31. kapitola

„Takže, dúfam, že sa nevidíme naposledy." povedala Mya, ktorá ako posledná prišla dole s kufrom .

„Ty vieš povzbudiť." s úsmevom pokývala hlavou Vivien.

„Ale nie. Vážne. Vybavíme všetko čo treba a potom som späť a hurá do učenia." posledné slová povedala s takou iróniou, až sa Marcus zamračil.

„Želáme veľa šťastia." povedala Meggie a objala ma a potom sa rozlúčila aj s ostatnými. Fran ku mne podišla: „Celkom som si ťa obľúbila." povedala a praskla žuvačku, typická Fran. Usmiala sa a podala mi malý balíček žuvačiek. Žmurkla na mňa: „Nikdy nevieš kedy ich budeš potrebovať." zasmiala sa.

„Ďakujem." nedalo mi neusmiať sa.

Rozlúčili sme sa a následne sa premiestnili k vyvoleným.

Vybrali sme si miesto medzi lesom a mestom. Nechceli sme byť hneď na očiach.

„Kam teraz?" opýtala sa Mya, na čo som chcela odpovedať, že nenápadne do hradu, no namiesto mojej odpovede sa ozval šuchot lístia a trávy zo všetkých strán.

Medham sa prudko zvrtol práve ne tú stranu, kam Liane nastražila uši. Victor aj s Nathashou, Myou stáli vypäto a čakali úder. Síce boli otočení na každú stranu, tiež očakávali predovšetkým z jednej strany. Už aj vyvolení upriamili svoju pozornosť na všetky strany. Ja som nevedela čo skôr. Útechu som našla v Nathanielových krásnych očiach, ktoré pre mňa v tme žiarili tak ako Myine žlté pre ostatných. V nikom sa nezaprela ich podstata. Vlkodlaci, upíri mali vyvinuté zmysly, mutanti za nimi veľmi nezaostávali, Medham bol na to vycvičený a mal aj vlastné skúsenosti a vyvolení sa riadili normálnymi zmyslami a jednoduchým použitím svojej mágie.

No teraz sme na tom boli horšie. Ja a vyzvaní, teda šiesti, sme mohli iným iba uškodiť a piati ich mohli doraziť. Na plánovanie nebol čas a tak sme ostali na kope. To bol najlepší nápad. Z tej strany, kam sa väčšina otočila ozaj vyštartovali najskôr. So zbraňami vpredu. Videla som magické palice na vyvolených, iní držali fialové meče na mutantov, za opaskami koly a strieborné nože. Vyvolení zaútočili mágiou a Victor s Bernom v prvých sekundách už niekoľkých zabili. Obzerala som sa jedna radosť nevediac čo skôr. Bolo ich dosť. Možno okolo stovky. Takmer nič v porovnaní s Hansovou päťstočlennou armádou, až na to, že my sme teraz žiadne zbrane nemali.

Hans.

Napadla mi skvelá myšlienka. Bolo by škoda ju nevyužiť. Zvrtla som sa a postavila sa medzi vyvolených, ktorí bojovali s lovcami s magickými palicami. Rozbehla som sa jednému naproti.

„Zia!" ozval sa Nathaniel a aj keď ma chcel zastaviť, zabránila som mu v tom.

...

Nezabudni kto za každú cenu neumrie.

Zia, čo to robíš?!

Zachraňujem vás.

...

Skočila som na jedného lovca a ostatných si spoľahlivo držala od tela a zároveň toho jedného mágiou držala na mieste. Vyjavene na mňa pozeral. To sa vie, keď človek sa nemôže pohnúť a díva sa smrti do očí sa začne báť. Dotkla som sa palice a na sekundu ma to zabolelo. Alebo skôr tá časť z vyvolenej čo je vo mne. Možno to nebude také ľahké ako som si myslela. No potvrdilo sa mi to v čo som dúfala. Tie palice boli magicky poprepájané, takže ak zničím jednu, tak všetky. Aj keď sú teoreticky nezničiteľné. Teda dovtedy, dokedy sa toho nechopím ja. Nadýchla som sa a začala prijímať tú protimágiu z palíc. Bolo to bolestivé pre moju časť vyvolenej, no zároveň povzbudujúce pre tú časť, ktorá sa u nikoho bežne nevyskytuje. Tú časť protimágie, ktorú som už raz použila. Ozaj ma nič nezabije. Boli to dlhé sekundy, no za minútu som zničila aj tú poslednú palicu, nevnímajúc okolie. Len čo sa z nej vytratila protimágia, zmizla aj všetka vo mne. Tak ako v Hansovom prípade.

Odhodila som lovca do stromu kde dosť bolestivo dopadol. Padla som na kolená lapajúc dych a prizerala sa ako Nathaniel bez problémov uchopil palicu a silno ňou trafil lovca po hlave. Súrodenci to okamžite pochopili, odzbrojili niektorých už mŕtvych lovcov a zaútočili palicami. Nathaniel sa vybral oproti mne. Lovci neostali dlho zmätení a už ma jeden chytil pod krk. Asi ďalší traja mu pomohli spacifikovať ma. Snažila som sa ich mágiou zbaviť, no len čo som to spravila, ďalší a ďalší na ma snažili zadržať. Jeden mi silno zovrel plece a priložil mi meč s jedom ku krku. Bol iba pár centimetrov od pokožky. Spoľahlivo som sa zbavovala lovcov a našťastie už nikto nepribúdal. Hlavne preto, lebo Nathaniel, Victor a Bern po boku s Liane sa ku mne blížili.

„Nezabijete ma." sykla som.

„Ale aj toto ťa bude dosť bolieť." povedal tvrdo a mečom mi podrezal hrdlo. Zrevala som a nechtiac vyslala takú silnú vlnu, že som ňou dokázala niekoho zabiť. No aby sa to nestalo pomohli Victorove vyvinuté zmysly. Niektorých dorazil skôr, ako by dosť nepekne dopadli a zlomili si väzy alebo podobne. Výhľad mi rozmazávali slzy. Mala som v tej chvíli pocit, že ak teraz neumriem, tak už nikdy. Vedela som si predstaviť, že takto nejako by som dopadla kebyže sa mi nepodarilo vytvoriť ten priechod do Orlanda. Nathaniel by pravdepodobne umrel a ja by som chcela tiež. Však čo by som dokázala, keby som bola celá dolámaná?

Hrdlo ma strašne štípalo a horelo, ale ak som chcela ako tak prežiť, bola som neustále v predklone, skoro dole hlavou aby sa mi jed nedostal do tela ale ostal pekne v tej rane. Takmer som už nedokázala premýšlať od bolesti. S vypätím síl so pozrela cez slzy pred seba.

Ten predo mnou už bol mŕtvy, vďaka Bernovi a Liane mi priložila ruky ku krku a snažila sa nedotknúť jedu. Zacítila som príjemné štípanie a s vypätím síl sa na ňu usmiala. Nathaniel si ku mne kľakol a pobozkal ma na temeno. Okamžite ako som ucítila, že je to takmer uzdravené, som sa postavila a pozrela okolo seba.

„Medham!" zvolala som a bežala k nemu s Liane v pätách. Vďaka že je mutantskou.

Medham ležal na zemi a vypľúval krv. Bodli ho tesne pri srdce. Pozrel na mňa s neprítomným pohľadom. Ako veľmi vám dokáže jeden neposlušný a voľakedy aj namyslený strážca prirásť k srdcu.

„Nevzdávaj to, už sme tu." povedala Mya, ktorej líce zdobila rana. Zrejme strieborný nôž. Ako to že som ich mohla nechať samých?

„Prestaň Zia, dôležité je, že žijú." povedal Nathaniel. Nathasha si sadla pri mňa a obzerala si Myu.

Utvorila som ochranný štít, cez ktorý sa k nám nikto nedostane už len z dôvodu, lebo sme tu boli všetci pokope a vyvolení s Bernom a Victorom nás bránili zvonka.

„V poriadku?" prihovoril sa mi Nathaniel a ja som prikývla. Má pravdu, nie je čas na výčitky.

Liane sa už darilo liečiť Medhama, aj keď mal zatvorené oči. Dôležité bolo, že dych sa mu upokojoval.

„No tak, ver mi." povedala Nathasha a Mya si ju trochu nedôverčivo obzerala, „Neraz som tak vyliečila Anastasiu a keď ti teraz nepomôžem, zmieša sa ti krv a môže ťa to pomaly a bolestivo zabiť. Ešte nie je neskoro."

Ja viem, dôverovať upírovi ktorý sa živí krvou aby vám pomohol? A ešte keď jej vytŕčajú predĺžené tesáky? Absurdné. No ja Nathashu poznám pridobre a viem, že nikomu neublíži. Mya sa pozrela na mňa a na moje prikývnutie nechala Nathashu nech jej pomôže. Nathasha sa perami dotkla jej líca, akoby jej dávala kamarátsku pusu. A potom trochu krvi vsala. Mya trochu skrivila tvár. Odtiahla sa, trochu si krv udržala v ústach a následne vypľula. Znova zopakovala postup. Znova ju vypľuľa a ešte trošičku vsala.

„V poriadku." povedala napokon, no túto trošku krvi už prehltla. Mya nadvihla obočie.

Nathasha mykla plecom: „Chcela som ochutnať. Moje tesáky sa ťa ani nedotkli, takže nedospelou upírkou ostávam aj naďalej." povedala akoby nič a otočila sa k Medhamovi, ktorému rúk dával napiť pričarovanú vodu Nathaniel. Mya ju ešte chvíľu sledovala, no napokon si vymenili úsmevy typu „a prečo nie?".

Medham sa prebral. Takmer okamžite sa mu podarilo popadnúť dych a posadil sa.

„Všetci sú mŕtvi?" opýtal sa a my ostatní sme sa tiež obzreli. Trochu dobití priatelia stáli nakope a s víťaznými úsmevmi na nás hľadeli. Bern už likvidoval telá ohňom. Zrušila som štít a všetci sme pomaly vstali zo zeme. Podišli sme k priateľom a Victor sa na mňa usmieval jedna radosť: „Lovci v kóme sa zabíjajú ľahko."

Ja som len s úsmevom pokývala hlavou a pozrela do Nathanielových krásnych očí.

Nahol sa ku mne, no ja som ho pobozkala skôr. bol to krátky bozk, no i tak v ňom bolo obsiahnutej veľa lásky. Následne, keď sme Bernovi pomohli zahľadiť stopy, ozaj mi bolo ľúto, že o život prišlo 75 životov, no bola to ich voľba, sme sa pobrali nenápadne do hradu s trochu poničenou batožinou. Naše prvé kroky viedli k apartmánu súrodencov a apartmánov na tej istej chodbe. Našťastie boli všetky voľné a tak Nathasha skončila s Victorom, Mya s Liane a Medham s Bernom. Ja som sa pobrala do svojej izby, kde som bola aj predtým, v nej som aj zaspala, ale v Nathanielovom náručí.

Ráno sme sa s Nathanielom nikam neponáhľali. Bol doma a ja som mu ten pocit kaziť nemohla. Ja svoj domov nemám. Ale budem mať. S ním, keď sa toto všetko skončí.

„Ani nevieš ako som sa včera o teba bál." povedal medzi bozkami.

Rukou som mu zablúdila do, už po tej dobe, dlhších vlasov: „A ja o vás všetkých. Spomenula som si ako som Hansa porazila a to isté som spravila s tými palicami. Síce to dosť bolelo, no najhorší bol ten jed. To nikomu nedoprajem. No je mojou úlohou vás ochrániť." usmiala som sa a pobozkala ho.

„Nathaniel?" opýtala som sa nevinne a on už videl, že to bude dlhšia téma, no i tak sa usmial. Ja ho proste zbožňujem.

„Pamätáš si na prvý deň keď sme sa stretli?" pozrela som mu do jeho prekrásnych rozdielnych očí. Tak ako prvý krát.

Usmial sa, no na odpoveď som si musela počkať: „Samozrejme. Keď som ťa uvidel... Tie krásne vlasy a oči ktoré vyzerali ako najkrajšie dielo maliara... Od toho okamžiku som ťa vídaval v snoch aj vidinách. A nechcem sa chváliť, no keď ma tam vandali v ten večer všimli a ešte k tomu tam bola mocná strážkyňa ako Elisabeth, nechceli radšej nič riskovať. A ver mi, okamžite by som sa na toto somára vrhol kebyže sa ťa dotkne."

Vzala som mu tvár do dlaní a venovala mu krásny dlhý bozk. Jeho pery boli príjemne teplé. Odtiahla som sa a pozrela mu do očí: „A ja som uvidela tie najkrajšie oči, na ktoré sa neviem ani teraz vynadívať."

„A mňa vždy rozhodí pohľad na tvoje oči keď sa milujeme. Sú krásne ale zároveň nebezbečne červené. Vždy mi prezradia tvoje pocity." usmieval sa jedna radosť.

„Mne to tie tvoje nepovedia, no stačí mi naše puto, keď ku mne vyšle tvoje pocity a myšlienky. A tvoj úsmev, taký ktorý vyčaríš len keď si so mnou." povedala som s úsmevom a znova ho pobozkala, no musela som sa trochu nadvihnúť aby som naňho dočiahla. No on mi to uľahčil, že klesol nižšie a ja som mohla pohodlne ležať, zatiaľ čo naše jazyky predvádzali tanec. Hladila som mu líca, zatiaľ čo on sa jednou rukou opieral a druhou mi hladil podbruško ktoré mi vytŕčalo kvôli vyhrnutému tričku.

„Mali by sme sa ísť pozrieť ako sú na tom ostatní." povedala som po hodnej chvíli.

„A ty si v poriadku?" usmial sa a ja som dobre vedela, že mi tým chce naznačiť aby som sa bála aj o seba nie len o ostatných.

„Nevyzerám?" posadila som sa a napla ruku, „Pozri aká som silná." hneď na to sme sa rozosmiali. Dala som mu malú pusu a začala si vyberať veci čo si oblečiem. Nathaniel sa usmial a vyšiel z izby. Rýchlo som na seba hodina zelený sveter, modré nohavice, ktoré som si za tú dobu obľúbila a biele tenisky. Vlasy som si učesala a dala do copu.

Vyšla som na chodbu a namierila som si to rovno von.

„Hej švagriná kam si sa vybrala? Poď sa pekne najesť." zastavil ma Lucas a ťahal k stolu. Tak švagriná?

„Vyzerá to dobre." poznamenala som keď som pred sebou uvidela tri malé jablkové koláčiky s čiernym čajom. Patric sedel za vrchstolom, Vivien s Lucasom predo mnou a Nathaniel si sadol vedľa mňa.

Ozaj to boli dobré raňajky. S pitím čaju som sa neponáhľala a namiesto toho si užívala pohľad na šťastných súrodencov. Keď som dopila čaj vybrali sme sa najprv za Nathashou a Victorom. No sedela tam iba Nathasha s poloplným pohárom krvi v ruke a vedľa na nočnom stolíku bol jeden už vypitý.

„Kde je Victor?" opýtal sa Nathaniel.

„Bern sa s ním šiel pochváliť. Tí dvaja si tak sadli, že Bern chcel Victora predstaviť tunajším vojakom." usmiala sa a spod hornej pery jej vykukli predĺžené tesáky.

„Ale ešte o nás nikto nevie, že?" ubezpečovala som sa.

„Zia, keby o nás niekto vedel, už by sem dávno napochodoval Simon trebárs aj o polnoci."

Nad touto predstavou som sa musela pousmiať. Následne sme sa aj so zvedavou Nathashou vybrali do druhého apartmánu kde spali Mya a Liane.

„Ako sa vodí?" opýtal sa Nathaniel.

„Trochu migréna po včerajšku ale darí sa." usmiala sa Liane a popíjala bylinkový čaj.

„Odkiaľ to máš?" opýtala sa Nathasha.

„Pred chvíľou som si ho uvarila. V podobe listu som sa z okna preniesla von a keď ma nik nevidel, natrhala som si zopár bylín a znova v podobe listu sa preniesla späť." mykla plecom akoby nič.

„Je načase upodozrievať listy." ozvalo sa chrapčavo za nami. Stál tam Medham so svojím typickým žartovným úškrnom. To už Mya stála pri ňom a s úsmevom ho objala okolo pliec.

„Vyzeráš celkom k svetu." usmiala sa.

„Díki. No vieš, čo pre vás nespravím."

Bola som fakt rada, že to zvládol. Lebo včera vyzeral ako napokraji smrti, čo vlastne aj bol. Stratil dosť krvi a cestou na hrad ho Bern viac-menej niesol.

„Mal by si niečo zajesť." poradil Nathaniel. Medham si pomaly sadol a ja s Liane sme sa ponúkli, že sa vrátime k Nathanielovi a donesieme jedlo.

Vyšli sme na chodbu a ja som sa pre istotu obzrela. Už sme boli pri dverách, keď som započula blížiace sa kroky na schodisku a hneď po mne už striehla aj Liane.

„Čo teraz?" opýtala sa pošepky.

„Naspäť. Za žiadnych okolností ma nepusti." povedala som a už som znova zacítila ten pocit mimotelového cestovania. Liane ma už dotiahla k dverám. Vyzerala som ako mátoha.

Rýchlo som prešla ku schodisku. Počula som veľa krokov. No to, čo som uvidela ma ozaj prekvapilo. Po schodoch šlo veľa vojakov a v zajatí držali metajúceho sa Berna a namosúreného Victora. Simon bol niekde pri konci. Okamžite som prešla k Bernovi bez toho, aby si ma niekto všimol.

„Čo sa to deje? Idú za nami, však?"

Nebadateľne prikývol.

„Podviedli vás?"

Znova nenápadne prikývol. Zahryzla som si do pery. Toto snáď nemyslia vážne.

„Aj tvoji priatelia?"

Teraz pre istotu pokrútil hlavou. No nikto z týchto čo šli po schodoch nevyzerali, že sú s nami.

„Vzdali sa?"

Nepohol sa.

„Zajali ich?"

Tento raz prikývol.

„Fajn. Vrátim sa po vás keď to bude možné." povedala som ako jemu tak aj Victorovi, ktorý síce nedal nič poznať, ale jeho zreničky sa rozšírili.

„Vezmem ich do bezpečia a vrátim sa."

Povedala som a na to sa už ocitla vo svojom tele.

„Preč! Okamžite!" prudko som vstala.

„To len tak von oknom?" opýtala sa trochu ustráchane Mya.

Prehrabla som si vlasy.

„Ja, Nathaniel, Patric spolu. Lucas, Medham spolu a Vivien s Liane. Vy sa presuniete do mesta. Zašijete sa u niekoho. Trebárs aj v pivnici, hlavne nech vás neuvidia. Rýchlo! Nenúťte ma použiť manipuláciu!" popohnala som ich.

Medham sa dotkol Lucasovho pleca, Liane sa chytila za ruku s Vivien a už ich nebolo. Otočila som sa na zvyšných. Chcela som niečo povedať, no kroky boli tesne za dverami. Musela som niečo vymyslieť, lebo inak by nás mali. Ak dokázali spacifikovať Victora a Berna a Bernovi priatelia sa vzdali, tak mal Simon určite nejaké esá v rukáve. Predpažila som ruky a spravila oblúk do oboch strán. Pomyslela som sa prázdnu nepoškodenú miestnosť. Otvorila som oči a priestor predo mnou sa zavlnil. Otočila som sa na súrodencov.

„Ty ma nikdy neprestaneš prekvapovať." povedal Nathaniel mierne udivene. Predpažila som pravú ruku medzi nich a znova som sa musela trochu sústrediť a po pár sekundách sa objavil ten známy modrastý portál.

„Okej, poď..." nestihla som dopovedať lebo dvere sa rozrazili a dnu vošli vojaci sa Simon. Vošiel hlbšie do miestnosti až zastal pár centimetrov predo mnou. Nemo a v očakávaní som naňho pozerala.

„Pane?" opýtal sa jeden vojak, ktorý držal v ruke krátku tyč. No nebola to len taká obyčajná zbraň. Táto by riadne ublížila aj mne, nech som čo som, stačilo pozrieť na tú energiu. Ešte to malo ochrannú rúčku, aby sa nezranil jej používateľ. To som teda rada, že Victor s Bernom ešte žijú. Naprázdno som preglgla. To je teda eso v rukáve. No tiež je pravda, že ja sama som eso.

Simon nereagoval, len to vyzeralo, ako by mi pozeral priamo do očí. Nastavil ruku dopredu.

„Ach nie! Padajme!" zvolala som a bola som rada, že on nás nepočuje. Začala som cúvať, no to ma už ťahal aj Nathaniel. Patric tam už nebol. Kým mi obraz izby celkom nevymizol, videla som ako stena zavibrovala a následne ju Simon porušil kúzlom. Viac som nevidela. Bolo to fakt tesné.

Vydýchla som si až keď sme sa objavili v lese. Aj to bolo lepšie ako ostať v tej izbe.

„Čo teraz?"opýtal sa Patric, ktorý bol tiež z celej situácie nespokojný.

Porozhliadala som sa po okolí a využila sluch a zrak zo svojej upírskej a vlkodlačej časti. Nikde nič. Zatiaľ.

„Typujem, že Berna a Victora zobrali do ciel." uvažovala som, My by sme mali..."

Zašuchotalo lístie. To fakt dnes nedopoviem žiadnu vetu?

Obzerali sme sa na každú stranu. Tiene.

„Vylezte." povedala som mrazivo pokojne. Tak aj spravili. A ozaj som nepoužila manipuláciu. Patric a Nathaniel sa pripravili na útok. Položila som im ruky na plecia aby sa upokojili.

Pred nami sa objavil človek. Vysoký, holohlavý, svaly ako kutrurista a výrazom takým presvedčivým, že keby mi povedal nech skočím z útesu, spravila by som to. Vodca lovcov v celej svojej kráse.

Dlho sme sa na seba dívali, až sa napokon ozval hrubým hlbokým hlasom: „Zdravím princezná."

„Zdravím." zašomrala som a založila si ruky na hrudi. Nathaniel s Patricom ho doslova prebodávali pohľadom. Vodca podstúpil bližšie. Vystúpilo ešte asi dvadsať lovcov. Nathaniel div už naňho nevyskočil.

...

Pamätáš sa na toho vandala pred naším domom o čom sme sa bavili?

Hej.

Toto je tá istá situácia.

Nedovolia si?

Nedovolia si ani dotknúť sa ma.

...

Nathaniel sa uvoľnil a postrehol to aj Patric. Síce nerád, ale tiež sa o trošku uvoľnil. Vodca lovcov to všetko iba nemo sledoval až sa pozrel na mňa.

Potom ako v spomalenom filme klesol na kolená, čím sa nám trom uklonil. To isté spravili aj ostatní lovci. Vodca tak kľačal pár sekúnd a potom sa postavil.

„Volám sa Gregor. Som vodca lovcov, najvyšší a jediný ktorý rozhoduje o ich počínaní. A oznamujem Vám, že sa vzdávam a zaväzujem sa slúžiť Vám. Oficiálne od tejto chvíle vládnete aj nad lovcami. Už nik z nich sa proti vám nepostaví."

Čo na to povedať? Problém s lovcami sa vyriešil sám. Zrejme ma rešpektujú viac ako som si myslela. Nepriatelia sa pridali na moju stranu. To znamená, že ostal iba jeden. Simon.

„Prečo?" chcela som to počuť.

Gregor vzdychol. To bude nadlhšie. Ostatní ešte stále kľačali. Ale nech, po tom všetkom dlhšiu dobu kľačať zvládnu.

„Naším cieľom bol lov na nadprirodzených. Traduje sa to už niekoľko storočí. A o proroctve sme počuli. Chceli sme... Vás zabiť skôr ako by sme boli ohrození. No vandali nás v jeden deň predbehli." ja a Nathaniel sme si vymenili zmätené pohľady. Ono tam boli ešte aj lovci?

„Odvtedy sa nám nenaskytla príležitosť, iba pár krát. Aj keď s Hansom to vyzeralo sľubne..." vážne sa tu bavíme o tom ako nás chceli zneškodniť?

„A včera... Boli sme tam všetci. To môj bratranec ťa zranil. Ja a môj syn Quita, dcéra Katherina a títo vandali tu sme stihli ujsť. Toto sú všetci, ktorí ostali z našej komunity. Vzdávame sa. Sme ochotní zahodiť svoje ciele. Naše životy sú nám dôležitejšie a chceme byť na osoh. Pridávame sa k Vám a panovníkom a Vašim priateľom. Nechceme už viac bojovať proti dobru."

...

Bola to ich voľba. A teraz ju menia. Dobro je ich voľba.

Ja som ti to vravel.

...

Popri tom ako Gregor spomenul svoje deti, dvaja lovci vystúpili. Boli to oni. A musím uznať, že boli zaujímaví- Quita bol vypracovaný, tvár modela a tmavé vlasy s tmavými očami a jeho sestra Katherina bola teda obdarená väčšou výplňou výstrihu ako ja, bola pomerne nízka, čierne vlnité vlasy a výrazné modré oči a lícne kosti. Svojím oblečením vzbudzovali rebelantsvo.

„Fajn." povedala som nakoniec a pristúpila k nim bližšie, „Typujem, že Simon nepozná vašu skrýšu."

Gregor s tajomným úsmevom pokýval hlavou.

„Ideme po ostatných a vy nás zavediete do svojej skrýše." povedala som. O chvíľu tam stáli všetci a jeden bol vyjavenejší ako druhý. Pomaly sme kráčali k veľkej jaskyni.

„To nemyslíš vážne. My a... oni?" opýtal sa Lucas, zatiaľ čo Medham z Katheriny nespustil zrak a momentálne si ho so záujmom obzerala aj ona.

„Vzdali sa. A pridali k nám. Jediné, čo ťa môže trápiť je váš diabolský strýko Simon s magickými palaryzérmi." povedala som a on sa pousmial. Nathaniel neklamal keď povedal, že Simon je diabol.

„Veríš im?" opýtal sa pošepky Nathaniel.

„Po prvé, to oni musia dôverovať mne, pretože si myslím, žeby sme ich porazili ľavou zadnou a po druhé, sú našou jedinou pomocou proti Simonovi a pri záchrane Berna a Victora."

Namiesto slov ma pobozkal na temeno. Kráčali sme ruka v ruke vedľa našich priateľov a Gregorovej rodiny. Za nami šli ostatní lovci, ktorí si iba sem-tam pošepky vymenili názory.

Nevedela som, čo si mám myslieť o tej jaskyni, no len čo sme prešli pár krokov kľukatou chodbou sa pred nami objavili kamenné dvojité dvere. Vošli sme dnu a prešli ešte cez dvoje podobné dvere, zrejme pre istotu a nakoniec sa pred nami objavila priestranná miestnosť s neónovými svetlami a desiatkami dvier po oboch bokoch. Pred nami boli drevené dvojkrídlové dvere.

Ostatní lovci sa vybrali do tých bočných a nás viedol Gregor s Katherinou a Quitom k tým dreveným. Za nimi sa tiahla dlhá chodba, ktorá vyzerala priateľskejšie ako tá miestnosť za nami. Aj tu bolo viacero izieb.

„Tu býva elita." vysvetlil Quita. Vybrali sme si izby a dohodli sa, že o hodinu sa stretneme v hale a dohodneme sa.

///////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////