Joowon si občas prešiel prstami po zalepenej rane, akoby sa chcel uistiť, že tam naozaj bola. Našťastie nešlo o nič vážne, takže sa s ním Jimin nemusel v tomto otrasnom počasí trepať na pohotovosť.

Keď sa obaja vrátili naspäť do obývačky, ramen im už stihol celkom vychladnúť. Cestoviny zmäkkli natoľko, že sa aj pri opatrnom zaobchádzaní samé od seba rozpadávali.

„Tak si ma zmiatol," ozval sa Joowon po prvom súste, „myslel som si, že si vravel o tom, že ťa Sunghi chce dať dokopy s tým Yoongim. Som rád, že som len zle počul."

„Zle?" Jimin nadvihol obočie a svoje paličky zastavil v polceste do úst, „ale Joowon, ono to je pravda."

„Sranduješ," odfrkol pobavene i pobúchal sa voľnou rukou po stehne, „kdeže! Takéto nepodarené vtipy môžeš skúsiť možno tak na Sunghi, no nie na mňa."

„Nejde o žiaden žart, kamarát," dodal potichšie, „ako som ti povedal, je to pravda."

„Takže ten tvoj záhadný kamarát nie je na baby?"

„A čo ja viem, Joo?" odvrkol sprvu nahnevane. „Ani ma to veľmi nezaujíma, ak mám byť úprimný."

„Sunghi tým musí byť veľmi posadnutá," zauvažoval Joowon, „najmä, keď všetci o tebe dobre vieme, že nie si teplý."

Jiminovi značne trhlo kútikmi úst, čo si však Joowon nevšimol, keďže po celej miske naháňal posledný kúsok rybieho koláčika.

Mal by som sa mu priznať alebo nie? Pokiaľ ma nepochopí Joo, ťažko ma pochopia aj druhí. Poznáme sa predsa dlho a nikdy sme pred sebou nič nezatajovali. Lenže...

Jimin mlčky sledoval svoj rozvírený odraz v šálke s čajom. Stále nebol úplne presvedčený o tom, či sa má Joowonovi zdôveriť alebo to radšej nechať na inokedy. Pred chvíľou si však nedal dostatočný pozor na jazyk a otvorene mu naznačil Sunghiin pôvodný plán.

Ak budem od toho teraz odbáčať, časom mu to určite príde čudné a zistí to oveľa horším spôsobom...

„Čo sa deje? Zazeráš na ten čaj, akoby ti schňapol ramen," zasmial sa Joowon.

„Joo," Jimin sa zhlboka nadýchol a pozrel sa mu priamo do očí, „si si istý, že ma poznáš až tak dobre?"

„O čom to zas táraš?" prezieravo si ho premeral, „začínam si myslieť, že si si hlavu tresol ešte predo mnou. Dnes si akýsi divný, aj na pláži si bol celkom nesvoj..."

„Sunghi je posadnutá," dosvedčil Jimin a v rozpakoch si zahryzol do spodnej pery, „ale v tomto sa nemýli."

„V čom sa nemýli?"

„Mne sa..." bolo preňho náročné dostať to zo seba, „mne sa Yoongi, no..."

„No čo? Páči sa ti?"

„Je to až také okaté?"

„O môj bože!" Joowon zrazu vyskočil na nohy. Jimin asi fakt nesrandoval.

Pomaly, ale aj poriadne neohrabane, sa presunul za pohovku s prázdnou miskou pritisnutou k hrudi, ako keby mu ju Jimin chcel ukradnúť. Jeho vytreštené oči a doširoka otvorené ústa hovorili za všetko.

„Teda, páčil sa mi," opravil sa, „momentálne som však na pochybách. Udialo sa toho príliš veľa, Joo. Viac než si vieš predstaviť."

Joowonovi obranný, či skôr šokovaný, postoj dlho nevydržal. Vskutku nerád videl Jimina, ktorý si s niečím nevedel dať rady. Nebolo to totiž zvyčajné.

Zrazu mu ako puzzle do seba zapadali príčiny, prečo sa dnes správal divne a prečo sa podvečer povaľoval schúlený v špinavej uličke.

„Hej, kamoš. Ty vieš, že som svoju prehnanú reakciu nemyslel smrteľne vážne, všakže?" chopil sa slova, nakoľko Jimin zahanbene skláňal hlavu k kobercu. Najmä sa však cítil trápne za dnešok a za to, čo vyviedol Jihyunovi.

„Na našom priateľstve to predsa nič nemení," pokračoval vo svojom preslove, obišiel sedačku a prisadol si hneď tesne vedľa Jimina. „Aspoň mi môžeš otvorene povedať, aký som extrémne sexy."

Jimin sa spoza vlasov, ktoré mu zacláňali tvár, musel nad jeho vtipkou poznámkou zasmiať. Hádam iba Joowon dokázal takto úžasne rozriediť hustú atmosféru. A to aj napriek tomu, že si len nedávno tresol hlavu o kuchynskú linku.

„Na tvoj sexy vzhľad neexistuje žiadne výstižné slovné pomenovanie," vyhabkal zo seba Jimin a umorenejšie sa naňho zahľadel, „hrozne som to pokašľal, Joo."

„Pozri. Pochybujem, že je všetko stratené," schytil ho za plece a pokúsil sa ho povzbudiť, „ľudia robia veľa sprostostí, ale vedia aj odpúšťať. Jihyun ťa teraz síce nenávidí, no po týždni na to rozhodne zabudne. A Yoongimu si nič nevyviedol, alebo?"

„Práve Yoongimu som spôsobil najviac problémov," pošepol Jimin objímajúc si kolená. „Neustále som doňho dobiezdal a doliezal som za ním. Bol som natoľko zaslepený vlastnou sebeckosťou, že som si neuvedomil, ako príšerne mu tým ubližujem."

Na chvíľu sa odmlčal, aby si premyslel ďalšie vety, ktorými chcel Joowoovi zrekapitulovať sled posledných týždňov. Živo si vybavil ten nešťastný okamih na ulici, keď ich uvidel Yoongiho otec a začal besniť.

„Iba kvôli mne prišiel o strechu nad hlavou. Už predtým nemal zrovna dobré vzťahy v rodine. Otvorene s tým síce nevyrukoval, ale domyslel som si to. Otec ho skrátka vyhodil na ulicu bez oblečenia, bez peňazí, bez jeho milovaného laptopu. Toho som bol, dokonca, sám svedkom, keďže som, ako taký trkvas, sledoval každý jeho krok."

„Tak to je dosť drsné," uznal Joowon po tom, čo spracoval tieto nové informácie. O Yoongim si doposiaľ myslel, že sa s Jiminom spoznali nejako námatkovo a nie, že ich osudy sa preplietli osudovou chybou. Zrazu sa Jiminovi nemohol diviť, že jeho nálada bola pod bodom mrazu.

„A čo jeho mama? Žije len s otcom?"

„Neviem," pokrútil hlavou, „väčšinou sa tejto téme vyhýba. Nechce sa so mnou o rodine vôbec rozprávať. No viem, že má staršieho brata."

„Nemôže byť zatiaľ uňho?"

„Chodí vraj na výšku a býva v tom istom dome ako aj jeho foter."

„No, pekne si mu zavaril, kamarát!" obdivuhodné zapískal, avšak akonáhle naňho Jimin škaredo fľochol, radšej s tým prestal.

„Som si istý, že čas zlepí hocijakú ranu. Azda ti to teraz nedáva zmysel, ale sám sa o tom neskôr presvedčíš. Nie si predsa zlý človek, Jimin~ah."

„Keď ja už ani neviem kto poriadne som," pomaly zatvoril oči a odvrátil sa od neho, „zdá sa mi, že čokoľvek čo urobím, sa aj tak nakoniec zvrtne na katastrofu. Brat ma neznáša už veľmi dlho a Yoongi má tiež skvelý dôvod na to, aby ma nenávidel. Svojou zaslepenosťou som ho pripravil aj o to málo, čo mu ešte zostávalo. Občas sa v noci prebudím na to, že mu nedajú vydýchnuť nočné mory. Stále vykrikuje zo spánku, že iba on je vinný."

Joowon sústredené počúval i, z času na čas, prikyvoval.

„A aj napriek tomu sa na mňa každé ráno usmeje a popraje mi pekný deň, keď sa naše cesty do školy rozídu," jednou rukou si pošúchal oči a následne dodal, „cítim sa mizerne a dobieha ma svedomie. Už ani ja nedokážem spávať, Jihyunove sarkastické poznámky zväčša ignorujem, no bolia ma. A keď sa snažím urobiť niečo správne, jednoducho to stroskotá. Je teda chyba vo mne, Joo? Prosím, potrebujem vedieť aj iný názor, lebo sa z toho čoskoro zblázním!"

„Už chápem, prečo si jeden z najlepších študentov v ročníku. Naozaj to s tou dramatickosťou preháňaš," uchechtol sa Joowon. „Ak ťa niečo trápi, skús sa o tom porozprávať aspoň s Yoongim. Ten bude mať určite viac rozumu ako Jihyun."

„Radíš mi, aby som si od neho pýtal ďalšie a ďalšie výčitky?" frustrovane sa potiahol za vlasy a prekvapene naňho vyvalil oči, „Joo, ale mne ide o presný opak."

„Aj tak sa tomu nemôžeš vyhýbať navždy," zamračil sa a flegmaticky si vyložil nohy na stolík, „raz to prísť musí a ty to dobre vieš, Jimin. Pokiaľ ťa Yoongi neprizabil doteraz, tak to už sotva urobí. Preto navrhujem, aby si si utrel ten svoj usmrkaný nos, dopil ten odporný čaj a prezliekol sa do vlastných vecí. Vezmem ťa domov."

~

Joowon si požičal Sungminovho starého bavoráka, na ktorom snáď jazdil aj jeho prastrýko z tretieho kolena. Jimin sa mu silou mocou usiloval vyhovoriť jeho štedrosť, no nepočúval ho.

A tak mu teda nezostávalo nič iné ako sedieť na strane spolujazdca a sem-tam po Joowonovi vyplaziť jazyk.

Musel však uznať, že po ich spoločnom rozhovore mu opadol kameň zo srdca. Konečne nemusel v sebe dusiť veškeré pocity. Taktiež si vydýchol, keď sa mohol Joowonovi zveriť aj s druhým menším tajomstvom. Nezdalo sa, že by mu to veľavýznamne prekážalo.

Vždy som vedel, že za tou tvrdou lebkou sa skrýva rozumný človek...

Áno, Joowon dokázal byť občas neznesiteľný a ľahkomyseľný, ale Jimina zakaždým podržal a podporil.

Počas jazdy mestom, kde o čelné sklo aj naďalej búšili obrovské dažďové kvapky, nabral odvahu a skontroloval správy na svojom mobile.

od Michin o 23:10: Joowon mi písal, že je s tebou. Chválabohu! Hrozne sa o teba bojíme, ty debil. Ale akonáhle ťa sem privezie, vymlátim z teba dušu, Park Jimin!

Jimin nasucho prehltol a žalúdok sa mu stiahol strachom. S rozzúrenou Sunghi nebolo radno zahrávať sa.

„Píšeš si s niekým? O päť minút tam budeme. Je to odtiaľto sotva osem blokov," rozhovoril sa Joowon, zatiaľ čo hypnotizoval červenú na semafore.

„To skôr ty si s niekým stále vypisuješ, Joo," odvetil Jimin, „ako si ma mohol bonznúť Sunghi? A to si hovoríš kamarát!"

„Bez prestávky mi vypisovala už pomaly od deviatej, mal som ju snáď ignorovať ako ty? Teraz sa už aspoň o teba nemusí nik báť. Vedia, že si v bezpečí a hlavne so mnou."

„Po prvé, nemám tri roky a po druhé," oduto pokrčil nosom, „strach ju mohol opustiť, no kvôli tebe ma pred ostatnými ešte aj zmláti."

„Sunghi? Tak o tom veľmi pochybujem," zamumlal na odpoveď a stlačil špičkou topánky plyn, pretože sa na semafore rozsvietila opäť raz zelená.

„Navyše," Jimin sa lakťom oprel o rám okna a skepticky si premeral Joowona, „mal by si už urobiť prvý krok. Sakra, Joo! Mal si prvý krok urobiť už pred dvoma týždňami! Na čo toľko čakáš? Sunghi sa ti sama od seba nehodí do náručia."

„Veď to ani Yoongi nie," vrátil mu to s ulísnym poloúsmevom, „uzavrime teda dohodu, čo ty na to? Ty sa zdôveríš Yoongimu a ja pozvem Sunghi na rande."

„Teba Sunghi ale do čerta nepošle," ohradil sa.

„To máš asi pravdu, no ty sám si si vybral Yoongiho. Tak sa nesťažuj. Si horší ako tie starenky v supermarkete."

Jiminovi sa na dve minúty účinne zavreli ústa, lenže ulice mu, aj cez záves obrovských kvapiek, začali byť až príliš povedomé.

Už sme skoro tam. Joowon, spomaľ! Mne sa domov ešte nechce...

„Ja vlastne ani neviem, či mám Yoongiho rád ako rád," ozval sa, na čo Joowon takmer nestihol zabrzdiť.

„Ako to?"

„Veľa sa od tej noci, čo sme sa spoznali, zmenilo."

„No stále ho máš rád, nie?"

„Asi hej."

„Asi sa neráta," odvrkol Joowon, „existuje len áno alebo nie. A my obaja vieme, že z tvojej strany je to stopercentné áno."

„Očividne ti rozhodovanie za druhých ide od ruky," Jimin sa ponaťahoval na sedadle. Bol z dneška celý dolámaný. „Prosím, ešte ma neposielaj na smrť. Vezmime to tou dlhšou trasou okolo rybacieho trhu."

„Šibe ti?! Sungmin zo mňa zderie kožu, keď mu miniem všetok benzín," rázne zamietol jeho detinský nápad, „okrem toho som Sunghi sľúbil, že ťa priveziem zhruba o dvanástej. A hádaj koľko je?"

„Zostávajú ešte necelé tri minúty," skontroloval hodinky na palubovke, „tak nebuď taký nemilosrdný a ušetri ma. Sme kamoši, nie?"

„Neušetrím," odvrkol bez zaváhania, „chýbal si im. Tak sa prestaň hrať na osamelého vlka a hneď ako uvidíš Sunghi, hoď sa jej okolo krku. Potom sa jej bude do teba ťažko udierať."

„Dík za radu. Zjavne sa v ľuďoch fakt vyznáš..."

„Len hádam," pomykal plecami, „no mama mi zvykla hovoriť, že som mal ísť študovať psychológiu. Na čo sa však vŕtať v ľudských hlavách, keď môžeš ovplyvniť ich emócie? Tanec je oveľa mocnejší než odrapotané poučky z tisícročných bichlí."

„Súhlasím."

Netrvalo už ani minútu, kým Joowon odparkoval pri postrannom vchode od kaviarne.

Vo dverách netrpezlivo postávala útla dievčenská silueta s preloženými rukami na prsiach. Avšak cez nepriaznivé počasie a cez takmer dokonalú tmu, jej nebolo vidno do tváre.

„Určite nechceš ísť so mnou? Môžeme si zapnúť film a nalejem ti nealko," presviedčal ho Jimin.

„Je už dosť neskoro a zajtra škola. Možno nabudúce," povedal Joowon, „aj tebe odporúčam ísť čo najrýchlejšie do postele, lebo keď ešte raz zaspíš na hodinu toho hajzla Cha, do konca roka budeš každý deň po škole."

„To máš asi pravdu," pritakal mu Jimin, no vzápätí sa šibalsky uškrnul, „ale ja sa rád zahrávam s ohňom."

„Tak potom veľa šťastia. Pozdravuj odo mňa Sunghi a vidíme sa zajtra na dejáku."

„Počkať. Zajtra je aj deják? Oni ma chcú asi naozaj zabiť!" zafňukal skoro nezrozumiteľne a už-už otváral dvere spolujazdca.

„A Joo?"

„No?"

„Ďakujem, že si ma nenechal ležať na tej ulici."

„A ja ti ďakujem za tú ranu na čele. Bez teba by sa mi určite nepošťastilo naraziť zrovna o kuchynskú linku."

„Aj nabudúce. Ber to z tej lepšej stránky, aspoň teraz vyzeráš drsne," prehĺbil sa mu úsmev a nadobro zavrel dvere.

Nasledujúce kroky sa pokúšal robiť čo najmenšie, aby sa k Sunghi dostal čo najneskôr. Už iba pri pohľade na jej postavu mu zbesilo búšilo srdce. Neustále si však pripomínal to, čo mu Joowon radil. Nakoniec sa rozhodol vyskúšať jeho metódu a keď sa Sunghi nadýchla, aby spustila spršku výčitiek, jednoducho ju zovrel vo svojom náručí.

A div sa svetu, ono to naozaj fungovalo!

„Och, Ddochi! Ty idiot jeden kolosálny," neodpustila si, ale aj tak mu objatie opätovala, „keď ešte raz nebudeš odpovedať na moje správy a nevrátiš sa domov do desiatej, vlastnoručne ti odtrhnem hlavu. Je to dosť jasné?"

„Absolútne," pohotovo odpovedal najmä z obáv, že by si to mohla ešte rozmyslieť.

~

good morning, everybody ^^

som nesmierne šťastná, že môžem ísť do sveta aj s touto novou kapitolou a to už dnes.

pôvodne som netušila kedy výjde, pretože tento týždeň bol pre mňa hotový masaker.

dúfam však, že budúce časti už nebudem písať v takej napätej atmosfére :'(

please, enjoy!

sga.