23. kapitola

Moju ruku si našla Nathanielova a mňa to nakoplo. V pravej chvíli. Druhú ruku som predpažila a konečne sa uchopila mojej mágie. Cítila som ju viac ako kedykoľvek predtým. Pred nami sa zvíril vzduch a objavila sa žiarivá bielomodrá brána. Spomenula som si na ten večer keď sme s Elisabeth zdrhli z domova.

Uchopila som sa mojej mágie ešte viac a ostatným poslala myšlienkový rozkaz: Skočte!

Cítila som, ako pochybovali, no potom sa rozhodli, že mi uveria. No viac som už nevedela, lebo len čo sme prešli cez bránu, stratila som s nimi kontakt.

Po dlhom páde, nebolo vôbec ľahké udržať sa na nohách a tak sme padli do mäkkej trávu. Nathaniel ma silno objal a ja som si priala aby ma nikdy nepustil. Násdledne sa za nami objavilo ďaľších trinásť ľudí a tiež popadali ako hrušky.

Victor sykol a Nathasha sa snažila chrániť tvár a oči. Dominic tiež sykol, no i tak ho to veľmi neodradilo od jeho cieľa- mňa. Juik a Fyina ho zdrapli. Brána zmizla.

„Orlando?" opýtala sa Mya.

Zdvihla som pohľad- pred nami bola veľká modrá tabuľa:

Welcome

to

ORLANDO

the city beatiful

„Tak fajn. To postačí." povedala som a pozviechali sme sa zo zeme. Victor sa usmieval, „Victor?"

„Staré dobré Orlando. Ideme navštíviť Sebastiana." rozhodol a nik ani neprotestoval.

„Victor kam ideme?" pýtala som sa ho a tak ako ostatní, snažila som sa s ním držať krok. Očami sliedil po okolí a ani sa na mňa neobzrel.

„Už som hovoril. Za Sebastianom. Ostatné vysvetlím neskôr."

Povzdychla som a radšej už nič nehovorila, iba sa presunula k Nathanielovi a chytila ho za ruku. Tu pred ostatnými som nemala čo tajiť, aj keď ich to zaskočilo.

Došli sme k jednému nenápadnému domčeku na predmestí. Boli sme ako tŕň v oku. Či už vzhľadom alebo počtom.

Victor surovo a nedočkavo zabúchal na dvere. Nepočkal ani tri sekundy a zopakoval to. Zvnútra k nám doliehali šuchotavé kroky.

„Čo horí?!" opýtal sa rozhorčene muž, ktorý nám otvoril. Mal špinavoblond vlasy, hnedé oči, pokožku mal opálenú a pod košeľou sa mu risovali svaly. Bol odo mňa vyšší, no nie až tak ako Nathaniel či Victor. Mal okolo 27 rokov.

Premeral si nás so šokovaným pohľadom: „Takže hej." povedal a rýchlo nás zaviedol dnu. Všetci sme sa vošli do veľkej obývačky, ktorá bola luxusne zariadená.

„Zdravím ťa Victor. To, že si mi sľúbil, že sa ozveš som si nevykladal tak, že prídeš s rozmanitou skupinkou a zjavne máš veľké problémy." povedal so sarkastickým úškrnom. Takže toto bol Sebastian. A bol človek, čo ma vo Victorovom prípade zaskočilo.

„Aj ťa rád vidím, Sebastian. Rád by som sem prišiel za iných okolností, ale keď už sme sa tu raz objavili..." povedal a pozrel na mňa. Pristúpila som bližšie.

„Tak mi aspoň vysvetli, kto sú títo..."

„Rada vám to vysvetlím." povedala som, z vačku vybrala prsteň, nasadila si ho na prstenník a zamávala ním pred Sebastianom.

Ten vypleštil oči a neveriacky pozrel na Victora.

„Máš tú česť vidieť ju osobne. Tak ju aj pozdrav, lebo inak by som sa musel za teba hanbiť." povedal s úškrnom a bolo vidno, že si užíva pohľad na zaskočeného priateľa.

„Pardon." povedal a poklonil sa. Následne som mykla hlavou aby vystúpili vyzvaní a Sebastian sa im rovnako uklonil a potom pozrel na zvyšnú skupinku. Pohľad mu na chvíľu postál na Juikovi.

„Zrejme máš väčšie problémy ako som čakal." vzdychol.

Následne sme sa usadili v obývačke a ja som Dominica zmanipulovala, aby po mne hneď neskočil a nevycical ma. Sebastian nadával, že ako má pripraviť toľko jedla pre toľko ľudí. Vivien a Lucas sa ponúkli, že pomôžu. Sebastian skočil autom do obchodu, no ešte predtým asi osem krát zopakoval aby sa nikto neopovážil vyjsť von. Nemusel nám to tak prízvukovať, pretože po tom všetkom naozaj nikto z nás nemal chuť vyjsť von.

Vrátil sa asi o polhodinu a všetci traja v kuchyni pripravili čínu. A ani im to netrvalo tak dlho. Niektorí z nás jedli v obývačke, mne a vyzvaným sa ušlo miesto za jedálenským stolom a Victor so Sebastianom jedli postojačky, opierajúc sa o kuchynskú linku zapratanú riadmi.

„Stále žiješ na číne?" opýtal sa Victor.

„Viem aj iné, lenže čína je čína."

„Vy nemáte rodinu?" opýtala sa Liane.

Sebastian sa na chvíľu zatváril zarmútene, no potom nahodil normálny výraz: „Podviedla ma, následne sme sa rozviedli."

„Ach tak." povedala Liane a ďalej to už nechcela rozoberať."

„A teraz mi vy povedzte čo tu robíte." povedal a prázdny tanier odložil na linku a prekrížil si ruky na hrudi.

„No, myslím, že to by nebola pravá princezná a jej vyzvaní keby nemali problémy." povedal Victor.

„To je pravda, no náš momentálny problém je, že sme utiekli od ani neviem skadiaľ kde nás všetkých väznili tri dni, a náš nepriateľ, jeden z vyvolených s neuveriteľnou mocou a obrovskou armádou nás nepochybne hľadá. No tak ako ja, ani on nečakal kam som nás cez bránu presniesla. Takže momentálne sme vo výhode. Späť sa vrátiť nemôžeme, lebo dosť strážcov v boji padlo a u ostatných bytostiach nenájdete žiadneho panovníka, pretože všetci sú tu. Okrem jedného, no toho nepočítam. A okrem iného, vo vedľajšej miestnosti sedí Victorov brat Dominic, ktorý si pokojne je čínu, no keby som ho nezmanipulovala, vycical by ma do poslednej kvapky, no to on by bol ten ktorý by následne umrel. A myslím, že Victorovi a Nathashe by bodla nejaká krv. A nehovoriac o Myi, ktorá nejedla mäso celé tri dni a toto jej stačiť nebude." hovorila som ustarostene.

Sebastian nemal slov. Len si nás premeriaval a pomaly sa snažil stráviť všetky informácie. Asi som to nemala hneď všetko povedať.

„Fajn, mäso a krv vybavím." tiež mu bolo zle keď sme sa rozprávali o krvi ako o bežnom jedle v jedálnom lístku, „A manipulácia? Čo ste zač?"

„Kľudne mi tykaj. A inak..."

„Ona má v sebe od každého trošku." povedal Victor.

„Tak fajn a ešte jedna otázka. Vážne sú tu všetci panovníci?"

„Tak panovníci nie je správny pojem ale ja ti ich predstavím. Toto je Mya, alfa. Jej mama Bethany umrela keď ma zachraňovala." s Myou si podali ruky. Všetci sme sa presunuli do obývačky.

„Victor, Dominic a Nathasha- vládnuci u upírov, ale to ty istotne vieš. Liane a Wroe- vládnuci u mutantov a mutantských. Patric- následník trónu u vyvolených. Teraz im vládne jeden panovník, no popravde, chceme ho zosadiť z trónu pri najbližšej príležitosti. No a strážci panovníka nemajú, pretože zahynul v boji." vyrapotala som.

Potom, ako som ich predstavila a popodávali si ruky len zanadával. No čakal, že predstavím aj ostatných. Bola som rada, že nemusím vysvetľovať ktorí sú nedospelí upíri a ani ktorí sú mutanskí.

„Toto je Juik, najstarší mutant a syn Peurta, ktorý predvídal môj príchod, toto je Fyina, mutantská, Nathanielovi a Patricovi súrodenci Vivien a Lucas a Bern, náš tréner, ktorý nás pripravoval na boj."

Sebastian si nás chvíľu prezeral: „Myslím, že treba jednať hneď."

O pár minút si po nás prišli tri autá a nenápadne nás previezli mestskými uličkami do hotela. Ako som zistila, hotel patril Sebastianovi.

„Čím je tento hotel výnimočný?" opýtala som sa, keď sme vystúpili z áut a kráčali dnu. No len čo som sa ocitla vnútri, pochopila som.

Boli tam upíri, mutanti, vyvolení, vlkolaci vo svorke či dokonca strážcovia, ktorí stáli pri chránenej osobe. A zopár ľudí. Vyvalila som oči.

„Ty máš medzibytostný hotel?" opýtala som sa.

Sebastian sa zasmial: „To si povedala dobre. Ale inak áno. Idem vás prihlásiť."

„Spriaznení môžu bývať v jednom apartmáne. A Nathasha bude dohliadať na Dominica. Liane a Wroe môžu mať tiež spoločný apartmán, ak im to nevadí." navrhol Victor. Pokrútili hlavou.

„Ušetrí to zopár izieb." povedala som a Victor prikývol.

„Okej. Ale moment. Spriaznení?" povedal Sebastian a otočil sa k celej našej skupine.

Prikývla som a Nathaniel ma chytil za ruku. Bola príjemne teplá.

Sebastian si nás premeral a pousmial sa: „A okrem toho, objednám vám nejaké univerzálne šaty a dám vám vreckové. Neskôr mi to splatíte."

Opäť som si musela pripomenúť, že som stratila osobné veci. Všetky sú u strážcov a zrejme ma tam počkajú kým sa nevrátim.

Zaujímavé, že v našej skupinke bolo hneď niekoľko panovníkov, no boli sme švorc. Táto myšlienka ma donútila pousmiať sa.

Sebastian bol rýchly- za pol hodinu sme boli vo svojich apartmánoch a aj prichystané šaty. Ženy mali voľné šaty v rôznych farbách a muži farebné tielka s krátkymi riflami. Victor si samozrejme zaobstaral čierne, pretože bol prieberčivý a vidieť ho v niečom takomto...no nepovedala by som, že je upír a seriózny panovník až na jeho bielu pokožku.

„Čo budeme robiť teraz?" opýtala som sa keď sme stáli na chodbe.

„Tváriť sa ako ľudia." povedal Sebastian.

„Tak taká Liane alebo Juik s Fyinou a Wroe to nebudú mať jednoduché." povedal sarkasticky Medham.

„Preto tu mám pre nich toto." povedal Sebastian a podal im malé fľaštičky, „Takto ľudí oklamete svojím výzorom. Tí čo nikdy nevideli mágiu a nikdy s ňou nepracovali vás budú vnímať ako obyčajných ľudí. A upírom odporúčam chrániť sa pred slnkom alebo nevychádzať von skôr ako o siedmej. Vyvoleným stačia slnečné okuliare, alebo som potom pre vás zaobstaral šošovky." povedal a každému súrodencovi a Bernovi podal malú krabičku, „Ach, a tu je vaše vreckové."

Každému strčil do ruky kreditnú kartu a papierik s pin. Prvý krát som držala v ruke svoju vlastnú kartu. A bola na meno Anastasia Kartusová. Ako inak. Dokonca nám vybavil falošné občianske. Začala som rozmýšlať či Sebastian nie je nejaký mafián.

Poobede nás Mya doslova dotlačila do nákupného centra a šli sme naozaj všetci. Kúpili sme si potrebné veci, ale i plavky, šaty, krátke nohavice, blúzky a tričká, Nathanielovi som kúpila bielu košeľu a modré tričko ktoré sa mu ladilo s očami.

Spolu sme si vyberali slnečné okuliare a nakoniec on vybral nám obom na oplátku. A aj sa mi páčili.

Dominic bol s nami, no nikdy sme sa my dvaja neocitli v spoločnej miestnosti a ešte stále som okrajovo používala manipuláciu. Už som sa nevedela dočkať kedy uvidím toho starého Dominica. O svoj krk som sa nemusela strachovať, lebo Liane mi ho dokonale vyliečila.

Večer sme sa zdržiavali v apartmánoch a asi o deviatej od nás odišli Medham a Mya, ktorí sa neskutočne nudili sami v apartmánoch a tak sme sa štyria zabavili.

„Kam ideš?" opýtal sa Nathaniel.

„Do sprchy." ukázala som bradou a usmiala sa. On sa tiež usmial, no nevedela som, čo od toho úsmevu čakať. Nič sa nedialo a tak som šla do kúpeľne.

Sprchovala som sa už asi päť minút, keď v tom sa otvorili dvere na kúpeľni. Stačilo pár sekúnd a Nathaniel už stál pod sprchou so mnou. Usmiala som sa a zadívala sa do jeho krásnych očí, ktoré dokazovali, že ma miloval viac ako ktokoľvek iný. To aj ja jeho, o čom svedčili červené pramienky.

Objal ma a začali sme sa bozkávať. Jemný prúd vody nám stekal po vlasoch a tvári a bolo to o to romantickejšie. šampónov sme sa vôbec nedotkli a boli to posledné čo ma v tej chvíli zaujímalo. Vnímala som iba jeho horúce a vášnivé bozky, jeho črty tváre ktorú som hladila rukami a jeho ruky na mojich bokoch.

Následne ma oprel o stenu rukami prechádzal po mojom tele. Uspokojoval ma každým svojím dotykom a ja som sa nevedela odlepiť od jeho mäkkých a zmyselných pier. Horúca para zahmlila sklené steny sprchy a tak som mala pocit, že máme väčšie súkromie.

Rukami mi láskal každý centimeter tela a keď sa premiestňoval čoraz nižšie až napokon pri istom bode zastal, neubránila som sa slastnému povzdychu. Každým pohybom ruky som mala pocit, že sa na mieste roztopím pod tou ťarchou lásky a žiadosti z jeho strany. Samozrejme ja som mu to rovnako odplácala a centimeter po centimetri skúmala jeho telo a svaly.

Zubami jemne zovrel moju spodnú peru a potiahol. Krk mi zahrnul nežnými bozkami a ja som mu zabárala prsty do pokožky na chrbte.

Boli sme spriaznení. Naše pocity sa momentálne zlievali dokopy a ja som netušila, či cítim tie svoje alebo jeho. Bol úžasný. Jeho nádherné rozdielne oči, ktoré sa zdali výnimočné a nenapodobiteľné, jeho hnedé vlasy, ktoré mu trochu narástli odkedy ho poznám a ktoré vždy tak krásne voňali po šampóne. Jeho telo, jeho svaly... no nič z tohto neprekonalo jeho povahu. Tú bezhraničnú lásku ku mne, potrebu strážiť ma, nápomocnosť voči iným a podpora v pravých chvíľach a k tomu ešte jeho obetavosť...

Zarazila som sa. Hoci to bolo strašne ťažké, odtiahla som sa tak aby som mu videla do očí. Aj jeho to rovnako zarazilo a naše telá boli rozpálené a schopné pokračovať ďalej. No rozum a city zvíťazili.

„Prečo si to spravil?" opýtala som sa šepky a zaniklo to vo zvuku tečúcej sprchy. No Nathaniel ma aj tak počul.

„Spravil čo?"

„Skočil si za mnou. Skočil si za mnou do priepasti." zdôraznila som.

„Nemohol som ťa stratiť."

„To nie je dostačujúci dôvod k tomu, že si sa za mnou bezhlavo hodil a zároveň sa hodil k istej smrti."

„Ja som ti veril. Veril som ti v tej chvíli viac ako kedykoľvek predtým. Niečo ma k tebe doslova poháňalo a tak som skočil. A naozaj som spravil dobre. Lebo do momentu, než som ťa chytil za ruku si bola mimo. Nič si nerobila a keď som sa ťa dotkol, prebralo ťa to a aktivovala si bránu."

Bola to pravda. Jasne si na to pamätám. Bola som v šoku, len som sledovala ako sa čoraz viac blížim k zemi. No a keď sa ma dotkol... Doslova ma to nakoplo a nakoplo to všetky moje zmysly vrátane mágie.Aj teraz som na ňu dočiahla. Bola som si istá, že ak by som chcela, kľudne by sa nejaká vec pri mne mohla vznietiť. No nikomu som to nepovedala. Všetci si mysleli, že sa znova prebrala iba nejaká časť mojej mágie. No teraz. Cítila som sa neohrozená. Neporaziteľná. Silná ako Hans. Možno i viac ale treba uznať, že je skutočne silný. Len toto všetko malo malý háčik. Nesmela som nikoho zabiť. Hansa bude musieť zabiť niekto iný. Ja môžem len pomôcť.

„Nathaniel?" oslovila som po hodnej chvíli uvažovania.

„Áno?" len sme stáli oproti sebe, zatiaľ čo ja som ho držala okolo krku a on ma držal za boky. Nechcem vedieť koľko nás vyjde účet za vodu.

„Tá brána čo som otvorila..."

„Nie je to tým, že by sa v tebe aktivoval kúsok mágie."

Trochu som sa zarazila ale musela som si pripomenúť, že sme spriaznení a preto tuší viac ako ktorýkoľvek z našich priateľov.

„Presne tak. Aktivovala sa vo mne celá. A je to úžasný pocit."

„Ja viem." povedal, „Ja to tiež zažívam keď čarujem."

Obdaril ma krásnym úsmevom a znova sme sa zľahka pobozkali. No ďalej sme sa nedostali a tak sme sa venovali tomu, čo sa zvyčajne v sprche robí. A aj pri tom sme sa zabávali, hlavne, keď som mu trochu viac našampónovala vlasy a z peny mu spravila bradu.

Ráno sme si dali raňajky v reštaurácii a samozrejme, objednali sme si väčší stôl a za jeho vrchom som sedela ja a všetky formálne pozdravy ako poklona a podobne sme vynechali. Predsa len sme nechceli budiť pozornosť.

Ako sme tak v tichosti jedli, všimla som si, že ma niekto sleduje. A nie niekto. Rovno niekoľkí. Takže asi tak k tej nenápadnosti. Pozrela som na svoj prsteň a náramok. Povzdychla som.

„Čo sa deje?" opýtal sa Nathaniel.

„Zrejme aj tieto bytosti, ktoré žijú s ľuďmi tušia o situácii ohľadom nás. Nemyslím, že nás spoznávajú. No niečo sa im nezdá. Už len to, že ich na mňa upozorňuje tento prsteň."

„Podľa mňa sa netreba obávať." povedal Nathaniel a snažil sa ma utešiť.

„A čo keď tu má Hans špehov?" opýtal sa Medham, „Zoberte si, aký musí mať vpliv, keď sa mu podarilo spojiť lovcov a vandalov. Pokiaľ viem, lovci sa zameriavali aj na nich. A vandali neboli nikdy takí ohľaduplní ako keď sme boli tam. Inokedy by sa so nás pustili a nepochybujem, že večeru by si spravili aj z Victora, Nathashe či Dominica." hovoril tlmene, aby nevzbudzoval pozornosť. Aj tak všetci vyzvaní už boli napätí.

„Možno to je pravda." pritakala som.

Nathaniel ostal zamyslený.

„Ale čo spravíme s tým prsteňom?" opýtala sa Liane, „S ním si nápadná ako reklamná tabuľa osvetlená uprstred noci. No tiež ho musíš mať stále u seba."

Mya si oblizla dolné ostré zuby: „Kúpime retiazku a môžeš ho mať ako náhrdelník. Moja teória je, že ostatných upozorňuje iba ak ho máš na prste."

„Na." povedala Nathasha a podala mi striebornú retiazku, „Neskôr mi ju vrátiš." usmiala sa.

„Ďakujem." usmiala som sa.

Hneď po raňajkách sme to vyskúšali. Naozaj to fungovalo a mne odľahlo.

„Čo keby sme zavítali na pláž?" navrhla Mya.

„A nechali Nahtashu spáliť sa na uhoľ?" oboril sa na ňu Medham.

„Poznáš také že slnečník?" usmiala sa Nathasha, „A opaľovací krém?"

„Fajn, fajn." povedal nakoniec, „Človek je starostlivý a ony si to nevážia."

„Zvykni si." povedal Nathaniel a kamarátsky ho šťuchol.

„Tým si chcel povedať čo?" rypla som.

„Vôbec nič, Zia." povedal a objal ma.

Venovala som mu úsmev a spolu s vyzvanými sme sa vybrali hore po plavky. Okrem nás šli ešte Bern a Fyina. Musela som sa usmiať pri prestave Berna ako chytá bronz na pláži, aj keď on sa vyhovoril na to, že nás chce ochraňovať. Fyina si chcela popri ochrane aj trochu užiť. Nathasha sa poistila dostatkom opaľovacieho krému a jedným veľkým slnečníkom.

Juik sa ponúkol, že sa postará o Dominica, ktorý sa postupne zotavoval.

Nathasha mala v ruke mraziarenský box s chladenými drinkmi, sendvičmi, extra šunkovou bagetou pre Myu a balíkom krvi pre seba. Aj tak ho nakoniec odniesol Bern, ktorý na tom doslova trval.

„Myslím, že to tu nie je také zlé." povzdychla Nathasha keď upierala pohľad na sýtomodré more a krásnu oblohu. Pohodlne sa usadila v tieni slnečníka.

Na rozdiel od nej Mya si bezstarostne ležala na deke a opaľovala svoju už aj tak tmavú pokožku. Vedľa nej sedela Liane a tvár so zavretými očami natočila na slnko, zatiaľ čo veľkými ušami, čo pripomínali mačacie, stražila navôkol.

Nathaniel sedel vedľa mňa a bavil sa s Medhamom. Fyina sa tíško opaľovala a Bern tiež ležal na slnku ale vždy po nás hodil očkom.

„Ty si vlastne vedela, kam nás priemiestňuješ?" opýtala sa Mya.

Pokývala som hlavou: „Vôbec."

„Takže sme kľudne mohli skočiť do jamy levovej?" divila sa Liane.

„Vlastne hej." mykla som plecom.

„Aspoň sme neskončili na dne tej priekopy." povedala napokon.

„Iba sme popadali ako hrušky pred štýlovou tabuľou." zasmiala sa Nathasha.

Pousmiala som sa a zadívala sa na more.

Vtom sa chalani postavili a začali nás ťahať smerom k moru.

„Upírke neuškodí trošku slnka." povedal Medham a zároveň pomohol Nathanielovi postaviť Myu a nakoniec Nathaniel postavil aj mňa. Ťahali nás k moru a div sme sa nepotkli ako sa nám zabárali nohy do bieleho piesku. Bez varovania nás ťahali do čoraz hrubšej vody a valili sa na nás chladné vlny. Zvýskli sme, no nadarmo pretože už sme boli všetci rovnako po krk. Prišla ďalšia vlna a trochu vody sa mi ušlo aj do úst.

„Fuj!" povedala som a vyplazila jazyk. Nathaniel sa výborne zabával a tak som ho bez varovania potopila. Len čo sa vynoril začal prskať. Vysmiala som ho a on sa ma snažil nemotorne zdrapiť, no ušla som mu. Odplávala som ďalej od brehu a nechala sa unášať vlnami splývajúc na hladine.

„Toto by som bral každý deň." povedal Medham, ktorý sa ocitol vedľa mňa a hneď boli pri nás aj ostatní a všetci sa nechali unášať vlnami.

„A Nathasha nebude až taká bledá." rypla Mya.

„A ty budeš ešte tmavšia. A to som si myslel, že to už nejde." tiež rypol Medham. Mya sa len pousmiala a zatvorila oči.

„Príde mi blbé, že mi sa zabávame, zatiaľ čo ostatní majú problémy." povzdychla som.

„Každý si musí vyliečiť dušu. A ja by som to doprial každému z nich." povedal Nathan.

„Keď porazíme Hansa tak sa vrátime a spravíme všetko preto aby už neboli žiadne ďaľšie problémy." povedala som.

„Presne tak. Lenže teraz..."

„Si liečime duše?" prerušila som ho s úškrnom.

„Presne tak." povedal Medham.

Presunula som sa bližšie k Nathanielovi a vtisla mu bozk. Obrátil sa ku mne a tiež ma pobozkal. Odtiahla som sa a zaksichtila.

„Fuj tá slaná pachuť." zasmiali sme sa.

„Viete že slaná voda a slnko vyťahajú farbu z vlasov?"

„Myslíš, že to platí aj pre nás?" opýtala sa Liane.

„Podľa mňa hej."

„Tak aspoň ja si môžem byť istá, že mňa sa to netýka." povedala a prešla si po svojich bielych vlasoch.

„A tiež si nemyslím, že sa to bude týkať mojich vlasov. Skôr to platí zrejme pre prefarbené vlasy. A Anastasiine vlasy sú zázrak sám o sebe."

„Tak to ďakujem." povedala som naoko pohoršene.

„Nikdy som nevidela nikoho s takými sýtymi oranžovými vlasmi ako máš ty."

Usmiala som sa a znova sa nechala unášať vlnami a uspokojovali ma teplé slnečné lúče na dopadajúce na tvár.

Asi po pol hodine sme vyšli von a šli sme sa osušiť. Bern na nás vyčítavo pozrel a ja som ho ubezpečila, že aj keď sme unikli zo spárov smrti, nemusíme byť ako takí suchári a stále sa strachovať.

Keď sme sa osušili, Nathasha sa znova schovala pod slneční a vybrala chladené nápoje a jedlo. Ona sa skrčila k boxu a otvorila si svoj balíček. Viac som tomu nevenovala pozornosť lebo som sa obávala, že sa hneď na mieste povraciam. Pustila som sa do dobre vyzerajúceho sendviča a napila sa koly. Asi o hodinu nato sme sa pobrali späť na hotel a Nathasha nás všetkých ubezpečila, že jej nič nie je no i tak si šla oddýchnuť. S Nathanielom sme šli do spoločného apartmánu, najprv som sa šla osprchovať ja a potom Nathaniel. Ľahli sme si na moju posteľ a rozprávali sa. No potom na mňa došla únava a ani neviem kedy som zaspala.

//////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////