19. časť

Sedeli sme za stolom a každý mal povinne pred sebou šálku kávy aby nás to nakoplo. Po dvoch mimotelových cestovaniach a iného bolo moje telo trochu mimo.

S Nahtanielom sme sedeli vedľa seba a cítila som jeho teplo. Tentoraz za vrchstolom nesedel Lucas ako bol zvyknutý. Ja som to odmietla a tak sme tam posadili Patrica aby si zvykol. Celkom sa mu tam páčilo. Tak mal výhľad na všetkých a mohol sa s každým rozprávať. Bolo to naozaj fantastické miesto, no ja som sa tu konečne cítila ako u normálnej rodiny. Aj keď táto rodina nebola ani zďaleka normálna. Tak ako nič za tieto dva mesiace.

Uprostred rozhovoru som ich stopla: „Ehm. Neviem ako to u vás chodí, ale zvykne sa tu mračiť?"

Len čo sa pozreli von oknom a videli tú sivotmavomodrú oblohu, okamžite vyskočili zo stoličiek, div neprevrhli stôl.

„Zia, okamžite sa choď zbaliť." stisol mi ruku Nathaniel.

„Hračka, v tom mám prax." povedala som a bežala bez ďaľších vysvetlení do svojej izby. Okamžite som sa prezliekla, zobrala všetky veci aj šaty a ešte rýchlo bežala do kúpeľne po drogériu. Ostatným to trvalo o čosi dlhšie ako mne.

Netrpezlivo som sa pohrávala s náramkom a prsteňom. Včera som prsteň na sebe nemala, preto ma Bern nespoznal hneď. Aj teraz som si ho zvliekla. Len čo sme boli všetci na chodbe, obula som si botasky a dala kabát.

„Ideme po Berna." povedala som a Nathaniel nás bez váhania viedol. O pár minút sme boli tam. Chystala som sa zúrivo zaklopať. Ani som nemusela. Dvere sa otvorili dokorán a div ma Bern nezvalil.

„Padáme preč." povedala som. Skupinovo sme sa pochytali za ruky a ešte predtým ako mne stihli zmiznúť, začula som strašný krik. A potom som zahliadla postavu so zbraňou. Bol to človek. Lovec.

„Ako sa tam dostali lovci?" prekvapene som sa opýtala a nemotorne si vybrala šošovky.

„Prerušili štít. S niečím naozaj výkonným."

„Alebo mali komplica?" pridala sa Vivien.

„To si nemyslím." povedal Bern.

„Nevadí. Tu sme v bezpečí. Zatiaľ. Simon si s nimi poradí." povedala som a obzrela si strážovský kaštieľ. Vyzeralo to tu normálne.

Vybrali sme sa teda dnu. Predo mnou šiel Bern, vedľa mňa Nathaniel a za nami jeho súrodenci.

Pri dverách stáli strážcovia, ktorí sa najprv mne a Nathanielovi uklonili a potom otvorili dvere. Vošli sme dnu a znova tam postávali dvaja strážcovia. Znova sa nám uklonili a jeden niekam odbehol, zrejme niekoho ohlásiť.

O chvíľu sa dole schodmi rútili Nathasha, Dominic, Victor, za mini Medham a Mathew, Mya a Liane s Wroeom a Juikom. S mojimi priateľmi som sa vyobjímala a ostatným zdvorilo podala ruky, no ešte predtým sa všetci okrem vyzvaných a mňa poklonili. Navzájom som ich predstavila, čo pri toľkých menách bolo zložitejšie.

„Tak ako?" opýtala sa Mya.

„Je čas dať veci doporiadku. No problém je, že vyvolených práve napadli a my sme mali fakt šťastie. Práve keď sme odtiaľ zmizli som jedného lovca uvidela ako nám beží naproti." povedala som.

„Ideme im pomôcť?" opýtal sa Medham.

„Nie. Každý musí zostať tu." povedal Bern.

„Ale niekto tam musí ísť. Aby sme sa presvedčili." namietala som.

„Idem ja." ponúkol sa napokon Bern.

Znova som chcela namietať a bolo mi trápne to, že pred pár hodinami som sa mu vyhrážala. Bol nebojácny.

„Ďakujem. Ale vráť sa." usmiala som sa nervózne.

„Vrátim." povedal rozhodne a následne zmizol.

Povzdychla som si a Nathaniel mi položil ruky na plecia.

„Je to najnamakanejší chlap z vyvolených akého som kedy videl. On to zvládne." povedal a následne sme sa otočili a vybrali sa do svojich hosťovských izieb. Ja už tretí krát do tej svojej.

Poobede sme sa opäť raz vybrali na kone a priatelia sa ma snažili nejako rozptýliť. Naozaj som sa bála o Berna. Naozaj ho budeme potrebovať. Je fakt dobrý a s rokmi praxe. Kľudne by kvôli mne zomrel. Ako strážci. Ako Elisabeth.

„Zia prestaň." napomenul ma Nathaniel. Podišiel aj s krásnym koňom ku mne a môjmu hnedému tátošovi.

Pozrela som naňho: „S čím?"

Načiahol sa a pohladil ma po tvári: „Mňa a Nathashu neoklameš. Tá predstieraná maska ti nepristane."

Pousmiala som sa a pozerala na ostatných ako jazdia s vetrom o preteky.

„To je lepšie." usmial sa a krátko ma pobozkal.

„Zbožňujem keď ma nazveš Zia." pošepkala som a okamžite popohnala koňa a vybrala sa za ostatnými. Nathaniel tam stál ešte pár sekúnd a usmieval sa a potom šiel za mnou.

Dali sme si menší závod, no najlepšie to šlo Medhamovi a ustráchaná Vivien ostala pozadu. Večer sme sa vrátili a šli rovno do spŕch aby sme odstránili ten konský pach. Napokon sme zišli dole na večeru. Za vrchstolom som sedela ja, napravo Nathaniel a Medham, naľavo Nathasha, Mya a Liane a za nimi ostatní.

Jedlo bolo ako pre bohov. Vynikajúce.

„Ako sa tu zatiaľ vyvíjajú veci?" opýtala som sa.

„Je tu kľud. Strážci sú na pozore a pravidelne sa striedajú." povedal hrdo Mathew.

„A vandali neútočia." dodal Victor.

„Pravidelne?" opýtala som sa.

„Samozrejme. Každé štyri hodiny už niekoľko dní." usmieval sa Mathew.

„Možno to bude tým, že som videla veľa akčných filmov alebo čo, ale problém môže byť práve v tom, že je to pravidelné." povedala som.

„A prečo by sme to mali riešiť?" nedal sa.

„Pretože ak vandali neútočia, znamená to, že nás sledujú." povedal hlbokým hlasom Victor. Fakt by som sa ho za iných okolností bála. Victor chápal čo sa snažím naznačiť.

„Ale akoby sme ich mohli striedať aby to každý mal fér?" opýtal sa trochu pohoršene Mathew.

„Meňte ich sedem krát za sebou každú pol hodinu. Potom deväť krát každú hodinu. Šesť krát každú trištvrte hodinu. To ich zmätie."

Mathew to starostlivo zopakoval vrchnému strážcovi a ten si to zapísal.

„Ste bystrá, princezná." usmial sa.

„Nemáte za čo." povedala som a jedla ďalej. Všimla som si ako Nathanielovi myklo kútikmi úst ale rýchlo to uhral.

Práve sme dojedli, keď sa otvorili dvere a dnu vstúpil Bern. Okamžite som vstala, čím som sediacich ľudí zmiatla a pobehla k nemu.

„Ako to vyzerá?"

„Bolo to... zvláštne. Akoby len chceli odviesť pozornosť. Nikoho okrem pár vojakov pri štíte nezabili a pár ich cestou do hradu poranili. Mali jasný cieľ. Teba, princezná." povedal skľúčene.

„Ale ušli sme v pravej chvíli."

„Len čo sme zmizli, lovci začali ustupovať. Pár sa nám ich podarilo zdržať no nebolo ich viac ako dvadsať. Čo je naozaj malý počet. Aj keď sme ich uniesli, nič nám nepovedali. Nakoniec sa... sa zabili. Sami."

Nemo s otvorenými ústami som na ňho hľadela.

„Boli iba dvaja, no myslím, že to bolo súčasťou ich plánov." povzdychol si.

„Som rada, že sa nič vážnejšie nestalo." povedala som s čo najpevnejším hlasom. Prečo musí kvôli mne umierať toľko ľudí. Ešte stále mi bolo ľúto Juika.

„Ako sa dostali cez štít?" opýtal sa Nathaniel, ktorí sa znenazdajky objavil aj s Patricom vedľa mňa.

„Niekto z vnútra im pomohol. Alebo sa im podarilo nejako porušiť to kúzlo. Čo je pravdepodobnejšie." povedal.

„Lovci sa pokúšajú prelomiť náš štít už stáročia. Nik sa nedostane von ani dnu." oboznámil ma Patric. Prikývla som.

Niečo sa deje. Istotne. Ale čo?

Sedela som na posteli vo svojej izbe a zbytočne sa snažila nájsť odpovede medzi stránkami kníh. Asi po dvadsiatich troch stranách som knihu odložila. Dávnejšie som sa od nej nevedela odlepiť.

Položila som ju na nočný stolík pri prsteň a náramok, odsunula teplý paplón a ani sa neprikryla. Vypla som svetlo a pohodlne sa uložila.

Prešla pol hodina a stále som sa prehadzovala.

„Ani mne nedá spať." ozvalo sa mi pri posteli.

Zvrtla som sa a musela som chvíľu počkať aby si oči zvykli na tmu. Ako keby som nevedela kto to je. No predsa. Aj v tme vyzeral božsky.

„Niečo sa deje Nathaniel." povzdychla som a zapla svetlo. Chvíľu sme obaja žmúrili.

„Ale s tým nič nespravíme. Musíme byť len pripravení."

„Prečo toľkí umierajú? A kvôli mne?" slzy som mala na krajíčku.

Nathaniel ma chytil za ruky a posadil: „Nemôžeš zato. Tí ľudia si zvolili smrť sami. Každý jeden." zvýraznil.

Neodpovedala som, len hľadela dole.

„Tvoja sestra umrela keď ťa chcela ochrániť. To, že nevedela, čo vieme my, a to, ako veľmi ťa miluje a nechcela aby si sa zranila spôsobilo jej smrť. Bethany umrela v boji aby ťa ochránila, no nezvládla to. Nathasha mala šťastie. Ostatní boli na zlej strane. Mohli byť s nami, no oni sami sa rozhodli. Tak ako Lerrick. Tak si to nevyčítaj. Je to smutné, to je pravda, ale nemôžeš dovoliť aby ťa to pohltilo." povedal a objal ma.

Tiež som ho objala a vyšlo mi zopár sĺz. Pobozkal ma na temeno. Zaklonila som sa skôr ako som stihla ja, utrel mi slzy.

„Vieš, že keď ťa niekto objíma a snaží sa ťa utešiť je ti ešte viac doplaču?" zasmiala som sa.

„Ale objímať ťa neprestanem." usmial sa.

„Ani nechcem." usmiala som sa ešte širšie.

Pomaly ma začal bozkávať a ja som znova ležala. Premiestnil sa nado mňa a znova ma pobozkal. Trocha sa odsunul, zahľadel sa na mňa, potom na moje pery a posial mi ich malými šteklivými bozkami. Usmiala som sa. Znova ma pobozkal, jemne zahryzol do mojej spodnej pery a potiahol. Po pár sekundách pustil a venoval mi vášnivý bozk. Vôbec som neprotestovala, naopak, privítala som takéto spríjemnenie. Znovu sa odtiahol a dal mi pusu na špičku nosa. Usmiala som sa.

„Tak tebe sa páči, keď ťa volám Zia?"

„A ako veľmi." povedala som zasnene a tentoraz pobozkala ja jeho.

Po chvíli sa odtiahol: „Prečo?"

„Pretože si to ty. A preto, lebo nikto mi nikdy nedal žiadnu prezývku. A s tvojím hlasom je to ešte krajšie."

„Ani ja som nikdy nedostal prezývku. Len od teba."

„To sme dvaja Nathan." pousmiala som sa.

Rukami mi vyrnul nočnú košelu a prešiel nimi od stehien až k prsiam. S úsmevom som si vzdychla s hladila jeho lesklé vlasy. Jemnými bozkami prešiel od moji pier cez krk, kľúčne kosti, výstrih, brucho a skončil pri leme nohavičiek. Ja som sa vládala len usmievať. Každý jeho dotyk ma príjemne pálil a cítila som ho tam ešte pár sekúnd. Opäť sa bozkami dostával vyššie, cez prsia ktoré mi medzitým láskal až ku krku. Rukami som mu prešla pod tričko a hladila svalnatú hruď. Tiež mal na sebe iba voľné tričko a boxerky. Zrejme sa sem premiestnil zo svojej postele.

Perami zablúdil k mojim prsiam. Ruky trochu odsunul, no stále ma láskal. Akoby presne vedel čo mi urobí radosť.

Spriaznení.

Jemne som ho odsunula a rýchlo si vymenili pozície. Strhla som mu tričko a on mne nočnú košeľu. Ľahla som si naňho celým telom a on mi venoval zopár bozkov na prsia, no následne si ma stiahol nižšie aby mi venoval dlhý vášnivý bozk. Tento raz som mu ja nežne bozkávala hruď. Znova som sa vrátila k jeho perám. Všade kde sa naše telá dotýkali sa do mňa lialo príjemné teplo. Rukami sa posúval cez moje boky až zablúdil pod nohavičky.

„Nathan." hlasne a vzrušene som zašepkala.

„Zia." zašepkal láskyplne.

Pozrela som mu do jeho nádherných očí a izbou sa niesol zvuk našich zrýchlených dychov. Vášnivo sme sa začali bozkávať. Bolo to lepšie ako náš prvý romantický večer u neho v izbe po tajnej akcii. Obaja sme si to užívali.

Neustále ma nežne láskal, čo bolo rozpore s vášnivým bozkávaním. Po pár minútach vytiahol ruky a objal ma. Drsne si ma otočil a ja som sa znovu ocitla pod ním. Bozkával ma a láskal mi prsia rovnako drsne, no zároveň dával pozor aby mi neublížil. Ja som sa mu nechtami jemne zaryla do pokožky na chrbte. Rukami prešiel cez moje boky a pohrával sa s lemom nohavičiek.

Nakoniec sa odtiahol a jemnučko ma pobozkal.

Posadil sa.

„Kam ideš?" spýtala som sa tichým hláskom. Ešte stále sme rýchlo dýchali.

„Spať." usmial sa a vtisol mi bozk na čelo.

„A kto povedal, že nemôžeš ostať tu?" povedala som a stiahla ho späť vedľa mňa.

Doširoka sa usmial a podal mi nočnú košeľu. Aj keď mi bolo horúco, a typujem, že aj jemu, aj tak som si ju obliekla. Nathaniel si ku mne ľahol a oboch nás prikryl. Zaspala som v jeho objatí.

Ráno som sa zobudila a bola som úplne kľudná. Ešteže tak. Zažiť ďaľšie mimotelové cestovanie som nechcela. Ani nič podobné.

Pozrela som vedľa seba na spiaceho Nathana. Bol taký sladký.

Až na to, že na mňa pozrel jeho modrým okom a usmial sa. Následne otvoril aj druhé sivé.

„Bré ráno." povedala som.

„Aj tebe. Ešte aj po ránu si krásna."

„Och, je úžasné byť zahŕňaná komplimentmi od prvých minútach od prebudenia." povedala som básnicky.

„Ako ťa ja milujem." povedal a pobozkal ma.

„A ako ťa ja milujem." tiež som ho pobozkala.

S nevôľou sa posadil, obliekol si tričko a vtisol mi bozk na čelo. Usmial sa a zmizol mi pred očami skôr akoby som žmurkla. Zatvorila som oči, zasnene sa usmiala a zahĺbila sa do perín. Voňali po ňom. Ešte na chvíľu som zaspala.

Bolo niečo pred deviatou- čas spoločných raňajok. Stála som pred zrkadlom a narýchlo zhodnotila svoj výzor. Rukami som si prešla cez rozčesané vlasy a usmiala sa. Dnes som mala dobrú náladu, čo dokazovali aj moje jasné oči. Len čo som vyšla na chodbu, do niekoho som narazila. Zdvihla som hlavu.

„Práve som šiel po teba." usmial sa.

„Dominic!" vyhŕkla som neuvážene, „Vyzeráš...dobre."

A fakt vyzeral. Akoby to nebol on. Bol prirodzený, uvoľnený a vysmiaty. Akoby ten Dominic ktorého som poznala úplne zmizol.

Usmial sa ešte širšie: „Ďakujem. Ty si pekná ako vždy. Vieš, Nathasha je génius. Odkedy som ťa prvý krát stretol nebol som to ja. Ani zďaleka. Ale teraz, keď ma pravidelne dávkuje zvieracou krvou zmiešanou s... no obyčajnou, som to ja. Cítil som sa ako narkoman."

„Vraj narkoman." rozosmiala som sa. Bol veľmi sympatický.

Vybrali sme sa bok po boku k jedálni.

„Konečne uvažujem triezvo. Aj keď niektorí z nás sú stále pohoršení z pitia zvieracej krvi a veria, že je to jed." zagúľal očami.

„Ale vieš, že ten človek, čo to raz povedal..."

„Bol vandal? Hej viem. Viem prečo. Ak piješ čerstvú krv a hneď nato si dáš zvieraciu, no, môže ti to ublížiť. Ale ak nepiješ čerstvú, tak ti to len utlmí schopnosti." povzdychol, „Takže som tu akurát tak na dve veci, ak sa strhne nejaký boj."

„Sme dvaja." zasmiala som sa, „Možno som výnimočná a môžem mať skryté schopnosti, ale brániť sa neviem."

„My niečo vymyslíme." usmial sa a vošli sme dnu.

Len čo som zaujala svoje miesto, všetci sa mi poklonili, a následne sa poklonili ešte raz ale vyzvaní už nie. Usmiala som sa a sadla si. Nathanielovi som venovala jeden pohľad, ktorý hovoril o všetkom Spravil to isté.

„Ako to vyzerá so strážou?" opýtala som sa Mathewa.

Teraz sa menia ôsmy krát každú hodinu." povedal s úsmevom.

„Výborne. Victor? Máš niečo nové?"

Pokýval hlavou a zamyslene sa díval do taniera. Myslím, že on svojím výzorom vzbudzoval najväčší rešpekt. Každý nachvíľu zatajil dych v očakávaní, čo povie. Len ja, Nathasha a Dominic sme ho poznali ako vysmiateho a prívetivého, čo sa naňho za normálnych okolností nepodobalo.

„Ja by som mala jeden návrh. Teda, nebol to môj návrh, ale Fyinin." ozvala sa Liane.

„Aký?" opýtala som a upútalo to aj upírov.

„Keby sme mali injekčné striekačky so zvieracou krvou." oranžové oči boli plné nádeje.

„Vlastne to nie je zlý nápad." pozrela som na Dominica, ktorý mi ešte pred nemalou chvíľou vysvetľoval tie vzťahy medzi konzumovaním krvi.

Victor prikývol: „Ale odkiaľ zoberieme dostatok injekčných striekačiek?"

„To nebude žiadny problém." usmiala sa Vivien.

„Tak potom sa dáme do toho." usmiala som sa, „Bern? Chcem, aby sme dnes pokračovali v tréningu. Ale všetci." zdôraznila som a niekoľko očí na mňa šokovane pozrelo.

„Ako poviete princezná." usmial sa Bern. Zrejme sa vyžíval vo svojej úlohe.

A ja som sa stále musela sama pre seba smiať, keď ma niekto osloví princezná. Síce ešte viac ich utvrdil môj prsteň, to že tu sedím v čiernom tričku a legínach veľmi o tom nevypovedá.

„Prečo všetci?" opýtal sa Medham.

„Chcem aby sa strážci zosúladili s vyvolenými. A upíri budú tiež výbornou pomocou vrátane mutantov a mutantských. Mya sa k vám pridá. Je pravda, že vyznaných budú strážci chrániť, ale chcem, aby sme sa vedeli v najhoršom ubrániť."

„pochybujete o nás?" opýtal sa rozhorčene Mathew.

„Vôbec nie. Ale nevieme, čo nás čaká vonku. A to čo je vonku, sa určite chystá dostať sem k nám. Strážci sú všeobecne známi svojimi bojovými schopnosťami, takže sa sem nebudú hrnúť tak bezhlavo." vysvetlila som.

„Aj tak nemôžeme odísť, kým pre nás predstavujú hrozbu. Strážci sú naším najväčším bezpečím." ukradol mi slová Nathaniel. Pod stolom som mu jemne stisla ruku.

„Súhlasím." povedala Mya, „Každý sa bude musieť vrátiť. Lenže keď nebudeme spolu, budeme slabí a budeme im hrať do karát."

Potešilo ma, že Mya tentoraz znela skutočne ako alfa.Sama pre seba som sa usmiala.

„Tu zatiaľ vyriešime čo sa dá. Okrem strážcov a vlkolakov sa ostatní vedia premiestniť, takže nám vedia pomôcť." povedala Nathasha.

Nato sme sa odmlčali a v pokoji dojedli.

Vstala som aj s piatimi vyzvanými A ostatní sa nám poklonili. Nathasha podišla k Dominicovi a z malej fľaštičky mu naliala krv do pohára, kde už jednu mal. Zrejme pravidelná dávka. Ja som pátrala len po jednej osobe.

„Juik?" stopla som ho.

„Ach, princezná." pozrel na mňa s úsmevom a trochu sa poklonil.

„Peurt." povedala som, „Viem už všetko. Celé proroctvo čo predpovedal. Viem aké je vaše poslanie a viem čo som zač. Aj o spriaznených. A že moji priatelia sa nazývajú vyzvaní."

Juik sa usmial: „Vtom prípade vieš viac ako ja."

„Čože?"

„Ja som vedel len o spriaznených a vyzvaných. A to, že kým budem žiť prídeš."

„Ale ako to?" neverila som.

„Peurt, môj otec ako už istotne vieš, mi svoje proroctvo povedal, ale príliš ho nerozoberal. Povedal, že to nemusím vedieť. Že ty to zistíš sama."

Sledovala som ho s pootvorenými ústami.

„Predpovedal aj to, že budem poznať tento jazyk?" povedala som tým zvláštnym jazykom, ktorým písal Peurt a ani som netušila, že viem povedať aspoň jednu vetu. Akoby to bol môj materinský jazyk.

„Ty nás stále len udivuješ. A nie nevedel." povedal dvojjazyčne a ostatní na nás len prekvapene pozreli. Usmiala som sa.

„Ešte si budú myslieť, že ich ohovárame." zasmiala som sa.

„Tak tak. Musím ísť, princezná. Prajem pekný deň." povedal , trochu sa uklonil a s úsmevom odišiel z miestnosti.

„Čo ste to hovorili?" opýtal sa Nathaniel, ktorý stál za mnou.

„Tajomstvá." zaškerila som sa.

„Škoda, že aj ja neviem ten jazyk, jedno by som ti teraz povedal." pošepol provokačne a ja som sa usmiala ešte širšie.

„Tak si ho necháme napotom." usmiala som sa a vybrala sa za ostatnými vyzvanými aj s Nathanielom, pri ktorých stáli ešte Victor a Dominic.

„Ty nikam nepôjdeš." povedala zamračene Nathasha, „Victor to zvládne."

Dominic sa rovnako temne mračil. V týchto prípadoch bolo vidno upírsku pravú tvár- nebezpečnú a zastrašujúcu, i keď pri Victorovi stačil aj jeho obyčajný výraz.

Ostatní o krok cúvli.

„Hej!" postavila som sa medzi nich a vedela som ako riskujem, „Žiadny konflikt sa neodohrá. Čo sa deje?"

„Victor ide domov a Dominic je tvrdohlavý ako baran a chce ísť s ním." povedala Nathasha a na tvári mala iba o málinko pokojnejší výraz.

Pozrela som na Dominica: „Pamätáš si ešte na to, čo si mi povedal ako sme sem išli? Tak preto tu zostaneš. Po druhé, Nathasha zodpovedá za tvoje pravidelné dávky a za tretie, veľmi by si im nepomohol. Victor môže priviesť zopár dôveryhodných upírov sem aby mu dopomohli s dopravou krvi."

Victor sa na mňa usmial: „Ty vieš riešiť všetko s chladnou hlavou a," povedal a prudko odo mňa odsunul Dominica a postavil sa medzi mňa a Nathashu, „nebojíš sa vrhnúť predátorovi pod nos."

Usmiala som sa aj ja: „Ďakujem za kompliment, zvládneme to tu s nimi. Ty už bež." poťapkala som ho priateľsky po ramene a on zmizol skôr ako som stihla žmurknúť.

Otočila som sa na zvyšných súrodencov: „Tak?"

Dominic povzdychol a odišiel z miestnosti. Odkedy viem riešiť konflikty 100 krát silnejších bytostí, ktoré by mi bez váhania odtrhli hlavu?

Vyšli sme von do vstupnej haly, kde stál Bern.

„Stretneme sa o dve hodiny. A strážcom odkazujem, že keď už nebudú vedieť ako sa meniť, nech prejdú na päť krát trištvrte hodina. Aby sa nenudili." usmiala som sa a Bern prikývol a odišiel.

„Čo budeme robiť dve hodiny?" opýtala sa Mya.

„Čo chceme. Ale v blízkosti strážcov."

Mya sa tajnostkársky usmiala a zakývala na pozdrav Hádam si tu nezbalila nejakého strážcu? Ešte chvíľu som sa za ňou dívala a potom sa otočil na ostatných.

„Ja sa idem s Juikom prejsť do prírody. Nabrať energiu." usmiala sa Liane.

„Medham? Môžeš ísť so mnou?" zavolal si ho Mathew a Medham len pokrčil plecami.

„Tak relaxujte." usmiala som sa, „Idem aj ja."

Vybrala som sa po schodoch na chodbu s mojou izbou a Nathaniela som nechala tam. Iba som počula ako povedal: „Ospravedlnte ma." a vybral sa iným smerom.

Keď som bola na prázdnej chodbe, objavil sa vedľa mňa a hneď ma oprel o stenu a začali sme sa bozkávať.

...

Ty proste vieš čo od teba človek chce.

A viem čo chcem.

To aj ja, Nathan.

...

Vymanila som sa z jeho mysle a užívala si jeho nežné dotyky a krásne horúce bozky.

Začal ma bozkávať na krku a ja som otočila hlavu smerom ku schodisku.

„Nechceš ísť radšej dnu?" opýtala som sa tichým hláskom.

Vrátil sa k mojim perám a dlho, dlho sa bozkávali.

„Nemyslím, že..." začal, ale vtedy sa ozval hluk zo schodov.

Vedela som, že skôr ako sa premiestnil, videl môj víťazoslávny úsmev. Ja som to hovorila.

Vytešene som sa vybrala do izby. ľahla som si na postel, vzala do ruky knihu a tak ako za starých časov, ani teraz som sa od nej nevedela odlepiť.

Dve hodiny prešli ako voda. Upozornilo ma na to klopanie na dvere a ja som s nevôľou zatvorila knihu.

„Späť do môjho príbehu." povedala som si a pousmiala sa.

Otvorila som dvere a Nathaniel sa ledabolo opieral o stenu.

„Som rada, že si ma nenechal v štichu." zavtipkovala som.

Pobozkala som ho a on potom povedal: „Vieš, objavil som sa na zlom mieste v zlý čas. Súrodenci ma zabavili na celé dve hodiny." zaškeril sa.

„Mňa zamestnala kniha." mykla som plecom a vybrali sme sa do vstupnej haly.

V hale stál Bern a tréner strážcov, s ktorým som sa raz aj s Medhamom rozprávala. Všetci okrem vyzvaných sa, ako inak, uklonili. Tréner ma privítal s úsmevom.

„Princezná, ste krásna ako vždy. Nebodaj aj vy chcete trénovať?" premeral si ma udivene.

„Rada by som sa aspoň pozerala. Aby som vedela ako to v boji chodí."

Keďže už viac zo seba vyprodukovať neviem. Ešte stále som sa hnevala na reakciu vtedy, keď Bern na mňa poslal ohnivú guľu.

Vybrali sme sa von na miesto, kde som už raz bola a kde pravidelne trénovali strážci.

Každému bola ponúknutá zbraň a dokonca aj injekčná striekačka. Ale hroty boli tupé.

Strážcovia bojovali akoby mali roky skúseností a vedeli presne čo robia. Vyvolení aj s Liane, Wroeom a Myou sa učili zopár ich taktík ale trénovali aj svoje fyzické aj magické zdatnosti. Bern s trénerom na všetkých starostlivo dohliadali.

Obzrela som sa a uvidela som, ako sa vrátil Victor aj so zopár mužmi. Položili obrovské debny na zem a následne zmizli. Za nimi sa objavila, ak som dobre videla, Fiyna s ďaľšími ijekčnými striekačkami a Juik zatiaľ používal akési kúzlo, ktoré im ušetrilo robotu s presunom krvi do striekačiek. Stážcovia sa pohli. Práve sa vymieňali.

No čo, naozaj to tu žilo.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////