11. časť

„Ako je na tom?"

„Neviem. Vyzerá zdravo."

„Ako to spravila?"

„Ona je princezná, tak asi v sebe mala niečo." povedal nahnevane Lerrick. V hlase mal slabosť, „Niečo ako obrana. Prirodzená obrana."

„A tá obrana ti spravila toto?"

„Hej." povedal s ešte väčším hnevom Lerrick.

Naozaj som sa cítila lepšie. Opäť som mala dosť energie. Pokojne som dýchala a bolo mi jedno, čo je so mnou.

„A teraz sa jej nemôžeš dotknúť?"

„To nikto. Zrejme dokedy sa nepreberie."

„Mali sme ju zabiť ešte vtedy." povedal podráždene neznámy.

„Nevedeli by sme ju zabiť. Stalo by sa toto. Alebo niečo podobné tomuto."

„Tuším sa preberá."

Pootvorila som oči. Obaja stáli predo mnou a sledovali ma. Lerrick vyzeral hrozne. Akoby nejedol celé dni.

„Čo je?" pozrela som po nich. Stále som bola priviazaná a tak som sa iba načiahla po pohár vody.

„Ona nič nevie?"

„Však omdlela. Potom sa to stalo."

„Stalo čo?" pozrela som po Lerrickovi.

„Vyzerá to, že si si vzala späť, čo ti patrí." povedal neznámy, bol vydesený.

„Čo?"

„No predsa krvou sa bere životná energia. A ty si si ju od Lerricka zobrala späť."

„Načo jej to hovoríš?" zahriakol ho Lerrick.

„Úbožiak." povedala som a pozrela naňho, „Ty si celý ten čas prijímal iba moju krv? Dosť blbé."

Chystal sa po mne vyskočiť, ale rozmyslel si to. Ubrániť by som sa už nevedela.

„Nechajme ju." povedal nakoniec a opustili miestnosť. Zas som ostala sama. Dala som si krajec chleba.

Ozval sa strašný buchot. Takmer som vyskočila z kresla. Pozerala som na zatvorené dvere. Odohrával sa tam zúrivý boj. Rýchlo som sa snažila vytiahnuť koly, ale bolo to beznájdejné.

Odrazu dnu vošiel Lerrick a zatvoril dvere. Vytiahol zo zásuvky dlhý nôž a podišiel ku mne. Nemo s pootvorenými ústami som naňho pozerala.

Nachvíľu sa zháčil, no potom sa ma napokon aj tak dotkol. Schytil ma za krk a nôž namieril na hruď.

„Ani sa o to nepokúšaj!" vo dverách sa objavil Medham. Za ním Nathasha a Mya.

„Ešte jeden krok a napichnem ju!" zreval odporne Lerrick. Takmer som nedýchala, aj tak ma hrot strašne pichal.

Nik sa nepohol. No i tak sa niečo pohlo vzduchom. Lerricka to odsotilo do steny a koly sa uvolnili . Rýchlo som si rozopla pás a Medham mi rozväzoval lano na rukách a Mya s Nathashou na nohách. Len čo som bola voľná, pozrela som smerom na Lerricka. Bol v bezvedomí. A tak skoro sa z toho nedostane.

„Čo to malo byť?"

„Mutanti." zamrmlal ticho Medham. Značne znervóznel.

„Bojíš sa?" pozrela som po ňom. Aj Nathasha a Mya vyzerali nesvoje.

Z tieňa vyšla postava. Dievča.

Bola veľmi zvláštna. Oči mala oranžové a vlasy biele. Jej pleť bola trochu bledšia ako moja. Bola štíhla a mala na sebe koženné šaty. Uši mala došpica a pohybovala nimi ako mačka keď strehne na korisť.

„Moje meno je Liane." povedala pokojným hlasom a uklonila sa. Takže takto vyzerajú.

„Teší ma. Ale mali by sme ísť." ukázala som na dvere. Všetci naraz sme sa vybrali k dverám a ja som si ešte vzala tašku a hodila si ju na chrbát.

Rýchlo sme bežali dolu po schodoch a Liane, ktorá bola za nami zrazu zmizla, medzi nami prešla ako vánok a objavila sa tesne predo mnou a rýchlym chvatom zlomila vandalovi väzy. Medham do ňho zabodol kôl.

„Vieš, nestáva sa to často. Teda nikdy." hovoril mi Medham, zatiaľ čo sme sa snažili dostať von z domu, zatiaľ čo pri nás prešli dvaja strážci a rozbehli sa do miestnosti kde ma väznili. Išli zabiť Lerricka.

„Nestáva čo?"

„Že nám mutanti pomáhajú. Vlastne s nami nechcú mať nič spoločné. A teraz... je ich tu asi dvadsať."

„A koľko vandalov?"

Keď sme prišli, bolo ich dvadsať päť. Ale potom odkiaľsi prišli ďalší. Keď som uvidel, ako ten vandal beží do domu, vedel som, že ťa ide zabiť." rýchlo pred nás skočila Mya a vandalovi prebodla srdce.

„Mimochodom." ozvala sa Nathasha, „To čo si spravila by ma nikdy nenapadlo. Keď som sa prebudila v lese a našla tvoj vlas, pochopila som, že ťa uniesli a chceš aby sme ťa našli. Veď pachová stopa u upíra trvá len týždeň. Vrátane Dominicovho prípadu. A keď si nám vtedy zanechala telefón s adresou, neváhali sme ani sekundu. Len bol problém s politikou. Inak by sme tu boli už včera. Si proste úžasná. A nato, že ťa ten magor vyciciaval, vyzeráš zdravo." skonštatovala.

„Vraj je vo mne nejaká prirodzená obrana či čo. A keď som omdlela, vtedy som si od neho zobrala všetku energiu čo mi vzal."

„On nič iné nepil za ten čas?" vypleštila Nathasha oči.

„Nie."

„Ale to ťa takmer zabil."

„Ano, bolo to preto, lebo si ma podával ako večeru a ja som odmietala jesť." povedala som pochmúrme a spomienku zahnala.

Vyšli sme von. Denné svetlo mi pálilo oči. Naskytol sa mi zvláštny pohľad.

Mŕtve telá vandalov, Victor, Mathew a dvadsať bielovlasých hláv s rôznou farbou očí.

Jeden mutant ku mne podišiel a poklonil sa.

„Volám sa Wroe. Som brat Liane. Prišli sme vám na pomoc na jej požiadavku." mal krátke biele vlasy a oranžové oči.

„Ďakujem, naozaj." pousmiala som sa.

„Poďte s nami." povedal prívetivo.

Prikývla som a otočila som sa ku skupinke. Objala som ich narozlúčku a Myi pošepla: „Keď nie teraz, tak nikdy." usmiala som sa na ňu.

Pochopila, venovala mi malý úsmev a hrýzla si peru.

Chopila som sa podávanej ruky a zmizla v spleti farebných čiar.

Zastali sme, a keby ma Liane nechytila, padla by som na zem ako hnilá hruška.

„Prepáč, ľudia to horšie znášajú." jemne sa usmiala.

„Liane Bo, zober princeznú do jej domu." povedal Wroe.

Lia ma objala okolo pliec, aby som znova nepadla a ja som na ňu pozrela: „Liane Bo?"

„To u nás znamená milé bratské oslovenie."

Pozrela som na zem. Tráva bola zvláštnej zelenej farby. Keď som sa porozhliadala, uvidela som pokrútené tmavohnedé stromy, akoby ich kreslil umelec, s ružovými listami podobnými lipe. Tesne nad stromami sa vznášali takmer priehladné oblaky v ktorých sa leskli kvapôčky rosy. Slnko bolo akési väčšie a obloha doružova.

„Kde to vlastne sme?"

„Toto je ten dôvod. My sme mutanti a vieme meniť svoju podobu z našej prirodzenej na rôznu inú. Ale váš svet nám nestačil. Preto sme si vytvorili vlastný svet s prvkami vašej planéty. Ten svet sa prispôsobuje nám a preto tu môžeme žiť."

„A toto je tvoja prirodzená podoba?"

„Áno," povedala smutne a zahľadela sa do zeme.

„Povedala som niečo nevhodné?" preľakla som sa.

Zovrela pery a zavrtela hlavou.

Radšej som odvrátila pohľad a skúmala domy. Vyzerali ako veľké huby. Také tie školské na zotieranie tabule, ale všetky boli do hneda a okno tvorilo trojité sklo. Strechy boli postavené z malých plochých červených kameňov.

„Prečo sú tie domy z huby?" opýtala som sa.

Liane akoby sa prebudila z tranzu a pozrela smerom ktorým aj ja: „Hm, nie je to celkom huba. No pre teba je to asi najlepšie prirovnanie. V zime sme v teple, a v lete k nám prúdi cez ne čerstvý vzduch." mykla plecom.

Zamyslene som prikýva. Naozaj je toto realita?

Liane na doviedla k jednému domčeku. Otvorila som dvere zo skrúteného dreva a vošla dnu. V nútri boli steny obložené drevom, drevený nábytok, veľká posteľ a samostanté miestnosti WC a sprcha. Tie boli prevažne z bieleho mramoru. Malým rebríkom sa dalo dostať hore do podkrovia. Bola tam aj malá obslužná kuchynka a stôl.

„Prepáč, ale musím ísť za Wroeom. Vrátim sa." pousmiala sa a už jej nebolo.

Povzdychla som a sadla si na posteľ.

Asi dve hodiny som strávila obdivovaním toho zvláštneho domčeka. Potom som vyšla von a šla si prezrieť okolie. Našla som aj kvety- niektoré boli aj šesťfarebné, s hrubými stonkami a dvojnásobne väčšími listami. Chcela som si k nim privoňať, no potom sa ozval pud sebazáchovy a tak som ich radšej nechala tak.

Asi po polhodine cesty som natrafila na pobrežie a predo mnou sa rozprestieral tyrkysový oceán. Vyšla som na dlhé drevené mólo a sadla si. Nabrala som si vodu do ruky a potom ju nechala pretiecť pomedzi prsty.

„Ahoj." ozvalo sa pri mne. Vo vode plával chalan so žiabrami na rukách a s priehľadnými šupinami. Dlhšie vlasy mu padali na plecia a mal krémové oči. Aj keď bol vo vode, vlasy a tvár boli suché.

„Hm, ahoj." povedala som neisto.

„Prepáčte, pokloniť sa neviem, keďže som vo vode. Moje meno je Deya."

„Teší ma."

„A vy sa nepredstavíte?"

„Moje meno už každý pozná." prevrátila som očami a usmiala sa.

„Ale chcem ho počuť od vás. Máte pekný prízvuk."

Usmiala som sa širšie: „Anastasia Ler."

Bez námahy sa vyšvihol hore na mólo a sadol si vedľa mňa. Za pár sekúnd zmizli šupiny aj blany.

„Wau." pootvorila som ústa.

„Je to výhoda byť mutantom." usmial sa.

„Ako to funguje?" pozrela som naňho zo záujmom.

„V závislosti od prírody. Ak som vo vode, objavia sa žiabre a blany. Ak som v ohni, moje telo obalí ohnivovzdornou látkou. Ak príliš fúka, môžu mi narásť pazúry a krídla."

„To je zaujímavé. A tak je to u každého?"

„Áno. Aspoň na 99,8%." zasmial sa.

„A čo tých 0,2%?"

Pokrčil plecami: „To netuším. Proste sa o tom nehovorí."

Prikývla som. Prstami na nohách som rozrývala hladinu vody. Kým som bola v dome, stihla som sa osprchovať aj prezliecť. Topánky aj s ponožkami som mala vedľa seba.

„Prečo nespolupracujete s ostatnými bytosťami?"

„Voľakedy sme s nimi spolupracovali, no teraz máme svoj vlastný svet, takže takmer nič sa nás netýka. Teda až na kvitnúcu ružu." usmial sa.

Znova som len prikývla.

„Čo to máte na zápästí?" opýtal sa.

Pozrela som ma zápästie: „Ja tam nič nevidím."

„My sme schopní vidieť aj týždňové zranenia. A toto je zo včera. No rýchlo vyliečené. Vyzerá to ako..."

„Od upíra?" pozrela som naňho. Prikývol. To bolo už včera? Koľko dní ma tam vlastne väznili?

Potom sa opatrne dotkol mojich vlasov a zahľadel sa na krk z jednej aj druhej strany.

„Túto máš starú päť dní." povedal a ukázal na stranu, kde sa mi Lerrick zahryzol ešte v prvý deň. Takže päť dní. Striasla som sa.

„Čo sa stalo?" pozeral po mne Deya.

„Uniesli ma vandali. Mutanti a moji priatelia ma vyslobodili. Ešte... pred pár hodinami." vzdychla som a opäť sa striasla.

„To je hrozné." jemne sa zamračil.

„Prepáč, nechcela som skončiť pri tejto téme. Prosím, budem rada ak o tom nebudeš hovoriť." pousmiala som sa smutne.

„Isteže."

„Odprevadíš ma?" usmiala som sa naňho.

„S radosťou." úsmev mi opätoval

Cesta späť do môjho domu, trvala o čosi dlhšie. S Deyom sme si našli veľa spoločných tém a dosť sme sa nasmiali.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////