Dalo by povedať, že Yoongi ani poriadne nevnímal, keď prekračoval prah známej rodinnej kaviarne, kam v ten osudný upršaný večer omylom vkročil. Ak by vtedy bol vedel, aké komplikácie mu toto všetko spôsobí, radšej by sa jej vyhol oblúkom. Teraz už však bolo neskroro plakať nad rozliatým mliekom.

Nechcel prijať pomocnú ruku od nikoho. Mnohým ľuďom ublížil a strániť sa ostatných vôkol seba bolo preňho tak typické. Yoongi sa bál, že by nakoniec zlomil srdce každému koho mal kedy rád.

Jimin sa zas nenechal odhovoriť od svojho plánu. Pocit previnenia v ňom zápasil so zdravým úsudkom. Sám vedel, že nebyť jeho vtieravosti a sápania sa po ňom zo všemožných uhlov, možno by dnešný večer vyzeral úplne inak.

Matka ma zabije ak zistí, že tu bude s nami bývať...

Na druhej strane, nemohol ho predsa nechať vyspávať kdesi na špinavých uliciach.

Jimin hlúpo dúfal, že Yoongiho otec po niekoľkých hodinách prehodnotí svoje kruté stanovisko. Veď potrebuje len trochu čas, a potom bude všetko okej. Yoongi sa vráti naspäť a všetci budú šťastní. 

No nemohol mať ani tie najmenšie potuchy o tom, ako veľmi sú rozvrátené ich rodinné väzby. Nemal žiadne predstavy o tom, čo sa za stenami toho domu častokrát odohrávalo.

„Choď prvý," jemne ho popostrčil vpred, keď sa priblížili ku schodisku. Podľa Jimina bolo menej pravdepodobné, že si jeho rodičia všimnú Yoongiho ako prvého, pretože pôjde s istým náskokom, zatiaľ čo  sa on môže pomaličky ťahať za ním. O neželané odhalenie však nakoniec nebolo núdze, pretože kaviareň bola na svoje pomery až príliš preplnená ľuďmi či neustále ohúrenými turistami. Za to množstvo zákazníkov bol pravdepodobne zodpovedný obrovský lejak, ktorý vonku vystrájal. A Práce bolo všade priveľa; Jihyun sa ledva stihol točiť medzi stolmi s plnými táckami v rukách.

Budem sa musieť vrátiť a pomôcť im.

Min Yoongi nebol zmätený ohľadom toho, ku ktorým dverám mal zamieriť. Už raz mal tú česť vstúpiť dnu.

Jiminova izba bol jeden veľký neorganizovaný chaos skombinovaný s výbuchom masy oblečenia a rozbalených balíčkov solených zemiakových lupienkov a opraženej karamelovej ryže.

Yoongi nad tým len znechutene zvráštil nos. Naposledy sa mu nejavilo, že by sa tu nachádzal taký ohromný bordel.

„Cíť sa tu ako doma," Jiminovi z úst vykĺzla otrepaná klišé fráza a už-už otváral svoju skriňu, aby z nej vybral nejaké nepokrčené oblečenie. No aj jeho vyrovnanosť bola pomerne diskutabilná, nakoľko na skladanie bielizne bol zjavne rovnako talentovaný ako aj na upratovanie.

„Musím ísť za rodičmi. Vrátim sa zhruba o dve hodiny. Rob čo chceš, tamto na stole je môj laptop a hentam na poličke sú knihy od starkej. Možno niektorá pritiahne tvoju pozornosť," energicky vravel i následne po ňom hodil sivé tričko aj s teplákmi, „a prezleč sa. Nebudeš sa mi tu predsa pretŕčať v mokrých ponožkách."

Už iba kvôli tým tvojím rečiam by som to naschvál spravil...

Potom si Jimin vypomohol nohou, aby zo zeme zodvihol košeľu, čo vyzerala, akoby ju najmenej trikrát požula krava. Taktiež sa potreboval do práce prezliecť, no na vlasy mu nezostávali ani úbohých pár minút.

„Buď potichu, dobre?" zastavil sa vo dverách skúmajúc Yoongiho od hlavy až po päty, či náhodou nepodľahne jeho intenzívnemu zízaniu. 

Nestalo sa tak.

„A ty si tu nabudúce aspoň utri prach," zamumlal s prstami zakliesnenými v novom oblečení, ktoré od Jimina dostal.

„No to určite," odfrkol nakrátko predtým, ako sa za jeho chrbtom zatvorili dvere.

~

Tie dve hodiny sa vliekli ťarbavejšie, než by si bol pomyslel. Nenabral však odvahu na to, aby si vypožičal Jiminov laptop a vyskúšal funkčnosť starej pamäťovej karty.

Radšej sa teda rozhodol, že počká do zajtrajška a po škole sa zašije do knižnice, kde sa pokúsi obsadiť miestny počítač. Za skúšku predsa nič nedá.

Sediac na zemi opretý o posteľ, kde nohou od seba odkopol ďalší otvorený balíček citrónových cukríkov, plne visel zrakom na obrazovke svojho popraskaného mobilu. Matka sa mu zatiaľ vôbec neozvala, no a Junki sa zjavne potuloval po Pusane a neriešil svoj príliš skorý príchod domov. Iba Yi Sunghi ho bombardovala správami, v ktorých sa chcela uistiť, či je skutočne okej.

Keď jej Jimin neodpisuje, odrazu som jej aj ja dobrý...

To som mohol čakať. 

Navyše v ňom odbíjala ešte predošlý hnev, čo tkvel v Sunghiinej podlej sabotáži.

Pery mu obeleli od toho, ako ich k sebe nasilu stískal popri čítaní jej žalostných správ, lenže ani na jednu sa neunúval v blízkej budúcnosti odpovedať. Po istom čase ho už omzrelo čítať ich, lebo naňho samého dopadla akési hlúpe previnenie, a tak sa rozhodol, že hypnotizovať stenu bude oveľa efektívnejšie. 

Oblečenie, ktoré mu dal Jimin, ho hnusne škriabalo na koži. Nie síce doslova, ale necítil sa v ňom pohodlne. Už iba ten pocit, že nosí oblečenie po niekom, kto mu zruinoval i tak zruinovaný život, mu v náprave vlastných myšlienok priveľmi nepomohol. Mimo to mu tričko prišlo akosi nepríjemne obtiahnuté. Musel si to však nahovárať, pretože akonáhle sa zadíval do zrkadla, látka mu neopisovala nijakú časť tela.

Yoongimu oťažievali viečka každou ďalšou sekundou viac a viac. Rád by si dožičil aspoň dvadsať minút odpočinku a svojho milovaného spánku, no neodvážil by sa spať tam hore na posteli.

Spať v "cudzej-necudzej" posteli. No to určite!

Každý raz, čo sa nebezpečne priblížil k tomu, aby sa úplne poddal objatiu vlastných mrákot, sa mu pred nosom zjavil karhavý výraz otca. Vďaka tomu ním zakaždým trhlo a prebudil sa tak, že na spánok ihneď pozabudol. Takto sa jeho mdloby vystriedali so strachom ešte niekoľkokrát, dokým sa Jimin nevrátil naspäť zo svojej šichty v kaviarni.

Yoongiho našiel v polobdelom stave, kedy mu hlava padala do rôznych strán. Popritom si ešte aj mrmlal popod nos čosi nezrozumiteľné. Hneď ako sa k nemu však pokúsil načiahnúť, takmer od neho schytal ranu. 

Vysílený z obsluhovania a najmä z umývania stoviek pohárov a dezertových tanierikov, len sťažka vytrepal Yoongiho na posteľ bez toho, aby sa zajtra zobudil s modrinami na tvári.

Yoongi sa následne pohmýril na mieste, rozčapil svoje končatiny po celom matraci a opäť raz sa zrútil do snov.

Jimin sa čoskoro k nemu pripojil; ihneď po tom, čo odpísal na všetky poplašné správy od jeho najlepšej kamarátky. Čudoval sa, že mu z nich doposiaľ nevybuchol mobil.

Popri zaspávaní, ako sa schúlil do hrejivej prikrývky, si stihol spomenúť na domácu úlohu, ktorú, bohužiaľ, bude musieť odložiť na neskôr. Hádam sa mu ráno podarí privstať si, a tak si nájde dajaké tie zvyšné minúty na to, aby rýchlo načarbal odpovede na zdrap papiera.

Momentálne preňho bolo však podstatnejšie zaspať, keďže ho sužovala mocná únava.

Ešte posledný raz zablúdil pohľadom ku oknu, či za ním neuvidí vysedávať známu siluetu jeho štvornohej priateľky, a napokon zatvoril oči.

~

Ráno vôbec neprinieslo harmonickú idylku, a pravdaže, Jimin meškal ako zvyčajne. Nádej o tom, že stihne dokončiť svoju domácu úlohu, sa mu rozplynula priamo pred zrakom.

Svižne vyskočil z postele, vypol hysterický budík poskakujúci po nočnom stolíku, a prstami si prešiel po hniezde strapatých vlasov.

Dnes zrovna nemal obrovský časový sklz, no taktiež to nebola žiadna sláva. Počas toho, ako sa predieral cez neporiadok ku stoličke s hŕbou pohodeného oblečenia, pošmykol sa na obale od kokosovej čokolády a rýchlo sa strepal na zem.

„Čo sa to-" Yoongiho ten Jiminov náraz okamžite prebudil; sám si opakom dlane prechádzal cez oči, aby sa mu vyostril obraz. Napočudovanie sa ale nenachádzal naspäť vo svojej skromnej izbiedke doma.

Takže ten včerajšok nebol len divoký sen...

„Au! Sprosté smeti!" zahrešil Jimin.

Vysúkal sa naspäť na nohy a vzápätí sa rozhodol ponaťahovať sa čo najvyššie do vzduchu, aby zamaskoval svoje nešikovné rande s podlahou.

„Dobré ráno, Min Yoongi. Spalo sa ti dobre?" opýtal sa s prisladkým úsmevom na perách. „Dúfam, že áno."

„Naozaj by si si tu mal upratať," pripomenul mu, lebo jemu samému sa už zdvíhal žalúdok z toho všetkého, čo sa mu povaľovalo pod nohami. Nechápal, ako sa tu doteraz mohol bezstarostne ponevierať, keď každých pár sekúnd musel zakopnúť buď o špinavú bielizeň, alebo o zvyšky prischnutého ramenu z minulého týždňa.

Dlaňami sa zaprel o mäkký matrac postele i uvedomil si, kde sa nachádza. V jeho posteli. Nie, nehovorte mi, že som tu spal s týmto idiotom celučičkú noc...

Určite ho sem musel uložiť sám, lebo by sa inak ešte stále opieral o rám postele.

„Dám to tu dokopy cez víkend, keď si nájdem čas," ubezpečil ho Jimin a pobral do kúpeľne, aby si pomedzi obliekanie košele stihol aj ako-tak umyť zuby.

Yoongi na nič podobné nebol zvyknutý. Niežeby nikdy nemeškal a niežeby sem-tam nemal sám v izbe menšiu spúšť bordelu, ale toto bol omnoho vyšší level.

Vyzerá uňho takto každé jedno ráno?

Ručičky hodín našťastie neukazovali na horibilne vysoké čísla, vďaka ktorým by sa musel zbytočne stresovať. Od Jimina to bude mať do školy azda ešte bližšie ako z domu. Akurát si nebol istý, akou linkou metra by sa tam mal dopraviť.

Taktiež sa rozhodol vyteperiť sa z postele, lenže do jeho lona zrazu čosi ladne dopadlo. Fľakaté stvorenie s jemne naježenou srsťou a huňatými labkami, ktorými sa naťahovalo po prikrývke.

„Eoullugi," naradostene zašušlal Jimin s kefkou zakliesnenou v ústach. Postával medzi dverami od svojej skromnej kúpeľne a jeho oči sa smiali za jeho pery. Jiminova stará dobrá priateľka ho predsa len neopustila naveky, avšak zdalo sa, že si našla nový (možno sj lepší) bod záujmu. Yoongiho.

„Takto ma podviesť, no že sa nehanbíš!" chrbtom ruky si zotrel penu vytvorenú z pasty a podišiel bližšie, aby sa s ňou zvítal. „To od teba nie je pekné."

„Eoullugi?" Yoongi spýtavo nadvihol obočie, zatiaľ čo doňho mačka dobiedzala ľavou labkou a vyžadovala si jeho veškerú pozornosť.

„Jej meno," objasnil a otočil sa k jednej zo zásuviek, kde mal pre mačku odloženú rybiu konzervu.

„Nezmienil si sa, že máš domáce zvieratko..."

„A ty si sa zas nikdy nepýtal."

Obaja na nepatrný moment zmĺkli.

„Je to tuláčka, ale rada sa tu z času na čas zastaví. Vie, že u mňa vždy nájde útočisko," vysvetlil Jimin a nahol sa k nej, aby ju mohol poškrabkať za ušami. Nemohol si pomôcť, to strakaté stvorenie zbožňoval snáď viac, ako samotného Jihyuna.

„Mal by si sa pripraviť do školy, alebo chceš zostať tu?"

„Toľko pozornosti nepotrebujem," Yoongiho oči razom nabrali chladnejších odtieňov a opatrne zo seba zložil mierne sa vzpierajúcu Eoullugi, „ja viem, kedy mám vyraziť do školy."

„Nemyslel som to v zlom," zachmúril sa na jeho odpoveď s našpúlenými perami, „navyše, trochu vďaky by ti fakt nezaškodilo. Urobil som včera totálnu hovadinu, priznávam, ale ak by si sa mi počas predošlých dní nevyhýbal, nemuselo k tomu vôbec dôjsť."

„Nemal si ma hľadať," odvrkol Yoongi prehrabujúc sa vo svojej brašni, aby si skontroloval, či má so sebou všetky učebnice. Síce mu na tom priveľmi nezáležalo, no momentálne potreboval zamestnať svoje ruky. „Všetko sme mali uchovať  len v našich spomienkach."

„Povedal si mi vtedy, že robíš progres. Avšak jediné, čo v tebe vidím, je nekonečná zášť."

„Odčítanie z ľudí ti očividne ide na výbornú," venoval mu uštipačnú poznámku. „ja som sa ale o tvoju láskavosť neprosil."

„Lepšie je byť láskavý ako večne zatrpknutý. Raz ťa to-"

„Jimin! Mama ti oznamuje, že máš svoju riť dotrepať okamžite dole." Jihyun ako na zavolanie odrapotal jeho každodenné hlásenie spoza dverí. 

„Pre teba stále hyung, Jihyun~ah!" zakričal Jimin nahlas. No Yoongi postrehol aj tú malú neškodnú nadávku, ktorú jeho hostiteľ daroval svojmu mladšiemu bratovi.

A aj keď momentálne medzi sebou zvádzali istú napätú výmenu názorov, musel sa nad tým nebadane uškrnúť.

Úprimne, pri toľkom strese, ktorý Jimin vyvolával svojimi nešikovnými rannými kreáciami, by si Yoongi bol pomyslel, že ich čas visí ledva na vlásku. Pri pohľade na hodiny však mali solídnych tridsať minút do plusu, takže naozaj nevidel adekvátny dôvod, prečo Park Jimin vyvádzal.

A vonkocom nerozumel tomu, že ho ťahal napriek jeho vôli, za zápästie dolu schodmi bez toho, aby sa čo i len trochu pokúsil splynúť s bielou stenou. Veď včera predsa zaujímal diametrálne odlišné stanovisko. V čom teda niesla význam dnešná neočakávaná revolúcia?

Nehľadiac na to, že Yoongimu išlo od strachu takmer vyskočiť srdce, Jiminov stisk nepoľavil.

~

good evening, everybody ✌

táto časť bola rozpracovaná solídne dva týždne a ja neverím vlastným očiam, že som to nakoniec dotiahla do finálneho spracovania :')  i'm kinda proud of myself...

ako zvyčajne, ospravedlňujem sa za každú možnú i nemožnú hrudku v mase textu tejto kapitoly, ale odseky sa mi pred zrakom už akosi od únavy kľukatia. 

please, enjoy!  ≥^.^≤

sga