Yoongi zrovna v plážovom volejbale nevynikal. Horúci piesok sa mu pod nohami šmýkal a neraz namiesto odrazu lopty skončil s bradou zaborenou v zemi. Vôbec by sa nenahneval, ak by túto nezmyselnú hru vymenili za basketbalový zápas.

Okrem neho sa však zdalo, že si všetci dnešnú zábavu náramne užívali. Sunghi pobehovala pozdĺž siete a ako hladý vlk striehla po svojej ďalšej koristi. Lopta jej do moci padala až pričasto. Joowon bol síce najvyšší a tým pádom mal i najlepší predpoklad na skórovanie, veľmi však svoju výhodu nevyužíval. Mohlo to byť aj tým prudkým slniečkom, no jeho tvár bola každou minútou viac a viac červenšia. Namiesto toho, aby pohľadom sledoval loptu, sa radšej pozastavoval na Sunghi.

Jimin odvádzal všetku prácu na druhej strane siete. Za každým namáhavejším odrazom si popod nos zahrešil, pretože bol Yoongi momentálne nápomocný asi tak, ako splašený Joowon.

No a Jihyun, ktorý sa do ich tímu náhodou priplietol, si iba znudene prezeral svoje nechty. A pokiaľ sa k nemu lopta nebezpečne rýchlo priblížila, nonšalante sa jej uhol. Možno práve preto bol naňho Jimin nesmierne vytočený.

Yoongimu sa sem-tam pošťastilo dobehnúť a odraziť nepriateľov úder, ale zväčša sa vždy potkol o vlastné nohy.

Napätie vzrastalo, Sunghi aj Jimin boli na pokraji svojich fyzických síl, keď sa jeden nad druhým pokúšali márne vyhrať. Ich skóre bolo vyrovnané a od víťazstva ich delil už len kúsoček. Stačilo, aby lopta dopadla na súperovú stranu a bude koniec.

Jihyun sa začal dopredu radovať.

„Jiminie, chytaj!" Sunghi škodoradostne skríkla predtým, ako z posledných síl poslala loptu na opačnú stranu. Vzduchom presvišťala skutočne rýchlo a Jimin bol ďaleko na to, aby ju stihol zachytiť.

Yoongi ani nevedel čo mu to napadlo, ale už bolo neskoro, kým si uvedomil, čo vlastne robí. Prebáral sa cez sypký piesok až na miesto, kam mala lopta dopadnúť. Načiahol svoju ruku, aby zasmečoval, no nepodarilo sa mu to.

Svoje okolie začal vnímať až po niekoľkých zdĺhavých minútach, ktoré preležal na horúcom povrchu. Slnko mu nepríjemne svietilo do letmo pootvorených očí a jeho hlavu sužovala príšerná migréna. Nepamätal si však, že by nejakú mal ešte pred príchodom na pláž.

Ostatní jeho kamaráti sa okolo neho ihneď zhlúčili. Jihyun sa ledva ovládal, aby nevyprskol do škodoradostného smiechu, Joowon bol značne zmätený s rukou priloženou na ústach a Sunghi začali po lícach stekať slzy.

Jimin, ako jediný z nich, vedľa neho kľačal iba niekoľko centimetrov od jeho tváre. Vystrašene po ňom blúdil hnedými očami.

„Čo sa stalo?" zamrmlal Yoongi držiac sa za boľavú hlavu.

„To mi radšej povedz ty," neubránil sa menšiemu úsmevu a pomohol mu do sedu. Vlasy mal plné piesku rovnako, ako aj oblečenie. „Šiel si po tej lopte, ako keby od toho závisel tvoj život."

„Bože, ja som ale sprostý..." sám sebe nakoniec adresoval.

„Súhlasím," uchechtol sa opodiaľ Jihyun, za čo si vzápätí vyslúžil poza ucho od Joowona.

„Yoongie, ja som ti nechcela ublížiť. Prepáč mi to, prosím!" Sunghi zasmoklila so zopätými dlaňami.

„Za to predsa nemôžeš," odvetil pokojne. Vidieť Sunghi úplne uslzený nebol pohľad zrovna za všetky drobné a keď ju mal možnosť zazrieť v podobnom citovom rozpoložení, srdce mu zvieralo previnenie. Veď on bol tým, kto sa ako blázon hnal za tou debilnou loptou.

„Tak veľmi ma to mrzí!" skryla si tvár do dlaní, a potom zamumlala, „bolo by to oveľa lepšie, ak by to schytal Ddochi..."

Jimin to, prirodzene, neprepočul a jeho kyslý výraz hovoril za všetko. Určite by nepohŕdol možnosťou hodiť Sunghi ďaleko do mora.

„Ja ti s tým rád pomôžem," energicky pritakával na Sunghiine slová Jihyun, vo svojom smiešnom rybárskom klobúčiku. „Stačí len povedať."

„Viete čo bude asi najlepšie?" ozval sa Jimin, ktorý ako jediný nepodliehal panike a zároveň ani nepriahol po brutálnej pomste. „Dajme si pauzu. Joowon, vezmi Sunghi niekam na limonádu alebo mojito, nech sa upokojí a ty braček," z vrecka svojich šortiek vytiahol pokrčenú bankovku: „Choď otravovať niekam inam, dobre? Bež si kúpiť zmrzlinu alebo stavať s deťmi hrad z piesku."

„Ak by som tu s tebou nemusel trčať, dakam by som ťa poslal..." Jihyun si neochotne privlastnil Jiminove prachy a s ohrnutým nosom sa pobral kade ľahšie.

„Pre teba ešte stále hyung, Jihyun!"

Čoskoro tu zostali sami ako prst. Jimin mlčky pomohol Yoongimu na nohy, aby sa odtiaľ mohli pobrať preč. Aj tak na nich už ostatní zvedavo pokukovali.

„Ako tak vidím, máš fakt dobrý vzťah s bratom..."

„Kedysi sme boli nerozlučná dvojka," smutne si povzdychol, „pýtam sa každučký deň, čo sa stalo a kde som urobil chybu."

S bratmi je to ťažké...

Okamžite pomyslel na Junkiho. Nebolo pochýb, že kedysi si rozumeli a radi spolu trávili všetok čas, avšak čas dokázal veci pretvoriť na nepoznanie. Až to bolo občas desivé. A aj keď sa nám to možno nepačilo, ľudia sa môžu po istej dobe stať celkom ľahko cudzincami. Yoongi dobre vedel, že v tom netreba hľadať obrovský dôvod, skrátka to treba nechať tak, ako to je. Načo sa rýpať v niečom, čo nemožno vyriešiť? Človek si iba zaleje hlavu zbytočnými výčitkami.

„Som si istý, že sa to medzi vami nejako utrasie," zaklamal.

„To mi znie ako veľká lož," Jimin ho hneď prekukol, „taký pesimista ako ty nemôže veriť na dobré konce, či?"

„Ty mi však ako ja neprídeš," pomykal plecami, „človek by nikdy nemal strácať nádej."

„Zaujímavé," pouškrnul sa, „a čo tvoj brat, hyung?"

Spoločne a najmä pomaly sa došuchtali k spenenému moru, kde sa následne vyšplhali na neveľké skaly obrastené rôznymi riasami a menšími kôrovcami. Bol odtiaľ celkom slušný výhľad.

„Môj brat sa mi snaží pomôcť, ale nikdy by sa nepriklonil na moju stranu, ak by prišlo na lámanie chleba. Chce mi byť oporou, no nie je presvedčivý. Veľakrát z neho cítim faloš."

„Azda si naňho až príliš tvrdý," jemne povedal, „aj keď nie je presvedčivý, má snahu. To sa o mojom bratovi povedať nedá..."

„To preto, lebo Jihyun je primladý," namietol Yoongi, „ten má svoj svet a myslí si, že je najväčšou hviezdou v meste. Daj mu dva roky a uvidíš, že sa jeho názor na teba zmení aj sám. Potrebuje len dospieť."

„Alebo prefackať."

„Alebo."

Obaja si sprisahanecky vymenili úsmevy. Asi sa ich spriateleniu nakoniec nedalo zabrániť. Jimin sa mu skrátka dostal pod kožu tým svojím roztomilým ksichtíkom a vrtkým správaním.

„Viem, že som to hovoril už milión ráz, ale..." odmlčal sa nachvíľu, kým si nepremyslel ďalšie slová: „V ten deň, kedy nás videl tvoj otec, ma mrzí. Vraciam sa k nemu vždy, keď ťa ráno vidím v mojej izbe. Vtedy si uvedomím, čo som to spôsobil svojou sebeckosťou. Dlho som si namýšlaľ, a hádam ešte aj teraz dúfam, že ti zavolá. Následne ti povie, ako si mu hrozne chýbal a ty sa budeš môcť vrátiť domov."

A Jimin naozaj neklamal. Navonok svoje útrapy neukazoval, no v duši ho svoja prchosť zožierala čoraz viac a viac. Veď to on bol tým hlavným dôvodom, prečo sa Yoongi nemohol vrátiť naspäť. Iba vďaka nemu bol s ním uväznený pod jednou strechou.

„Netráp sa tým," odvetil Yoongi, „skôr či neskôr by ma z domu vykopol aj bez tvojej pomoci. Popravde som si nemyslel, že budeš nad mojím osudom takto fňukať, Jimin~ah. Myslel som si, že nie si baba."

Jimin nechápavo zaklipkal očami. Jednak mu po prvýkrát Yoongi povedal zdrobneninou a, po druhé, ho nazval babou. Nikdy by si bol nepomyslel, že sa k nemu bude správať inak ako odmerane. Donedávna totiž medzi nimi panoval akýsi mrazivý mier. Pozdravili sa, porozprávali sa o nutnostiach, a tým sa ich bujará komunikácia skončila.

„Ja a baba? Nemýľ si ma s Jihyunom. Ja viem, že sa na seba dosť podobáme, no toto ma skutočne zarmútilo. Pichlo ma to priamo do môjho ega."

„Tvoje ego asi ešte nikto natoľko nenaštrbil, všakže?" myklo mu kútikmi úst.

„Teba tá lopta musela do hlavy trafiť naozaj silno," Jimin náhle odbočil od témy a zahľadel sa na jeho vlasy plné piesku.

„Smiem ti pomôcť s očistením?"

„Hm?"

A Yoongi sa ani nenazdal a skončil vo vode. Div, že sa Jimin od škodoradosti neváľal po kamení, keď ho nohou postčil dopredu, aby padol do morských vĺn.

„Jimin!"

„Pozri, bolo to efektívne riešenie. To nemôžeš poprieť," nástojčil Jimin.

„Ako pre koho," len tak-tak sa stihol vyškriabať naspäť na klzké balvany. Naostatok mu v tom značne pomohol aj príboj. V hlave mu už väčšmi nezunelo, namiesto toho ho boleli ruky aj nohy od toho, ako si ho more pohadzovalo vo svojom surovom náručí.

Ak sa odtiaľ vyštveraná na pláž, oblečenie na ňom bude od vody príliš obtiahnuté. A on predsa neznášal upnuté veci.

Zabijem ťa, Park Jimin.

Ten sa aj naďalej zabával nad svojím počinom. Yoongiho plavé vlasy sa razom zmenili na mokrú slamu, ktorá sa pricapila úplne všade.

„Kvôli tebe teraz vyzerám ako idiot."

„Sme na pláži," nechápavo naklonil hlavu do jednej strany, „ľudia sú tu raz od času mokrí."

„Vďaka za vysvetlenie, Einstein. Zapíšem si to do denníčka," precedil pomedzi zuby a odrhnul si ofinu.

„Ale no tak," zaúpel Jimin, „veď sa nič nestalo. Oblečenie ti raz-dva uschne a vlasy taktiež. Nepoznám lepší spôsob ako sa zbaviť otravného piesku."

„Mohol si ma upozorniť..."

„Mohol," priznal, „no to by už nebola taká kolosálna zábava."

Ako pre koho, Jimin~ah. Ako pre koho.

„Stále sa mračíš," usúdil po tom, čo preskúmal jeho nevraživý výraz: „Vieš, čo sa hovorí tu v Pusane? Každú zamračenú tvár vylieči kopček lahodnej zmrzliny. Tak poď, pozývam."

Pohotovo ho schmatol za ruku a už-už ho tiahol k najbližšiemu stánku so zmrzlinou.

„A kto to tu v Pusane toľko hovorí? Ešte som nikoho nepočul povedať podobný nezmysel."

„No predsa ja," odpovedal Jimin so šibalským úškrnom na perách, „kto iný?"

~

hello, som späť po dlhšej dobe...
i'm sorry 👉👈

Nakoľko nám zrušili školu, hádam nájdem viac inšpirácie k tomu, aby som na tomto príbehu zapracovala. Dosť ho totiž zanedbávam... 🥺

Uvedomila som si, že kratšie kapitoly mi pri black rainbowed fate viac vyhovujú, takže sa pokúsim pokračovať v podobnom duchu aj naďalej.

please, enjoy! 💌

sga.