36. kapitola

Nathaniel vyšiel zo sprchy a pobozkal ma. Ofrkal ma vodou z jeho mokrých vlasov.

„Ďakujem, láska." povedala som a utrela si kvapky zo strán knihy. Nejak som sa od nej nedokázala odlúčiť. A do raňajok bolo ešte ďaleko. Nathaniel sa síce sprchoval už večer, hneď po mne a ja medzitým tvrdo zaspala, teraz šiel tiež vraj aby ho to prebralo.

Síce som sa od knihy odlepiť nemohla, no pohľad naňho bol lákavejší. Mal len voľné sivé tepláky po členky, obňaženú svalnatú hruď a krásny úsmev na tvári. Uterákom ktorý mal doteraz prehodený cez plecia si poutieral vlasy. Dal si dole uterák a ja som sa potichu zasmiala nad jeho strapatými vlasmi. Skôr ako sa pozrel som pohľad nasmerovala do knihy.

„Som ti na smiech?"

„Nie, ja čítam knihu ak si si nevšimol." povedala som trochu znudene. Obkročmo na mňa vysadol a knihu mi doslova vytrhol z rúk: „Mydlíš, že ma oklameš?"

Knihu položil až niekam na druhý koniec postele a vzal ma za ruky. Jemne mi masíroval dlane a popri tom si prezeral prsteň a náramok na pravej ruke.

„Po raňajkách odchádzam s Victorom. Zatiaľ mi neujdi." usmial sa a pobozkal mi jednu aj druhú ruku.

„Vybavovať šaty? Ale nejaké pekné." rypla som.

„Neboj, vyrazia ti dych. Hlavne, keď ich môžem vybrať ja." zaškeril sa.

„A s kým ide Victor?"

„S jednou známou. Neviem, nikdy sme ju nevideli."

„Môže byť." mykla som plecom.

Palcami mi jemne prešiel od zápästia až po ľakeť. Príjemne to šteklilo. Pozrela som na hodinky.

„Už je osem? Za dvadsať minút budú raňajky." vzdychla som.

„Aj to je dosť času."

„Dosť času na čo?"

Usmial sa. Naklonil sa ku mne a venoval mi dlhý bozk. Rukami som mu pohladila svaly na ramenách a hrudi. Nieže by boli nejaké veľké, ale vyzerali dobre. Stiahol mi ramienkové tričko a to poputovalo ku knihe na opačnú stranu postele.

„Povedz, že si zamkol." šepla som. Nathaniel zmeravel. Vyskočil z postele a dobehol k dverám. Zamkol ich a skočil do postele vedľa mňa až som poskočila.

„Máme už len sedemnásť minút." doberala som si ho.

„O to sa nestrachuj." povedal a dokonale ma umlčal bozkami. Vyliezla som naňho a on mi rozopol podprsenku. Objal ma a pretočili sme sa, takže bol on na mne. Rukami mi láskal prsia a ja som sa div neroztopila od slasti. Perami mi zablúdil ku krku a pokračoval vyššie až sa mi zubami zachytil ušný lalôčik a potiahol. Vzala som mu tvár do dlaní a venovala mu vášnivý bozk. Opäť sme sa pretočili, div nepadli z postele a ja som si naňho doslova ľahla. Chytil ma okolo bokov a s jednou rukou mi prešiel po bruchu až zablúdil pod nohavičky. Nahlas som vzdychla a práve vtedy mi bolo jedno či nás niekto počuje alebo dokonca koľko je hodín. Pri ňom som sa cítila akoby sme tam boli iba my dvaja a navzájom cítili každý jeden dotyk ako nekonečnú no príjemnú páľavu. Druhou rukou ktorou ma držal za bok mi prešiel po jamke na chrbte až hore ku krku a prehrabol mi vlasy. Následne ma chytil za zadok a znova som sa ocitla pod ním. Jednou rukou ma stále podopieral pod chrbátom a druhú mal ešte stále na tom istom mieste a bozkami si vytváral cestičku z môjho krku k prsiam. Izbou sa niesli iba moje stony a Nathanielov dych. Ja som rukami prechádzala stále nižšie po jeho bruchu a prstami sa pomaly dostávala pod gumu nohavíc...

A práve vtedy mi padol pohľad na hodinky.

„Nathaniel!" zvolala som a on sa na mňa nechápavo pozrel, že čo tá zmena tónu, „Meškáme na raňajky!"

Okamžite sme sa od seba odtrhli a rýchlo sa dali do poriadku. V kúpeľni sme sa zmietali jedna radosť, no o necelých päť minút sme sa už so smiechom náhlili po chodbe.

Vošli sme dnu a keď som videla všetky tie pohľady, začervenala som sa. Rýchlo som sa skryla za Nathanielov chrbát a snažila nadhodiť normálny výraz.

Všetci sa nám poklonili a následne sa ešte vyzvaní poklonili mne a potom sme si posadali.

„Čo sa stalo?" opýtala sa Mya s potmehúdskym úsmevom.

„Zaspali sme." povedala som nezaujato a usmiala sa.

To, či mi uverila alebo nie, sa už nedozviem.

Po raňajkách Victor a Nathaniel odišli a tak som nás zbalila a okolo jedenástej si sadla na kávu a čaj s ostatnými. Sedeli sme na terase a kochali sa ďaľším pekným dňom a bavili sa o všetkom možnom.

O jednej sa vrátili a potom začalo veľké lúčenie ktoré sa nezaobišlo bez sĺz.

„Kedy nás prídete pozrieť?" opýtal sa Medham.

„O týždeň, mesiac. Naozaj neviem. Bude mi ľúto doteraz sme boli stále spolu. Ale aspoň neostaneme sami." žmurkla som naňho a on pochopil.

„My sa uvidíme asi najskôr." usmiala sa Liane a objali sme sa.

„Áno." usmiala som sa aj ja a skôr ako som sa stihla otočiť už ma Mya stískala vo svojom náručí.

„Mya... nemôžem... dýchať."

„Prepáč, prepáč." zasmiala sa, „Nenechaj ma dlho čakať Anastasia. Lebo ja si ťa nájdem aj keď budeš v úplnom zapadákove sveta."

„Dobre, dobre." zdvihla som ruky v geste že sa vzdávam a očami zablúdila k Victorovi a Bernovi ako sa so smiechom lúčili.

„Victor Bernovi navrhol aby si uniesol nejakú ženu a zavítal na ples." usmievala sa Nathasha ktorá ich tiež sledovala.

Mya sa rozosmiala: „Tak toto bol vtip roka teda."

„Ja by som aj bola rada kebyže sa v budúcnosti stretneme na nejakej podobnej akcii. Dovtedy si niekoho splaším." povedala Liane.

„Hádam aj ja." pridala sa Nathasha.

„A mňa zoberiete so sebou však?" ozvalo sa mi pri uchu a ja som sa s úsmevom obrátila.

„Teba určite Kim. Už patríš k nám, takže sa nás tak skoro nezbavíš." ubezpečila som ju.

„A hlavne tu Medhama." dodal Nathaniel.

„Ja som to počul." ozval sa späť.

„O to mi šlo." zasmial sa a priateľsky sa objali a pobúchali po chrbtoch.

„Tak na našu najlepšiu budúcnosť a veľa spoločných chvíľ." zdvihla som pohár šampanského.

„Nazdravie!" ozvalo sa zborovo a poháre štrngotali jedna radosť.

Postupne každý odišiel a ja s Nathanielom a upírimi súrodencami ako poslední.

„Nathaniel, je to nutné?"

„To si hovorím aj ja Victor." pridala sa ku mne Nathasha.

Obe nás viedli po chodbe a rukami nám zakrývali oči. Okrem nich tam bol ešte aj Sebastian a Dominic.

„Už sme tu. Pozor prah." pripomenul Victor, no dosť neskoro, pretože som sa potkla a kebyže ma Nathaniel nezachytí, už som na štyroch.

„Karma vám to oplatí chlapci..." šúchala som si lakeť, ktorý som si udrela o rám dverí. No okamžite som stratila reč keď som uvidela tie krásne šaty predo mnou. Nathaniel ma vzal za ruku a viedol k tým, o ktorých som si okamžite myslela že sú moje.

Boli tmavomodré, také ako nočná obloha päťnásť minúť po západe slnka. Sukňa bola široká, veľmi široká až po zem a na nej bola ešte sieťovaná látka rovnakej farby poskladaná tak, že to vyzeralo ako stovky ruží jedna vedľa seba. Trup bol úzky, korzetový trošičku navrstvený a na ňom bol výstrih v tvare srdca lemovaný pásikom so striebornými kamienkami. Ešte jeden pásik s kamienkami sa ťahal krížom po trupe sprava doľava. K nim bol ešte krásny náhrdelník so striebrom a ladil sa k náramku a prsteňu čo som mala na ruke. Proste dokonalé.

„Tie si vybral ty?"

„Samozrejme. Ja som vravel že ti vyberiem len tie najlepšie."

„Ako si vedel moje miery?"

Zahryzol si do pery: „No, niečo mi to napovedalo."

„Čo niečo?"

„Ja neviem, Zia. Ale keď som tie šaty uvidel, niečo mi povedalo, že tie ti budú stopercentne sedieť. Tak si ich choď vyskúšať, nech uvidíme kde je pravda." usmial sa a popohnal ma do vedľajšej miestnosti a podal mi šaty.

„Snáď ma v tom nenecháš samú." povedala som a potiahla ho dnu a zavrela za nami dvere. Vyzliekla som sa a ostala iba v nohavičkách a všimla si, že Nathaniel si pohľad na mňa vychutnával.

„Zlato, ja viem, že nie som na zahodenie, ale nepozeraj tak na mňa, lebo inak nadobudnem o malú chvíľu farbu rajčiny." povedala som a stúpla si do sukne. Nathaniel ku mne podišiel a pomohol mi obliecť si tie prekrásne šaty. Keď som ich už mala na sebe, otočila som sa k nemu. Práve si dal dole sako a ja som si všimla, že má košeľu rovnakej farby ako ja šaty a k tomu bielu kravatu. Sako a nohavice mal čierne.

„Vyzeráme fantasticky." usmiala som sa a pobozkala ho.

Otvoril mi dvere aby som mohla vyjsť a ukázať sa v šatách. Akurát som vyšla zarovno s Nathashou, ktorej pri prezliekaní asistovala Salome. Chlapi obdivne zapískali.

„Ahoj Salome." privítala som ju a opatrne ju objala, Nathasha vyzeráš... úžasne." usmiala som sa.

Nathasha mala na sebe béžové až marhuľové šaty s rozšírenou sukňou po zem, látka bola lesklá a na nej bola ešte tenká sieťovaná látka s rovnakou farbou. Výstrih bol tiež srdiečkový a lemovaný striebornými kamienkami od oboch strán až dostredu do krátkej rovnej čiary. Na celých prsiach mala väčšie strieborné kvety a rovnaké kvety jej šli z ľavého boku v šiestich radoch a postupne sa stáčali nižšie. Posledný šiesty viedol krížom spredu po celej sukni až na jej spodok.

„A ja vám spravím vlasy." usmiala sa Salome. Pohľad mi padol na Sebastiana, ktorý sa s Nathashou tiež ladil košeľou, no kravatu mal bordovú. Victor mal košeľu bielu a tmavozelenú kravatu- jeho partnerka má zrejme dvojfarebné šaty. Dominic mal košeľu tmavšej lososovej farby a taktiež bielu kravatu.

Salome mala na sebe krvavočervené šaty so zlatými prvkami pri výstrihu a vlasy mala zvlnené a vypnuté nahor. Na perách mala rúž rovnakej farby. Zaviedla nás do vedľajšej miestnosti a tam som uvidela dve malé upírčatá, ktoré sa pretláčali jedna radosť. Vďaka beťárskym úsmevom som mala výhľad na ich malé ostré zúbky.

„Laura a Zeck, pokiaľ si správne pamätám." usmiala som sa. Boli presne ako ona- tmavé vlasy, tmavé oči, južanské črty tváre.Keď sa usmiali, vynímali sa im malé ostré zúbky.

„Zeck už aj prestaň! A Laura ty neprovokuj! Viete dobre, že sa nemôžte ušpiniť. Čo si o vás pomyslia kamaráti?" napomínala ich. Mali okolo štyroch rokov, no Zeck sa mi zdal byť starší.

„Bude tam viac detí?" nadvihla som obočie.

„Na každom plese je to tak, že deti sa odovzdajú opatrovateľkám zatiaľ čo rodičia si užívajú a sem-tam ich prídu skontrolovať." objasnila mi Nathasha a obe sme si sadli do kresiel.

„Dajte mi hodinku a budete vyzerať svetovo. A na tebe si potrpím viac Anastasia. Ty musíš vyzerať skvelo. Si princezná."

„Budúca kráľovná." doložila s úsmevom Nathasha.

A ozaj naše vlasy vyzerali svetovo. Nathasha ich mala v jednoduchom drdole a voľne spustené pramienky a Salome jej do vlasov ešte vložila pár strieborných sponiek, podobných ako mala ona.

Ja som mala vlasy vyčesané nahor, čím sa vytvoril megaobjem, boli poprichytané so striebornými sponkami v tvare malých ružičiek a následne kulmou zatočené mi voľne spadali na chrbát a plecia. Ozaj sa mi to páčilo. Moja farba vlasov sa mi doslova vynímala pri tmavomodrých šatách. Mňa určite neprehliadnu.

Salome aj napriek protestom chalanov prečesala ich vlasy malým hrebienkom a trocha ich aj nagélovala.

„V čom je tento ples iný ako ten vtedy?" opýtala som sa spomínajúc na svoj prvý ples. Keď ma následne Dominic pohrýzol a s Nathashou sme ušli.

„Tento je na tvoju počesť." usmial sa Victor.

Vyvalila som oči: „No, dobre vedieť."

„O desať minút začína ples." upozornil Dominic.

„To akurát stíhame." usmial sa Victor. Nathaniel ma vzal za ruku a postavili sa tak vznešene ako som to videla vo filmoch. Aspoň raz.

Sebastian vzal za ruku Nathashu a objal ju tesne nad zadkom. Victor si to všimol rovnako ako ja a mocne stisol Sebastianovi plece: „Sebo, kamarát, daj pozor kam si položíš ruku. Je to moja sestra a nie šlapka z mesta. A vedz, že hoci tak nevyzerám, som vždy hladný. Aj keď sestrička by ťa tu odrovnala skôr ako by som to stihol ja." usmieval sa, no to čo vravel nebolo veľmi milé. Ani k dlhoročnému priateľovi. Nechcem si predstaviť čo oni dvaja robili s tými šlapkami z mesta, ako ich Victor pomenoval. No zároveň ma dostalo déja vu z predchádzajúceho dňa.

„Okej, okej." Sebastian zdvihol ruky v geste na znak že rezignuje, no úsmev mu z tváre neschádzal. Vzal Nathashu za ruku tak ako Nathaniel mňa a vtisol jej jemný bozk na chrbát ruky.

Salome si nás ešte raz obzrela: „Okej, môžete ísť. Mňa a malé už určite čaká Davis." povedala a už jej ani detí nebolo.

„Myslím, že by sme mali ísť aj my." usmial sa Victor a s Dominicom šli napred, potom Nathasha a nakoniec my.

Pred sálou sme si to vymenili, že ja a Nathaniel sme išli prví, potom Dominic s partnerkou, Nathasha a Sebastian a nakoniec Victor s partnerkou.

Nadýchla som sa a pripravila na slávnostný príchod.

„Zlato, ešte niečo." povedal Nathaniel a spoza chrbta vytiahol kvitnúcu ružu. Bola bordovej farby a mala silnú vôňu.

„Tá je krásna Nathan. Ďakujem." usmiala som sa a vtisla mu bozk.

Otvorili sa dvojrídlové dvere a ozvali sa prvé tóny plesovej hudby. Nathaniel ma chytil pod pazuchu, v tej ruke som držala aj ružu a trochu sa vystrela. Akoby to bolo dávno keď som s Elisabeth blbla po škole a práve tento pochod mi ukazovala. Ona to vedela. Mala to premyslené. Všetko. Za to som jej neskutočne vďačná.

Vykročili sme a ja som bola mierne nesvoja z toľkých uprených pohľadov. No keď som uvidela známu Salominu rodinku, trochu som sa uvoľnila a môj úsmev už nebol taký silený.

...

Nato, že prvý krát takto na verejnosti vystupuješ, si dobrá.

Ako keby si ty mal prax.

No ešte keď naši rodičia žili, na takéto slávnosti sme chodievali. Tam som sa to naučil. To si mala vidieť, keď sme sa ako malí traja bratia hádali o jednu sestru, že kto s ňou pôjde skôr tancovať.

Skoro som sa rozosmiala.

Mňa tieto veci učila Elisabeth. Zvykli sme po škole blbnúť a ona mi raz zo srandy povedala, že ma naučí chodiť ako správnu princeznú. Naučila ma to ozaj svedomito a s humorom. Možno preto mi to neprišlo také zvláštne.Tak ako ma učila tancovať.

Tancovať vieš výborne, ozaj. A ja budem rád, keď si zatancujeme aj na verejnosti, nie len v súkromí.

Myslím, že v súkromí to bolo lepšie.

Ešte si to neskúsila, tak nevieš.

Všetko je v súkromí lepšie.

Pod tým si mám predstavovať čo?

...

Okamžite som sklonila hlavu aby sa mi podarilo ako-tak zatajiť smiech. Skryla som ten pobavený úsmev a znova nadhodila ten formálny úsmev ako predtým.

...

Toto mi už viac nerob. Vieš čo si mohli pomyslieť?

No a čo. Mňa zaujímaš hlavne ty. A sama si to povedala. Ja som sa len spýtal.

Jasné, ty si vtom úplne nevinne.

Samozrejme.

...

Pretočila som očami a Nathaniel na mňa pozeral s malým úškrnom.

Ani neviem ako, no ocitli sme sa na pódiu a ja som mala tú česť dívať na na stovky bledých tvárí.

Naľavo od Nathaniela stál Dominic s partnerkou a pri nich trochu vzadšie Nathasha so Sebastianom. Na mojej pravici trochu vzadšie stál Victor s partnerkou. Vyzerala priateľsky.

„Ozaj je dobrý nápad usporiadať ples v kombinácii upíri a vandali?" zamumlala som a vedela som, že ten, komu bola otázka adresovaná sa ozve.

„Za celý čas čo sa problémy vyriešili sa nestalo nič, čo by bolo v rozpore s pravidlami. To je rekord." vrátila sa mi odpoveď v podobe Victorovho mumlania. Rozprávali sme tak, že sme takmer ani nepohybovali perami.

„Dámy a páni, zahajujem ples na počesť princeznej Anastasii a zároveň prvý ples, na ktorom sa mohli zúčastniť aj vandali bez akéhokoľvek obmedzenia. Prajem príjemnú zábavu." predniesol slávnostne Dominic, všetci do jedného sa poklonili a následne aj Nathasha s Nathanielom sa poklonili a ozval sa búrlivý potlesk.

„A chcel by som poprosiť, aby princezná Anastasia s vyvoleným a vyzvaným Nathanielom začali ples svojím úvodným tancom." usmial sa Dominic a Nathaniel ma vzal za ruku a viedol do stredu miestnosti. Ostatní nás nasledovali.

Postavili sme sa do stredu a okolo nás Victor, Dominic a Nathasha s partnermi. Zaujali sme postoj na anglický valčík.

Nadýchla som sa a pozrela do Nathanielových krásnych rozdielnych očí. Usmial sa.

Ozvali sa prvé tóny hudby a my sme začali tancovať. Točili sme sa dookola a len čo sme prešli pri Nathashe a Sebastianovi, rozhýbali sa aj oni. Následne sme prešli pri Dominicovi a nakoniec pri Victorovi a už sme tancovali všetci. Ostatní okolo nás tiež zaujali postoj a po našich pár kolách začali všetci naraz tancovať. Krásne.

...

No, čo je lepšie?

Predsa len si mal pravdu. Je to úžasné.

Dnes ťa poriadne unavím zlatko. Ukážem ti, čo všetko je vo mne.

Nápodobne láska.

...

Usmiali sme sa a nespúšťali zo seba zrak. Svet okolo mňa za zahmlieval a ja som videla a vnímala iba jeho. Jeho teplé dlane. Krásne oči a úsmev. Jej vyčesané ohnivé vlasy ktoré silne kontrastovali s tmavomodrými šatami, ktoré vzbudzovali dojem, akoby som sa díval na večernú oblohu. A jej oči. Tie ma nikdy neomrzia. Mala ich sivasté, s jemnými škrvnkami zelenej a modrej farby, čo naznačovalo, že je vo svojom živle. To som si za ten čas všimol. Jej oči sú jej dušou, ktorú sa dá veľmi ťažko prečítať, no ja som to zvládol. Tak ako jej sestra Elisabeth. Vždy keď ju spomenie, má na tvári ten milý úsmev v ktorom vidím trochu pochmúrnosti. Taký istý venuje zakaždým aj mne, lenže tam vidím úprimnú lásku a obdiv. Tak ako u neho. Na nikoho sa nedokáže usmiať tak ako na mňa. Tak, že sa mi od blaženosti mierne chvejem a snažím sa bojovať s nutkamím podľahnúť jeho láskavým očiam. A tie jej pramienky. Objavia sa úplne slabučké, no keď sa rozvášni zhustia sa a rozšíria, až na mňa pozerá tými červenými očami. Desivé, no na mňa to tak nepôsobí. Práve naopak, viem, že som pre ňu ten najlepší a že len ja viem u nej vyvolať tento nádherný stav.

Tak veľmi ho milujem.

Tak neskutočne ju milujem.

Keby Nathaniel nezastal, tancovala by som ďalej. Usmiala som sa naňho. Ozvali sa ďaľšie tóny hudby a začali sme tancovať foxtrot. Ruku som mu položila na plece, on svoju na moju ľavú lopatku. Chytila som ho za ruku mojou pravou a spravila dva kroky dozadu a jeden doprava a tak dookola, až sme sa začali točiť.

„Koľko toho poznáš?"

„Hm, dosť." usmiala som sa.

„Ty si sa teda doma nenudila." zasmial sa.

Hudba dohrala a trochu sme od seba ustúpili. Pozrela som sa stôl s občerstvením, kde Victor práve nalieval Sebastianovi šampanské. Nathasha sa rozprávala s Dominicom. Ten niečo kratučko povedal svojej partnerke vyzval sestru tancovať.

„Quickstep?" opýtal sa Nathaniel a tým moju pozornosť odpútal.

„Dobre." usmiala som sa a on pokynul hudobníkom. Samozrejme, dnes sme stredobodom pozornosti.

Nastavili sme postoj a len čo odzneli prvé tóny hudby začali sme tancovať. Ako som postrehla, ostatní sa k nám pridali a aj Nathasha s Dominicom.

Znova som sa zahľadela Nathanielovi do očí a zrak nespustila celý čas. Kebyže tu je Elisabeth, tak by som ju od vďačnosti vyobjímala tak, že by som ju bola pridusila. Lenže nie je. Stále ma zabolí srdce pri tejto predstave. A teraz, keď sa všetko skončilo a začína nový, kľudnejší život s Nathanielom, na ňu myslím častejšie.

„V poriadku?" opýtal sa a očami ma sledoval akoby mi videl do duše.

Zovrela som pery a prikývla. Dobre som vedela, že týmto ho nepresvedčím.

Prestali sme tancovať a Nathaniel ma objal. Oprela som si oňho hlavu a vedela som, že Salome by sa nepotešila, už len kvôli tomu ako sa trápila s účesom. No teraz to bolo jedno. S jednou rukou okolo pliec ma odviedol na nenápadnejšie miesto a ja som bola rada, že nikto nás špeciálne neriešil. Snažila som sa tváriť normálne. Zastali sme až pri stene, kam svetlá nedočiahli.

Nathaniel ma znova objal a pohladil po ramene.

„Len mi chýba vieš? Bola so mnou celých sedemnásť rokov a kvôli mne sa obetovala. A teraz, toľko vecí, čo sme spolu robili, čo ma učila, všetky ich využívam a vždy ma to donúti spomenúť si na ňu. Aj keď nie vždy to vyzeralo že si rozumieme. Nebolo to len kvôli rodičom ale aj kvôli mne. Utajovala mňa samú predo mnou."

„To je v poriadku. Poznal som ju podľa počutia a bola to geniálna strážkyňa. Toľko úspechov čo mala... A keď som vás vtedy videl pred vaším domom ako sa tých upírov a ani mňa nebála, vedel som, že je to aj geniálna žena. A tebe nič iné neostáva, len byť na ňu hrdá." povedal a chytil mi tvár do dlaní. Usmiala som sa a prikývla. Snažila som sa neplakať.

„Ideme späť? Nemusíme tancovať. Môžeme ísť za Victorom a ubezpečiť sa, že ešte nevyviedol žiadnu hlúposť." usmial sa.

Pri tej predstave, čo by spravil keď je opitý som sa skôr zdesila. Spomenula som si na ten večer v Orlande v Sebastianovom hoteli keď som ho uvidela piť krv tej mestskej šľapky. Ozaj som sa s ním hodnú dobu nebavila a tým ho prinútila povedať to, čo väčšinou nepovie- prepáč, je mi to ľúto.

Prikývla som a usmiala sa naňho. Mali sme namierené k nemu keď nás zastavil čašník, ako inak upír, a Nathaniel vzal dva poháre šampanského. Štrngli sme si a odpili. Potom sme šli za Victorom a Sebastianom. Bavili sme sa, popíjali, tancovali, zabávali, tancovali a musím uznať, že Victor znesie dosť veľké množstvo alkoholu. Ako som si všimla, Dominic nepil tak veľa a Nathasha už vôbec. Tá si radšej pochutnala na krvi a ja som sa celý čas snažila udržať obsah žalúdka na svojom mieste.

Po pár pohárikoch sme s Nathanielom boli ozaj dobrej nálade a keď nám núkali ďaľšie, radšej sme už odmietli. Zato Victor si nalieval jedna radosť, no bol v takej dobrej nálade, že po dvoch pohárikoch šiel s partnerkou tancovať. Neviem ako, no Victor odniekiaľ stále vylovil plnú fľašu a ja som rozmýšlala, či by už nebolo lepšie piť rovno z nej.

„Poď tancovať." potiahol ma jemne Nathaniel za ruku, „Ide naša pesnička."

Tak veľmi som sa začala smiať, že som musela pohár nedopitého šampanského položiť. Chytila som tvár do oboch dlaní a on ma mňa pozrel s takým zlatým pohľadom až som sa musela usmiať. Vzala som mu pohár z ruky.

„Láska tebe na dnes stačilo. Tu hrá orchester, nie rádio." zasmiala som sa. Nachvíľu sa zamyslel a uznal že to čo povedal bola riadna blbosť.

„No a čo, aj tak ťa pozývam tancovať." zaškeril sa.

Začali sme zvesela tancovať, atmosféra bola už tak uvoľnená, že si nikto z nikoho nič nerobil. Skoro nikto.

„Tak vyvolený? Tí boli stále najdôležitejší čo?" ozval sa upír vedľa nás a Nathaniela prepaľoval pohľadom.

„Pokoj, o čo ti ide?" opýtal sa Nathaniel a postavil sa predo mňa.

„Že vy vyvolení si nedáte pokoj." sykol. Podľa jeho očí a bojovného postoja som hneď vedela, že je to vandal. S nimi nebude kľudu?

„Nemiešaj sa do niečoho o čom nič nevieš." povedal chladne Nathaniel.

Niekoľko upírov sa otočilo. Zbadala som aj Salome, ktorá nepokojne zovierala pery.

„Netvár sa ako neviniatko. Všetci ste vrahovia. Dokázali ste zabiť celé armády vandalov a lovcov."

„Zato si mohli sami." mračil sa Nathaniel.

„No, zaujímavé, že na ich čele stál jeden a ten istý po celý čas. A zhodou okolností vyvolený. A celý čas ste to vy, ktorí sa prevyšujú nad ostatných lebo ste jediné bytosti, ktoré vedia využívať mágiu na Zemi."

„Nikdy sme sa..."

Vandal doňho strčil. Nathaniel do mňa skoro narazil a v opätkoch by som neudržala rovnováhu a hlavne, keď už som mala nejaký ten pohárik v sebe.

„Nedotýkaj sa ma!" varoval ho Nathaniel.

„Lebo čo? Pohnevám si toho čo sa prevyšuje nad všetkých? Divím sa, že nie aj nad ňu." pozrel na mňa a mňa striaslo.

„Daj nám pokoj!" povedal Nathaniel a vedela som, že už stratil nervy. Sotil doňho, aj keď taký efekt to nemalo, no o krok cúvol a Nathaniel mu uštedril pekný pravý hák. Vyvalila som oči a okamžite ho chytila za plece aby sa prípadne doňho ešte nepustil. Keďže aj vandal mal čo to vypité, neudržal rovnováhu a potkol sa. Skončil na zadku a chytil sa za nos. Začala mu tiecť krv.

„Vidíš? A to som nepoužil ani mágiu. A láskavo si pozmeň tie tvoje zastarané názory tak ako to spravili aj ostatní a vyhneš sa ďaľším problémom."

Davis a Dominik ho zodvihli zo zeme a držali aby ho nenapadlo po nás skočiť, od čoho ďaleko nemal. Dominic sa pousmial a vyviedli vandala von zo sály. Všetky oči smerovali k nim a tak som Nathaniela potiahla preč od miesta diania. Vandal si zrejme posedí na jednu noc vo väzení.

„Ty si blázom vieš to?" pozrela som naoko karhavo po ňom. Skoro mi uveril a vtedy som sa doširoka usmiala: „Ale ten pravý hák bol super."

Usmial sa a vtisol mi malý bozk: „To vieš, do nás dvoch sa nebude nikto navážať."

„Tak teraz už nie." ozvalo sa pri nás a Dominic sa škeril jedna radosť že som si mohla obhliadnuť jeho očné zuby.

„To je pravý muž pre mňa vieš." usmiala som sa a objala Nathaniela.

„Samozrejme. Buď im dá pravý hák alebo mágiou sa ich raz-dva zbaví."

„Niežeby som sa ja sama nevedela ubrániť." prehodia som ironicky a usmiala sa.

„To je už druhá vec." zasmial sa, „Ako sa vám inak páči na plese? Samozrejme neberiem do úvahy tento incident."

„Paráda." usmial sa Nathaniel.

„Už sa to tu vyľudňuje." povedal Sebastian, ktorý sa aj s Nathashou obajvili pri nás. Aj on bol už dosť opitý.

„Ja som už dosť unavená, pôjdem si ľahnúť." usmiala sa Nathasha a rozlúčili sme sa s ňou. Sebastian ju šiel odprevadiť ako správny gentleman.

„Koľko je vlastne hodín?" opýtala som sa.

„Niečo po polnoci." povedal Dominic.

„To sme tu už tak dlho?" pekných päť hodín.

„Asi preto na mňa trochu dolieha únava." ozval sa Victor, ktorý položil prázdnu fľašu na stôl a usmial sa našim smerom. Partnerka tiež mala už čo to v sebe a jemne objímala jednou rukou Victora a v druhej držala pohárik vodky s krvou. Rýchlo som od pohára odvrátila zrak.

„Určite to bude tým." podpichol ho Dominic.

„Samozrejme, čím iným?" pridal sa Victor a partnerke vtisol bozk na líce. Nič viac, nič menej.

„Myslím, že by som si ešte zatancovala jeden tanec a potom už šla hore do izby a podľahla sladkým snom." usmiala som sa.

„Tak poď." usmial sa Nathaniel a skupinku sme zanechali za sebou. Ozvali sa tóny pomalej romantickej hudby a my sme začali tancovať viedenský valčík. Moje šaty oproti ostatným jednoduchším žiarili viac ako svetlá zo zlatých obrovských lustrov.

Upírky mali zväčša rovné, niektoré iba trochu širšie sukne bez vzorov, iba ak s čipkou pri dekolte alebo až ku krku. Také podobné som mala aj ja prvý krát na plese. Boli tu rôzne farby, no chalani sa ozaj potrápili, lebo béžové alebo lososové aké mala Nathasha a také modré ako ja som nevidela na žiadnej. Ozaj treba uznať, že im na tom záležalo. Ku koncu keď hudba dohrávala som mala hlavu opretú a jeho hruď a ruky okolo jeho krku a on ma držal za boky. Na temeno mi sem-tam zablúdila sladká pusa.

Po tanci sme sa rozlúčili a sála už bola takmer prázdna. Len čo sme vyšli hore, bolo mi trochu ľúto, že si musím zvliecť tie krásne šaty, v ktorých som vyzerala aj na pohľad ako princezná. Rovnako som si musela rozobrať aj ten pekný účes, ktorý držal aj po piatich hodinách. Vošla som pod sprchu, kam sa ku mne prikradol aj Nathaniel, ktorá sa nezaobišla bez pár bozkov a nakoniec som sa prezliekla do voľného pižama. Šaty som zavesila na vešiak aby sa nepokrčili a to isté som spravila ja s Nathanielovým oblekom. Ten ma už čakal v posteli s otvorenou náručou a takým mentolovým dychom aký som mala aj ja a o pár minút som v jeho náručí zaspala.

Takže trochu dlhšia časť, ale dúfam, že sa ples páčil :3 Ďakujem všetkým, ktorí to čítajú, vždy ma to poteší :) :3

Viki :)