvieracia krv je..."

„Nie je to otrava, Anastasia."

„A prečo potom Victor tvrdil niečo iné?"

„Lebo neviem kto neviem kedy zahlásil, že zvieracia krv upírov, či už dospelých alebo nedospelých zabíja. Raz som to skúsila. Viem, viem, zlé obdobie, ale potom som zistila, že zvieracia krv nezabíja. Iba stlmuje chuť a ak jej vypiješ viac tak aj schopnosti."

„Tak prečo to potom niekto povedal?"

„Povedať to mohol len ten, ktorý bol závyslý od krvi."

„Takže ten niekto bol vandal?"

„Vandal, ktorý chcel aby sa jeho komunita rozšírila. A to sa mu podarilo."

„A prečo si to niekomu nepovedala?"

Prekrížila si ruky na prsiach: „Kto by veril nedospelej upírke?" povedala posmešne.

Usmiala som sa: „Princezná."

„To mám výhodu. Poď, mali by sme ísť." povedala a podala mi ruku.

„Nathasha?" neverila som, hlavne potom čo sa stalo, že toto ešte vôbec poviem nejakému upírovi, „Privoňaj si ku mne."

„Mám si čo?" nechápavo na mňa pozrela a ruka jej ovisla.

„Myslím to vážne." naliehala som. Niečo mi vravelo, že už veľa času nemáme.

Podišla váhavo ku mne. Pozerali sme si do očí a ja som vyčítala, že aká je poctená tým že jej dôverujem. Nahla sa ku mne a vtiahla vzduch. Oči jej trochu sčerveneli. Potom sa pousmiala.

Chcela som sa spýtať, prečo sa usmieva, no vtedy nás niekto vyrušil.

„Princezná, ste to vy?" bol to ženský hlas. Otočili sme sa. Pred nami stála chudá žena, no nie taká chudá ako Nathasha. Mala husté čierne vlasy, tmavšiu pleť a vzrastom bola možno o dva centimetre nižšia.

„Vlkolak." zašepkala nečujne Nathasha. Pozrela som po nej a dotkla sa jej pleca: „Vidíme sa o šesť dní. Presne tu." povedala som a potom sa pozrela na vlkolačicu.

„Budeme Dominica držať na uzde, neboj. A dohodnuté." usmiala sa Nathasha.

Úsmev som jej opätovala a vybrala sa k žene.

Nathasha zmizla.

„Ak vás, smiem poprosiť, chcem sa sem vrátiť o šesť dní."

„Žiadny problém. Môžeme ísť?" pozrela na mňa žltkastými očami. Prikývla som.

„Prepáčte, ešte som sa vám nepredstavila." povedala žena.

Prechádzali sme sa po štrkovej ceste. Okolo nej boli stromy.

„Volám sa Bethany Dixlová. Vediem univerzitu do ktorej práve ideme."

„Univerzitu?"

„Áno, ako je známe, vlkolaci žijú vo svorkách." pozrela na mňa žltými očami.

„Prepáčte za moje slabé znalosti, no berte ohľad na to, že pred dvoma týždňami som bola normálny človek."

„Ale isteže," povedala zastala a spravila malý poklon, „Teraz ste princeznou. Takže vám rada všetko vysvetlím. Dúfam, že sa vám u nás zapáči a... máte okrem tej tašky aj iné osobné veci?"

„Nie. Iba tento kabát." ukázala som.

„Nebojte, niečo vám určite nájdeme."

Kúsok pred nami sa týčila veľká univerzita. Vonku sa preháňalo pár študentov a niektorí tuším hrali americký futbal, no s nadľudskými reflexami a rýchlosťou. Prechádzali sme popri nich a nedalo sa nepovšimnúť si, že sa na mne zastavilo pár pohľadov. Jasné, ryšavovlásku medzi vlkolakmi nenájdete a ani dievča s takou bledou tvárou akú mám ja. Aj keď porovnaní s upírmi vyzerala zdravo. Tuto som ja vyzerala ako upír. Upravila som si šál len tak pre istotu.

Povedala mi aby som počkala na chodbe. Podišla som k oknu na prvom poschodí a pozorovala červený oblúk slnka. Bola som zvedavá na počasie tu. U strážcov vládlo večné leto, u upírov večný čas medzi  jeseňou a zimou.

Oprela som sa krížami o parapet a hlavu si položila na sklo. Skúmala som drevený strop s ornamentami. Tak univerzita.

„Ahoj." pozdravilo ma nejaké dievča. Vyrovnala som sa a pozrela po nej.

„Hoj." zamrmlala som. Konečne po čase niekto, kto netuší kto a čo som.

„Kto si?" pozrela po mne a skúmavo si ma prezrela. Aj ja ju. Mala husté hnedé vlasy po pás, tmavšiu pokožku tak ako Bethany a žltkasté oči. Bola vysoká asi ako ja. Postavu mala hodnú bohyne. Začala som sa cítiť trápne.

„A ty si kto?" nedala som sa. Hlavne preto, lebo sa mi páčilo byť chvíľku neznáma.

„Mya." povedala stručne no stále ma pohľadom skenovala. Za ňou prichádzalo zopár študentov. Aj keď som chcela zatajiť, kým som, bola som pre nich atrakciou.

„Tak povedz, kto si?"

Chcela som sa ozvať, no vtedy nás vyrušila Bethany. Nenápadným posunkom mi ukázala, nech ju nasledujem. Obišla som Myu a nasledovala ju.

„Je trošku problémová. Ale inak milá. Čo na teba povedala?"

„No, vlastne nič. Nevie kto som." mykla som plecom.

„Tvoja izba je na treťom poschodí, číslo 42." podala mi kľúč, „Je tam aj uniforma, ale stačí ti iba tričko a sukňa. Tie sú obyčajné."

„Ďakujem." bolo mi blbé, že každý mi požičiaval šaty. No iné mi neostalo. Ktovie čo nechám tu. Zaviedla ma k izbe a ešte mi stihla oznámiť, že jedlo nájdem v chladničke.

Len čo som bola osamote, popozerala som sa po izbe. Vlastné sprchy tu nie sú. Ach. Asi som si už moc zvykla na luxus. Vzala som si osušku a čisté šaty a vybrala sa potajomky do spŕch.

Za dverami bola malá chodbička s umývadlami a tri sprchy vedľa seba, každá v malej miestnosti. Dostatok súkromia. Práve som sa dosprchovala, keď som začula hlasy. Mya. Za tú chvíľu už drhý krát.

„Kto je tá nová?" opýtala sa jej kamarátka.

„Neviem, ale štve ma, že mi nepovedala meno."

„Konečne niečo, o čom nemáš prehľad."

„No nie nadlho Fran."

„To mi je jasné. Ale fakt sa mi páči ten tvoj výraz."

„Ale teraz vážne, kto je to? Upírka?"

„Pochybujem. Upíri sem nesmú."

„Ale je bledá. Možno bledšia ako človek."

„Ale upírka nie je. No možno je človek. Aj keď jej tvár je bledšia, čo si nemyslím. Ľudia sú bledší."

Robila som si vlasy a len krútila hlavou nad ich rozhovorom. Bola som rada, že na pohľad sebavedomú Myu som vykoľajila.

„A aj keby. Čo by tu robil človek?"

„Mya prosím nechaj to už tak, dnes sa už viac nedozvieš."

„Aj zajtra je deň." povedala a odpochodovala von zo spŕch. Jej kamarátka ju ako inak nasledovala. Ešte chvíľku som počkala a potom som sa prezlečená a osprchovaná prešuchla do svojej izby. Tak som si umyla zuby a v spodnom prádle sa uložila na spánok.

Niekto zaklopal na dvere. Už som si myslela, že ma tu nechajú samu celý deň. Bolo deväť hodín ráno, no mne sa zdalo, že prešla večnosť.

„Ďalej." povedala som.

Dvere sa otvorili: „Dobrý deň, princezná Anastasia."

„Dobrý."

Bethany vošla dnu aj s nejakým mužom a uklonili sa: „Toto je Marcus. Je to zástupca a spolu riešime bezpečnosť, vzdelanie a systém školy."

„Teší ma." usmiala som sa a podala mu ruku. Vlasy som mala prehodené dopredu, aby mi zakryli malé ranky. Každú chvíľu som ich kontrolovala.

„Práve mám mať hodinu prírodných vied. Chcete ísť so mnou a spoznať naše prostredie?"

„Samozrejme." povedala som a jemne prikývla aby mi vlasy neodhalili krk.

Spoločne sme sa pobrali do jednej z učební. Vošli sme dnu. Bolo mi jasné, že moje súkromie a kľud náhle končia. Nadýchla som sa a nasledovala ich.

Len čo zástupca za nami zatvoril dvere, všetky oči spočinuli na mne. Stála som pred celou triedou pri Bethany. obzrela som si nové tváre. Našla som aj Myinu. Sedela sama. Ako jediná. Potichu pre seba som si vzdychla.

„Dievčatá, chlapci, chcem vám predstaviť dôležitého hosťa." začala Bethany.

„Čo je na nej dôležité?" ozval sa jeden chalan a traja sa trápne zasmiali.

„Prchkí." povedala som potichu pre seba. Bethany na nich zagánila.

„Správajte sa slušne!" zahriakla ich. Tuším mi chýbajú starí dobrí upíri.

„Prečo tu je človek?" ozvala sa jedna blondýna, ktorá sa pri manikúre ani neunúvala zdvihnúť zrak.

„Namyslení." povedala som znova pre seba. No kto sa posnažil, počul ma. A myslím, že Mya sa o to snažila.

„Toto je princezná Anastasia Ler." povedala Bethany a usmiala sa na mňa. Zrejme ju mrzelo čo som práve počula.

Ostatní sa div nezadrhli. Vyvalili na mňa oči, okrem Myi, ktorá sa snažila tváriť obyčajne, no vedela som, že aj ju to prekvapilo.

„Neviete čo sa patrí?" zrúkol zástupca a následne sa každý postavil a uklonil sa mi. Ja som sa na nich usmiala a šla si sadnúť na jediné voľné miesto v triede akoby sa nič nedialo. Práve vedľa Myi. Všetci si posadali a nenápadne na mňa pozerali. Upravila som si vlasy a potom Bethany začala s výkladom.

Ty si vážne Anastasia Ler? bolo písané na papieriku. Prišiel mi od Myi.

Tak asi vymýšlať si nebudem a nieto Bethany. poslala som papierik späť a pripomenulo mi to staré školské časy. Mya sa pousmiala a niečo naškrabala na papierik.

Sorry za moju neohrabanosť, princezná.

Pousmiala som sa aj ja a pozrela na ňu. Pozrela mi do očí a zvedavo ich skúmala. Keď ani po pár sekundách z nich nespustila oči, zaškúlila som. Mya takmer vyprskla do smiechu a ja som sa tvárila, že som zabratá do témy.

„Mya, je vám niečo na téme operenci vtipné?" pozrel na ňu tvrdo zástupca. Pozrela som po nej akoby to urazilo aj mňa.

„Vôbec. Operenci sú veľmi zaujímavé zvieratá." povedala akoby o nich počula prvýkrát. Zástupca sa otočil a potom sme už všetci venovali pozornosť učivu. Učili sa ako loviť takéto zvery, ich anatómiu ak v prípade hladu museli ako obživu jesť práve vtáky atď. Ešte raz mi cez hodinu prišiel papierik.

1:0 pre teba Anastasia.

Trochu som sa pousmiala a papierik skryla.

„Mya, budem rada, ak sa budeš od princeznej držať čo najďalej."

„Ty mi neveríš?"

„Ale áno, ale tvoje správanie je neodpustiteľné." to bol hlas Bethany.

Stála som na chodbe pred učebňou a započúvala sa do rozhovoru Bethany a Mye.

„Zdravím, princezná."

„Aj ja." otočila som sa k chalanovi a dievčaťu pri mne. Ako inak, poklonili sa mi.

„Nechcela by si ísť s nami? Poukazujeme ti to tu." usmial sa chalan.

Dievča ho šťuchlo: „Teda ak by ste chceli."

„Isteže." usmiala som sa.

„Som Maggie." podávala mi ruku.

„Ja som Tod." podal mi aj on ruku.

„Teší ma, Anastasia."

Vybrali sme sa po chodbách.

„Tak čo by si chcela vedieť?" opýtal sa Tod.

„Všetko o vás." mykla som plecom.

„Hm. Zrejme začnem splnom. Nie, nevyjeme na mesiac celú noc ako si mnohí myslia, a keď nám to niekto povie, uráža nás to. Mesiac nám dodáva energiu. Dokonca aj tri dni pred ním. Ako dnes. A keď je nov, sme unavenejší. Vtedy sme ako každý normálny človek."

„Naše oči sú cez deň hnedé alebo tmavé. V noci zožltnú. No musíš mať aké-také skúsenosti s mágiou aby si to uvidela. Čo istotne máš." povedal Tod.

„Náš chrup je tiež špecifický, naše očné zuby sú ostrejšie a takisto aj zuby pod nimi. Aby sme vedeli lepšie jesť v krajnom prípade aj surové mäso. My nepijeme krv, je to nechutné. My jeme prevažne mäso ale aj iné jedlo, keďže náš organizmus je podobný ako ľudský."

„Zaujímavé. A prečo sú vlkolaci typickí tým, že žijú vo svorkách?"

„Sme veľmi spoločenskí. Samota nám nerobí dobre. Pre nás je samota horšia ako depresia. A sme veľmi aktívni. Každý z nás sa venuje nejakému športu." povedal Tod. Prešli sme cez schodisko a zatiaľ mi ukazovali učebne.

„A máte aj nejaké spoločenské problémy?"

„Hm, nie." povedala zamyslene Meggie. Hrala sa s tmavými kučerami, „No veľmi s ostatnými bytosťami nevychádzame, pretože si myslia, že sme prchkí a namyslení. Prchkí ani nie, no niektorí od toľkej energie ani nevedia čo so sebou." povedala namosúrene.

„A takí alfasamci a alfasamice sú namyslení. No prosím, nehádžte nás do jednoho vreca." povedal Tod a zdvihol varovný ukazovák až som sa zasmiala.

„A ďaľšou našou slabou stránkou je, že najprv konáme a až potom premýšlame." pousmiala sa smutne Meggie.

„A čo taká Mya?" pozrela som po nich. Pri spomienke na jej meno sa zatvárili znechutene.

„Ona patrí k problémovej partii. Jej pozíciu jej len tak niekto nepreberie. Ak si oblečie barokovú sukňu, stane sa to hitom. Proste všetci na nej lipnú."

„Česť výnimkám." ozval sa Tod.

Prišli sme do knižnice.

„Nájdem tu niečo ako brožúrku o vlkolakoch?"

Meggie sa zasmiala: „To určite nie."

„V tom prípade pokračujem v pýtaní." siahla som po jednej knihe, no zahmlil sa mi pohľad. Už zase.

...

Mladší kráčal bielou chodbou. Nasledovala som jeho siluetu. Pristúpil k dverám, chcel stlačiť kľučku ale zarazil sa.

„Nemáš na to nárok." hovoril ktosi.

„Ale mám a na všetko. On nie. Pretože je vydedenec. Rodičia mu po smrti nenechali nič. Tak sa to prepísalo na mňa. Som jeho ujo. Takže všetko patrí mne." hovoril starší.

Mladší sa roztriasol. Síce som nevedela, o čo ide, ale to, že je vydedenec som pochopila. A nechcela by som sa v jeho situácii ocitnúť.

„A on o tom vie?"

„Jasné, že nie. Je naivný. A nič mi nezmôže. Stačí, že ma bude obohacovať informáciami o princeznej a potom, keď ona dorazí sem, tak ho odstavím." hovoril ďalej starší akoby nič.

Vydedenec sa roztriasol ešte väčšmi. Zdvihol ruku z kľučky a pobral sa preč. Každý by pochopil, že teraz je najlepšie ho nechať samého. Ja som mu žiaľ poradiť nevedela.

Odrazu som sa presunula. Bolo to zvláštne. Stalo sa mi to prvý krát.

Bola som v bielej miestnosti, až takej bielej, že som ledva rozoznávala obrysy nábytku. Mladší sedel na posteli a mal tvár v dlaniach. Prisadla som si k nemu na kraj postele. Na kolenách mal papier.

Kvitnúca ruža

vidina1- strážcovia

vidina2- prepad upírmi

vidina3- chorobná túžba

vidina4- vlkolaci

Bolo to o mne. On videl to, čo som zažila ja. A ja vidím to, čo zažíva on. Čo to má byť? Pozrela som naňho a on odrazu zdvihol hlavu. Pozrel mi rovno do očí. Mala som pocit, akoby som tam vážne sedela.

No zrazu na všetko skrútilo a potemnelo.

...

„Anastasia?" ohlasoval ma Tod a Meggie mnou zatriasla.

„Hm, čo?"

„Nereagovala si. Čo sa stalo?"

„Ale nič vážne." usmiala som sa a snažila sa rozpamätať o čom bola vidina. No zrejme to nechám na neskôr.

„Naozaj?" prikývla som a uhladila si dopredu vlasy.

Ešte sme sa boli prejsť ďalej až sme sa dostali do jedálne, kde bolo rušno.

Vybrala som si jedlo vhodné pre mňa a sadla si s Todom a Meggie k jednému stolu, kde sedeli ešte dvaja chalani. So záujmom si ma prezerali. Usmiala som sa na nich a potom sa pustili do diskusie.

Obzerala som sa okolo seba. Takže takto to vyzerá, keď sa na jednom mieste v jednom čase stretne celá škola.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Sorry za moju neaktívnosť tento týždeň, no dnes večer som vám to vynahradila :D ak sa vám tento príbeh páčil /a máte radi Dylana O'Briena, Zoey Deutch, Lily Collins alebo Tylera Hoechlina/ prečítajte si Just one book :3 :) poteším sa komentom aj votes :3 A ďakujem že čítate moje príbehy, robíte mi radosť :3