Zovrelo mu hrdlo. Bál sa, že ak Sunghi bude pokračovať rovnakou rýchlosťou, tak tá ihla skončí zabodnutá v jeho nohe. Dostatok opatrnosti jej však nechýbalo, dávala pozor, kadiaľ ťahy viedla a každý steh poriadne utiahla, aby nemusela začínať odznova.

Asi naozaj neklamala s tými svojimi šicími schopnosťami...

„Ty nie si odtiaľto, všakže?"

„Ako vieš?"

„Iba hádam," pootočila hlavu so strany, avšak v očiach sa jej neodrážalo žiadne opovrhovanie či súdenie, „odkiaľ teda si?"

„Z Tägu."

„Tägu? Ú, máte tam vskutku také výborné jablká, ako sa zvykne hovoriť?"

„No, uhm..."

„Prepáč, nechcela som, aby si sa cítil divne," vyhŕkla, akonáhle si uvedomila, že sa nemusela ihneď odvolávať na tú záležitosť s jablkami.

„Som Min Yoongi."

Strnula od úžasu, ktorý sa doniesol až do jej sluchovodov. Počula som správne? Min Yoongi? Ten Min Yoongi, ktorého mi spomínal Ddochi?!

Hĺbavo sa naňho zahľadela, akoby na jeho tvár nemala už nikdy zabudnúť.

Vyzerá ako anjel spriahnutý s démonom, to povedal Jimin. A vskutku na ňom bolo niečo výnimočné. Mal jemné črty, ktoré sa bili s jeho škriabavou aurou; možno bol navonok anjelom, vnútri avšak zatrpknutým démonom. A možno bol len padlým anjelom z Tägu.

M-myslím, že sa mi páčil...nie len na jednu noc. Stále ho mám na mysli, neviem, čo to so mnou porobil. Pokiaľ toto bol človek, pre ktorého Jimin padol do náručia lásky, Sunghi ho rozhodne chcela bližšie spoznať.

„Sunghi? Stalo sa niečo?" opýtal sa Yoongi s obavami.

„Vôbec nie, munoehan. Vieš o tom, že aj ja som vlastne outsider?"

„Ty?"

„Áno," sklonila hlavu opäť k jeho nohaviciam, aby dokončila posledné ťahy predtým, než sa bude môcť plne pokochať na výsledok svojej práce. „Nie som zrovna obľúbená."

Yoongi tomu akosi nemohol uveriť. Sunghi mala všetky predpoklady pre to, aby bola populárna. Cez vzhľad až po originálny štýl; ovplývala nezvyčajným čarom, ktoré z nej sálalo navôkol a bezpochýb priťahovala veškerú pozornosť. Dokonca aj tú jeho.

„Tak a je to hotové," naradostene tleskla rukami a so zatajeným dychom čakala, kým sa sám pozrie na svoj vynovený kus oblečenia. Yoongi sa naširoko usmial. Hocikto iný by mu nohavice zašil jednoducho, vytvoril by jednu bielu linku. Sunghi však nie. Tá zo zašitej látky vytvorila hotové umelecké dielo. Hlavná línia bielej nite bola mierne zakrútená a rovno nad ňou sa ešte v strede nachádzali dve zvislé čiary. Takýto ľahký obrazec až priveľmi pripomínal vysmiatú tvár. Zdá sa, že Yoongi bude odteraz na kolene skutočne nosiť smajlíka.

„Usmievaš sa," podotkla vstávajúc zo zeme, kde sa jej už pomaly odkrvovali obe nohy, „to je dobré znamenie, či?"

„Hm, myslím, že áno."

„Hurá!" zakričala s päsťami zdvihnutými nad hlavou.

Min Yoongi musel uznať, že Yi Sunghi bola za posledné obdobie tým najšťastnejším človekom, akého stretol. Bola zbrklá, energická, zvláštne pôvabná a svojimi veľkými tmavými očami by si podmanila aj celučičký svet.

„Poď, Yoongi~ah," ihneď, ako si na plece prehodila svoj kožený plecniak, vykročila po chodníku. Nezaváhala ani na sekundu a vplietla svoju ruku do Yoongiho dlane, „odprevadím ťa do školy."

~

Prihodila sa jedna obrovská tragédia. Sunghi počas ich spoločnej cesty započula kvílenie Yoongiho prázdneho žalúdka a nenechala ho odísť bez toho, aby sa s ním nepodelila o svoju desiatu. Do rúk mu pohotovo vtisla gimbap, box plný dakgangjeongu a aj niekoľko veľkých, na pare uvarených, kimchi mandu.

Yoongi sedel osamote pri zadnom stole počas obedovej prestávky prizerajúc sa na to, koľko jedla mu podarovala. Vzhľadom na to, že jeho rodina bola ochudobnená o väčšinu príjmov, to preňho znamenalo nesmierne veľa. Do očí sa mu tisli slzy z toho, že na svete ešte existovali štedrí ľudia ako Sunghi. Či už sa díval na jej jedlo alebo na smajlíka na svojich nohaviciach, všetko mu ju pripomínalo. Túžil by sa s ňou stretnúť hneď po škole, ale pochyboval, že to bude dnes možné. Potreboval predsa pracovať, aby mohol mame pomáhať s financiami. Na potenciálnych kamarátov už v hlave nemal miesto, avšak ona...ona v ňom prebudila iskričku nádeje v tom, že, už viac nebude munoehan.

Každá vyučovacia hodina sa neuveriteľne pomaly vliekla. Zväčša sedel pri okne hľadiac na prázdny školský dvor a predstavoval si, aké by to bolo, ak by mal život, o akom vždy sníval. Nemusel by byť plný bohatstva, no plný ľudí, ktorých mal nadovšetko rád. Myšlienky mu pracovali na plné obrátky, aj preto niet divu, že namiesto nudných poznámok škrtal do zošita verše. Že by bol späť? Že by sa ozaj vrátil?

Sem-tam pomýšľal aj na Jimina, na ktorého sa neprestajne pokúšal zabudnúť. Prečo? Lebo nebolo v nijakom prípade možné, aby sa oni dvaja znova spolu zaplietli. Nie pri všetkých starostiach, ktoré mu pripravoval život. Nepovažoval to za správne a navyše...navyše mu snáď dal jasne najavo, že nemá najmenší záujem. Nemohol však klamať, že mu to nerozdrvilo dušu aj so srdcom na márne kúsočky. Vidieť Jimina, ktorému zrazu zbledla tvár a v očiach sa mu zaleskla bolesť, bolo otrasné. Osobne by si podal každého, kto by mu ublížil, avšak tentoraz nemohol...pretože len on bol tým, kto ublížil.

Po škole zdrapil otcovu starú brašnu, ktorá slúžila provizórne ako školská taška a pobral sa kade-ľahšie. Nebolo to už dávno, Yoongi? Kedy si naposledy nepociťoval hlad, keď si opúšťal túto budovu?

Junki ho atakoval množstvom správ, aby sa v meste stretli, ale to bolo to posledné, po čom by Yoongi túžil. Radšej sa teda rozhodol, že domov si chytí najbližšie metro a zvezie sa tých zopár zastávok, pretože mu začínali tŕpnuť nohy. Netušil však, či to bolo z toľkého sedenia v práci, v škole, alebo doma za svojim starým laptopom.

Už zvonka stanice počul úderný rytmus hip-hopu, čo sršal z podzemia. V mysli sa mu vyrojili skvelé spomienky na D-Town group; tam boli jeho jediní kamoši, ktorí mu rozumeli hádam aj lepšie, než vlastná rodina. Každý z nich bol individuálnym umelecom, mal vlastný flow, vlastný príbeh i vlastnú originalitu.

Yoongi pridal do kroku už iba pre to, aby odhalil, kto rozprúdil vášeň v Pusane. Nebolo by predsa naškodu spoznať tamojších pouličných rapperov...

Okolo málopočetnej skupinky ľudí sa zhlúkol oblúk divákov. Boli tam aj starší, aj mladší ľudia, nie každý sa však nechal pohltiť vlnou hip-hopu. Tieto hlasy mu avšak boli príliš známe. Zneli, ako keby sa ocitol naspäť doma. Doma v Tägu. Až keď sa dav trochu rozostúpil, uvedomil si, prečo ho sem srdce zatiahlo.

Nari kričala do svojho mikrofónu predvádzajúc svoje vlastné sólo. Jej dlhé ebenové vlasy tancovali do beatu, Minsu a Sungho ju opodiaľ povzbudzovali. Nari by aj pokračovala naďalej vo svojej práci, lenže čírou náhodou pozdvihla zrak ku divákom a spoznala medzi nimi povedomú tvár. Yoongiho tvár.

Hudba bez prestania hrala, no Narin hlas zanikol kdesi na polceste z jej hrdla. Pohľad jej oblapili plamene vrúcneho šťastia, keď ho pred sebou uvidela. Rozpoznala by ho kdekoľvek a za akýchkoľvek podmienok. Aj takéhoto vychudnutého či bieleho ako stena.

Nari k nemu podišla usmievajúc sa krajšie než ktokoľvek iný; mäkkosť sa jej zarývala do každej malej vrásky, čo sa jej vytvárala na bezchybne bronzovej pleti.

Ľudia jej okamžite uvoľnili cestu až k nemu, aby mu mohla podať svoj mikrofón.

„Vitaj späť, Gloss."

~
I'm a *beep*, I'm a boss and I shine like gloss 👀✨
Napísať kapitolu, v ktorej by som nespomenula toto unique alter ego, by bol hriech. A tak teda prinášam krásny comeback D-Town Group, ktorá sa doposiaľ spomínala len v niektorých opisoch.
Please enjoy! 🙈💕