34. kapitola

Dlho do večera sme oslavovali a potom sme sa pobrali postupne späť do sídla. Slnko už dávno zapadlo a ja som nadávala na to, že svetlá nefungujú. Nieže by som sa niekoho alebo niečoho bála, no nie je to príjemné keď sa musíte prechádzať po zdevastovaných chodbách s dierami a so spálenými stenami, ktorých veľké kusy ležia uprostred chodby.

Mala som pred sebou vystreté obe ruky s dlaňami ako lievik a nad svojou hlavou udržiavala svetlo. Bol to podobný trik ako vtedy u upíroch.

A prečo idem sama? Nathaniel šiel ešte niečo vybaviť a povedal, že sa stretneme na najvyššom poschodí. A keďže on sa tam premiestni a ja nie, musím sa predierať pustými chodbami. Nieže by nebol romantik, no niečo mi tajil a tak som sa rozhodla, že ja sa dostanem hore aj bez pomoci. Nakoniec rezignoval, keďže chcel dodatočne sa po mňa vrátiť.

Ostatní boli buď vonku, alebo už spali. Na chodbách nebolo živej duše.

Uhla som sa veľkému kusisku steny a pošmykla sa na omietke roztrúsenej na podlahe. Našťastie som udržala rovnováhu, no moje svetlo pohaslo. Rozvírený prach sa mi dostal do nosa a ja som kýchla. Ozvena sa niesla prázdnou chodbou.

„Nazdravie." ozvalo sa a ja som zvýskla.

Oprela som sa o stenu a lapala dych. V pravej ruke som znova vyčarovala svetlo a osvetlila priestor okolo mňa.

„Victor!" zahriakla som ho pošepky, „Si normálny?!"

Pousmial sa a pozrel na mňa s červenými očami, ktoré prudko kontrastovali s jeho bledou pokožkou: „Prepáč. Chcel som byť milý."

Striaslo ma pri tom pohľade, pretože som pred sebou opäť videla Lerricka zo sna a to ako ma uhryzol. Znova som na zlomok sekundy zacítila tú bolesť. Preglgla som.

„Si v poriadku?" opýtal sa a sledoval ma s tými desivými očami akoby chcel vyčítať niečo viac.

„Hm, hej som. A ty?"

„Som hladný. Veľmi hladný. A vyvolení nie sú veľmi pohostinní čo sa krvi týka. No viac ako o mňa sa bojím o Nathashu." povedal a narozdiel od môjho sa jeho hlas neozýval na prázdnej chodbe. Dobrá finta.

„Vydržíte do zajtrajšieho rána?" opýtala som sa a tento rozumný rozhovor mi pomohol upokojiť svoj tep. Vyzeralo to, že sa ovláda viac než dosť a nechcela som ho zbytočne vyprovokovať. Ten sen a skúsenosti predtým ma desili ešte stále.

Prikývol: „To áno. Ideme k strážcom?"

„Áno, tu sa naša úloha skončila. A myslím, že strážci budú ohľadne tohto a mäsa určite pohostinnejší. Keď tam ešte vôbec budú."

„Budú. Kam by šli? Svoje ľudské životy nemajú. Sú závislí na ochrane iných. Samozrejme okrem nášho kamaráta." uškrnul sa.

Usmiala som sa: „Okej, ja idem. A prosím, nečíhaj tu, desí ma to."

„Fajn." povedal a prestal sa opierať o stenu, „A kam ideš?"

„Na najvyššie poschodie." zahľadela som sa naňho, „Vezmeš ma?"

„S potešením." usmial sa, objal ma okolo pliec a zmizli sme v tme.

„Tak tu si." privítal ma Nathaniel a pozrel na Victora.

„Stretla som ho poceste a ozaj ma omrzelo potkýňať sa o ruiny, tak ma sem doniesol."

„Chcel som ísť pre teba, keď som vytušil problém. No skôr ako som sa tam vybral som zistil, že to problém nie je." usmial sa na Victora, ten sa len uškrnul, žmurkol naňho a už ho nebolo.

„Nejaká chlapská reč ktorej nerozumiem?"

„Vôbec nie, zlatko."

„Odkedy ma prezývaš takými milými prezývkami?" podpichla som ho.

„Odkedy sa mi to začalo páčiť. Vadí ti to?"

„Vôbec nie, láska." pritúlia som sa k nemu a pobozkala ho. Chytil ma za ruku a viedol do jednej z izieb.

Vošli sme dnu a Nathaniel za nami zatvoril. Prikryl mi oči jednou rukou a druhou ma viedol. Meravými krokmi som sa posúvala kamsi dopredu.

„Nathaniel čo si vymyslel?" zasmiala som sa.

„Nechaj sa prekvapiť." povedal, no vôňa ruží mi už čo-to prezradila.

„Ruže?"

„Mhm, ale nerovnajú sa kráse tej ktorú mám pred sebou." zašepkal mi do ucha a vtisol mi bozk na ucho.

Usmiala som sa a vycítila ako mi červené pramienky ozdobili modro- zeleno- sivé oči.

„Kedy sa môžem pozrieť?" opýtala som sa.

„Okej, zatvor oči a otvor keď ti poviem."

„Dobre."

Dal si dole ruku z mojich očí a zobral ma na ruky. Len tak-tak sa mi podarilo potlačiť zvýsknutie. Nathaniel spravil ešte pár krokov a potom povedal: „Otvor ich."

Otvorila som a zažmurkala. Stáli sme v srdci z lupeňov ruží a pod nohami mali šumivé šampanské.

„Hádam ma nejdeš žiadať o ruku?" vypleštila som oči a on sa na mojej reakcii zasmial. Zložil ma na zem a sadli sme si oproti sebe.

„Ešte nie. Na to je kopa času." povedal, zatiaľ čo nalieval šampanské do oboch pohárov.

„A čo keby som ťa požiadala o ruku ja?" opýtala som sa a zahryzla si do pery očakávajúc reakciu.

Nathaniel sa snažil potlačiť smiech a pozrel na mňa s tými krásnymi očami: „To by som chcel vidieť."

Podal mi pohár a vzal ten svoj. Fľašu položil von zo srdca, v ktorom sme sedeli.

„Na koho?" opýtal sa.

„Na nás. Na všetkých."

„Tak na nás všetkých." usmial sa a štrngli sme si. Odpila som si, zatiaľ čo on vypil pol pohára. Pozerali sme na seba a mne to pripomenulo našu prvú noc keď sme ukradli papiere a hneď nato sa, no, pomilovali. Nieže by mi to vadilo, no niekto by si povedal, že to bolo moc unáhlené. No pri spriaznených nieje nič unáhlené. Hlavne keď som na ňu čakal po celú tú dobu, odkedy som ju uvidel pred jej domom. Zjavovala sa mi vo vidinách, no ja som chcel čoraz viac. Chcel som ju vidieť. Až sa jej podarilo votrieť sa mi do hlavy a poslala ma za ňou. A keď som ho uvidela, tak som pochopila čo je to byť spriaznená s niekým aj keď som o tom ešte ani netušila. A ja som ju konečne uvidel a vedel som, že už sa od seba neodlúčime.

Pozreli sme po sebe. Usmiali sa. Znova sa stalo to, čo vtedy pri tanci. Naše mysle sa splietli do jednej. Počuli sme vzájomne svoje myšlienky.

„Milujem ťa, Nathan." pošepla som zatiaľ čo on sa už ku mne približoval a bral mi môj pohár z ruky a položil vedľa svojho pri šampanské.

„Aj ja ťa milujem, Zia."

Pri prezývke Zia mi poskočilo srdce.

„Povedz to ešte raz." zašepkala som a naše pery sa skoro dotýkali. Cítila som jeho hrejivý dych.

„Že ťa milujem?"

„Moju prezývku. Aj keď neviem ako si na ňu prišiel." zasmiala som sa a pozrela mu do očí.

„To je tajomstvo, Zia." povedal a do posledného slova vložil aj trochu vášne. To ma nakoplo a venovala som mu dlhý bozk. A pár sekúnd som ležala na zemi, rukami prechádzala od jeho brady až do dlhších vlasov, zatiaľ čo on mi vyhŕňal sveter s tričkom a prstami prechádzal po holej pokožke. Naskočili mi jemné zimomriavky.

Nešikovne sa snažil stiahnuť mi sveter cez hlavu. Ja som sa mu len smiala.

„Dokelu aj s takýmto oblečením." vzdychol a konečne mi ho prevliekol cez hlavu. Uhladil mi postrapatené vlasy a pobozkal ma. Tentoraz som mu už ja zvliekala tričko a šlo mi to oveľa šikovnejšie. Dotkla som sa jeho vypracovanej hrude a obdarila ju pár bozkami.

Tričko mi už zvliekol obratnejšie a vyložil si ma do lona. Začal ma bozkávať na krku, postupujúc stále nižšie. Ja som mu jemne zakvačila prsty do chrbta. Tuhšie som sa k nemu pritisla a lícom sa oprela o jeho hebké vlasy.

„Teba nejde nemilovať, vieš to?" opýtal sa a rozopol mi podprsenku.

Pozrela som mu do očí: „A vieš, že teba takisto?" usmiala som sa a on mi rukami chytil prsia a do medzery medzi nimi mi vtisol pár bozkov a následne zdvihol hlavu a pobozkal ma na bradu. Usmiala som sa a naše pery sa stretli v dlhom bozku a ja som sa príjemne chvela pri každom jeho dotyku. Vzdychla som a oprela sa oňho čelom: „Čo keby sme sa presunuli do postele?"

„Súhlasím." povedal, pomohol mi vstať, chytil ma za boky a presunul k posteli a jemne ma do nej sotil. Ostala som ležať bez pohnutia a sledovala jeho ladné pohyby. Zvliekol si nohavice, následne aj tie moje a pomaly na mňa vyliezol. O pár sekúnd sme už nemali na sebe žiadny kúsok oblečenia a ja som cítila jeho dychtivé pery, ktoré ma uspokojovali. Každý jeho pohyb bol ako liek na bolesť, či už psychickú alebo fyzickú. Pôsobila na mňa ako liek. Ako osoba, pri ktorej sa zastaví čas aj svet. Ona vždy dokonale uspokojila mňa a on zase mňa. Ako zohraná dvojica.

Ku koncu som už neostala pri tichých a slatných vzdychoch na rozdiel od Nathaniela. Už keď som bola na samom vrchole, nevydržala som a zvolala jeho meno.

„Zbožňujem ťa, Zia." vzdychol a zviezol sa vedľa mňa. Ja som si našla to známe pohodlné miesto na jeho hrudi a ukazovákom prechádzala po jeho pevnom bruchu. Podoprela som sa na ľakťoch a darovala mu pár bozkov na hruď: „Ja som snáď na tebe závislá."

Zasmial sa, vzal mi tvár do dlaní a upravil neposlušné ryšavé vlasy. Venoval mi dlhý, vášnivý bozk. Jednou rukou mi prešiel od krku, cez plece, chrbát, brucho a nižšie a ja som vzdychla. Sadla som si naňho obkročmo a pomaly sa spustila do jeho lona. Chytil ma okolo bokov a spolu sme spolupracovali. Izbou sa ozývali len naše tiché vzdychy a nádychy.

Tentoraz som sa zviezla vedľa neho ja a znova našla si pohodlné miesto na jeho hrudi. Prikryla som nás dekou a Nathan mi vtisol bozk na temeno. Zatvárali sa mi oči, no bojovala som s tým, aby som ešte nezaspala.

„Ako dlho si plánoval túto romantiku?"

„Od dnešného rána. Keď som sa zobudil a uvedomil si, že ty si to najcennejšie čo mám. Nieže by som si to predtým neuvedomoval. No a tak som ti chcel urobiť večer jedno malé prekvapenie.

„Takže celý deň?" zasmiala som sa, „Tak toto rozhodne nebolo malé prekvapenie."

Pozrela som mu do krásnych očí: „Ja neviem čo by som bez teba robila."

„A čo by som robil bez teba ja?" usmial sa, „Aj tak ma tie tvoje červené oči trochu desia." dodal a ja som sa neubránila smiechu. Objal ma jednou rukou a ja som sa k nemu viac pritúlila. A následne konečne zaspala s najkrajším pocitom za poslednú dobu. A ešte lepšie bolo, že som cítila, že on si myslí to isté.

„Dobré ráno." ozvalo sa mi sladko pri uchu a hneď som naň dostala jemný bozk, následne a líce a potom sa nám stretli pery v nežnom bozku.

„Aj tebe, láska." usmiala som sa. Bola som mu otočená chrbtom a dívala sa na lupeňové srdce a fľašu šampanského. Okrem toho som tu mala oblečenie čo mi včera ráno Nathaniel doniesol. On tu mal tiež oblečenie a ruksak. Z ruksaku trčalo niečo podozrivé a tak mi nedalo sa neopýtať.

„Nathaniel, čo máš v tom ruksaku? Oblečenie?"

„Nie." povedal a niečo sa v jeho hlase zmenilo.

„Tak?"

„Peniaze."

„Iba peniaze?" vyvalila som naňho oči a on iba prikývol.

„Včera som sa dohodol s Patricom aby mi dal môj podiel majetku v rodine, aj keď na papieroch to ešte označené nie je, peniaze sú už moje."

„Prečo? Ty... sa sem už nechceš vrátiť?"

„Z miesta kde som vyrastal sa pred mojimi očami zmenilo na trosky. A nehovorím, že súrodencov neprídem navštíviť. Sú to peniaze do našej budúcnosti."

Vzdychla som.

„Čo sa deje Zia?"

„Vieš, že ja nemám nič. Ani cent. Ani doklady totožnosti."

„To vybavíme. Ani ja nemám doklady aby som sa mohol pohybovať v ľudskom svete, no mám majetok jeden milión. S tým sa dá niečo robiť."

„Kúpime si karavan?"

Zasmial sa, no keď videl, že to myslím vážne povedal: „Prečo nie? Cestovať po svete, to sa mi pozdáva."

„Mne sa pozdáva mať pojazdný domov. Aspoň netreba veľa upratovať." zasmiali sme sa. Ešte chvíľu sme ležali v objatí a potom sa pozbierali a dali dokopy. Zišli sme na raňajky o pár poschodí nižšie do ich zachovalej kuchyne a teraz nás tam privítali vafle a každý si mohol dať tak, ako mu bolo po chuti. K tomu nám Patric s Liane spravili ovocné čaje.

Po raňajkách sme sa pobalili a vyšli pred sídlo.

„Odchádzate, Anastasia?" ozvalo sa za mnou a ja som uvidela Bellu.

„Áno. Musíme ísť ešte napomoc strážcom. Nathanieloví súrodenci tu zostávajú, takže určite sem niekedy zavítame na návštevu." usmiala som sa a objala ju, „Dúfam, že sa stretneme. Ak nie, vyhľadám si ťa." žmurkla som na ňu.

„Dobre, majte sa teda." usmiala sa na ostatných a Patricovi učarovala možno širší úsmev ako ostatným.

Nathanielovo lúčenie bolo dojímavé, keďže si všetci prešli takým zlým obdobím a tak skoro sa neuvidíme. Aj keď si myslím, že viac ako mesiac ani neprejde a my sa sem k nim znova nasáčkujeme na párdňovú návštevu.

Po dobrej polhodine sme si venovali posledné úsmevy a svet sa znova zatočil.

Pozrela som sa na ten známy kaštieľ. Teda, je pravda, že strážci nemajú kam inam ísť. A tak to tu dali do poriadku, akoby sa tu nikdy nič veľké neodohralo. Šla som ako prvá s vyzvanými, za nami Victor a Bern a lovci.

„Vyzerá to tu obyčajne." poznamenal Bern.

„Uvidíme čo bude vo vnútri." povedala som a pobrali sme sa k vchodu.

Pri vchode nás s poklonami privítali dvaja strážci a pozorne si premerali lovcov.

„To je v poriadku." uistila som ich a nechali nás prejsť. Vošli sme dnu a to čo som uvidela ma veľmi nepotešilo.

„A čo si to dovoľuješ? Nesmieme zrušiť tréningy! Nieto ešte ich meniť!"

„Nikto ich nechce zrušiť, len nevidím dôvod aby trvali naďalej v takej intenzite. Boje už skončili." ozval sa druhý.

„My netrénujeme predsa do boja. My trénujeme aby sme ochraňovali!"

„A v tom sme zlyhali." povedal tretí.

„Každý má právo zlyhať." ozvala som sa a šokované pohľady sa otočili naším smerom.

„Princezná..." vyjachtal jeden a ja som až teraz spoznala, že sa jedná o trénera. Preto sa tak zastával tréningov.

Poklonili sa nám a tréner radostne každého privítal až na lovcov, ktorí ho dostatočne prekvapili, rovnako ako ostatných dvoch.

„Všetko vám vysvetlíme a predstavíme vám ich. Nemusíte sa ničoho báť."

„Tak počúvame." povedal ten, ktorý sa ozval ako posledný z nich.

„Poďme radšej do zasadacej miestnosti. A priveďte čo najviac strážcov. Aj všetkých. Miestnosť je veľká."

A strážcov málo.

„Poďte." zaviedol nás jeden a ja som si všimla ako Victor s Nathashou stoja obďaleč a niečo si šepkajú. Victor ju obímal tak, že hlavu mala skrytú na jeho hrudi a nemohla som na ňu vidieť. Zapojila som svoju upírsku časť a čo-to som vyrozumela.

„Victor, ja to nevydržím. Ja chcem krv." triasla sa.

„Dostaneš ju, teraz."

„Ja chcem krv. Cítim ju. Všade."

Práve šiel okolo jeden strážca a Victor ho stopol: „Prosím doneste nám osem balíčkov krvi. Viete, skoro štyri dni som nejedol, navyše bojoval a ak nechcete aby ste bol môj obed, tak mi ich doneste okamžite. Tu moja sestra to už nezvláda a môžete byť rád, že mám taký pevný stisk. Inak by som vám už nič nehovoril. Už aj ja mám čo robiť aby som si nepochutnal na vašej krvi. Takže vás počkáme pred zasadačkou."

Victor sa pri týchto slovách celý čas usmieval, asi aby nebolo na prvý pohľad vidno, že rozmýšľa ako mnohonásobný vrah. Niežeby ním nebol, teoreticky. Ale už tie slová dvakrát milé neboli. A jeho oči sa sfarbovali z krvavočervenej na čiernu. To už bude ozaj zlé. A o Nathashe už ani nehovorím.

Strážca sa vystrašene po nich pozrel a doslova bežal preč. A vraj strážca, čo má chrániť.

Pozrela som na Myu, ktorá kráčala vedľa mňa: „Si v pohode? Môžem ti vybaviť nejaký mäsový pokrm."

„Je pravda, že u vyvolených krv nenájdeš, ale zato mäso áno. A koľko." povedala a pohladila si brucho, akoby bola prejedená, „Ten kto tam varí si neskôr všimne, že im zmizli klobásy a salámy." povedala a zasmiali sme sa.

Ocitli sme sa pred zasadačkou a tam už stál strážca s balíkmi krvi v prenosnej chladničke. Podal ju Victorovi a už ho nebolo. Ostatní už vchádzali dnu keď Nathaniel si všimol môj pohľad a postavil sa pri mňa.

„Počkaj tu. A drž mi palce aby po mne neskočili."

Nathaniel sa trpko pousmial.

Zaťala som päste a podišla opatrne k nim. Zastala som iba pár krokov od nich.

„Neverím Anatasia, ako si ma zmenila." začal a zatiaľ čo jednou rukou prisilne zovieral Nathashu okolo pliec, druhou otváral chladničku, „Kebyže sa mi toto stane pred pol rokom, hneď by som na tých troch trpákov skočil. Nechýbali by tu. Zdá sa, že sú skôr ťarchou pre ostatných."

Nad jeho slovami som sa pousmiala teraz ja: „Preto to tak ani nenechám."

„A koho z nich vyberieš?" opýtal sa a už vyťahoval jeden balík.

„Medhama, predsa."

Obaja sa ku mne otočili. Nathasha mala oči čierne ako noc, no po týchto slovách sa nebadateľne pousmiala. Aj Victor s jeho krvavo-čiernymi očami sa usmial: „Dobrá voľba. Tak a teraz si ideme pochutnať a potom prídeme za vami. Ak náhodou už neskončíte."

„Nemyslím si." usmiala som sa a vybrala sa spolu s Nathanielom do miestnosti.

Všetci sa postavili zo stoličiek a pohľadmi sledovali moju trasu k stoličke za vrchstolom. Samozrejme, že okrem mojej a Nathanielovej stoličky po mojej pravici ostala voľná ešte po mojej ľavici a potom až za vyzvanými ešte jedna. Všetci sa nám uklonili a ešte vyzvaní sa uklonili mne a potom sme si sadli. Liane na mňa hodila spýtavý pohľad, či je všetko v poriadku a ja som prikývla. Strážci sedeli po stranách miestnosti a lovci oproti tým trom až za vyzvaními a priateľmi.

„Takže chcela by som vedieť, čo všetko ste o nás počuli. A čo sa stalo potom, keď nás uniesli." povedala som.

„Keď vás uniesli a spolu s vami zmizli, boj sa okamžite skončil. Zostali tu iba preživší strážci a kopa mŕtvych." povedal trpko, „Dávali sme to tu doporiadku a celé tri dni sme o vás nič nepočuli. Až na štvrtý sa rozšírila správa, že ste mŕtvi. Nechcelo sa nám veriť, no ozaj o vás nik nevedel a tak my traja sme začali dočasne vládnuť. No a po dobrých dvoch či troch týždňoch sa k nám od upírov dostala správa, že žijete. Ozaj sme mali o prekvapenie postarané. A tak sme už len čakali, kedy, alebo či vôbec k nám prídete."

„A teraz ste tu a my sme presvedčení, že nám pomôžete." usmial sa tréner.

„A vysvetlíte nám, čo robia lovci u strážcov." povedal tretí.

„Títo lovci, sú poslední siedmi prežili a sľúbili mi vernosť." objasnila som a ukázala na Gregora, „Gregor, ich vodca. On sám mi do očí sľúbil vernosť po tých všetkých bojoch, ktoré proti nám viedol. A títo lovci nám pomohli v boji proti Simonovi, kde zomrelo veľa ľudí a bytostí. A preto chcem, aby ste im poskytli služby a prijali ich ako strážcov."

„Ako strážcov?!" zvolal pobúrene ten prvý, zhovorčivejší.

„Presne tak. Na úkor môjho priania. Ak bude treba, beriem za nich zodpovednosť. A myslím si, že vzájomne by ste sa mohli čo to priučiť."

Tréner prikyvoval: „Myslím, že je to opodstatnené. Vážne ste jediní?" pozrel na nich.

„Presne tak. Moje postavenie si vyžaduje aby som poznal každého jedného lovca na svete. A tak to aj je. No ak si myslíte, že je tu malé percento toho, že ešte nejakí skrytí sú, neváhal by som proti nim bojovať, keďže som sa zaprisahal princeznej."

„Dobre." povedal tréner.

„Súhlasím." ozval sa ten tretí.

Prvý len povzdychol: „Dobre, no neručím za to, že keď sa niečo pokazí, vyhostíme vás."

„Beriem." povedal Gregor a všetci si podali ruky. Dnu vošli Victor a Nathasha a skôr ako sa posadili, sa mi uklonili.

„Som rada, že veci sa riešia tak rýchlo." povedala šeptom a pohľad mala sklopený, sledovala naše spojené ruky s Nathanielom. Dodávalo mi to odvahu, odkedy sme tu.

„Aj ja." šepla som, no potom už pokračovala normálnym hlasom a postavila sa, „A keďže ste sami dočasní panovníci, chcem vyhlásiť toho, ktorý bude trvalý. A budem len rada, ak sa so mnou zhodnete. Ten kto je za, zdvihne ruku."

Poobzerala som sa po celej miestnosti a všetky oči ma napäto sledovali.

„Za panovníka vyhlasujem Medhama."

Ostalo ticho a mala som pocit, že moje slová sa niesli miestnosťou ešte hodnú chvíľu.

Medham sa na mňa len prekvapene pozeral. Ako prvá zdvihla ruku Nathasha, potom Victor, Nathaniel, Liane, Mya, Bern, tréner, lovci, veľa strážcov aj s ich dočasnými panovníkmi. Každá ruka bola hore.

„Dôvodom je, že v každom boji ukázal, že čestne patrí k strážcom, nesklamal ich a nebál sa riskovať. Bol oveľa statočnejší ako poniektorí tu." povedala som mysliac na toho ktorý sa Victora naplašil akoby bol chodiaci diabol, „A svojou charizmou si získa každého." usmiala som sa naňho a on mi úsmev opätoval.

Následne sa postavil a ozval sa búrlivý potlesk.

Po porade sme sa ešte rozprávali, no strážcovia už vychádzali von. Z miestnosti som vyšla po boku s Myou a Nathanielom, ktorého som držala za ruku.

„Mya?" ozvalo sa pri nás a mne padol zrak na jedného mladého strážcu.

„Ed!" zvýskla Mya a hodila sa mu okolo krku. Bol to ten strážca, jej milovaný, na ktorého čakala celý ten čas a trpela neistotou.

Vášnivo sa pobozkali a následne si len jeden druhému hladili do očí.

„Prepáč, že som tam neprišiel a neuvítal ťa skôr, no mám na starosti jedno dievča." povedal a ich objatie povolilo a on jednou rukou ukázal vedľa seba.

Až teraz som uvidela o koho sa jedná. Nebola som schopná reakcie, zatiaľ čo dievča sa už na mňa usmievalo.

„Kim!" zvolala som a hodila sa jej okolo krku. Nathaniel sa na nás usmial, pretože za ten čas už vedel o koho sa jedná.

Tak veľmi mi chýbala. Jej čierne dlhé vlasy, úsmev hodný sestry a jej zelenkavé oči. Jej kamarátske objatie a hlavne jej hlas. Stále som rozmýšľala čo sa s ňou stalo a teraz ju tu nám pred sebou. Živú a zdravú. Stále vysmiatu.

„Tak si mi chýbala, Anastasia." povedala a cítila som, že sa už-už rozplače. Bolo to jedno, ja som už plakala.

„Aj ty nie. Všetko ti vysvetlím..."

„Nemusíš, ja som o tebe už čo-to vedela predtým. Môj brat je strážca."

„Tvoj brat..." začala som a trochu sa odsunula aby som videla na ňu aj na neho, „Je Ed?"

„Eduard, strážca, teší ma." predstavil sa mi a ja som mu podala ruku.

„Nevedela si o ňom, pretože bol strážca a žil tu." povedala a vytiahla vreckovky pre nás obe a poutierali sme si oči, „Ja som iba akožestrážkyňa. Dávala som na teba pozor spolu s Elisabeth. Ju si mala doma a mňa v škole."

„Ja neverím." zasmiala som sa, „To len ja som bola tá blbá čo nič netušila?"

„Muselo to tak byť." usmiala sa Kim a ešte raz sme sa objali.

„Ehm, Kim, toto je Nathaniel, môj priateľ. Nathaniel, Kim, najlepšia kamarátka. Aj keď mi je jasné, že po mene sa už poznáte." zasmiali sme sa.

„Nathaniel, vyvolený, vyzvaný, spriaznený." zaškeril sa.

„Kim, hádam budúca strážkyňa." zasmiali sme sa.

Podali si ruky a ešte hodnú chvíľu sme debatovali o všetkom možnom a ja som zistila, že odkedy som od strážcov odišla, teda ma uniesli vandali, Ed sa začal o Kim báť a tak ju doniesol sem. Keď sme tu boli aj s ostatnými, Kim šla späť do ľudského sveta spolu so strážcom, ktorý mal mať prax tam vonku. A každý deň otravovala Eda aby jej dával o mne informácie. Bolo jej ľúto, že nemohla byť so mnou. No ja si myslím, že bolo dobre, že tam nebola.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////