17. časť

„Braček, ty si špica." šťuchol ho lakťom Lucas. Patric sa pousmial.

„Kedy budeme mať čas? Typujem, že už každý vie, že som tu." povedala som.

„Myslím, že..." začal Nathaniel ale niekto zaklopal.

„Presne to som vravela." usmiala som sa. Patric sa zdvihol a šiel otvoriť. Dnu vošla chudá starenka. Zrejme starká Madeline. Poklonila sa a podišla ku mne. Chytila ma za obe ruky.

Zacítila som iskrenie, no nebolo nič vidieť. Starenka akoby sa len v niečom utvrdila a usmiala sa: „Vítam vás princezná."

„Ďakujem, volajte ma Anastasia." ešte stále som bola prekvapená.

„Vy mňa Madeline."

Posadili sme sa na gauč a Vivien doniesla šesť šálok s vrelým čajom.

„Starká, čo ťa sem privádza?" opýtala sa a sadla si.

„Predsa princezná. Čo je to za hlúpu otázku?" priateľsky sa zamračila, „Dúfam, že som vás nevyrušila pri niečo dôležitom." veľavravne sa na mňa pozrela. Takmer som na ňu zízala s otvorenými ústami.

„Vlastne..." začal rozpačito Nathaniel.

„To sa dá riešiť aj potom." usmial sa Lucas.

„Nezdá sa." povedala tajnostkársky.

Konečne som sa ujala slova: „Ak viete o čo sme sa bavili, prečo nás naťahujete?"

Ostatní si vymenili prekvapené pohľady.

„Bystrá." usmiala sa. Vzala čaj do rúk a fúkla naň. Okamžite sa z neho prestalo pariť, čo znamenalo že sa schladil.

„Vyveďte ma z omylu, ale vy tu nemôžete používať čary." povedala som.

„Všímavá." povedala s úsmevom keď si odpila.

Okolo nás boli ešte stále prekvapené pohľady. Nathaniel ma držal okolo pása. Prišlo mi to príjemné.

„A pochybujem, že toto načasovanie bolo náhodné." zaškerila som sa.

„Múdra. A sympatická."

Usmiala som sa.

„Všetko čo princezná potrebuje. A nezabudnime na tvoju nápomocnosť a ambicióznosť. Si duševne silnejšia ako ktokoľvek znás."

Takmer som sa červenala. Táto žena mala dlhý život za sebou, a bola som poctená tým ako si ma váži a pochvaľuje.

„Myslím, že by stačilo o mne, tu ide o vás." povedala som napokon, ale úsmev z tváre mi nezmizol.

„Samozrejme. Preto som vám prišla pomôcť."

„A vedela by si nám pomôcť?" ozval sa Nathaniel a palcom ma jemne hladil. Možno si to uvedomoval. Ja som sa veľmi premáhala aby som skryla červené pramienky, ktoré sa snažili prebiť do spleti zeleno-modro-sivej v mojich očiach. Cítila som sa ako v siedmom nebi. Zaujímavé, ako na mňa pôsobilo aj toto malé gesto.

„Princezná už má plán." povedala Madeline a v jej modrom a sivom vyblednutom oku som vyčítala dôveru.

Chcela som namietať, no potom som sa začala zamýšlať či nečíta myšlienky. Predsa len som mala nejaký plán.

„No..." začala som neisto, „Patric vie kde je tá miestnosť. A Nathaniel by mal ísť so mnou dnu. Ale potrebujeme aby ste nám kryli chrbát. A vieme aj to, že bez kúziel sa to nezaobíde. Ako rýchlo sa dá zistiť, že niekto použil kúzla?"

„Ak použije správne kúzla, tak veľmi ťažko." usmiala sa Madeline.

„Najlepší čas je medzi ôsmou a deviatou. Hliadky sa striedajú a niektorí sa stretávajú s inými v spoločenských miestnostiach. Po deviatej väčšinou všetci odchádzajú a hliadka je najsilnejšia." povedal Lucas.

„Ako to vieš?" pozrela naňho Vivien.

„Nemysli si, že ja som nikdy nezdrhol tak ako Nathaniel. Aj keď zas nie tak ďaleko." zaškeril sa na nás.

„Ja pôjdem za Simonom, že zajtra večer idem na menší výlet s princeznou. Nebude mi to zazlievať." usmiala sa Madeline.

„Takže až zajtra?" opýtal sa Patric.

Prikývla som.

„My," ukázala Vivien na všetkých súrodencov, „sa tiež vyberieme do mesta. Zobereme so sebou priateľov. A potom Nathaniel skočí v dohodnutom čase po princeznú a vrátia sa po Patrica. Ten ich premiestni na správne miesto."

„Súhlasím. Zajtra doladíme čas."

Tým sa plánovanie skončilo a pustili sme sa do bežného rozhovoru. Madeline mi bola naozaj veľmi sympatická.

Keď odišla okolo pol desiatej, zapli sme telku a sledovali film. Nathaniel sedel vedľa mňa a mne stále neschádzal z mysle ten príjemný pocit.

„Takže osem deväť?" opýtal sa Patric. Bol deň D.

„To už budeme s Nathanielom pri tebe a o minútu budeme v cieli."

Ostatní prikývli. Znova som mala na sebe tie modré šaty, pretože iné som nemala a musela som vyzerať k svetu ak sme sa chystali s Madeline na „honosnú večeru". Ostatní boli oblečení skôr do mesta, kam aj mali ísť.

„O osem sedem sa Nathaniel objaví na starom moste. Tá budova je hneď vedľa toho."

„A čo ten vodič?" opýtala sa Vivien.

Mykla som plecom: „Vojdeme dnu, počkáme kým zaparkuje a ja zatiaľ zdrhnem."

„Tak to veľa šťastia." zaškeril sa Lucas.

Niekto zaklopal. Ako inak, Patric šiel znova otvoriť. Som tu tretí deň a príde mi to ako večnosť.

„Anastasia? Môžeme ísť?" opýtala sa pekne upravená a elegantná Madeline. Trošku som sa hanbila, že nemám lepšie oblečenie. Aj keď s mojimi vlasmi sa pohrala Vivien. Teraz boli trošku natočené.

„Isteže Madeline." venovala som jemný úsmev Nathanielovi a on mi ho opätoval.

Nastúpili sme do limuzíny. Neverila som vlastným očiam. Nikdy som si nemyslela, že do takého niečoho nastúpim. Našťastie, vodič nás počuť nemohol lebo bol oddelený od zvyšku limuzíny. Sadla som si oproti Madeline.

Chvíľu sme cestovali v tichu, keď sa odrazu opýtala: „Ako to je medzi tebou a Nathanielom?"

„Čože?" vyvalila som oči.

„Viem, že Nathaniel má vidiny o tebe."

„Aj ja som mala o ňom."

„Mala?"

„Ani on ich už nemá. Vlastne... sa mu viem dostať do hlavy. A keď som tu bola prvý deň, podarilo sa mi mimotelové cestovanie."

„Zaujímavé. A čo ešte dokážeš?"

„Určitým spôsobom ..." odmlčala som sa a pre istotu sa nahla a potichu šepla, „ma nemôže nikto zabiť. Umriem iba ak spácham samovraždu. A to sa nestane. Teda dúfam. Je to akási prirodzená obrana."

„Zaujímavé." aj Madeline šepkala, ale pochopila, že to prázdne podozrivé ticho musí niečím vyplniť, „Si očarujúca. Taká má byť princezná."

Usmiala som sa a narovnala lem šiat.

Obávala som sa, že neprídeme na čas, no v hostinci sme boli presne o ôsmej. Vystúpili sme a vošli do hostinca. Na rozlúčku mi Madeline stisla ruku a ja som sa pobrala okamžite na toalety. Pozerala som do zeme aby mi nikto nevidel do očí. Všetko vybavenie pôsobilo útulne a honosne. Na veckách som zistila príjemné prekvapenie. Okno bolo dosť veľké aby som sa tadiaľ prepchala. Aspoň budem o to nenápadnejšia.

Vyzula som si lodičky, otvorila okno a zastavila sa. Nevedela som sa vyštverať. Povzdychla som a hľadla okolo seba inú možnosť. Naďabila som na smetiak. Podsunula som ho k oknu a vyliezla na parapetu. Teraz zahladiť stopy. Siahla som na šál. Bude mi ho ľúto, ale musela som ho obetovať. Začala som ho párať. Tá časť ktorú som odpárala bola dosť pevná. Uviazala som ju okolo kľučky a dávala pozor aby som nepadla. Pozrela som dolu. Ešte stále som držala tú časť a pri skoku som za sebou zabuchla okno. Trhla som a odpáraná časť mi zostala v ruke. Skvelé, to by sme mali. Rýchlo som bosá prebehla po udržiavanom trávniku k mostu. Práve sa objavil Nathaniel. Pár rýchlych krokov a už bol pri mne. Nazula som si lodičky a už sme boli preč.

Objavili sme sa pri podniku. Vnútri to žilo, no Patric ticho zapískal zpoza rohu. Podišli sme tam a Patric nás oboch chytil za ruky. Znova ďalší presun. Už mi bolo blbo.

Objavili sme sa v neveľkej miestnosti so zakladačmi, ktoré boli delené podľa druhu a rokov.

Patric sa zaškeril: „Tak teda veľa šťastia." a zmizol.

Povzdychla som. Začala som behať popri jednotlivých úsekoch.

„Čo tak počiatok?" opýtal sa potichu Nathaniel. Mykla som plecom.

„Niekde treba začať." no mňa upútalo niečo iné. V kúte ležala krabica v dezolátnom stave, ktorá nebola nikde zaradená. Opatrne som ju začala prehrabávať.

Anastasia Ler

Čo to tu robí?

Zrejme to budú nejaké spisy o mne. Ale bolo to v jazyku, ktorému som nerozumela. Nehovoriac o písme.

„Nathan." ohlásila som ho potichu, „Tu stojí moje meno."

Podišiel ku mne a nahol sa. Len čo som sa vrátila k papierom, zrazu som videla konkrétne vety. Nič iné som nevnímala.

„Dôležitá otázka je, čo bude princezná? Človek? Jedine svojím výzorom. Upírka? Jedine prirodzenou obranou. Mutantka či mutantská? Jedine svojimi očami. Vlkolačica? Jedine svojou spoločenskosťou. Strážkyňa? Jedine svojou obetavosťou. Vyvolená? Jedine so svojimi skrytými schopnosťami. Bola obdarená najcennejšími darmi a vlastnosťami." odmlčala som sa.

„Zia?" ten hlas mi pohladil dušu a srdce. Doslova ma to vytrhlo z tranzu.

Zažmurkala som a pozrela naňho: „Chápeš tomu?"

„Vlastne...Ja som ti nerozumel. Čítala si to v akomsi jazyku."

„Čože? Ale však..." beznádejne som pozrela do tých papierov a znova som bola ako v tranze, „Počet vyzvaných bude 5. Zástupcu budú mať strážci, mutanti, upíri, vyvolení aj vlkodlaci. Budú to bytosti, ktoré na prvý pohľad vyzerajú nedôverčivo, no predsa im budú dôverovať nekonečné zástupy a klaňať sa im."

„Zia? Čo tam je?" netrpezlivo sa pýtal Nathaniel, „Pokiaľ viem, ten jazyk je starý stovky rokov. Možno ním ako chlapec rozprával Juik."

„Juik. Teda Juikov otec. On to písal. Predpovedal náš príchod. Volal sa Peurt."

„To meno mi niečo hovorí."

„No..." chcela som niečo dodať, no znova keď som pozrela do tých listov, upadla som do tranzu, „Ak sa nemýlim, čo teda nie, jeden vyzvaný bude viac ako ostatní. Nestáva sa to často. Sú to spriaznené duše. Každý pár je niečím špecifický. Čítaním myšlienok, vidinami, nadľudskou fyzickou silou, čarami."

Zalapala som po dychu. Spriaznené duše? Čary? Čítanie myšlienok či dokonca nadľudská sila? My sme mali spoločné vidiny. Viem sa mu dostať do hlavy. To vedia aj upíri. Naozaj som nejaký mix? Obdarená...

„Juikova povinnosť je počkať na ňu a dohliadnuť aby splnila svoje poslanie."

Iba dohliadnuť? Je možné... že sa časov po zmene nedožije?

„Zia? Čo je v tých papieroch?"

Zia... konečne ma volal po mene a Zia sa mi páčilo iba keď to vychádzalo z jeho úst.

„Je to o nás. O mne. Kto som."

„Kto si?" sadol si oproti mne do tureckého sedu. Papiere som schovala späť do krabice.

„Upír, mutant, vyvolená, vlkodlačica, strážkyňa a aj človek. Z každého troška. Z upírov svoju prirodzenú obranu a to, že sa ti viem dostať do hlavy. Z vlkodlakov to, že sa viem zastať blížnych a vyjadriť názor. Z mutantov a mutantských svoje oči, ktoré sa menia podľa nálady. Som obetavá ako strážkyňa, lebo mi na vás veľmi záleží. A vyvolení...vraj to čo je skryté najhblšie vo mne. A ja a ty... sme spriaznené duše. Niektoré páry si čítajú myšlienky, majú spoločné vidiny ako my, nadľudskú silu alebo vedia špeciálne čary. Peurt teba, Myu, Liane, Medhama a Nathashu nazval vyzvanými."

„Ako to, že si tomu rozumela?"

„Po tom všetkom čo som povedala mi neveríš? Ja sama neviem kto a čo som. Hlavne, že som." zaškerila som sa.

„Čo je tam?" ukázal bradou do krabice. Niečo sa tam lesklo. Vybrala som to. Bol to prsteň. Držala som ho na rozprestrenej dlani a obdivovala ho, keď sa odrazu nadvihol.

„To robíš ty?" pozrela som po ňom. Pokýval hlavou.

Znova som sa upriamila na prsteň a ten sa znova vznášal. Odrazu začal svietiť zmenil svoj tvar a dopadol mi na nastavený prstenník. Teraz bol biely ako perly na náramku a ruža bola presne taká istá ako tá, ktorú mi vytvorila obchodníčka Merias.

„Geniálne." rýchlo som sa vrátila ku krabici a vytiahla malý papierik, „Tento prsteň bude poznať každá bytosť, vrátane ľudí, ktorí o nás vedia. Stačí ak zacítia jeho silu, vôňu kvitnúcej ruže, a už nebudú na pochybách. Princezná bude vedieť, ako s ním narábať a sama určí jeho osud."

„Preklad?" zaškeril sa.

„Vďaka tomu prsteňu už bude každý vedieť kto som. Takže moja nenápadnosť skončila. Moment..."

„To znamená, že nás tu môžu odhaliť."

Horlivo som prikývla. Rýchlo som schovala papiere späť do krabice a prečesávala všetky záložky spolu s Nathanielom.

„Mám to! Dedičstvo, zákony, pravidlá a nezhody. Záznamy o majetku." zarecitoval a vybral hrubú záložku. Rýchlo som pozrela, či nenájdeme ešte niečo iné, no nič. Fajn.

„Je čas zmiznúť." povedala som a chytila ho za ruku.

Objavili sme sa v jeho izbe. Nikto okrem nás nebol v celom byte.

Položil ťažkú záložku na zem. Vybrali sme zopár papierov a začali študovať.

„Máš niečo?" opýtal sa asi po dvadsiatich minútach. Sedeli sme oproti sebe oblkopení papiermi.

Povzdychla som: „Nie. Ty?"

„Nie. No nevzdávajme to. Neprezreli sme ani desatinu z toho." pozrel po mne.

No pohľad nespustil. Pozrela som mu do očí aj ja.

„Tie šaty sú naozaj pekné."

„Mya si zo mňa uťahovala. Vraj si ich mám nechať pre niekoho špeciálneho."

„A ja som špeciálny?" zaškeril sa.

„A ako moc." tiež som sa zaškerila. Opäť som sa zahĺbila do papierov. Po pár sekundách som zvihla pohľad a videla ako Nathaniel odsunul papiere a tvár má len kúsok od mojej. Bol štvornožky a oči mal zarovno s mojimi.

Zrazu vo mne splanul oheň. Zatúžila som po ňom. Po niekom, kto ma vždy podrží a podporí, aj keď to nedokáže. Tak ako on. A keď ma oslovil Zia...

Nežne ma pobozkal. Usmiala som sa. Zopakoval to a ja som zatúžila ešte viac, no musela som sa odtiahnuť.

„Nathan, ale čo toto?" zamávala som papiermi. Zobral mi ich z ruky a položil vedľa.

Znovu ma pobozkal. Chytila som mu oboma rukami tvár a on mi jednou rukou, s ktorou sa nepridržiaval, podoprel chrbát a ja som sa ocitla ležiac na zemi.

Červené pramene tvorili väčšinu farby v mojich očiach. Vášnivo sme sa bozkávali a on svojimi rukami študoval moje krivky, prechádzal po odhalených nohách až k lemu nohavičiek. Ja som mu prstami hladila hruď. Risovali sa mu tam svaly, za ktoré bol vďačný plávaniu.

Po chvíli sa odtiahol, objal ma, zdvihol zo zeme a postojačky ma znova pobozkal.

„Naozaj tie šaty zbožňujem." povedal, chytil ich za spodok a zvliekol mi ich, ja som mu zvliekla tričko. Opäť sme sa začali bozkávať a on si ma zdvihol. Objala som ho nohami okolo pása a rukami okolo krku. Posadil ma na jeho písací stôl a neprestával ma bozkávať.

Po pár dlhých minútach som ho odtačila a rozopla mu opasok na nohaviciach. On sám si ich zvliekol a potom ma objal a položil na čerstvé periny. Opäť sme sa bozkávali, pomaly mi prešiel ku krku až skončil pri kľúčnej kosti. Začal mi rozopínať podprsenku a ďalej ma bozkával na krku. O chvíľu sme boli obaja nahí, z čoho som bola mierne v ropakoch a on bol na mne. Rukami mi prechádzal po tele a neustále sme sa vášnivo bozkávali.

„Nathan." povedala som zasnene.

„Milujem ťa Zia." povedal medzi bozkami.

„Ja teba tiež." usmiala som sa.

Jeho dotyky ma neuveriteľne hriali, bozky ukľudňovali a jeho sebavedomé ale zároveň ohľaduplné pohyby vo mne vzbudzovali stále väčšiu vášeň. Ležala som s mierne rozkročenými nohami a prenechala som mu rolu dominantnejšieho partnera. Predsa len to bolo moje prvýkrát. S človekom, ktorého som milovala ako keby od narodenia. S ktorým akoby som sa poznala už dlho. Veľmi dlho.

Rukami mi jemne schádzal po stehnách smerom dole a pritom neprestal s pohybmi, ktoré jemne nabrali na obrátkach a moje stony prehlušili jeho vzdychy. Ešteže sme boli sami.

Pod jeho pohľadom som sa rozplývala od slasti.

Preplietol si so mnou nohy a jemne sa predklonil. Rukami mi podložil chrbát a vdialenosť medzi nami sa zmenšila. Rukami som sa mu jemne zaryla do chrbta. Bozkami si razil cestu od kľúčnej kosti k prsiam. Ani jeden z nás sa nikam neponáhľal a ani sme nemali dôvod.

Nakoniec po mojom slastnom polovýkriku sa Nathaniel zviezol vedľa mňa a láskavými rukami ma objal a prikryl paplónom.

„Ako to robíš Zia?" pošepol.

„To by som sa mala spýtať ja." šepla som. No viac sme už nerozprávali, pretože ma dokonale umlčal svojimi bozkami a ja som mu nakoniec zaspala na hrudi, kde som si našla pohodlné miesto.

Ráno sme sa zobudili predčasne. Ešte večer ma Nathaniel ubezpečil, že izby sú obe zamknuté. Takže aspoň nikto nič netušil. Už-už som chcela vyjsť z postele, keď si ma stiahol späť a venoval mi dlhý bozk. Bol o to dlhší, keď som mu ho opätovala. Potom som vstala, obliekla sa a modré šaty vzala v rukách. Zobrala som kľúče a potichu odomkla. Jeho kľúč som mu hodila do postele a dokonca ho chytil v rukách. Následne som prešla k mojim dverám, odomkla a vošla dnu. O pár minút som obsadila kúpeľňu.

Keď sme všetci spolu raňajkovali, tvárili sme sa s Nathanielom akoby sa nič neudialo.

„Kedy ste napokon prišli?" opýtal sa.

„Asi okolo pol jednej. Trochu sme sa zabavili." zaškeril sa Patric.

To aj my.

„A ako ste dopadli?" opýtala sa Vivien.

„Máme ich. Dnes sa do toho pustíme všetci. Je toho dosť." navrhla som.

„Žiadny problém. Rád by som vedel koľko mám obyčajne na konte." zaškeril sa Lucas. To sa dalo čakať.

„Na akom konte?" rypla Vivien. Lucas sa iba zaksichtil a ďalej sa len venoval jedlu.

Potom sme rozoberali už iba ich zážitky z večera, zatiaľ čo ja s Nathanielom sme povedali, že sme boli unavení a pobrali sa svojím smerom. Vždy lepšie ako aby každý vedel, že som prišla o svoje panenstvo s najúžasnejším chalanom pod slnkom aj mesiacom. Môj vyvolený.

Boli tri hodiny poobede a ja so súrodencami sme sa prehrabávali v spisoch asi štyri hodiny. Sedela som vedľa Nathaniela. Moja myseľ bola akoby napoly- jedna časť sa sústredila na spisy a druhá na Nathaniela. Ani sme sa nepoznali. Len pár dní. A včera... Keď ono to začalo tak nevinne a nakoniec...

Ale milovala som ho. Každým dotykom a pohľadom stále viac a viac. A on na tom nebol inak.

No bolo mi jasné aké je to nebezpečné. Zatiaľ sa nám to darilo úspešne tajiť. Aj keď Juik poznal legendy, no nepoznal ich každý. A bola by som rada keby to tak zostalo. Naša láska by sa stala ľahkou korisťou a možno i terčom vydierania. A dvôležité je, že ani jeden z nás nesmie umrieť, či už ide o mňa a Nathana alebo vyzvaných. Takmer nečujne som povzdychla a obtočila si prsteň okolo prsta keď tu zrazu...

„Niečo mám!" ozvalo sa päť hlasov naraz. Šokovane sme pozreli jeden po druhom a potom sa zaškerili. Napätie sa dalo krájať.

Prvá sa ozvala Viven: „Staré spisy ukazujú, že naše dedičstvo nie je veľmi veľké. Naši predkovia boli obchodníci, no ako to už býva, nedarilo sa im. Dokonca sa tu píše aj o úpadku."

„Čo sa nezhoduje s mojimi, novšími spismi." upozornil Lucas, „Naše dedičstvo sa znásobilo za posledných pädesiat rokov. Vraj predchádzajúci panovníci využili krízu v krajine."

Hrýzla som si do pery.

„Ja som našiel, že poďľa tohto spisu je dedičov majetku päť rodín. Teda rodiny našich rodičov z oboch strán a my." povedal Patric.

Takmer mi pery obeleli.

„Ja som našiel zopár zákonov o zachovaní majetku." začal Nathaniel, „Napríklad, dedičov trónu nemožno vydediť. A najstarší člen môže prípadne rozhodnúť o rozdelení majetku."

„To vyzerá dobre." potešil sa Lucas.

Moje predtuchy boli správne.

„A to nie je všetko. Je tu, že ma majetok má právo každý úradne zapísaný do rodiny. Majetok bude rozdelený vzhľadom na pozíciu v rodine a na počet osôb na tejto pozícii. Spravovať vlastnú časť majetku môže následník alebo osoba nad 25 rokov."

„Takže nikto z nás." povedal trpko Lucas.

„Následníkom môže byť len siedma osoba v poradí, no zväčša sa o tomto nediskutuje." dokončil Nathaniel.

„Ale nás nie je sedem." povedala Vivien.

„Ale máme aj sesternice a bratrancov, sestrička. Musíš vypočítať podľa veku kto je siedmy najstarší." povedal Patric.

Vivien sa zamyslela. Nečujne si počítala osoby na prstoch menovala. Pri siedmom vztýčenom prste sa zasekla. Pozrela na nás.

„Patric." povedala potichu.

„Čo?" vypúlil oči Patric.

„Vážne. Si siedmy v poradí. Lucas je prvý, ja tretia a Nathaniel šiesty. Ty si siedmy."

„A čo rodičia?" ozval sa Lucas zvedavo.

„Z otcovej strany sú dokopy iba piati. Preto nás je tak veľa. Aby mohol nastúpiť dedič trónu. Ak by nás bolo menej ako sedem, naša rodina by zmizla zo záznamov." povedal Nathaniel.

Patric to stále nevedel stráviť.

Už som si vydýchla, že na mňa a moje zistenie zabudli. Aj keď to bolo dosť závažné... Mohla by som im to spraviť? Však to by bol úder pod pás.

Nervózne som sa pohrávala s náramkom a ukazovákom hladila ružu. Patric a nasledovník? Vyzeral na pubertiaka, ale keď sa to tak vezme, aj ja som ňou. A na mne nezáleží osud vyvolených, ale všetkých. I ľudí.

„Zia?" ohlásil ma šeptom Nathaniel. Telom mi prešla príjemná vlna, no hneď zatým nepríjemný pocit.

Uvedomila som si, že ruky mám v pästiach a hánky sú biele ako sneh. Hlavne nenápadne, že? Povzdychla som.

„Čo si našla ty?" opýtal sa.

Zovrela som pery a neposlušné vlasy si strčila za ucho.

„Nemáte právo na nič." povedala som nakoniec.

Vyzerali, akoby som im dala facku tehlou.

„Čo?" ozvala sa Vivien, aj keď to skôr pripomínalo nejaký zvuk ako slovo.

„Potvrdilo sa mi to. To čo som ti vtedy u strážcov nepovedala, Nathaniel."

„A to?" pozrel s očakávaním na mňa.

„Váš strýko je riadna sviňa."

Šokovane na mňa pozreli. Nie len to čo som zistila, ale aj preto, čo som o ňom práve povedala. Princezná sa nemusí vyjadrovať vždy slušne.

„Prečo?" zmračil sa Lucas.

„Začnime tým, ako sa vaše dedičstvo znásobilo, vďaka kríze. Skôr si myslím, že krízu spôsobili panovníci. Alebo panovník."

„Chceš povedať, že to zapríčinil Simon, len to trochu prikrášlil?" Patricovi to pálilo.

„Presne tak. A to, že dedičov trónu nemožno vydediť? No, v Patricovom prípade, to už nie je pravda. Panovník môže v tomto prípade ako jediný spravovať majetok. Teda okrem Madeline. No myslím, že tam prebehol akýsi... obchod."

„Obchod?" Vivien zdvihla obočie.

„Vtedy, keď sme plánovali akciu, povedala, že pôjde za Simonom a tej jej nebude zazlievať jej výlet so mnou. Myslíte, že vám by to len tak dovolil?"

„Určite nie." povedal bez dychu Nathaniel. Súrodencom sa v hlavách krútili kolieska.

„To znamená, že ju vydedil, čo jej vlastne mohlo byť jedno, keď získala výhody, aké má. Môže tu bývať nastálo, môže si robiť čo chce a kedy chce." odmlčala som sa, „Ostatní rodičia vašich sesterníc a bratrancov, tu nebývajú. Bývať tu môže iba rodina s nasledovným dedičom trónu."

To som zistila vďaka tým papierom, čo som držala v rukách.

„Takže vďaka Patricovi nie sme bezdomovci?" opýtal sa prekvapene Lucas.

Prikývla som: „Ostatní majetok spravovať nemôžu, pretože to smie iba Simon, keďže je panovník a Madeline, ktorá prijala tú dohodu."

„Neverím, že každý sa od pravdy obracá. A Madeline..." hovoril sklamane Patric.

„Jediný kto spravuje majetok je Simon. Ale ako mohol vydediť následníka trónu?" opýtala sa Vivien s beznádejou v hlase.

„Vydedil ho iba čo sa týka majetku. Pozmenil zákony, keďže ako panovník to smie. Ale to, že Patric je siedmy znamená, že tak či tak sa stane panivníkom, aj keď bude švorc a vaša rodina sa vymaže zo záznamov. A strýko s nabalenými kuframi peňazí si bude pokojne dožívať." povedala som znechutene.

„Čo by mohlo prinútiť panovníka odstúpiť?" opýtal sa Patric potichu.

Chvíľu sme na seba ticho hľadeli až napokon naraz s Nathanielom som povedala: „Vzbura."

To slovo sa nieslo do ticha.

Aj keď sme veľmi chceli, nedokázali sme nič urobiť. Zatiaľ.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////