Ako mal reagovať? Mal mu jeho náklonnosť oplácať? Mal ho od seba odstrčiť? Mal mu jednu vraziť? Či mal rýchlo siahnuť po kľučke a brať nohy na plecia skôr než sa mu pod tou euforickou chvíľou podlomia kolená?

Rodičia mu nikdy nerozumeli; to všetko bola len komplikácia, ktorú nedokázal naďalej zniesť. Nedokázal zniesť pravdu, že navždy bude v ich očiach vyvrheľom a nedostatočným synom, čo sa prírode drzo obrátil chrbtom. Až teda na ten rozdiel, že si túto cestu sám nezvolil.

Predtým ako stihol väčšmi popremýšľať nad svojou rodinou, Jimin zrazu prerušil ich bozk.

„Je to už v poriadku?" Ozval sa, keďže Yoongi stále tápal v mysli po vhodných slovách.

Takto, s odstupom nejakej tej minútky, pociťoval istý dozvuk cudzích chutí, ktoré mu zostali hrať na perách. A skutočne, chutí ako...

„Mal som prednedávnom jazmínový čaj," všimol si jeho nebadanú reakciu a schuti sa zasmial: „Ja zase cítim ten čerešňový koláč. Musím uznať, že je naozaj výborný."

„Dnešnú noc sa dejú samé čudné veci," podelil sa o svoj názor Yoongi a následne sklonil hlavu tak, až mu plavé vlasy priveľmi spadli do čela, „radšej na to obaja zabudnime. Musím ísť domov. Peniaze som nechal na stole."

Jimin nechápal tomu plachému cudzincovi, čo mu pomotal celý svet. Myslel si, že mu jeho bozk nebol nepríjemný, ba naopak, že sa mu to páčilo. Možno je to tým, že má strach. Bojí sa pripustiť si realitu, pretože tá sa len sťažka akceptuje. Ani nie tak ľuďmi, ako samým sebou. Taktiež si prešiel podobnou fázou, kedy sa neznášal za to, že nemôže byť ako jeho mladší braček. Aj keď ho dievčatá stále rovnako fyzicky priťahovali. Neskôr sa s tým všetkým vyrovnal, našiel svoj vnútorný pokoj. Min Yoongi však, na rozdiel od neho, bojoval so sebou ako lev.

„Dobre," prikývol a máličko sa uklonil, „ďakujeme za návštevu. Dúfam, že sa tu zastavíš ešte niekedy na náš čerešňový koláč."

Yoongi zaváhal. Park Jimin ho síce nechal ísť a neobťažoval ho ďalšími náruživými dotykmi, čomu sa divil. Presne tak naňho totiž pôsobil, no zjavne sa zmýlil. Asi taktiež pochopil, že ešte nie je pripravený na to, aby čelil svojej prirodzenej túžbe v plnom rozsahu...ale mal pravdu? A čo vlastne chcel Min Yoongi? Po čom naozaj jeho duša túžila?

Jimin si konečne po dlhom pracovnom dni mohol zo seba zvliecť špinavú zásteru, ktorú mu dneska stihlo obliať zhruba päťročné dieťa zázvorovou limonádou. Potiahol uzol, ktorým ju mal upevnenú okolo pásu; dokým však stihol dokončiť letmý pohyb zápästím, niečo - alebo skôr niekto, - ho silnejšie pritisol k stene.

Min Yoongi. Ako inak. Že by nakoniec dospel k svojmu finálnemu rozhodnutiu? Napriek hustému prítmiu, čo tu navôkol panovalo, mohol badať tie drobné plamienky, ktoré sa mu zrodili v takmer úplne čiernych očiach. A zároveň s nimi aj slzy.

Tie sa koniec koncov schopne prešmykli do ich bozku, kde sladkú opojnú chuť vystriedala tá slanšia. Min Yoongi nebol vôbec ako Jimin. Ani povahovo, ani výzorovo a vlastne asi v ničom. Jeho bozky boli dravé či dokonca chtivé, cez to všetko však nesmelé a prirýchle. Jimin si nemohol naplno vychutnať jeho prítomnosť, nakoľko nikdy netrvala viac než zopár rýchlych sekúnd.

Nie...takto sa mi to nepáči, zamračil sa, dokým nepresunul svoju ruku okolo Yoongiho šije a trochu ho neodsunul ďalej, aby s ním naďalej neprerážal stenu.

Hneď ako Yoongi prerušil ich kontakt, začal byť opäť raz nerozhodný. Bol to predsa len dobrý nápad, alebo nie?

Jimin naoko hral, že si jeho rozcítenie nijako veľavýznamne nevšímal, lenže takýto odmeraný postoj mu dlho veru nevydržal. Rukávom svojej ľanovej košele zotrel posledné viditeľné pozostatky jeho sĺz.

„Poď za mnou, tu rozhodne ostať nechcem." Zašepkal Jimin do ticha, ktoré po chvíli prerušilo mocné hromobitie. Búrka zjavne stále naberala na intenzite...

Schytil jeho ruku do svojej dlane a tvrodhlavo ho ťahal po schodoch do obytnej časti, kde sa jeho izba nachádala až na úplnom konci dlhej chodby.

„Žijú tu s tebou aj rodičia?"

„Dokonca aj brat," doplnil ho, „večer po práci odišli navštíviť moju starkú, pretože sa bojí búrky. Ja som zostal, aby som dokončil inventúru a poupratoval kaviareň, no zdá sa, že to budem musieť odložiť na neskôr."

Bola to ozaj červeň, čo sa Yoongimu znenazdajky nahrnula do líc? Prirodzene. Už pomaly ani nevedel, či kladie ľavú nohu pred pravú, alebo pravú pred ľavú. Ako keby to nebolo jedno... Jeho mozog bol otupený ópiom vášne aj roztúženia.

Ich pery sa znova stretli v momente, keď Jimin pätou zavrel dvere od svojej izby. Tentoraz to avšak nebolo nič podobné tomu výkvetu, čo sa odohral v miestnosti pre personál. Nie, tentoraz celý akt viedol práve on vo svojom klasickom tempe, ktoré nehralo na dynamiku či dravosť, ale na precítenie. Pritiahol si Yoongiho bližšie za predok trička a svojvoľne ho donútil, aby od seba oddelil pery.

A potom sa to všetko zvrtlo. Viac sa nedržali na úrovni letmých či hlbších bozkov, ale zašlo to ďalej. Zašlo to omnoho ďalej, než Yoongi plánoval, ale harmóniu, čo zaplavovala každučký centimeter jeho tela, bola prisilným lákadlom. Nemohol to zastaviť. A nakoniec sa zhodol na tom, že ani nechcel. Bolo to priveľmi slastné. Aspoň raz sa cítil byť chcený a nie odsudzovaný. Bol to však skutočné? V tomto momente určite. Jimin sa k nemu nesprával ako k jednorázovej známosti; každý jeho dotyk bol dômyselný akoby presne vedel, kam má svoje dlane položiť. Kde má zanechať jemné stopy po bruškách prstov, aj kde konkrétne má skúmať mapu jeho tela.

„Jimin-" Snažil sa povedať pomedzi neustálu plejádu bozkov, ktorými ho obsypával. Jimin bol ale natoľko zamestnaný, že sa ani neunúval odpovedať mu, keďže akčnou reakciou mu bolo práve prevlečenie jeho sivého trička cez hlavu.

Prichytil ho zozadu okolo lopatiek, aby bol dočista v jeho náručí, keď sa prudko naklonili nad jeho neveľkú posteľ.

Jimin sa nanešťastie pošmykol na spomínanom bavlnenom tričku, ktoré im skončilo kdesi pri členkoch. Alebo sa mu popod nohy priplietol nejaký obal od zemiakových lupienkov, nakoľko v jeho izbe panoval neznesiteľný neporiadok. Po dopade sa nepekne jeho tvár stretla s Yoongiho hruďou.

„Och, aké trápne prerušiť takýmto spôsobom túto vzácnu chvíľku," sám sa nad sebou mierne rozčuľoval, avšak zároveň neskrýval úškľabok, ktorý sa mu usídlil na perách.

„To vôbec nie," namietal Yoongi taktiež s neohrabaným poloúsmevom, ktorému srdce zmäkklo ešte väčšmi tým "omylom.""

„Väčšinou sa nepýtam, lebo mojím partnerom je to už vopred hneď jasné, ale u teba urobím výnimku, Min Yoongi," zaprel sa dlaňami o matrac i posunul sa vyššie, aby sa týčil priamo nad jeho tvárou.

Yoongi netrvalo dlho kým pochopil, kam jeho otázka s najväčšou pravdepodobnosťou smerovala.

„Chceš byť-"

„Chcem byť jedine ak s tebou," priložil mu nekompromisne ruku na ústa, aby ho umlčal. „Na ničom inom mi momentálne viac nezáleží."

„Si tak roztomilý," Jimin si zahryzol do spodnej pery. „Ja už viem, ako to teda bude," pošepol spokojne.

Min Yoongi náhle nadobudol dojmu, že môže vzlietnúť a nič ho na zemi nebude dlhšie držať. Ani okovy, ktoré donedávna objímali jeho zápästia, pretože tie sa pomocou Jiminovej náklonnosti premenili na pominuteľné čiastočky prachu.

Nemohol však klamať, že niekoľko minút po tom, čo sa spolu fyzicky zblížili, si to všetko potajme nevyčítal. Začal pochybovať, či to bolo správne rozhodnutie. Áno, síce sa cítil fantasticky, no...bolo to správne? Bolo správne vyspať sa s niekým, koho poznal sotva tridsať minút?

„Prezraď mi," požiadal ho rozospato Jimin, ktorý sa stočil pod vlastnou prikrývkou smerom k nemu, „nad čím toľko premýšľaš?"

„Nad ničím," Yoongi zanovito uprel zrak na svoje nechty, ktoré si fascinovane prezeral pod svetlom nočnej lampy.

„Neexistuje nič správne alebo nesprávne," oprel sa na lakťoch, aby mal naňho lepší výhľad: „Iba my sami rozhodujeme o tom, čo si pripustíme k telu a čo nie. Ľudia, ktorí ťa majú radi - a to skutočne od srdca, - pochopia tvoje túžby a budú ťa rešpektovať rovnako, ako ty rešpektuješ ich. Ak nie, potom ťa úprimne nemilujú. A aj napriek tomu, že ťa to vnútorne zožiera, nejestvuje nič, čím by si ich názor mohol zmeniť. Ver mi, ja to poznám."

Yoongi sa aj naďalej neprítomne díval pred seba, s hlavou položenou na kolenách, ako keby sa usiloval zodpovedať tie najväčšie otázky tohto vesmíru.

„Ale no tak," Jimin sa načiahol po najbližšom vankúši, aby ho mohol z boku tresnúť po tej zadubenej plavovlasej hlave, „nehovor mi, že som teraz zbytočne hral druhé husle!"

„Nie, ja len..." Povzdychol si utrápene: „Ďakujem ti, Jimin, ale ešte mi potrvá, kým sa s tým zmierim."

„Vidím pokrok?" Zaškeril sa úlisne.

„Áno?"

„Uhm," potvrdil a schytil Yoongimu bradu do prstov, aby mu mohol venovať neprecízny bozk na ľavé líce, „povedal si, kým sa s tým zmieriš ty a nie ostatní. To je veľký krok vpred, Min Yoongi."