24. kapitola

Skoro ráno nám niekto zaklopal na dvere. Prekvapilo ma, že to bol Bern.

„Aby ste nepovedali, že som taký suchar dnes vás prevediem po meste a navštívime zopár atrakcíí."

Až teraz mi napadlo, že on si to pomenovanie zobral k srdcu. No teraz už bolo zbitočné sa ospravedlniť.

A naozaj nás previedol všade a neskutočne sa mi tam páčilo. Máme zopár fotiek, pohľadníc a dokonca sme sa boli aj najesť. A išli sme naozaj všetci. Preto sme z časti museli brať ohľad na upírov, no oni sa tvárili, že je všetko v pohode a nedali na sebe vidieť, že by im slnko ubližovalo. Čo bolo dobré, že sa poobede trochu zatiahlo.

A Dominic sa úplne zotavil. Zas to bol ten Dominic, ktorého som spoznala u strážcov a ktorý mi bol sympatický.

Victor a Sebastian pár krát využili príležitosť a sadli si na pivo ako starí priatelia a vraveli nám aby sme sa potom po nich zastavili. Fakt parádne trávenie času, ale nenamietali sme.

Na večer sme sa vrátili do hotela a Victor so Sebastianom niekam odišli. My sme sa zatiaľ neskoro do noci zabávali hraním kariet.

Nasledujúci deň sme znova zavítali na pláž, užili si na nafukovačkách na morských vlnách. Keď sme sa vrátili, trávili sme čas v hoteli kým si Nathasha a Dominic šli ľahnúť a večer sme sa vybrali do mesta. Naozaj to tam žilo. Šli sme do dobre vyzerajúcej reštaurácie a objednali si jedlo.

„Zatiaľ to tu vyzerá bezpečne." povedala Mya.

„Svet je veľký. Bude mu chvíľu trvať, kým nás nájde." mykla plecom Liane.

„Nemôžme čakať kým nás nájde. Môže to trvať aj mesiace. A ak berieme do úvahy to, že štyri druhy bytostí sú momentálne bez panovníkov..." začal Medham.

„Myslíš, že by sme mali dať o sebe vedieť?" zdvihol obočie Dominic.

„Vlastne to je dobrý nápad." pritakala Nathasha, „Mohli by sme sa tváriť, že sme to spravili náhodou, no keď sem príde, miesto a čas si určíme my a prekvapíme ho."

Následne stíchla, pretože čašník doniesol jedlá. Musel sa vrátiť tri krát, pretože okrem Berna, Victora, Sebastiana, Fyiny a Juika. Teda nás bolo až jedenásť. Bernovi sa nezdal dobrý nápad to, že sa máme rozdeliť na tri skupiny, no nakoniec súhlasil, keď videl v akom hojnom počte sme vyrazili von. Naozaj som bola rada, že si všetci tak rozumejú, pretože medzi ostatnými bytosťami boli vzťahy na bode mrazu. To že ja a vyzvaní sme sa spojili je samozrejmé, ale aby sa spojili ľudia-lovci a vandali a dokonca ich vodcom bol vyvolený... no viac než nezvyčajné.

„Ja som za." povedala som, „No mali by sme ešte chvíľu počkať a premyslieť si to."

„Koľko?" povedal Lucas, „Sme tu už tri dni. A každým dňom je k nám bližšie."

„Nemôžme sa unáhliť." zamračila som sa.

Ak to, že som bola princezná bolo na niečo dobré, tak práve na to, že sa nepokúsili odvrávať mi. Aj keď si nemyslím, že moje rozhodnutia boli vždy správne.

Večer sme sa na túto tému už viac nebavili a namiesto toho si užívali našu takpovediac dovolenku.

Keď sme sa všetci vysmiati vrátili do hotela a ja s Nathanielom sme už boli u nás v apartmáne, ma napadlo, že som si zabudla kľúče na recepcii. Išla som po chodbe, keď som uvidela Victora ako sa opiera o stenu a pri ňom stála nejaká žena, človek. Keď som podišla bližšie, všimla som si, že oni sa nebavia. On sal.

„Victor!" zvolala som priškrtene a neverila tomu čo vidím.

Prestal sať a otočil sa ku mne. Žena mala neprítomný výraz a Victorovi stekal pramienok krvi po brade. Skoro som vyprázdnila obsah svojho žalúdka a tak som si ruku priložila k ústam. Naprázdno som preglgla a vtedy som sa naozaj riadne naštvala.

„Si normálny?" vykríkla som a vtom ma napadlo, žeby som nemala pútať pozornosť.

Victor nepovedal nič, no na očiach som videla, že sa opil. Doteraz som nevedela, že upíri sa vedia opiť, no jeho farba očí bola zahmlená a prevažne červená.

„Týmto sa snažíš riešiť problémy?" mračila som sa.

„A ty to hádam nerobíš, princezná?" viac ako kedykoľvek predtým som si priala aby mi vykal.

„Nie. Nie neriešil. Lebo tie problémy sú tu stále a ja aspoň nie som opitá. A nesajem čerstvú krv." povedala som zhnusene.

„Mám právo..."

„Nemáš právo. Ohrozuješ ostatných. Čo by si robil, keby nás teraz napadli?"

„Je dosť nepravdepodobné..."

„Tvoj kamarát je len človek. Len. Človek. Tu nás nik neochráni. Strážci ochránia iba pridelené bytosti. A ostatné bytosti nie sú stavané na boj. Ja a vyvolení nemôžme nikoho zabiť. A ty v podnapitom stave ani netrafíš kolíkom."

Zamračil sa: „Neprídu. Nenájdu nás tak rýchlo."

„To nemôžeš vedieť."

Oblizol si krv a obzrel sa na tú ženu. Po jeho dlhom neúprosnom pohľade sa pohla a ťarbavým krokom sa pobrala dolu na recepciu. Manipulácia.

„A keď už sme pri tom. Prečo si pil od nej krv? Nevieš aké je to nebezpečné? Či to, že si prišiel na návštevu k starému kamarátovi v tebe vyvolalo chuť odviazať sa bez ohľadu nato komu to uškodí?"

Victor zovrel pery. Jediné, čo ho držalo na uzde bolo, že mne ako princeznej nemôže ublížiť. Aj tak som sa trochu bála. Trochu? Dosť.

„Dobrú noc." zamrmlal sa odišiel. Vedel že mám pravdu.

„Dobrú noc? To je všetko?" zúfalo som sa ozvala.

„Čo chceš počuť?!" zvýšil hlas a jeho pohľad bol vražedný, „Ospravedlnenie?"

„Na to sa neznížiš." povedala som potichu.

Zazrel po mne: „Nikdy si nekonala neuvážene?"

Konala som neuvážene? Možno by som konala, lenže ja som na to nemala čas. Vždy som sa rozhodovala len keď som bola k tomu donútená.

„Pred týmto všetkým som robila veľa neuvážených vecí."

„To aj ja. Lenže občas to znovu musíš spraviť."

„A čakať, že veci sa tým vyriešia?" opýtala som sa urazene.

„Nie. Len proste musíš." mykol plecom a povedal to takým mrazivým hlasom, že by sa voda v momente zmenila na ľad.

„Fajn." povedala som stroho a otočila sa na päte. Na kľúče som už ani nepomyslela.

Nasledujúci deň sme si vyšli asi na hodinku na pláž a večer sme šli do nákupného centra a kúpili si pekné veci, zatiaľ čo chalani sedeli na káve jednej u reštaurácií. Vyšli sme von, no presne pred vchodom stálo veľa ľudí, a tak sme prešli po boku budovy na druhú stranu, odkiaľ sme to mali dokonca bližšie k autobusovej zastávke. Práve sme zišli z chodníka, keď som v diaľke uvidela dve svetlá. Boli dosť vysoko nad cestou. Až keď boli bližšie som si všimla, že auto sa rúti veľkou rýchlosťou práve na nás. To nebola náhoda. Aj ostatní si to všimli. Tentoraz tu nebol Bern, Fyina, Juik či Victor, s ktorým som ani neprehovorila.

Stojte! Všetci za mňa! poslala som im myšlienkový rozkaz. Neposlúchli všetci a tak som použila trochu manipulácie. Utvorili sme malý hlúčik a ja som vystrela pred seba ruky. Všetci na mňa v šoku pozerali. Okrem Nathaniela, ktorého ruka spočinula na mojom pleci a to mi dodalo odvahu.

Zaprela som sa.

Kamión bol päť metrov predo mnou, keď v tom akoby narazil do neviditeľnej steny. Príves sa odpojil a vystrelil dopredu, minul nás a za nami sa prevalil. No to už kabína kamióna letela nad nami, niektorí sa duchaplne skrčili. Držala som nad nami neviditeľnú, no hmotnú kupolu, ktorá nás ochránila pred tým, aby nás kabína prevalcovala. Aj tá sa prevrátila a skončila za nami.

Vydýchla som si a kupola zmizla.

„Čo to bolo?" opýtal sa Medham.

„Nie je čas!" skríkla Liane a nastražila uši. Od každej strany na na nás rútili lovci. Vandali nikde. Ešteže tak.

Bežte! skríkla som myšlienkovo. Teraz poslúchli. Bežali sme po ceste a ja som mala jediný cieľ- miesto, kde bude viac ľudí.

Stále vo mne šialene pulzovala mágia. Bolo to ako migréna. No príjemná. Ten náhly moment keď som ju vyvolala vo mne prebudil adrenalín. Otočila som sa a pozrela za nás. Aspoň dvadsať lovcov. Zabiť ich nemôžem.

Nechala som, aby ma všetci predbehli a Nathaniel ma zdrapol za plece.

„Bež Nathan!" na mojom pohľade vyčítal, že to myslím vážne a s nevôľou ma pustil.

No lovci boli bližšie než som čakala.

Prekvapila som ich silnou vlnou a oni sa potkli a niektorí popadali. Na druhý pokus ich bolo viacej. Tretí som už nestihla a tak som sa znovu rozbehla ako o život.

Všimla som si kanále popri chodníkoch. Vyšvihla som rukami, zatiaľ čo tašky som stále držala celkom statočne a poklopy sa nadvihli. vystrelili prúdy vody a natočila som ich na nich. Spomalilo ich to a preto som sa rozbehla ešte viac.

„Tam!" zakričala Mya a ukazovala na tenkú uličku vedúcu na námestie. Bežali sme tam a pravou rukou som švihla aby osvetlilo celú uličku. Bez problémov sme prešli.

No na námestí bol veľký dav a všimla som si ako sa lovci za nami naďalej predierajú.

„Musíme sa rozdeliť!" povedala Vivien.

„V žiadnom prípade! Len kráčajte." zavelila som.

...

Nathan veď ich. Zvládneš to.

Čo chceš spraviť? Nemôžeš ísť sama!

Ver mi Nathaniel.

...

Hneď na to som sa od nich nenápadne odpojila a cez Nathaniela sa uisťovala, či sú v poriadku. Viac som sa zamiešala do davu.

Ak bol toto čas na neuvážené rozhodnutia, tak toto bolo to najviac neuvážené.

Za seba som sa ani neobzerala dúfajúc, že som ich striasla. Vošla som do malých potravín a vybrala sa do zadných uličiek. Čupla som si a tvárila sa, že niečo vyberám a čítam zloženie na obale. No to už som bola mimo svojho tela.

Nathaniela som našla rýchlo. Predsa sme spriaznení.

Obkľúčili ich a zaviedli do slepej uličky. No vedela som, že aj keď piati zabíjať nesmeli, nejako by si poradili.

„Kde je princezná?" vyštekol jeden lovec.

Moji priatelia sa len šokovane obzerali. Stála som bokom a mala dobrý výhľad na obe skupiny. Nathaniel si zahryzol do pery. Bál sa o mňa. Všimla som si, že chýbajú štyria lovci. No pochybujem, že v tom zhone ma nájdu, no i tak som sa bála.

Nenápadne som prešla k Nathanielovi a povedala: „Som v poriadku Nathaniel. Dostanem sa do hotela a nič sa mi nestane."

Vydýchol si. Bola som rada, že ma počuje iba konkrétna osoba.

„Tak kde je?!" zrúkol lovec a nastavil zbraň. To myslia vážne?

Nathaniel zareagoval bleskovo a jedným rýchlym gestom ho odzbrojil a odhodil do najbližších kontajnerov. Lovci nastražili zbrane.

„Nathaniel utečte. Nebojujte." povedala som pevným hlasom, „Hans ich poslal po mňa. Vás zabijú."

Nathaniel pochopil a hneď začal konať. Rovnakým gestom odzbrojil ďaľších dvoch a ja som podišla k ostatným vyvoleným: „Spravte to čo on!"

To im úplne stačilo a následne sa im všetci rozbehli oproti a medzi sebou si rozdali zopár úderov. Keď som sa ubezpečila, že sú v poriadku medzi ľuďmi a majú náskok pred lovcami, vrátila som sa späť do svojho tela.

„Hľadáte niečo?"

Zdvihla som hlavu a div som neskríkla alebo nezačala nadávať.

Stál predo mnou lovec. Za opaskom zbraň. Vyškerený od ucha k uchu. Hej, bola som preč trochu dlhšie. Rýchlo som sa obzrela, no po ostatných ani stopa.

„Nie ostatní tu nie sú. Ale do minúty sú tu. Buď to pôjde po dobrotky..."

„Alebo po zlotky?" zdvihla som obočie, vyšvihla sa hore, zdrapla ho a skôr ako stihol zareagovať som ho ťahala do skladiska. Dvoch ľudí čo na nás udivene pozreli som zmanipulovala, takže sa tvárili akoby sa nič nedialo. Pomocou kúzla som otvorila dvere a následne zatvorila.

Surovo som oprela lovca o stenu a kebyže si nepomáham mágiou, už by som bola pritlačená o stenu ja. Strhla som mu opasok so zbraňami a na zemi som ho nechala spáliť na popol.

„Tiež sa viem o seba sama postarať." zazrela som po ňom a všimla som si, že začal chápať čo sa tu deje- spoločníci mu teraz nepomôžu a ja som sa už necítila taká bezbranná, „Kde je Hans?"

Nehovoril nič.

„Počuj. Buď to povieš alebo ťa zmanipulujem a dopadne to horšie." môj chladný výhražný tón ma zaskočil. Tak ako vtedy keď som prvýkrát trénovala s Bernom.

„Nemôžeš ma zabiť." zaškeril sa protivne.

„Ale to ani ty mňa." vrátila som mu ten protivný tón.

Výraz mu skamenel.

„Hovor." povedala som panovačne a udržiavala očný kontakt, no stále som ho nezmanipulovala.

„Je na ceste sem." povedal napokon a div mu to neublížilo.

„O čo mu ide?" zamračila som sa a prestúpila z jednej nohy na druhú.

Znova nič. Vzdychla som a prevrátila očami.

„Nenúť ma tú manipuláciu. Videl si ten kamión? Síce ťa zabiť nemôžem, ale ublížiť ti áno. Tak hovor!" mágiou som ho ešte viac pritlačila o stenu a začal prerývane dýchať.

„Chcel vás prekvapiť. My sme vás mali len rozhodiť."

„Fajn. Tak mu odkazujem, že sa má na čo tešiť." povedala som a odstúpila.

Neveriacky na mňa hľadel.

„Vypadni už." zasyčala som a nebolo mu treba dvakrát hovoriť.

Vyšiel tadiaľ kadiaľ sme prišli, zatiaľ čo ja som si vybrala zadný vchod a cez masu ľudí sa vybrala do hotela.

„Si v poriadku?" objal ma Nathaniel na recepcii a bolo mu jedno, či budí pozornosť alebo nie.

„Som. Ako ste z toho vyviazli vy?"

„Stratili sme ich v dave. Zabiť nás tam nemohli, tak to vzdali. A čo ty?"

„Mala som malý rozhovor s..."

„Anastasia." ten hlas ma pretrhol od všetkých možných myšienok. Teraz bol hlavný on. Pomaly som sa otočila a pozrela do tých modrých očí s červenkastými okrajmi.

„Niekedy proste musíš." povedala som a neuhla pohľadom aj keď som si to najradšej želala.

„Aj tak som ti dlžný ospravedlnenie. To čo si spravila ty, aj keď to bolo neuvážené bolo prospešné ale ja..." nedokončil.

„Nechaj to tak Victor. Mám informáciu ktorej sa treba chopiť čo najskôr." povedala som a vtedy sa k nám prirútil Juik s Bernom. Keď si všimli, že sme v poriadku, vydýchli si.

„Hans je na ceste sem. Našiel nás skôr ako sme si mysleli. Lovci boli len rozptýlenie."

„Ako sa hovorí, ráno budeme múdrejší. Teraz si pôjdeme všetci ľahnúť a o piatej sa vidíme dole v jedálni." povedal Juik a ja som prikývla. Nathaniel ma vzal za ruku a pomaly sme sa pobrali aj s ostatnými do apartmánov.

„Naozaj si konala neuvážene." povedal trpko Nathaniel, ale keď videl ako som si poradila, nedokázal sa na mňa hnevať. Vedel, teda videl, aká je moja moc veľká. A videli to aj ostatní a to je pre mňa plus. Inak fakt neviem čo by som spravila s tým lovcom. Jedine zmanipulovala. Bitky a zabitia či podobne, no to nie je nič pre mňa.

„Ja viem Nathaniel. Ale predsa len som si poradila. Tak ako vždy."

„Lebo vždy rozmýšľaš v prospech seba a druhých. A preto ťa tak milujem."

„A ja ťa milujem, pretože vždy vieš, kedy potrebujem tvoju podporu najviac." povedala som a ledva zatvoril dvere, už sme sa bozkávali. Pomaly a nežne si ma položil do postele a vyšiel na mňa.

„Nemali by sme si oddýchnuť?" zamrmlala som provokačne medzi bozkami.

„Možno. No každý si predstavuje oddych inak." zamrmlal a rukami mi prechádzal po bokoch.

„Zaujímavé. Pred chvíľou nás naháňali lovci schopní zabíjať a ty..." odmlčala som sa. Teda on ma umlčal svojimi vášnivými bozkami, ktoré som mu aj napriek tomu opätovala.

„Keď mne sa vybaví ten obraz ako si odstavila ten kamión a bolo to neskutočné." povedal uznanlivo, ale spoznala som tam aj žartovný tón.

„Rovno si ma predstav ako kamionistku."

Tento raz sa odtiahol on a začali sme sa nekontrolovateľne smiať. Vedela som, že si ma predstavuje vo veľkej kabíne v trakoch a štýlovej šiltovke. Prešiel ho smiech, no stále sa usmieval: „To nie je nič pre teba, Zia."

Znova som ho pobozkala a on mi už vyzliekol krátke rifle a svoje taktiež. Raz dva bolo na zemi aj moje tričko. Nechali sme sa uniesť vášňou a každý jeho dotyk na mojej holej pokožke bol čoraz horúcejší a podmanivejší.

O chvíľu na zemi ležalo všetko naše šactvo a my sme si užívali nádherný pocit keď sme sa dotýkali celými našimi telami. Jeho ruky ma hladili po celom tele akoby hľadali to správne miesto, zatiaľ čo ja som mu prešla po hladkom krku, mužných črtách na tvári a prehrabla mu hnedé dlhšie vlasy. Pripomenulo mi to našu spoločnú sprchu.

Ďalej to malo rýchly spád a my sme si užívali tú blízkosť, vášeň, lásku, dotyky, bozky a naše teplé rýchle dychy.

Nathaniel nás zakryl hrubým paplónom a ja som sa pohodlne usalašila vedľa neho a hlavu si položila na jeho svalnatú hruď. Vtisol mi bozk na čelo a následne som tvrdo zaspala.

Ráno som sa zobudila predčasne. Šla som sa osprchovať a keď som sa vrátila späť do izby, Nathaniel bol už hore.

„Prečo si vždy ty tá prvá ktorá ujde z postele?"

Zaškerila som sa a pozrela do tých rozospatých očí. No predsa boli krásne.

„Nevedela som zaspať." mykla som plecom.

Poťapkal miesto vedľa seba a ja som ho nenechala dlho čakať. Šupla som sa vedľa neho a pobozkala ho. Vrúcne ma objal a tiež mi bozk opätoval.

„Mal by si vstať. O dvadsať minút musíme byť dolu." povedala som.

Vzdychol a chvíľu ma len hladil po umytých vlasoch. Pozrel mi do očí a začal ich skúmať. Mala som pocit, že mi vidí až do duše. Tie jeho boli sýte, svetlé a tak detailné, že by som sa do nich vedela pozerať celý deň. Či celú večnosť.

Naklonil sa a ja som v očakávaní privrela oči. Vtisol mi jemnučký bozk a špičku nosa. Usmiala som sa a ešte raz si vychutnala pohľad do jeho očí. Nakoniec ma preliezol a tiež sa vybral do kúpelne sa osprchovať.

O dvadsať minút tam stáli naozaj všetci. Sebastian pre istotu informoval aj ostatných ubytovaných v hoteli.

„Ale tu sa bojovať nebude." mračil sa Victor.

„Keď na vás číha taký psychopat, tak to nemôžeš vedieť." povedal Sebastian.

„My odchádzame, Sebastian." povedal Victor mrazivo.

Sebastian prešiel po nás pohľadom: „Verím, že sa pre veci vrátite."

Teda verí, že prežijeme a že ich porazíme.

Victor sa trpko usmial: „Tomu ver, kamarád." kamarátsky sa objali. Tvorili ozajstný kontrast- Victor vysoký, štíhly a bledý, no i napriek tomu energický a elegantný a Sebastian nízky, svalnatý, opálený a napriek svojmu vzhľadu starostlivý a zodpovedný. Tí sa vážne našli.

Z myšlienok ma vyrušil Juik: „Ako dlho, princezná? Ako dlho už viete ovládať svoju mágiu?"

„Myslela som si, že to už budete vedieť." pousmiala som sa a pozrela naňho. Z tváre som si odsunula neposlušné ryšavé vlasy.

„Síce tak vyzerám, ale skutočne neviem všetko." usmial sa aj on.

„Odkedy som vyčarovala bránu. Cítila som ju, odkedy sme začali trénovať, no nevedela som sa jej chopiť. No a keď som vtedy padala a Nathaniel ma chytil za ruku... Proste sa to akoby odblokovalo a dokázala som sa jej chopiť."

„Vaši priatelia sú uchvátení tým, čo ste spôsobila tomu kamiónu. Škoda, že som to nevidel."

Zasmiala som sa a pozrela na Nathaniela, ktorý stál pri mne.

„Teda, to bola šou." zavtipkoval Nathaniel. Šťuchla som ho ľakťom do boku.

„Môžeme ísť, Anastasia?" opýtal sa Bern, ktorý k nám pristúpil. Po tom všetkom si už aj on obľúbil mutantov a mutatských. Po tie stáročia, čo si mutanti vytvorili vlastný svet a opustili ich, ich vzťahy zanikli.

Prikývla som a vyšli sme zadným vchodom hotela. Tí čo sa vedeli premiestniť chytili tých čo nie, vrátane mňa a premiestnili sme sa na neďalekú opustenú farmu, ktorú sme si vyhliadli. Trochu mi to pripomenulo únos vandalov, ale spomienky som rýchlo zahnala preč. Tu si na nich počkáme.