18. časť

„Ty si mi zohnala plavky?" žasla som a prezerala si tyrkysové dvojdielne plavky.

„Žiadny problém." usmiala sa Vivien.

„Díky." objala som ju.

„Tak ako je to medzi vami?" opýtala sa potichu a ešte stále ma objímala.

„Nechcem to rozoberať." povedala som.

Odtiahla sa: „Prečo?"

„Vieš kto som? Tak preto. Mám toľkých nepriateľov a to ich ani nepoznám." povedala som podráždene.

„Okej. Nebudeme to rozoberať." usmiala sa.

Trošku mi pripomenula Nathashu. Ju som si naozaj obľúbila. Mya a Nathan boli fajn, ale keď som videla Nathashu, ktorá bola schopná zomrieť pre mňa... Bola obetavá ako ja.

„A kde je Nathaniel?" opýtala som sa.

„Už ťa čaká v obývačke. Ja na tvojom mieste by som sa poponáhľala." usmiala sa Vivien a vyšla z izby.

Rýchlo som sa prezliekla do plaviek a na ne nasadila džínsy a tričko. Vlasy som mala v cope. Pobrala som sa do obývačky. Lucas a Patric boli pohrúžení do rozhovoru a Viven šla robiť kávu. Zozadu ku mne podišiel Nathaniel.

„Môžeme ísť?" opýtal sa s úsmevom na tvári. Síce sa veľmi snažil, ale videla som tú nedočkavosť v jeho očiach.

„Môžeme." vyšli sme von na tie hnusné biele chodby a Nathan ma viedol k schodisku. Zišli sme až do podzemia. Upozornila ma na to tabuľka. Nebyť jej, nik by si to nevšimol. Len čo sme otvorili dvere, do nosa mi udrela vlhkosť z bazéna.

Keď sme vošli, žasla som. Podlaha bola z bieleho mramoru, steny zdobili hnedé kachličky so zlatými ornamentami a prudký kontrast vyvolávali obyčajné bazény s pár svetlami pod vodou.

„Sme tu sami?" opýtala som sa udivene. Však tie bazény boli obrovské.

„Počas týždňa a hlavne na obed sem nik nechodí." mykol plecom.

„A vy neobedujete spolu?"

„Odkedy Amanda zomrela, tak už sa to nepraktizuje. A samozrejme, odkedy strýko odtiaľto vyhodil aj ostatných členov rodiny." zamračil sa, no okamžite sa na mňa usmial. Chytil ma za ruku a viedol k plaveckému bazénu. Zhodili sme zo seba oblečenie, a ja som pomaly vchádzala do bazéna. Nathaniel skočil tesne vedľa mňa a celú ma ošpliechal. Zvýskla som. Vynoril sa, zasmial sa na mojom zjave a prudko ma strhol zo sebou.

„Si normálny?" dychčiac som sa snažila o niečo zaprieť, keďže som na dno nedočiahla.

Nathaniel ma objal a ja som sa snažila ukľudniť svoj dych.

„Chceš ma utopiť?" vyčítavo som na neho pozrela.

„To sa nedá. Ale nikdy nevieš, kedy budeš musieť dobrovoľne skočiť do ešte studenšej vody." usmieval sa.

Chvela som sa od zimy: „Som dosť rozumná na to, aby som sa nehádzala do studenej vody."

„Poď plávať, nebude ti zima." poradil mi.

„Neplávala som celú večnosť." povedala som, no predsa len začala plávať.

Po pár bazénoch spomalil, aby som ho dobehla.

„Plávaš dobre." povedal a ja som sa otočila na chrbát a plávala ďalej. Toto mi poskytlo aspoň trochu odpočinku.

„Neplávala som tri roky." zaškerila sa a pozrela naňho. Teraz sme boli zarovno.

„To by bolo pre mňa utrpenie." tiež sa zaškeril.

„Ak by som sa naozaj hodila to takej ľadovej vody, čo si spomenul, tak ty ma budeš ťahať a zachrániš nás." zavtipkovala som.

„Ach však áno, princezná." povedal naoko otrávene.

Prestala som plávať a vrhla sa naňho.

„Čo si povedal?" smiala som sa.

Snažil sa odtiahnuť a ja som ho tlačila pod hladinu. Podarilo sa mi ho nachvíľu ponoriť, no on sa okamžite s veľkým šplechotom vynoril. Kým som si pretrela oči, už sa vzďaloval. Ošpliechala som ho vodou.

Tentoraz sa ku mne hnal on, no mne sa nedarilo veľmi vzďalovať a tak som ho špliechala dúfajúc, že ho to zdrží. Odrazu ma chytil a objal ma tak aby som sa nevedela odtlačiť. Smiali sme sa, keď on sa odrazu nahol a vášnivo ma pobozkal. Červené pramienky mi doslova posiali oči, až by som typovala, že tvoria 90% farby mojich očí. Bozkávali sme sa dlho a čoraz vášnivejšie. Podišiel so mnou k okraju bazéna a ja som sa oprela. Rukami mi hladil stehná a postupoval čoraz vyššie. Začal ma bozkávať na krku a ja som slastne vzdychla. Mokré vlasy mi neposlušne padali ale jeho to netrápilo. Rukami sa dostal pod horný diel plaviek a ja som ho vášnivo bozkávala a hladila rukami jeho mokré vlasy.

„Nathan milujem ťa." povedala som medzi bozkami a rýchlym nádychom.

„Ja teba viac Zia." odpovedal dychtivo.

Znova sme sa pobozkali, keď v tom čosi v diaľke zabuchotalo.

Okamžite sme sa od seba odtiahli a keď vošli ľudia, Nathaniel okamžite odplával a tváril sa, že pláva už neviem koľký bazén. Ja som sa ponorila až po krk a napravila si plavky.

Dnu vošla veľká skupinka. Nathaniel mi už plával oproti. Zahľadela som sa naňho ale nepovedala nič.

...

Kto sú to, Nathan?

Simonovi známi. Je medzi nimi aj on.

To fakt?

...

Opustila som jeho myseľ a zahľadela sa na skupinku. Fakt tam bol Simon. Zatiaľ si nás nevšimol. Vošli do jedného z bazénov a posadali po krajoch. Simon sedel strede a všetci na ňom lipli pohľadmi.

Oprela som sa o okraj bazéna a ponorila sa nižšie v snahe nebudiť veľmi pozornosť. Nathaniel plával ďalej ale aj on ich očkom sledoval.

Skupinka bola v skutku hlučná. Buď sa prekrikovali alebo sa nahlas smiali. Aspoň nás ignorovali.

Ešte stále som bola rozrušená a snažila sa ukľudniť. Asi preto sa mi podarilo tak rýchlo dostať do jeho hlavy. Žeby to vplývalo na moje schopnosti?

Odrazu sa mi rozmazal pohľad. No naskytol sa mi iný.

Stála som za Simonom. V diaľke som videla ako moje telo ochablo a Nathaniel ma bežal ratovať. Fakt som bola moc rozrušená.

No teraz som aspoň mohla počuť o čom sa bavia. Vodu z nosa si môžem vyfúkať potom. Kvokla som si.

„Simon, ty vždy vieš ako vybrať správne miesto na debaty." povedala jedna žena, ktorá sa mu neskutočne podlizovala a ja som znechutene prevrátila oči. To je ako zmluva s diablom.

„A naozaj tu je bezpečne? Nik nás nezačuje?" opýtal sa jeden pochybovačne.

„Jasné, že nie." povedal s istotou v hlase Simon. Zaškerila som sa.

Odrazu mnou prešiel nepríjemný šok. Obzrela som sa. Žena ktorá obsluhovala prešla cezo mňa ako cez ducha. Aj ju to zrejme rozhodilo ale rýchlo všetkým ponúkla drinky a odišla.

Striasla som sa ale radšej sa sústredila na Simonove slová: „Lovci neútočia. Možno niečo kujú. Musia vedieť, že je tu princezná. Síce som sa s ňou pár krát stretol, no táto informácia sa ďalej nepodávala."

Áno stretol. Aj dnes ráno som bola uňho v kancelárii aby som ešte zistila zopár podrobností. Nič čo by stálo za zmienku.

„A čo keď sa s niekým spojili?" opýtal sa jeden. Bol to ten doktor čo mi predpísal šošovky.

„S kým asi?" vysmial ho Simon. Tá trapka vedľa neho sa tiež uchechtla ale Simon ju ignoroval. Aspoň v tomto sme sa zhodli.

Doktor sa zamračil ale už nič nepovedal.

„My sa im ubránime. A ubránime aj princeznú." jeden sa hrdinsky pobúchal po hrudi.

„Vieš, že vyvolení nebojujú. Tak ako mutanti. Máme svoje vojsko a to nás ubráni. My vyššie postavení bojovať nemusíme." povedala povýšenecky nejaká žena.

„Isteže." povedal Simon, „A princezninu pomoc taktiež nepotrebujeme. A okrem iného, zajtra odchádza." mykol plecom.

„A prečo vyvolení nebojujú? Mohli by. Vďaka mágii sú silnejší ako strážci, upíri či vlkolaci." strhol sa jeden.

„To je v rozpore s našimi..." začala znova tá povýšenecká žena.

„Viac beriete ohľad na snobstvo ako na našu podstatu!" rozčuľoval sa.

„Bern ukľudni sa." ozval sa Simon.

Berna by som brala všetkými desiatimi. A vlastne prečo nie?

Podišla som k nemu. Možno to bude fungovať. Sama neviem čo všetko dokážem.

„Bern." pošepkala som. Nič. Čo sa dalo čakať? Skúsila som ho ohlásiť hlasnejšie. Znova nič. Stratila som trpezlivosť. Ešte raz. Keď nevyjde, som jednoducho smoliar.

„Bern!" zrúkla som mu do ucha a pocítila som ako sa čosi pohlo. Asi moja mágia.

Strhol sa: „Čo..."

„Zmĺkni! Budú si myslieť, že sa bavíš sám zo sebou." okamžite som ho utíšila. Zmĺkol.

„Budeš čakať v hlavnej sieni presne o šesť dvadsať večer." povedala som rozhodne.

Nebadateľne prikývol.

Pozrela som po ostatných. Znova sa bavili o niečom nezmyselnom. Pravdou je, že rada by som sa vrátila do svojho tela. Rozbehla som sa smerom kde pri mne skľúčene sedel Nathan. Bola som rada keď som videla ako sa mi nadvihuje hruď. Už som sa bála, že by som bola v bezvedomí. To by bolo horšie.

Skôr ako som dobehla k nám, fakt zvláštne takto hovoriť, ma doslova vcuclo naspäť do tela.

Prudko som sa nadýchla a otvorila oči doširoka.

„Zia!" oslovil ma Nathaniel.

Posadila som sa a snažila sa dýchať normálne. Minule sa mi toto nestalo. Aj keď minule sa moje telo nepotopilo pod vodu.

„Čo sa stalo?" hladil ma po chrbte a následne ma pevne objal.

„Naše romániky by nemali byť také vášnivé." povedala som pošepky. Aj keď bola situácia vážna, neubránili sme sa úškrnu. Jemne mi vtisol bozk na líce.

Keď som mohla dýchať normálne, otočila som sa k nemu: „Kvôli tomu, že som bola... rozrušená," hľadala som to správne slovo a červené pramienky sa opäť objavili, „Veľmi ľahko som sa dostala do tvojej hlavy a veľmi ľahko som dospela k mimotelovému zážitku a pekne si kľačala o pár metrov ďalej."

„Typoval som, že sa bude jednať o čosi také... Počula si ich rozhovor?"

„Hej. Simon je fakt blbec. A večer máme stretnutie s Bernom."

„Ako my?"

„Ja, ty, Vivien, Patric a Lucas. My." vymenovala som.

„Prečo?" divil sa.

„Nechaj sa prekvapiť. Mali by sme sa nenápadne vytratiť." navrhla som.

„Nechcem ťa uraziť, princezná, hoci sú tvoje myšlienkové pochody zaujímavé, trochu ti nedôverujem." ozval sa Lucas.

Šla som na čele, za mnou Nathaniel a potom ostatní traja súrodenci.

„Nathaniel, povedz, že aspoň ty niečo tušíš." dobiezal Lucas ďalej.

„Prečo by som mal?" Nathaniel sa zahral na nevedomého. Ešteže tak.

Vošli sme do haly. Bern stál v kúte a obzeral sa po hale. Vybrala som sa za ním ostatní ma nasledovali.

„Zdravím, Bern." povedala som.

Zahľadel sa na mňa. Snažil sa ma niekam ma zaradiť: „To si bola ty..." v momente sa odmlčal keď uvidel skupinku za mnou, „Och, pardon. Prepáčte, princezná."

„Nič sa nedeje. Mohli by sme ísť von? Najlepšie na nejaké odľahlejšie miesto. Dosť odľahlé." nestačila som všetkých udivovať, no Bern poslúchol.

Zaviedol nás do starej ošarpanej budovy na kraji mesta. Bola v dosť dezolátnom stave, no zvnútra bola obrovská. To sme práve potrebovali.

„Tak už nám povieš o čo ide?" opýtal sa nervózne Lucas. Nezazlievala som mu to. To že ich princezná dovedie na takéto pochybné miesto je naozaj čudné.

Otočila som sa tak aby som ich videla všetkých: „Naučíte sa bojovať. A Bern vám ukáže ako na to."

Vivien sa zmohla iba na: „Čože?"

Lucas zdvihol obočie a Patricovi sa to pozdávalo.

„Myslíš to vážne, Zia?" opýtal sa potichu Nathaniel.

„Smrteľne. Ver mi, viem o čom hovorím a aj keď sú ti lovci ľudia, keď pôjdete so mnou, budú pre vás väčšou hrozbou vandali."

„Pôjdeme?" vyhŕkol Patric.

„Hádam si nemyslíte, že vás tu nechám!" povedala som naoko pohoršene a otočila sa k Bernovi, „A ty? Keď budeš spolupracovať, môžeš nám veľmi pomôcť."

To ho povzbudilo.

„Ale keď zistím, že okrem nás o tomto bude ešte niekto vedieť, ty budeš prvý ktorý sa mi dostane pod ruky." viem, viem, princezná by sa nemala vyhrážať, „Prepáč, ale tu ide o veľa."

„Vždy išlo o veľa." povedal odhodlane.

„Tak potom vitaj v partii." usmiala som sa.

Úsmev opätoval. Niekto ma šťuchol: „Zastrašujúca. Aj taká by mala byť princezná." vyškeril sa Lucas.

„No jasné. Len si nezvykajte. Toto nie je nič pre mňa." striasla som sa.

„Fajn učenci, ideme na to." tlesol rukami Bern aby upútal pozornosť a ja som v ňom uvidela nebojácneho bojovníka. Mal jedno oko hnedé a druhé zelené a vcelku bol viac pri tele, čo inak podľa môjho názoru bolo výhodou v boji, pretože to že bol pri tele a ktomu mal vypracované svaly na hrudi, nohách a rukách znamenalo ako veľmi na sebe drie. So strniskom na brade a jazvou cez obočie vyzeral ešte bojovnejšie.

„Prvoradé sú reflexy." povedal pokojne Bern. Odrazu sa zvrtol a namieril na Vivien žeravú ohnivú guľu. Všetci na okamih s úžasom na ňu hľadeli. Zrejme naozaj nemali dočinenia s čarovaním. Ach, z môjho partnera by bol fakt skvelý ochranca.

Naozaj to bol len zlomok sekundy, lebo len čo bola guľa blízko pri Vivien, vykopla až na úroveň svojej hlavy a guľu odrazila. Bez ujmy popálenia.

Zaujímalo by ma čo všetko dokážu vyvolení.

„Pozoruhodné." poznamenal Bern. Hneď nato sa zvrtol k Nathanielovi a švihol rukou dohora. Zo zeme vystrelili divoké hrubé korene a začali ho obaľovať ako kuklu. Takmer som mala nutkanie zasiahnuť ale vedela som, že on to zvládne. Musí.

Korene ho zabalili ako kuklu. On to zvládne.

Následne sa korene začali vzdúvať akoby ich od seba odtláčal až sa zrazu rozpŕchli a nás ovial chladný vzduch. Zvládol to.

„Bystré." poznamenal zasa a už mieril na Lucasa. Od stropu sa na neho valil prúd vody. Div sa nezadusil. Skrčil sa a pár sekúnd sa nehýbal, potom sa narovnal a nastavil ruku dlaňou hore. Utvoril akýsi ochranný štít a voda sa rozpŕchla a trochu ostriekala nás ostatných ako ostrekovače v záhrade.

„Vynaliezavé." povedal Bern ale už bol otočený k Patricovi. Neurobil nič. Patric len napäto vyčkával. Odrazu sa spustil silný víchor. Silnejší než dokázal vytvoriť Nathaniel. Patrica to obralo o dych ale nedal sa zastrašiť. Vzduch dosť obmedzoval aj jeho pohyb a preto s mučivými pomalými pohybmi sa zahnal rukami od podlahy až na hor a hneď za tým nasledoval kamenný oblúk, ktorý vytvoril závetrie. Patric doň kopol a letiace kamene mierili na Berna. Ten ich automaticky odrazil do ostatných súrodencov a tí reagovali okamžite. Bern sa uškrnul.

Takto to trvalo dve hodiny. Bern ich vyčerpával a oni, naopak, sa nevzdávali. Až teraz som videla čo všetko vyvolení dokážu. Ovládať vodu, zem, vzduch, elektrinu, oheň, vytvárať ochranné a útočné štíty, pohybovať vecami a to, koľko mágie ich nevyčerpávalo. Skôr ich vyčerpávala fyzická námaha a neustála ostražitosť.

Aj teraz boli uprostred boja, dokonca ich Bern poštval proti sebe, keď zrazu sa otočil na mňa a rovnako ako na Vivien, vyšvihol ohnivú guľu.

Najprv som neverila, či to myslí vážne. Neklame ma zrak? Hneď nato som premýšľala ako sa ubrániť. Už bola pri mne, keď...

Preletela cezo mňa. Chvíľu som nechápala. Ale keď som videla samú seba, ako ležím na zemi, pochopila som. Ach to mimotelové cestovanie. Skôr ako ma to vtiahlo späť som videla ako sa ku mne ženie Nathaniel a Patric.

Otvorila som oči sa posadila sa.

„V poriadku?" opýtal sa vystrašene Patric.

„Moje postavenie a slušné spôsoby mi zakazujú nadávať." zamrmlala som rozhorčene.

Nathaniel mi pomohol na nohy. Bern ku mne podišiel.

„Som fakt na osoh. Niekto na mňa zaútočí a ja sa sklátim na zem." povedala som mrzuto.

„Zas si cestovala?" opýtal sa Nathaniel a ostatní sa snažili pochopiť o čo sa jedná.

Prikývla som: „Skoro som uverila, že tá guľa cezo mňa prešla. Vlastne aj prešla, no nie fyzicky." zamračene som uvažovala ako to vyjadriť.

„Vždy lepšie ako nič." mykol plecom Nathaniel.

„Nebojte sa, to sa ešte vo vás zlomí." povedal Bern, ktorý si ma premeriaval.

„Už sa to láme." povedala som. Nathaniel vedel na čo som myslela a Bern tiež. Aj keď nevedel prečo sa mi to podarilo.

Bern si obzrel ostatných a potom sa zaškeril: „Vidím, že máte dosť. Na dnes by stačilo." povedal a pobral sa.

Vymanila som sa z Nathanovho náručia a pobehla za ním: „Keď budeme odchádzať, kde vás máme hľadať?"

Doširoka sa usmial, potešilo ho že ide s nami: „Tak teda idem s vami a na noc si rezervujem jednu izbu."

Tak aj spravil. Keď som sa uistila, že Nathaniel si bude pamätať izbu pobrali sme sa aj my spať. A zaspali sme tvrdým spánkom.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Budem rada, ak si pozriete môj nový príbeh Lost wings. Nová časť už v štvrtok :)