10. časť

Lomcovala som rukami, dokonca sa snažila rozviazať lano, ale ako naschvál som nedočiahla na kolíky na operadlách, ani na pása na trupe, nehovoriac o kolíkoch pri nohách. Aspoň som dočiahla na stôl. Po desiatich hodinách som dosť vyhladla a vysmädla. Napila som sa a zjedla suchý krajec chleba. Kabát som mala tiež prehodený cez stôl. Nechali ma bez dozoru, takže som mohla s veľkou námahou načahovať za taškou. Keď som sa dotkla pútok, vydýchla som si. Nemotorne som ju vytiahla hore, div nezhodila stôl a začala ju, teda v rámci možností prehľadávať.

Vybrala som mobil. Zapla som ho. Mala som len jednu paličku z piatich. Najprv ma napadlo, že niekomu zavolám, ale mala som číslo iba na Kim. To mi nepomôže. Políciu volať nemôžem. Rýchlo som zapla navigáciu. Chvíľku trvalo kým ma vypátralo aj keď celkom nepresne. V nejakej opustenej farme s veľkými rozľahlými pozemkami. Okolo bol les. Najbližšie bola len jedna dedina.

Viac ako čokoľvek iné som si teraz priala vidinu. A aby mal aj ten chalan vidinu. Aby ma našli. Bola som vystresovaná, kedy zas prídu vandli a budú sa mi vyhrážať. Za dverami sa ozval šuchot. Rýchlo som skryla telefón do tašky zazipsovala ju a zasunula pod stôl. Zvierala som silno operadlá, až mi zbeleli ruky. Nič.

Vydýchla som si a oprela si hlavu. Musím niečo vymyslieť.

Rozmýšlala som, kde Lerrick schoval ten nôž.

Lepšie som sa porozhliadala po miestnosti. Okrem tohto kresla tu bola menšia pohovka, dve staré stoličky opreté o stenu pri pohovke a jedna veľká skriňa a kredenc. V tom kredenci schoval nôž.

Ale kredenc mal asi dvanásť zásuviek. Vzdychla som.

Prečo nemôžem mať vidinu? Ale aspoň vedieť použiť svoje schopnosti? Moje oči nie sú len tak pre nič za nič. A stále som sa trápila kvôli Bethany. Ako sa asi cíti Mya?

A čo Medham? Určite dorazil na miesto so strážcami a stačil mu pohľad na mŕtve telá a Nathashu. Dúfam, že tá sa už zotavila.

Nemôžu ma zabiť. Ja sa musím dostať ďalej. A stretnúť toho chlapca s vidinami o mne. Nebude to náhoda.

Zmrnčala som a beznádejne zaklonila hlavu a sledovala strop.

Mala som sucho v ústach. Oni na mňa úplne kašlú. A ešte si myslia, že by som sa k nim pridala? Teda,myslím to čisto teoreticky.

Poklepkávala som si nohou so rytmu a sem tam luskla prstami. Aspoň trochu som sa snažila zabaviť. Pohár s vodou bol prázdny. Nemala som ani jedlo. Chcela som späť. Už sedem hodín som hore a strašne sa nudím, som vyčerpaná a vystresovaná. Neustále som sa hmýrila v kresle aby som našla pohodnú pozíciu. Nedarilo sa mi. Mobilu som sa už viac nedotkla. A hodilo by sa mi ísť na WC.

Rozhodla som sa risknúť to. Vždy lepšie ako tu len tak sedieť.

„Haló!" zakričala som. Nič.

„Haló!" zakričala som hlasnejšie. Znova nič.

„Haló!" zaziapala som.

„Čuš ty krava!" povedal vandal keď rozrazil dvere.

Zazrela som po ňom.

„Čo chceš?!"

„Tak neviem ako je to u vás u upírov ale po pätnástich hodinách by som sa rada dostala na WC." povedala som drzo.

„Fajn." povedal, vytiahol kolíky a odopol mi pás.

Bolo mi jasné, že ja by som tie kolíky nevytiahla. Aj tak boli dosť ťažké. Silno ma zdrapol za golier a zobral ma do malej miestnosti. Kúpeľňa a WC boli spolu. Na opustenú farmu dosť divné. Zatvorila som mu dvere pred nosom. Musela som to tam trochu prečistiť a začala som hltať vodu z hrdzavého kohútika. Mala silnú pachuť železa. No aspoň to bola voda. Potom som sa konečne dostala k WC. Následne som si umyla tvár a aj stopy po stekajúcej krvi. Vlasy sa mi trochu mastili, pretože som si ich naposledy umyla pred dvoma dňami. Vzdychla som.

Nechcela som vyjsť von.

„Ako dlho tam ešte mieniš byť?" ozval sa nedočkavo vandal.

Trochu som sa natiahla a potom porazenecky podišla k dverám. Skôr než som stisla kľučku otvoril dvere on a zdrapil ma za golier a viedol späť. Lerrick už sedel na veľkej pohovke. Vandal ma surovo hodil do kresla a kolíky hneď zastrčil späť a zapol pás. Trochu som sa predklonila aby som si odhrnula vlasy z tváre a zazrela som po Lerrickovi. Ten iba pohodil rukou a ostatní vandali opustili miestnosť.

„Povedz, čo je na tebe také výnimočné."

„Zisti si."

„Nie si veľmi komunikatívna."

„S vrahmi sa nebavím."

Preklonil sa a lakťami sa oprel o kolená. Pozeral mi do tváre.

„Už viem." povedal sa uprene sa mi díval do očí, „Tie tvoje oči."

„Mám ti zatlieskať?"

„Nebuď drzá, lebo toto môžu byť tvoje posledné slová."

Preglga som.

„Ešte stále si sa nerozhodla?"

„Radšej umrieť ako cicať krv."

„Náhodou je to celkom zábava. Už si to zažila?" povedal a pozrel mi na krk. Potriasla som hlavou. Nemusí to vedieť. Možno, ak by som mala toľko šťastia, by ma s Dominicovou pomocou našli.

„Rád ti to predvediem." uškrnul sa. Vypleštila som oči.

Postavil sa predo mňa, chytil ma za rameno, odopol pás a postavil ma. No ostala som skrčená v kolenách pretože lano na rukách bolo krátke. Pozeral sa na mňa z výšky. Chcela som si znovu sadnúť ale pevne ma držal. Nechcela som to zažiť ešte raz.

Odhrnul mi vlasy z krku, zaklonil mi hlavu a tentoraz sa napil z druhej strany ako Dominic. Sykla som. Pár krát silne potiahol. Podlomili sa mi kolená, ale on ma držal.

Po tých pár hltoch ma pustil a dopadla som na kolená. Kľakol si ku mne, jazykom mi prešiel po ranách a potom mi pozrel do očí.

„Nevieš o čo prichádzaš." povedal, utrel si ústa a opustil miestnosť.

Potom ako si zo mňa spravil Lerrick obed som bola tak unavená, že som sa ledva vyštverala na gauč. Následne som zaspala a zobudila sa až o niekoľko hodín.

Keď som otvorila oči, uvidela som sa stole tentoraz dva krajce chleba a väčší pohár plný vody. Všetko mi bolo jedno, a tak som sa okamžite pustila do jedenia. Až keď som spokojne vypila celý pohár vody, z tmavého kúta sa ozvalo: „Som rád, že ti chutilo."

Pozrela som tým smerom a vyšiel z tmy Lerrick. Zamračila som sa.

„Vieš, zabudol som, že ľudia potrebujú viac jedla. Tvoja krv už nebola taká sladká, z čoho som usúdil, že si bola vyhladovaná."

„Super." povedala som ironicky, „Teraz ma vykŕmiš a potom vyciciaš? Prečo ma nenecháš umrieť od hladu?"

„Ak by som ťa mal zabiť, tak by som si to užil. Ale teraz mi postačí tvoja krv."

„Radšej ma zabi a nájdi si inú obživu."

„A ty sa nebojíš smrti?"

„Viac sa bojím hanby." povedala som trpko. Pripomenulo mi to Myu.

„Tak ja ti tú hanbu rád doprajem." pousmial sa. Zdvihla som zrak.

„Čože?"

Rozviazal mi ruky, nohy, a odniekiaľ vytiahol kovovú ohybnú pásku. Odopol mi pás a ani som sa nestihla pohnúť a už ma držal.

„Ideme na výlet."

„Tak by som sa aspoň rada prezliekla." povedala som a trhla rukami aby mi ich nezviazal.

Zazrel po mne: „Fajn."

Vzal tašku, ruky mi držal za chrbtom a viedol ma do kúpeľne. Dosť ma súril, ale aspoň sa mi podarilo okúpať sa vlažnou vodou a prezliecť sa. Aspoň teraz som nevyzerala ako väzeň.

„Tú tašku si tu nechaj." povedal, „My sa sem vrátime, to sa neboj."

Zazrela som po ňom, ale spravila som to čo chcel. Potom mi zviazal ruky páskou a preniesli sme sa vzduchom. Zastali sme pred kaštielom strážcov.

Lerrick zaziapal niečo v tom zmysle že ak sa k nám pribížia, ublíži mi.

Pomaly sme prešli až do nejakej zasadacej miestnosti.

Poznala som každého- Myu, zástupcu, Nathashu, Victora, Medhama a Mathewa. Všetci na nás vyvalili oči.

„Takže? Čo ste vyriešili?" prehodil sarkasticky Lerrick.

Mya mala uplakané oči, ale v každých očiach akoby naraz svitla nádej. Vedela som, že je to zbytočné.

Síce som žila, ale vedela som, že dlho tu neostanem. A vyzerala som strašne. Za dva dni som zjedla iba tri krajce chleba a pár pohárov vody. Vlasy boli ešte trochu mokré. Aspoň to som si vedela vydobiť. Nie sú takí drsní ako sa zdajú.

Nikto sa nezmohol na slovo.

„Vidíš princezná? Chcú ti pomôcť. Ale dohodnúť sa nevedia. Na to potrebujú teba. Silnú, sebavedomú a vyspelú. Možno i zdatnú. Ale ako ťa vidia teraz?"

Nechcela som ho počúvať. Neviem koho tým presviedčal. Či seba, ostatných alebo mňa. Ja som tomu neverila.

No stačil mi jeden pohľad do Victorových očí. Podobne bol na tom aj Methew. A aj zástupca. Len moji priatelia nie. Ale sami nevedeli ako mi pomôcť.

„Pochybujú." zašepkal mi do Lerrick do ucha. Odsunul mi vlasy.

Nathashou miklo. Nebadateľne som pokrútila hlavou. Pevne stála, no nepohla sa. Mya a Medham tiež stáli v pozore.

„Nevedia spraviť nič. A ani neurobia." povedal a potom sa zozadu priblížil k môjmu krku a ja som sykla. Teraz hlasno. Bolo to bolestivé. Až tak, že sa mi zmraštila tvár. Začal pomaly sať. Vychutnával si túto situáciu.

Nathashe a Victorovi sčerveneli oči. Lerrick ich provokoval ešte viac. Hlasno hltal až mi prišlo okrem slabosti zle. Rukami som začala šmátrať vo vačku na boku. Nikto si nič nevšimol. Všetci boli zaujatí Lerrickom. Práve keď som už držala moju jedinú záchranu v ruke, Lerrick sa odtiahol. Rany na krku ma strašne štípali a tvár som mala stále zmraštenú. Dva pramiene krvi mi stekali dolu po krku.

„Sladká. Veľmi sladká." skonštatoval labužnícky Lerrick. Bolo mi zle.

Nathasha si zahrazla do pery. Len to nie. Oči mala úplne červené a sledovala mi pramiene krvi.

Lerrick mi prešiel prstom od kľúčnej kosti až ku krku cez pramienok krvi a následne si oblizol prst. Takmer som sa povracala.

Nathasha s túžbou v očiach bleskurýchle vykročila k nám, ja som spustila na zem mobil, a následne sa vzduch okolo nás zachvel.

Objavili sme sa v miestnosti s kreslom. Telefón tam nebol. Vydýchla som si. Teda dopadol na zem ešte v zasadačke.

Rany ma stále viac štípali.

Lerrick si ma otočil tvárou tvár a odhrnul mi vlasy. Perami prešliel celou trasou kadiaľ mi tiekol pramienok krvi, teda až od dekoltu a potom mi oblizol rany.

„Zvrhlík." povedala som zhnusene a môj hlas znel slabo.

On sa iba posmešne zasmial, rozviazal mi ruky a ja som sa spustila do kresla. Bola som taká vyšťavená, že ma ani nenapadlo utiecť. Okamžite ma premohol spánok, a to som ešte ani nebola priviazaná.

Keď som sa prebudila, znova ma na stole čakal pohár vody a dva krajce. Aj keď som veľmi chcela, otočila som hlavu a pozerala inam.

„Jedz." povedal tvrdo.

Pokývala som lenivo hlavou.

„Jedz."

„Nebudem žiadne tvoje jedlo, ktoré môžeš vykrmovať a následne si z neho odcucnúť." povedala som urazene.

Zazrel po mne.

„A môj krk? To už ani nevohorím." povedala som nahnevane.

„Ty by si naozaj radšej umrela od hladu?"

Mykla som plecami. Aj tak som nemala od toho ďaleko.

Podišliel ku mne.

Aj keď som nemala kde, snažila som sa odtiahnuť.

„Mám len jedny nervy. A moja trpezlivosť je malá."

„Tak ma už zabi." povedala som tvrdo, aj keď som sa strašne bála.

Kvokol si, chytil mi pravú ruku. Prstom mi hladil žily. Prerývane som sa nadýchla.

Priložil si moje zápästie k ústam, predĺžili sa mu zuby a jedným mi jemne natrhol pokožku. Sykla som, aj keď takmer nečujne.

Priložil si zápästie k perám a jemne sal. Zmraštila som tvár. Jediné, na čo moje telo ešte reagovalo, bola bolesť. Sal ďalej. Mrvila som sa a snažila som si odtiahnuť ruku. Bola som slabá a on moc silný. Bolo mi zle.

„Prestaň." povedala som tichučko. Ledva som roztvorila pery.

„Nechceš umreť?" pozrel na mňa a ledva si odtiahol ústa od rany.

Neodpovedala som a on znova sal.

„Prestaň." povedala som znova potichu a s prižmúrenými očami ho sledovala.

Pozrel sa mi do očí, no neodtiahol sa. Pootvorila som ústa, že niečo poviem, ale všetko akosi potemnelo.

////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Trochu napínavejší koniec, takže poprípade môžte do pondelka vymýšlať svoje vlastné teórie ;) :D