26. kapitola

Objavili sme sa pri vchode do sídla upírov, na príjazdovej ceste. Spomenula som si na môj prvý príchod, keď ma Victor tak „štýlovo" privítal. Naša mnohopočetná skupinka sa nedala len tak prehliadnuť, no teraz ju prevalcoval ten chaos čo tu vládol. Pri nás boli tisícky vandalov, ktorí len tak pokojne postávali a vrhali vražedné pohľady na budovu sídla. Ešteže sídlo bolo dosť veľké pre všetkých. Zrejme skoro dvojtýždňová neprítomnosť panovníkov si vyžiadala svoju daň. Vandali si niečo nahnevane mrmlali a bavili sa medzi sebou. Vpredu som videla, že tam stojí upír a niečo nezmyseľne vykrikuje. Pozrela som po upírích súrodencoch a všetci sme sa vybrali dopredu. Čím sme boli bližšie, tým viac som vyrozumela.

„Nikto nebude mať na nič právo kým som tu ja! Nikto mi nebude rozkazovať a už vôbec nie vy!" ukázal pred seba. Medzi ním a veľkým obecenstvom plným vandalov stálo veľa upírov s drevenými kolami v rukách. Toto bola samovražda pre celý tento druh a zdalo sa, že sme prišli včas.

Vystúpili sme na pódium, ktoré si dali postaviť kým sme tu neboli a rozrušený upír sa bez rozmyslu pustil do nás: „Vypadnite! Ako sa opovažujete sem..." náhle skončil, lebo si nás lepšie prezrel.

„Joe, myslím, že je čas aby sme to prevzali my." povedal Victor chladným hlasom a bez štipky súcitu.

„Ale vy ste boli mŕtvi! A princezná mala byť zavraždená!" jachtal.

„To mi je ale novinka." ozvala sa Nathasha.

„No práve." povedal Dominic, ktorý tu postával ako normálny človek len vďaka mojej silnej manipulácii.

Victor Joea doslova zhodil z pódia. Pozrela som na obecenstvo, ktoré si veľmi nevšimlo, čo sa stalo, no šokovaných pohľadov bolo čoraz viac.

„Kto je Joe?"

„Náš bratranec. A hlupák." povedal Victor rovnakým tónom hlasu ako pred chvíľou.

„Okej, myslím, že by sme si zaslúžili pozornosť." povedala som, vystrela ruku a do oblohy vystrelila oslnivú guľu a následne sa ozval veľký praskot. Pre upírie oči nič dobré, no aspoň som si bola istá, že nás budú počúvať.

Po mojej malej šou ostalo hrobové ticho. Vyzvala som celú našu skupinku aby vyšli na pódium. Vpredu som stála ja a upírí panovníci, za nami vyzvaní a za nimi ostatní. Ozvali sa prekvapené výkriky keď uvideli vedľa nás stáť päť vandalov.

Zo sídla vyšli všetci ostatní upíri, ktorí sa báli alebo nemuseli vandalov a nevychádzali preto von. Aj tí sa na nás so šokom prizerali.

Ozvalo sa vrčanie.

„Victor čuš!" zahriakla som ho. Keby mu to povedal hocikto iný, okrem jeho súrodencov, už by mu za toto odfaklil hlavu, to mi verte. Samozrejme, že sa mu nepáčila prítomnosť toľkých vandalov, keďže sa mu nepáčila prítomnosť už len jedného vandala. A navyše tu bol ich bratranec Joe. Stíchol, no jeho pohľad bol naozaj vražedný. Dominicov bol sčasti vygumovaný, no ešte stále sa vedel sústrediť. Vyzeral ako opitý. Nathasha toto všetko niesla najlepšie.

„Takže začnem ja." povedala som a použila kúzlo, ktorý môj hlas zosilnilo, akoby som držala mikrofón. Všetci na mňa pozreli.

„Po prvé, ako vidíte, nie sme mŕtvi a ja nie som zavraždená. Vôbec ma neprekvapuje, keby si to mysleli aj ostatné bytosti. Preto vás zrejme vyviedlo z miery naše víťazstvo nad armádou vandalov a lovcoch, na čele ktorej stál silný vyvolený menom Hans. Títo piati vandali sú zvyšok tej armády s niekoľkými stovkami osôb. A títo piati vandali mi sľúbili slúžiť do smrti." povedala som a priateľky na nich ukázala. Vandali si začali niečo pošuškávať a upríri ma len s nemým prekvapením sledovali.

„Ja som to prijala. A je na Victorovi, Dominicovi a Nathashe aby túto zmenu prijali aj oni a zrovnoprávnili práva medzi vandalmi, uprími a nedospelými upírmi. Mňa uniesli vandali a väznili ma päť dní. Následne vandali spolu s lovcami a Hansom uniesli nás všetkých čím rozpútali chaos u všetkých bytostí a strážci zostali bez panovníka."

Odmlčala som sa a pozerala ma ich reakcie. Konečne som sa cítila ako princezná. Ako ich vládkyňa. Aj keď som tak stále nevyzerala a nikdy nebudem.

„Ak vandali uprednostnia život pred svojou hrdosťou a rebelantstvom a upíri budú voči sebe zhovievavejší a ohľaduplnejší, mohlo by nám to vyjsť. Kto súhlasí, prihlási sa." dodala som. Chvíľu sa nikto ani nehol. Prvá ruka sa zdvihla- Nathashina. Druhá bola Dominicova, nasledovali naši piati noví kamaráti, Victor ma neušetril od svojho vrčania a zároveň povzdychu. Nasledovali ruky v hľadisku. Prví ich zdvihli tí upíri, ktorí sa bránili kolíkmi keď sme sem prišli. Nasledovali ruky upírov a vandalov. Nakoniec bola každá jedna hore a ja som pocítila obrovský úspech. Nathaniel mi položil ruku na plece. Podpora v pravej chvíli, ako vždy.

„Odteraz sa upíri budú deliť na dospelých, nedospelých a vandalov. No pojem vandali sa natrvalo mení a už nebude znamenať to čo predtým. Na každého sa budú vzťahovať zákony vzhľadom k štýlu života, trest nikoho neminie, ak ich nebude akceptovať alebo ich poruší." povedala som rozhodne.

Na môj údiv, upíri začali tlieskať. Následne všetko utíchlo a každý sa mne, panovníkom a vyzvaným uklonil. Panovníci sa tiež uklonili, až som napokon ostala stáť len ja.

Konečne. Konečne som vyriešila problém. Konečne som začala plniť to, prečo som tu. Vlastne časť z toho som už splnila. To znamená, že Juik už nie je medzi nami. Smutne som sa usmiala a pozrela na jasné nebo posiate hviezdami.

Nasledujúce ráno som sa zobudila na veľký rachot. Nathaniel, ktorý ležal za mnou a objímal ma sa strhol. Zmätene sme na seba pozreli a rýchlo vyskočili z postelí. Obliekla som si tričko a nohavice zo včera a keď sme vybehli na chodbu, hneď sme bežali dole do haly. Victor tam stál a niečo vybavoval. Videla som, že jeho nálada je na bode mrazu.

„Čo sa deje?" opýtala som sa

Otočil sa na mňa a bolo vidno, ako veľmi sa premáhal aby od zlosti nevybuchol: „Niektorí nie sú schopní rešpektovať pravidlá." vrčal.

„Aj my to bližšie opíšeš?" prehodila som ironicky.

„Myslím, že stačí ak sa pozrieš von oknom." povedal Nathaniel, ktorý už pri jednom stál. Podišla som k oknu a prekvapila sa. Pri budove stáli upíri. Pred nimi vandali zo včera, ktorí sa snažili presvedčiť asi 900 vandalov, ktorí sa div nešli zmlátiť za pravdu a česť. Vzdychla som.

Odstúpila som od okna a namierila si to rovno medzi nich.

„Anastasia stoj!" zakričal Victor no už bolo neskoro.

Predrala som sa medzi upírmi, našimi a rozumnejšími vandalmi a postavila sa pred tých nespokojných. Div ma jeden nenapadol. Jeden ma, aj keď nešťastnou náhodou udrel silno do boku a ja som sa od bolesti prehla s páse. Napriek tomu som sa narovnala a naštvato si všetkých premerala.

„To tu nemáte štipku rozumu?!" vybuchla som a v momente sa zastavil čas. Moment, zastavili sa oni. Ja som ich zastavila. Ako vtedy Hans. Udržala som ich tak pár sekúnd a následne kúzlo zrušila. Niektorí stratili rovnováhu a padli na druhých. No väčšina pohľadov padla na mňa. Upíri za mnou si pokľakli a tak som tam stála iba ja a tých 900 vandalov.

„Niečo som sa pýtala." povedala som kľudným hlasom, no vďaka kúzlu ma počuli všetci. Premeriavala som si ich s tvrdým pohľadom a ozaj sa mi zdalo, že začínali mať rešpekt.

No len čo som v dave objavila jednu tvár, zmeravela som. Bol tam jeden z mojich únoscov, ktorý slúžil Lerrickovi, no tuším to bol aj jeden z tých, ktorí ma hodili dolu do útesu. Som naozaj taká naivná keď som si myslela, že ich už neuvidím? Obzrela som sa na toho, ktorý ma nešťastnou náhodou udrel. A naozaj to nebola nešťastná náhoda. Bol to druhý vandal, ktorý ma zhodil z útesu.

...

Nathaniel, máme problém.

Kde si, Zia?

V kaši.

...

Preglgla som a tí dvaja sa vyškerili. Fajn, možno som mala strach, ale bola som stokrát silnejšia. A práve prišli o moment prekvapenia. Skôr som rozmýšlala, či si nepriniesli ešte zvyšok Hansovej armády.

Zahryzla som si do spodnej pery. Hlavne neukázať strach. Nič v zlom, môžem byť mocná aká ale chcem, ale som len človek. Bojím sa, som deprimovaná a podobne. A bolo mi jasné, že títo by ma bez okolkov radi zhodili z toho útesu ešte raz.

Nestrácala som teda čas. Len čo som pocítila, že ma Nathaniel chytil, použila som mimotelové cestovanie a vošla do vandala čo bol bližšie. Videla som samú seba ako som náhle odkväcla a Nathaniel sa pozrel na mňa, teda na vandala v ktorom som a okrem toho, že vedel, že som tam ho takisto spoznal.

Bolo ľahké ho zmanipulovať. Či už preto, aká je moja moc veľká alebo preto, lebo bol taký labilný. Zavŕtala som mu v mysli, čoho sa štítil, no nepomohlo mu to a našla som to čo som potrebovala. 50. Bolo ich tu 50 a vedela som presne kde sú rozostavení a ako vyzerajú. Obzrela som sa na jeho prvého komplica a nechala Toma, teda vandala v ktorom som bola, aby sa tváril prirodzene. Aby sa tváril, že som sa tam pred nimi len zložila. Davison to pochopil a vybral sa smerom k nám. Vyškeril sa na Nathaniela a skôr ako mu stihol dať do nosa, som za pomoci Toma dala do nosa ja jemu. To ho vykoľajilo, no už bol pri nás Victor a ten sa s ním nehral. Okamžite ho zakolíkoval.

„Victor, počúvaj ma." takmer zakolíkoval aj mňa, teda Toma, no pochopil keď sa pozrel na moje ochabnuté telo a Tom bol od strachu, že neovláda svoje telo celý bez seba, „Hraj so mnou. Nathaniel, polož ma na zem a tvár sa, že som skutočne odpadla. Victor, ty ma prenasleduj."

Hovorila som rýchlo, potichu no zrozumiteľne. Vmomente som sa rozbehla čo najrýchlejšie ako som vedela a dopomohla mi k tomu upírska sila. Bolo super využívať silu iných. Zrejme som to dokázala preto, lebo som vedela vysať mágiu z Hansa.

Bežala som k prvým piatim komplicom a Victor pochopil o čo mi ide. Komplici sa na mňa len zvláštne dívali a hneď ako som jedného napadla, pochopili, že niečo je zle. Nedovolila som nikomu utiecť alebo poslať nejakú varovnú správu. Všimla som si, že k nám pribehol Bern. Tiež pochopil, že na Toma útočiť nemôže.

Prešli sme k ďaľším päťčlenným skupinkám a tí poslední si všimli, čo sa deje a radšej sa dobrovoľne vzdali. Zabili sme 44 vandalov. Rýchlo som zahnala temné myšlienky a opustila Tomove telo.

„Ak sa tiež vzdáš, nezabijeme ťa. Ale ak máš nejaké vražedné úmysly, informujem ťa, že Bern s Victorom spravia to čo s tvojimi štyridsiatimi štyrmi komplicami."

Roztrasene prikývol a hoci to mohlo vyzerať zvláštne, Victor a Bern vedeli, že mu dohováram.

„Máte šťastie, že ešte neboli vystavené pravidlá. Máte vonku ešte nejakých komplicov alebo niekoho, komu sa náš názor nepáči?"

Pokrútil hlavou. Vedela som, že to myslí vážne.

„Ja si na teba budem pamätať. No aby si si to vyžehlil, pekne prejdeš so svojimi komplicami na pódium a tam verejne podporíte nové pravidlá. Ostatným táto vaša prehra neušla, takže si myslím, že budú súhlasiť." povedala som a Tom sa okamžite pohol a za ním aj jeho komplici, ktorým som prikázala nasledovať Toma. Victor a Bern sa pomaly vybrali za nimi, aj keď netušili kam, vedeli, že ja som to už vybavila.

Vrátila som sa do svojho tela a uvidela Nathanielove krásne oči. Usmiala som sa, posadila sa a pobozkala ho na líce. Vstala som, vzala ho za ruku a vybrali sa za ostatnými vandalmi, ktorý už hrdo presadzovali náš názor.

„Ty si svetová." vzdychol Nathaniel.

„Ja som princezná." zaškerila som sa, „No je dosť blbé byť v tele niekoho iného. Alebo sa cítiť ako duch..." striasla som sa.

Nathaniel sa len zasmial: „Asi môžem byť rád, že také nezažívam."

„To neviem, je to inak výhoda. Tak ako keď z niekoho vysaješ mágiu a máš ju v sebe dokým ten dotyčný nezomrie..." povedala som zamyslene.

„To fakt?"

„Ty si to nevidel? Nevidel si čo sa stalo?"

„Videl, bolo to ako nejaká žiara ktorá prechádza z neho do teba. Tak to bolo to nemožné o čom hovoril Juik. Ty si mu vysala mágiu. Neskutočné." vydýchol.

„Omyl, už je to skutočné." zasmiala som sa.

„Juik je úžasný muž." povedal s úsmevom.

„Juik bol úžasný muž." opravila som ho so smutným úsmevom.

„Už?" nadvihol obočie.

Prikývla som a snažila sa zadržať slzy. Nechcel by ma vidieť plakať. Vystúpili sme hore na pódium kde stáli aj vyzvaní, ktorí boli mierne vyvedení z miery. Tom a jeho komplici sa mi poklonili. Premerala som ich pohľadom a otočila sa do obecenstva.

„Pýtam sa posledný raz. Kto je za náš názor?" všetky ruky okamžite vystrelili hore. Aj kľačiaci Tom a jeho komlici zdvihli ruky.

„Ďakujem." povedala som s úsmevom a konečne si vydýchla, „O dva dni budú vydané zákony." povedala som a znova sa ozval potlesk. Toma s vandalmi som vyzvala aby sa postavili. Tiež zatlieskali a konečne som videla v ich očiach zaslúžený rešpekt voči mne.

„Upíri sú vybavení." zamrmlala som Nathanielovi a ten sa len usmial, zatiaľ čo ja som sa už vybrala dolu z pódia. Onedlho ma nasledovali všetci a vonku sa to upokojilo.

S Nathanielom sme sa vášnivo bozkávali, zatiaľ čo on ma opieral o stenu a rukami mi hladil moje žiaduce telo. Ja som mu hladila jemné vlasy a prstami mu prešla po brade. Následne som sa prudko odtiahla.

„Moment."

„Čo sa deje?"

„Niečo tu nesedí." povedala som a počúvala zvuky na chodbe. Prešla som k dverám a priložila si ucho na chladné drevo.

„Upírska podstata sa v tebe nezaprie, princezná." zamrmlal Victor a bolo počuť, že sa baví, „Ja len, že idem pozrieť Seba a idem mu zaplatiť svoju čiastku peňazí. Dúfam, že ma nebudete potrebovať."

„To sa nemusíš báť." povedala som pobavene a keď som vedela, že odišiel, vrátila som sa k Nathanielovi. Tentoraz som ho pobozkala ja on ma už ťahal k do postele a jemne ma na ňu uložil.

„Nechcem byť zlá..." zamrmlala som medzi bozkami a Nathaniel sa presunul k môjmu krku. Neubránila som sa blaženému úsmevu.

„Ale?" ozval sa keď mi rozdával bozky vo výstrihu.

„Ale dneska z toho nič viac nebude. Nemusia všetci upíri vedieť čo sa medzi nami deje. A oni počujú zrýchlený tep srdca aj na kilometer." rozpomenula som si, keď som prvý krát videla Nathashu ako pije zvieraciu krv.

„To máme nevýhodu." povedal a bozkami sa vrátil k mojim ústam, zatiaľ čo ľavou rukou sa opieral a pravou sa pohrával s mojimi bledými ryšavými koncami.

Bozkávali sme sa ešte dlho, sem tam Nathanielove ruky zablúdili k takým miestam, že som sa neubránila slastnému povzdychu. Aj moje ruky boli dosť pátravé a neustále som sa musela baviť na jeho blaženom úsmeve. Každý dotyk bol ako pohladenie duše. V momentoch, aký je aj tento cítim, že sme naozaj spriaznení. Ako jedna osoba, no dve milujúce sa duše.

Ráno sme sa všetci stretli pri raňajkách a Victor stále chýbal. Ale vedela som, že v prípade núdze si poradí. Na upíra si vodil skvele. Tak ako Mya s Medhamom. Samozrejme, všetko bolo tak ako vždy. Najprv sa nám poklonili naši priatelia a potom sa ešte mne poklonili vyzvaní. Na raňajky bola omeleta so zeleninou, salámou a syrom. K tomu teplý dochutený čierny čaj. Samozrejme, Mya, Nathasha a Dominic mali nejaké tie bonusy typu viac mäsa a pohár krvi, do ktorého už Nathasha liala Dominicovi jeho dávku.

„Ako sa vodí?" opýtala som sa ho a on sa na mňa usmial s tým svojím šarmantným úsmevom, ktorý som u ňho spoznala keď som ho prvý krát videla samého sebou.

„Fantasticky." tiež som sa naňho usmiala a pozrela na Nathaniela, ktorý sa naoko tváril ublížene.

...

Snáď nežiarliš? Lebo myslím, že na to nemáš právo.

Prečo nie?

Tak už len ten včerajšok o tom svedčí nie?

Keby len včerajšok.

...

Usmiali sme sa a Liane s Medhamom si všimli našu myšlienkovú výmenu názorov. Nathanielovi už vôbec nevadilo keď som sa mu takto vtesnala do mysle. Po prvé, nemohol s tým nič robiť a po druhé, výtal ma s radosťou.

Na Myi bolo ešte stále vidieť trápenie, no fakt to skvelo skrývala s predstieraným úsmevom. Ja som bola rada, že som sa to učiť nemusela. Ja som bola ohľadne priateľov skromná a stačila mi Kim. Kim...

Ako dávno som ju už nevidela. Ktovie ako vzala môj náhly odchod aj s Elisabeth? Pochybujem, že nás hľadajú, keď Elisabeth vedela, že táto chvíľa raz príde. O tom svedčal aj môj šatník.

Ešte viac ako Kim mi chýbala Elisabeth. Ani som sa s ňou nerozlúčila. Umrela, lebo ma chránila. Ona si to zvolila. Ale fakt ma mrzelo, že som sa s ňou nerozlúčila. Moment, ona mi zanechala obálku. Obálku ktorú mi dala keď sme odchádzali z domu. Obálku, ktorú som doteraz neotvorila, lebo som bola taký slaboch. Obálka, ktorú som nechala u strážcov. Obálka, ktorú možno už nikdy neprečítam, pretože sa pri tej bitke mohla poškodiť alebo stratiť. Naozaj sa mohla zničiť posledná stopa po nej?

„Zia?" opýtal sa potichu Nathaniel a ani som si neuvedomila, ako som prepadla týmto temným myšlienkam a cez slzy v očiach som videla rozmazane.

Roztrasene som sa nadýchla: „V poriadku. Ospravedlňte ma."

Následne som odsunula stoličku a prázdny tanier a pohár som tam nechala tak ako ostatných.

Nevybrala som sa do svojej izby. Vybrala som sa von na vzduch. Potrebovala som čerstvý vzduch. Potrebovala som byť sama.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////