Krajina za oknom sa mihotala rôznymi farbami. Kvôli sivej oblohe bolo všetkým jasné, že čoskoro začne liať ako z krhly. Yoongi bol však aj tak spokojný. Sedel predsa vo vlaku, ktorý mieri do Tägu. Tam, kde nechal svoje srdce a najvernejších priateľov. Tam, kam sa teraz vracia. Nie síce nadlho a už vôbec nie navždy, ale je to lepšie ako nič.

„Daj si," Jimin ho vytrhol z rozmýšľania a šťuchol mu paličkami do ruky. Zatiaľ, čo sa tu niekto nechával unášať fantáziou, sa Jimin napchával jedlom jedna radosť. Div, že mu zbytky ryže nezostali prilepené na brade.

„Nie som hladný," zamumlal na odpoveď a znova sa obrátil ku oknu.

Jimin to vyskúšal ešte raz. Paličkami mu silnejšie drgol do hánok.

„Mal by si niečo zjesť," namietol. „Pre koho Sunghi varila všetko to jedlo? Bude neúctivé, ak ani neochutnáš. Na, otvor ústa."

Yoongi mu už šiel vyhovieť, keď v tom prudko trhlo celým vagónom, brzdy bolestivo zaškrípali a svetlá nad ich hlavami na pár chvíľ zmätene zablikali.

Jiminovi sa z paličiek vyšmykol kúsok gimbapu pre Yoongiho a sám sa strepal na zem.

„Do pekla, čo to má byť?!" nahnevane sa porozhliadal. Ostatní cestujúci však neboli o nič múdrejší ako oni dvaja.

„Netuším. Možno nám niečo vbehlo do cesty," rozmýšľal Yoongi.

„Ale prečo zrovna dnes?! Nestačí už, že sme skoro nestihli vlak?"

A že sme sa takmer zas pohádali?

„Dúfam, že sa najneskôr do piatich minút pohneme. Mal som už všetko vopred naplánované," Jimin rukou šmátral po zemi, aby našiel to úbohé sústo zmasakrovaného gimbapu.

Onedlho sa však strojvodca cestujúcim s tým, že má vlak akúsi závažnú poruchu. Yoongi mu ani poriadne nerozumel. Jediné, čím si bol naprosto istý bolo, že do Tägu tak skoro nedorazia.

„Počkať. Povedal, že sa zastavíme v Kwangdžu?"

Yoongi pokrčil plecami.

„Ale veď to je opačným smerom!" zhrozil sa Jimin, „im tam snáď preskočilo."

„Asi je to najbližšie miesto na opravu tej závady," uvažoval.

„O tom fakt pochybujem. Takých miest je určite viac. Prečo zrovna Kwangdžu?" teatrálne sa hodil na stôl a skryl si hlavu pod rukami.

„Nič sa predsa nedeje," utešil ho Yoongi, „je to len malá zastávka pred naším cieľom. To zvládneme."

„Ách, bože! Mali sme radšej zostať v Pusane..."

Yoongi sa zamračil.

Mám taký skromný dojem, že tento nevinný výlet bude pre oboch ešte veľmi tvrdým orieškom...

Pokazeným vlakom nedošli ani po nádražie v Kwangdžu. Namiesto toho zostali visieť iba neďaleko v obklopení starej zrúcaniny, ktorá bola kedysi taktiež stanicou. Teraz však skrz na skrz obrastala machom, lišajníkmi a kadejakou ďalšou burinou. Z oblohy aj naďalej výdatne pršalo a nakoľko bola strecha ich útočiska deravá a hrdzavá, každý jeden pasažier, skôr či neskôr, premokol do nitky.

Jimin si neodpustil hundranie popod nos a ani pestré nadávky. Neraz mu, rovno na dokonalý účes, spadla nová sprška dažďovej vody, vďaka čomu zúril ešte viac.

Yoongi sa zatiaľ ponevieral po okolí. Usadiť sa mu v rohu zanedbanej haly zrovna nechcelo. Oveľa radšej preskúmaval tieto neobjavené zákutia. Nazrel do každej pridruženej miestnosti, alebo len vyvracal hlavu hore, aby sa pokochal vyblednutými freskami na strope.

Až priveľmi rýchlo si stihol všetko do detailov obzrieť a to znamenalo, že bol najvyšší čas vrátiť sa do haly. Tam tŕpli všetci cestujúci, ktorí boli z tejto tragédie úplne vedľa. Podaktorí hromžili podobne ako Jimin, iní sa pokúšali skontaktovať so svojimi šéfmi. Tak či onak, nepriaznivé počasie rušilo signál.

„Kde to sakra trčíš?! Všade som ťa už hľadal," oboril sa naňho Jimin, akonáhle si všimol jeho prichádzajúcu postavu.

„Všade asi nie," pomrvil sa, „bol som vzadu."

„Kde vzadu?"

„Tam vzadu," pokynul hlavou k pootvoreným dverám na konci.

„Môžeš sa láskavo prestať hrať na Indiana Jonesa a zostať tu so mnou? Aj tak by sme podľa pokynov strojvodcu mali byť výhradne tu. Aspoň dokým nevyriešia ten zasraný problém."

„Odkedy dodržuješ pravidlá?" spýtavo po ňom prešiel očami, „zdá sa, akoby si menil názor iba vtedy, keď ti hrá v prospech."

„Yoongi," povzdychol si vyčerpane a jednou rukou si pomasíroval strhnutý krk. „To posledné čo by som chcel je, aby sme sa zas pohádali. Môžeš do mňa prestať zabŕdať, prosím? Ja som sa voči tebe nijako neprevinil."

No jasné a tá debata na autobusovej zastávke je tiež len moja vina, všakže? Pretože z nás dvoch som práve ja ten konfliktný...

„Čo toľko po mne zazeráš? Nesúhlasíš snáď so mnou?" opýtal sa Jimin.

„Rád by som," priznal sa pošepky, „ale nemôžem."

Zarazilo ho to. Aj keď mu jeden konkrétny prípad skrsol v hlave, akosi si ho stále nepripúšťal k telu. Veď o nič zásadné predsa nešlo. Strach bol veľkým vladárom a doteraz pochyboval o Yoongim, že by si na jeho miesto počínal lepšie.

„Chceš sa o tom porozprávať?" navrhol mu Jimin.

„Asi by sme mali," pritakal Yoongi a posadil sa na deku oproti nemu.

„Signál ešte stále nefunguje, že?" zatriasol mobilom pri svojom uchu. „Prekliata haraburda!"

Yoongiho pozornosť sa mu však nepodarilo odlákať. „Nepáčilo sa mi, ako si sa správal tam na zastávke, keď sme šli k tvojej starkej."

„O čom to hovoríš?"

„Nepochopili sme sa. A len aby si vedel, vôbec si o tebe nemyslím, že si úbožiak."

„O jedného človeka hore-dole, to sa už ani neráta..."

„Takže môj názor sa neráta?"

„Nie, to som nepovedal..."

„Ale áno, povedal! Ja som to počul."

„Tak asi počuješ zle," odvrkol mu Jimin.

Opäť raz sa medzi nimi rozhostila tá hustá a ťaživá chvíľa ticha. Podobne, ako sa to stalo dnes doobeda. Kto by si bol pomyslel, že si za dnešok budú skákať do vlasov viac, ako počas celého ich spolunažívania?

„Vidíš? Presne o tomto som vravel," ujal sa slova Yoongi, keďže Jimin hypnotizoval svoj nefunkčný mobil. „Nedorozumenia a absencia vzájomnej empatie. O tom to celé je."

„Si si naozaj istý? Mne sa totiž zdá, že moju situáciu skrátka nechceš pochopiť..."

„Čo by som nechcel! Možno to vyzerá inak, ale robím pre to všetko, čo je v mojich silách. Ver mi, Jiminie."

„Tak prečo na mňa tlačíš, aby som šiel s pravdou von? Nemáš ani najmenšie potuchy, aká je moja matka konzervatívna. Tá sa len ťažko zmieri s naším vzťahom a ešte ma vykopne aj na ulicu. Chceš, aby sa zo mňa stal bezdomovec, hyung?"

„Ak si vedel, že to nikdy nepríjme, na čo si sa vlastne snažil o moju priazeň? Myslíš si snáď, že celý náš vzťah budeme naveky držať v tajnosti? Že si budem dávať pred tvojou matkou pozor, aby som náhodou nepovedal niečo, čo by sa rozchádzalo s jej prízemným názorom? Ja nie som žiadna trofej, Jimin! A ty nemáš právo so mnou zaobchádzať, ako s vecou, ktorej sa zbavíš, keď ti začne lepiť."

„Ako vždy, ty to jednoducho nechceš pochopiť," rozhodil rukami Jimin.

„Ja tomu nechcem pochopiť? Viem si predstaviť, aká je to zapeklitá situácia, sám som si ňou prešiel. A nedobrovoľne, podotýkam! Ani jeden človek vtedy nestál po mojom boku a bol som na všetko úplne sám. Pokiaľ nehodláš svojej rodine povedať, že toho, koho skutočne miluješ som ja, potom nemá cenu sa o niečo snažiť. Ani o tento hlúpy výlet do Tägu. Ja sa už ďalej nemienim skrývať v tieni len preto, lebo sa za mňa hanbíš." dopovedal chladne Yoongi.

~

Pomaly sa zmrákalo, dážď však neutíchal. Vodou sa to tu hemžilo jedna radosť a dlaždice na zemi nepríjemne zvlhli. Deky, na ktoré sa cestujúci uchýlili, do seba vpili prebytočnú tekutinu a im nezostávalo nič iné, než len postojačky vyčkávať na spásu.

Strojvodca zatiaľ neoznámil nijakú novinu, vlak sa vpred neposunul ani o milimeter. Jimin už začínal prepadať panike a predpokladal, že tu nakoniec strávia aj noc.

Ďalšia hádka s Yoongim, ktorá však mala byť iba rozuzlením ich predošlých problémov, ho vnútri príšerne škrela. Zrazu sa nedokázal na nič sústrediť, dokonca aj jedlo od jeho Michin mu prestalo chutiť.

Ách, buldak sa najlepšie konzumuje vo dvojici. Keď je takto rozmočený a studený, stráca to čaro...

Smutne pokukoval po výrazne červených kuracích štvrtiach, ale po dvoch sústach mal dosť. Ako by bol rád, ak by začiatok ich prekrásneho výletu dopadol aspoň spolovice dobre. Veď takto si to ani jeden z nich určite nepredstavoval.

A ešte k tomu tá porucha vlaku. Hotová katastrofa!

Samému ako prst mu bolo prirodzene smutno. Pokiaľ by mal po ruke Joowona alebo Sunghi, o zábavu by mal postarané. Namiesto toho tu však trčal, na konci celého sveta, bez pripojenia na internet a teplého kakaa.

Ostatní pasažieri zlou náladou zrovna neprekvitali, štebotali si medzi sebou a hurónsky sa smiali na vlastných interpretáciach pantomímy.

Nechcem byť sám.

Uvedomil si to až vtedy, keď to definitívne prepískol. Samota nebola zrovna jeho najobľúbenejším kumpánom. Ona taktiež zaryto mlčala a neprihovárala sa mu. Takmer, akoby ho ingnoroval celučičký svet.

Ešteže mu zostal batoh, v ktorom sa mohol prehrabovať aj niekoľko hodín. Jeho bordelárske sklony obratne preniesol aj na balenie vecí.

V tom šere rukou šmátral po kapsách a pokúšal sa odtiaľ vyloviť jeho poslednú záchranu pred unudením sa k smrti. Starý časák, čo potiahol otcovi zo stola. Väčšinou síce čítal samé bludy, lúštil sudoku, alebo zanietene preskúmaval recenzie na nočné krémy proti vráskam, no stále to bolo lepšie ako nič.

Oči mu zahrali iskričkami, akonáhle zavadil prstami o stránky tučného výtlačku. Napočudovanie ho však musela zradiť vlastná myseľ. Inak si to ani nevedel vysvetliť.

A tak mu v dlani odpočíval vtipný, ale aj roztomilý, budík. Ten dostal len včera od Yoongiho. Doteraz mu z toho milého gesta srdce sem tam poskočilo.

Yoongi...

Možno by mal ozaj pozbierať posledné roztrúsené kúsky svojej odvahy a premôcť sa. Lenže keď on sa tak nesmierne bál reakcie svojich rodičov. Nie nadarmo si predstavoval iba to najhoršie.

Ale zas, ak to moja mama tuší a doposiaľ nijako nezasiahla, asi to nebude až také zlé...

Alebo to bude rovno otrasné, pretože je nečitateľná ako Jihyunov rukopis.

Tak či onak tušil, že pokiaľ si nechce Yoongiho nadobro proti sebe poštvať, bude sa rodičom musieť skôr či neskôr priznať. V lži sa vskutku nadosmrti nedá žiť a aj keby, aký by to bol život?

Jimin sa náhle obzrel po celej hale, či niekde neuvidí tú šticu vyperoxidovaných vlasov, ktoré mu každým dňom odrastali akosi rýchlejšie. Neúspešne. Doslova, akoby sa po ňom zľahla zem.

Šikovne sa teda načiahol po svojom mobile, že mu zavolá, no predčasná radosť ho okamžite prešla.

Ja hlava deravá, veď tu nie je žiaden signál. Už mi fakt šibe...

„Hľadáš niečo?"

Ako na zavolanie.

„Yoongi, nepočul som ťa prísť," vyhŕkol prekvapene Jimin. „Odkedy tu stojíš?"

„Sotva desať sekúnd. Si zo mňa asi zhrozený."

„Prečo si to myslíš?"

„Ak by si sa pozrel do zrkadla, presne by si vedel prečo," odfrkol a nastavil pred neho svoju dlaň. „Nebudem ťa však otravovať. Prišiel som si len po jedlo. Už hodinu umieram od hladu."

Mal si teda prísť skôr.

„Buldak?" budík opatrne odložil naspäť a vytiahol dózu s nedojedeným kuraťom.

„Štípe to?"

„Ako fras," vyhlásil, „ale stojí to za to."

Yoongi sa už-už šiel načiahnúť po svojej večeri, keď si Jimin pritisol buldak viac na hruď.

„Rozmýšľal som, že by sme sa mohli najesť spolu a-"

„Nestačili ti tie dve predošlé hádky? Chceš načať ešte aj tretiu?" zasipel pomedzi zuby.

„Ale to vôbec nie," pokrútil hlavou. „Vlastne som sa ti chcel ospravedlniť, hyung."

„Hm, áno. To by si mal," oduto pritakal. „Tak spusť. Počúvam."

Jimin si od nervozity zahryzol do pery. Pod paľbou Yoongiho fľochnutí sa razom jeho nebojácnosť vyparila.

„No ja som," vyhabkal zo seba, „teda, myslel som si, že..."

Bože, to už neviem poskladať ani pár súvislých viet? Ja analfabet!

„Mrzí ma, že som ti predtým ublížil. Iba som sa snažil ochrániť seba," úprimne odvetil a oprel sa o studenú stenu zanedbanej haly. „Možno som bol taký necitlivý najmä preto, lebo odo mňa vždy všetci očakávajú len to najlepšie. Najlepší priemer, najlepší tanec, študent s najlepším imidžom, dokonalý syn... Už ani neviem odkedy sa táto fraška so mnou ťahá. A moja mama na moju vycibrenú bezchybnosť apeluje najviac."

Počas toho, ako Jimin spustil svoje srdcervúce objasnenie, si Yoongi paličkami naberal už prvé sústa pikantného buldaku.

„Znervózňuje ma, desí ma a občas ma aj poriadne deptá. Človek by si hádam aj pomyslel, že budem voči jej názorom imúnny, ale nie som. Pre ňu sa naozaj usilujem byť ukážkovým synom, no o veľa veciach ešte nevie. A ja si zas, popravde, neviem predstaviť, ako by vyvádzala, ak by sa tie rôzne odchýlky mojej dokonalosti raz dozvedela. Potom nech pri mne stoja všetci svätí!" rozpačito sa zachichotal, avšak Yoongi sa k jeho strojenému smiechu nepridal.

„Ja sa..." uprene sa na neho zadíval, „pokúsim sa jej o nás povedať hneď, ako sa vrátime z Tägu. Skutočne nechcem, aby tento výlet vyšiel nazmar, veď si sa toľko tešil, hyung. Sľubujem, že sa k tebe posnažím byť otvorenejší a budem rovnako otvorený aj nášmu vzťahu. Máš pravdu, zaslúžiš si všetku tú lásku a náklonnosť. Ešte raz mi prepáč, ak som dnes okolo seba prskal viac, ako zvyčajne."

Yoongi si ho premeral od hlavy až po päty. Neutrálny výraz bez sebamenšieho náznaku akýchkoľvek emócií sa mu však nedarilo udržať. A to hlavne z toho dôvodu, že mu buldak svojou pálivosťou skoro prederavil hrdlo.

Aj keď sa nemohol pozrieť do zrkadla, bol presvedčený o tom, že je červený ako tá pekelná omáčka. Najradšej by siahol po krabici mlieka alebo aspoň po nanuku, ale ani jednu z týchto vychytávok nemal po ruke.

„Prskáš tak, ako obyčajne. Nič výnimočné," dodal.

„Tak to ti teda ďakujem," zagúľal očami a podal mu poslednú fľašu s vodou, ktorú mali. „Myslel som si, že máš o mne lepšiu mienku."

„No," začal Yoongi po tom, čo naraz stiahol polovicu z vody, „nedávaš mi zrovna veľa príležitostí."

„Mrzí ma to, hyung."

„Ja viem," pousmial sa. „Veď aj ja som sa kvôli tomu trápil. Som rád, že si pristal na mojom návrhu. Nebude to síce ľahké, ale spoločnými silami to zvládneme."

„Súhlasím, ale..."

„Ale čo?"

„Naozaj si myslíš, že nám to vydrží?"

Yoongi nechápavo prižmúril oči.

„Náš vzťah," nesmelo pípol. „Niežeby som nám neveril, no máme dosť silné puto na to, aby nám to vydržalo? Za posledné týždne sme sa jeden druhému buď vyhýbali, alebo sme na seba nemali čas. A oprav ma, ak sa mýlim, no nie sme si schopní ani preukázať vzájomné city."

„Prečo mi to hovoríš?" spýtal sa Yoongi. Bolo jasné, že sa mu cez tvár prehnal bolestný tieň. „Čo tým chceš dosiahnúť, Jimin?"

„Len mám o nás strach," skľúčene vyriekol. „Ja o teba nechcem prísť, ale asi postrádame odvahu."

„Odvahu?"

„Áno, odvahu. Ja ti už nechcem ublížiť Yoongi," vyznal sa mu so slzami na krajíčku. „Všimol som si, že z nás dvoch si najmä ty ten chladný a-"

„Už pred pár dňami som ti povedal, že mi na tebe veľmi záleží. Nespomínaš si?"

„S-spomínam, ale-"

„A stále si za tým aj pevne stojím," slabo mu stisol plece. „Nemýliš sa. Pokiaľ chceme, aby nám to fungovalo, musíme byť k sebe otvorenejší. Obaja máme mnoho chýb, ktoré však môžeme aspoň čiastočne eliminovať. Dovolíš nám to, Jiminie?"

Tomu sa v tmavom zraku aj teraz odrážali potláčané slzy. Sám nečakal, že ho dnešok až tak vezme, ale stalo sa. Našťastie sa emočne nezosypal pred Jihyunom alebo v škole. Bol by z toho obrovský trapas.

Pravdaže na tom mali rovnocenný podiel viny, no zväčša bol Jimin ten, ktorý všetko dopredu sabotoval. Azda sa s tým nahlas nechvastal, ale kdesi vnútri to skrátka vedel.

Možno by bolo na čase zmeniť náš prístup, nie?

Yoongiho ruka sa mu z pleca pomaly presunula na zátylok. Akýsi zvláštny pocit mu prebehol celým telom, ale pokúsil sa to vieruhodne ignorovať. Doposiaľ nemal Yoongi vo zvyku dotýkať sa ho inak, ako za to spomínané plece. Žeby to bol maličký pokrok?

„Áno," vyslovil na jeho poslednú otázku, čo sa mu javila byť až neobvykle vzdialená. „Dovolím."

~

good afternoon sunshines! 🌞

na minulý príhovor som omylom pozabudla, takže sa ospravedlňujem (っ˘̩╭╮˘̩)っ

tentoraz som si dávala lepší pozor, ale chybičky v texte vyššie môžete určite hravo nájsť (｡•́︿•̀｡)

tento týždeň bol pre mňa náročný najmä čo sa týka školy (máte to určite podobne, lebo uzatváranie známok), ale aj psychicky (´;︵;')

dúfam, že vám nová kapitola zlepší nedeľné poobedie, aj keď sa nesie v pochmúrnejšom duchu.

dramama-ramama pokračuje, ale otázne je, či sa niekedy vôbec aj zhodnú na dlhšie 👀

a či sa nakoniec dostanú do Tägu, ale už zostanú v Kwangdžu...🙈

sga.