2. časť

„Vidinu?" vyvalila som na Elisabeth oči.

Smutne prikývla: „Toto bola tvoja prvá, však?"

Zamyslela som sa: „Nie, už druhá. No naozaj to bolo ako sen."

Zarazene na mňa pozrela.

Odrazu som si spomenula na jednu vetu: „Ona je naša ruža, musí vykvitnúť."

Pozrela som na Elisabeth. Zúžili sa jej zreničky.

„Anastasia, zbal si veci, odchádzame."

„Kam?"

„Rýchlo!" postavila sa a ťahala ma do izby. Nechcela som jej odporovať, no nepáčilo sa mi to. Ona sa nebalila. Ona už bola zbalená. Rýchlo som si balila moje najobľúbenejšie veci, kozmetiku, a mnoho praktických vecí a knihu. Kufor bol obrovský, takže sa mi tam zmestili aj topánky. Už som pochopila prečo som nikdy nemala veľa vecí. Elisabeth nás pripravovala na tento moment. Ale netuším prečo.

Natiahla som sa po malé zrkadielko a schovala ho do vačku. Netúžila som pozrieť na svoje oči.

„Si?" pozrela na mňa a pohľad následne hodila na tašku.

„Mhm." prikývla som. Nechcelo sa mi komunikovať.

„Ozaj si zobrala všetko? Vieš, už sa sem nevrátime."

Pohľad som zabodla do zeme. Nechcem plakať.

Elisabeth podišla ku mne: „Páči sa. Chráň si to."

Podávala mi obálku. Vzala som ju do rúk, no nepozrela som si to. Na to ešte, dúfam, bude čas. Strčila som to do vrecka kabáta.

Ešte raz som sa rozliadla po izbe, načiahla po kľúčenku od Kim k narodeninám a vzala kufor. Slzy sa mi tlačili do očí.

Búrili sa vo mne neistota, strach, úzkosť. Nechcela som sa pozrieť na Elisabeth, no keď sme vyšli z domu zdvihla mi tvár do dlaní. Vykotúľala sa mi slza.

„Nič sa neboj. Ja ťa ochránim." vybrali sme sa k bráne.

„Aké šlachetné." ozval sa niečí hlas. Postava sa týčila na streche. Ako sa tam dostala?

„Utekaj." povedala potichu Elisabeth. Stála som ako prikovaná.

„Myslíš, že ťa nepočujem?" zasmial sa temne ten muž. Ani som nestihla žmurknúť a stál predo mnou. Prerývane som sa nadýchla. Rukou ma chcel chytiť.

„Dotkneš sa jej a kôl skončí v tvojom srdci."

Ruka sa zastavila uprostred cesty. Ja som zmeravela. Elisabeth som nikdy nepočula takto sa vyhrážať.

„Strážkyňa, ty si myslíš, že som tu sám?" na ulici sa pohli tiene. Boli asi štyri.

„Nemáte na ňu právo."

„To ani vy."

Vymenili si jedovaté pohľady. Strážkyňa? A tento tu?

Naklonil sa ku mne. Ruku mal už vo vrecku. Privoňal si ma. Privoňal?

„Všetci sú nedočkaví. A ja usudzujem, z tohto čo sa deje, že už sa to začalo."

„Gratulujem mudrlant." zamrmlala Elisabeth, „Teraz nás nechaj."

„Nemôžeš ju odviesť." zavrčal.

„Som jej strážkyňa."

„To ti nedáva právo ju odviesť."

„Ale áno. Väčšie, ako komukoľvek inému." následne sa strhla, vzala svoj kufor a dotkla sa mojej ruky.

Ten muž vrčal. Bála som sa ho a tak mi nikto nemusel dvakrát hovoriť čo mám robiť.

Chytila som kufor a pomaly sa od neho otočila. Zišli sme na cestu a Elisabeth predpažila ruku. Vyvalila som oči. Pred nami sa utvorila žiarivá bielomodrá brána. Otočila som sa. Zrak mi padol len na jeden bod.

Na jedného človeka. Na tie prenádherné oči.

Ona je naša ruža, musí vykvitnúť.

Stál tam ten mladší z nich.Na okamih ma to vyviedlo z miery. Naprázdno som preglgla a váhavo vstúpila dovnútra. Za mnou šla Elisabeth.

Za bránou bol slnečný deň. Voľné trávnaté plochy, potok, lesy a jeden obrovský kaštieľ. V diaľke som videla kone ako sa pásli.

„Poď." vyzvala ma Elisabeth.

„Nie." povedala som.

Zadívala sa na mňa.

„Nie, dokým mi nevysvetlíš o čo sa jedná."

„To... to nemôžem."

„Musíš." prebodla som ju pohľadom. Ryšavé vlasy mi neposlušne stáli, „Kto sú strážcovia? Kto bol tamten?" ukázala som prstom za seba, aj keď tam bol iba les.

„Poď dnu. Vysvetlím ti to."

„Neverím ti." pozrela som na ňu.

Otvorila ústa. Následne zatvorila. Keď ich znova otvorila, povedala: „Váž slová. No dobre." povzdychla.

Sadla som si na kufor a pozrela na ňu.

Postavila sa predo mňa: „Ja som strážkyňa. Sme ľudia, ktorí ochraňujú dôležité osoby. Buď pomocou bojových umení, alebo nástrojov. A ten... on bol upír."

„Čo si sa zbláznila? Tí predsa nie sú."

„Naozaj?"

Toto jediné slovo stačilo aby som priznala, že ten úplne normálny nebol: „A čo ešte také je? Vlkolaci?" pochybovačne som na ňu pozrela.

Prikývla: „Vlkolaci, upíri, strážcovia, vyvolení a mutanti."

„Mutanti?" zdvihla som obočie.

„Vedia meniť podobu. Mutujú."

„A vyvolení?"

„Sú to bytosti. Kúzelné. Majú podobu ľudí. Považujú sa za vyvolených." prevrátila očami, „A podľa poriadku, oni sú na prvom mieste. Strážcovia sú za nimi, potom na rovnako sú mutanti, upíri a vlkolaci. Ale momentálne vládne chaos. Nikto nechce byť ten podriadený. Potrebujeme nastoliť poriadok."

„A kto ho nastolí?"

„Vy, princezná Anastasia." ozvalo sa za mnou. Elisabeth sa uklonila. Otočila som sa a stál tam nejaký pán. Oblečenie bolo hodné najvyššieho vodcu. Niečo mi hovorilo, že ním aj je.

„Princezná?"

Málinko sa uklonil: „A tá najvyššia v poradí."

„Som len človek." povedala som.

„To aj my, slečna. Ale vy nie tak úplne." pozrel mi do očí. Sklopila som ich. Podal mi ruku. Nesmelo som ju prijala. Naše kufre už brali poslíci do kaštieľa.

„Vaša sestra sa o vás starala, dokedy nenadišla vaša chvíľa."

Nemala som slov: „Aká chvíľa? A bude sa ešte o mňa starať?"

„Aby ste nás predsa zachránili. Nás,  mutantov, upírov, vlkolakov, vyvolených a ľudí."

„Ja?" šokovane som naňho pozrela.

„Jedine vy." povedal prívetivo. No mňa to desilo.

Pomôcť upírom? Alebo vlkolakom. Či tým mutantom? Vživote som ich nevidela!

Bola som nesvoja. Všimla si to aj Elisabeth.

„Princezná by si rada odpočinula." povedala.

„My sa o ňu postaráme."

„Ja by som radšej keby ona." ukázala som na Elisabeth.

„Povedali ste, že jej už neveríte. To znamená, že ste sa jej zriekli."

„Čo? Nie! Ja som to nemyslela vážne! Ja som bola len rozčúlená. Ja..."

„Prepáčte, pane, je mladá a nevie si vážiť slová. Navyše je ešte aj neskúsená."

Zahľadel sa na mňa: „Dobre, tentoraz. Nabudúce pozor na to, čo hovoríte." povedal a opustil nás. Boli sme na honosnej chodbe. Nebola veľmi veľká, no polka nášho domu bola taká. Zdobili ju dvojkrídlové schody s pozláteným zábradlím, steny boli biele a dlažbu zdobil biely mramor. Po stenách sa tiahli od malého bodu pri zemi zlaté žilky, ktoré boli pomotané akoby znázorňovali kmeň a následne sa rozpŕchli ako konáre stromu. Pod dvojkrídlovými schodmi boli dvojité zlaté dvere a po stranách dve menšie.

„Prepáč." pozrela som previnilo na Elisabeth.

„V poriadku. Poď." viedla ma hore po chodoch. Keď sme vyšli hore, chodba sa delila a východné a západné krídlo. Viedla ma do východného.

„V západnom sú nižšie postavení. My sme tu. Mám izbu vedľa teba." ukázala na dvere. Vošla som do svojej izby.

Bola tam malá chodbička, podobná tej vonku za dverami a hale, z nej viedli dve dvere- kúpeľňa zladená do hneda a biela, a spálne. Bola tam obrovská posteľ, skriňa ale aj stôl a nočný stolík. Nábytok bol biely, trochu pozlátený a steny boli zelené. Pôsobilo to upokojujúco. Kufor ma tam už čakal. Vyzula som sa a dala dole kabát.  Otvorila som obrovské balkónové dvere a biele závesy sa jemne vlnili pri čerstvom vzduchu, potom som sa presunula do kúpeľne a prezliekla sa.

Vrátila som sa a vyšla na balkón. Mala som na sebe bielu blúzku, ktorú som si dole uviazala a riflové kraťase. Bolo tu dosť teplo.

Večné leto.

Vošla som späť do izby a sadla si na posteľ. Na čele postele bola ruža.

...

„Už nadišiel čas. Videl som ako odchádza k strážcom."

Ten starší muž zanadával: „Ako sa opovažujú?"

„Oni nie. To len jej strážkyňa. Ona na ňu má ako jediná nárok. Ostatní nie."

„Musíme sa k nej dostať."

„Keby sa zriekla strážkyne..."

„Zabijeme ju."

„Čože? Ale to nesmieme!"

„Jedna smrť hore-dole."

„Ale ak to spravíme, znepriatelí si nás."

„Tak máš nejaký iný nápad?"

„Nech sa jej zriekne."

„Nevravel si, že sa ti už nechce čakať?" doberal si starší mladšieho.

„Ale toto už nepotrvá tak dlho."

„Ona je neskúsená!" zúril starší.

„Ona je ruža..."

...

Zažmurkala som. Zatočila sa mi hlava a tak som si ľahla na posteľ. Ešte stále to neprechádzalo.

„Čo si videla?"

„Vieš, že ja to neviem. Nepamätám sa. Aspoň nie hneď potom." pozrela som na Elisabeth.

„Ale hneď ako si spomenieš, povedz mi to." chytila ma za ruku.

„Okej. Prosím ostaň tu ešte so mnou. A naozaj mi prepáč. Ja sa ťa nechcem zrieknuť."

Zrieknuť. Znova som to mala na jazyku. Posadila som sa a svet sa divo roztočil. Bolo mi to jedno. Chcela som zistiť čo som videla.

„Dvaja muži sa spolu bavia..." začala som neisto, „Jeden z nich bol pri našom dome keď sme odchádzali. Ten mladší. Najprv iba čakali. Čakali na... mňa." povedala som. Ale o čom sa bavili teraz?

„To si videla ešte doma?"

Prikývla som: „A teraz... Zrieknuť." povedala som a dúfala, že mi to niečo pripomenie. Zahrabla som si do vlasov.

„Hovorili aby si sa ma zriekla?"

„Hmmm. Áno." vyjasnilo sa mi, „Starší ťa chcel zabiť, no mladší navrhol, aby počkali, kým sa ťa nezrieknem."

„Tak to musíš vážiť slová. Je ti to jasné? Nikdy mi nehovor, že mi neveríš. Ak chránený prestane veriť strážcovi, znamená to, že sa ho zriekol."

„Dobre." ľahla som si späť. Elisabeth ma prikryla. Potom som zaspala.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////