Junki svojho brata nedokázal nijako obmäkčiť. Pokúšal sa o to tak dlho, že mu potom nezostal čas nazvyš a chtiac-nechtiac sa do nemocnice musel pobrať sám. Veď on ako správny a obetavý syn by nemohol zhrešiť. Postaviť sa proti svojej matke? To predsa neprichádzalo do úvahy.

Lenže Yoongi mal na to odlišný názor. Jeho pozadie životného príbehu radšej nikto nevidel, pretože by to aj tak za nič nestálo. Nie nadarmo sa u všetkých zapísal ako obyčajný ignorant, lenivec, spodina mravnej spoločnosti a najväčší omyl v celej rodine Min. Prašivý potkan, ktorý by pomocnú ruku nepodal ani žene, vďaka ktorej mu tlčie srdce.

Ešte hodnú chvíľu zotrval na pláži v tomto nepriaznivom neduhu. Nedbal na to, že si necítil ruky a zuby mu od prudkého ochladenia vkuse drkotali. Skrátka potreboval zo svojej hlavy vyhnať veškeré výčitky. No a tých sa vyrojilo veru hojne. Nedali mu pokoj, neustále na seba spoza útrob mysle upozorňovali a pripomínali mu, akou obrovskou nulou vlastne je.

Veľmi mu to ani nezľahčovala okolnosť, že sa v kaviarni Jiminových rodičov už dlho neohreje. Jia ho vykopla na ulicu, ale za pretvarovanie a falošné úsmevy mu to ozaj nestálo. Žiť v bubline takej dokonalosti sa mu nanajvýš priečilo.

Úprimne, Jimina obdivoval za jeho výdrž v celej tejto fraške. Avšak nemožno poprieť, že ambície jeho matky sa na ňom nezameniteľne podpísali. Na prvý pohľad bol obľúbený študent, ktorému nikdy nerobilo problém s hocikým flirtovať. No za stenami svojej izbičky sa menil na kôpku nešťastia. Možno to zašlo až tak ďaleko, že sa z neho stala uzatvorenejšia osôbka než bol sám Yoongi.

A to je už čo povedať.

Zmrákalo sa, keď sa Yoongi konečne odlepil od lavičky. Doposiaľ sa neoteplilo ani o stupeň, ba naopak, nebo začalo pošepky trúchliť.

Kým sa dostane do tepla určite v tomto počasí do nitky premokne, prechladne a boh vie čo ešte. Dokonca aj z nosa mu tieklo.

Nádherný deň.

~

Nepozorovane sa preplížiť okolo namosúrenej Jii sa mu podarilo. Čo najopatrnejšie bral schody po dvoch, aby bol čo najskôr v bezpečí za Jiminovými dverami. Prekvapivo, keď prechádzal popri Jihyunovej izby, mal pootvorené dvere a chichotal sa do mobilu, akoby si dopisoval s jeho dievčenským idolom.

Keď už si človek myslí, že svet nemôže byť divnejší, vždy sa nájde niečo nové...

Prešmykol sa do tej správnej miestnosti a nanešťastie zistil, že mal Jimin asi náladu na vetranie. A to v tom najväčšom lejaku! Príkry vietor pískal pomedzi štrbiny a jemu zas a raz oziablo telo.

Prekliaty Jimin! On asi chce, aby som dostal zápal pľúc či čo.

Svižne priskočil k oknu a s tresknutím ho zavrel, aby sa ušetril ďalšej vlny neznesiteľnej zimy. Na moment ešte postával pri studenom radiátore skúmajúc ľudoprázdne ulice Pusanu.

Akonáhle sa zvrtol na päte s úmyslom, že dnes spotrebuje všetku horúcu vodu, jeho tvár sa zrazila s hebkým tyrkysovým uterákom.

Chcel sa tej podivuhodnosti začudovať, ale čoskoro mu bol tento úkaz vysvetlený. Jiminov hlas ho v tom iba utvrdil.

Uterák sa opatrne presunul na jeho zvlnené vlasy, ako keby sa mohol každým prudkejším pohybom rozpadnúť na prach.

Od toho príjemného pocitu sa mu zatvárali oči a aspoň nateraz sa zbavil prenasledovania vlastnými démonmi. Ale na ako dlho? Kedy sa znova pričinia? Koľko mu ešte zostáva času?

„Bol si preč tak dlho, hyung. Už som si začal nahovárať, že mi ťa Junki ukradol," prehovoril neobvykle skleslo a uterák, ktorý zvieral v prstoch, odklonil z Yoongiho výhľadu.

Jimin vyzeral vskutku poľutovania hodne. Náročnosť posledných dní sa na jeho tvári drasticky podpísala. Podobne zničeného a frustrovaného ho zatiaľ nezastihol a ťažko sa mu predstavovalo, kam až môže jeho smútok zájsť. Predsa len mu nechcel pridávať na plecia o starosť naviac. Lenže dokedy bude schopný držať jazyk za zubami? Čerstvá a rovno aj pikantná udalosť dneška sa nedá utajiť a rozhodne sa o tom zajtra bude písať vo všetkých novinách.

A potom mi Jimin vytkne, že som sa mu s tým nezveril...

„Hyung, chceš si snáď rozhrýzť peru? Deje sa niečo, o čom by som mal vedieť?"

Samozrejme, že ho ihneď prekukol. Azda iba Jiminovi sa dokázal otvoriť ako tá najviac predvídateľná knižka. Samého ho to síce netešilo, no momentálne nebola najlepšia situácia zaoberať sa podobnými malichernosťami.

„Dnešok je neobyčajný," poznamenal Yoongi a pokúsil sa vyhnúť Jiminovmu prezieravému pohľadu. Už aj tak sa mu ťažko dívalo priamo do očí.

„Áno," odhodil tyrkysový uterák na zem. „A? Súvisí to snáď s Junkim?"

„Ách, Junki..." spomenul si na svojho navonok perfektného bračeka. „Má sa fajn, určite naháňa čerešňové koláče po motorestoch a tak-"

„Yoongi, drž sa témy," vystríhal ho Jimin. „Vyklop to. Čo sa tentoraz posralo?"

Ak by mu aspoň vnútorný hlas napovedal ako začať, ľahšie by sa mu kľučkovalo. Ale nie. Musel ho nechať v štichu.

„S Junkim sme sedeli na pláži," pery s ním len neochotne spolupracovali. „Dali sme si kávu a už sa pomaly blížilo naše lúčenie, keď mu zazvonil mobil."

Zjavne si získal Jiminovu pozornosť.

„Volali z nemocnice, že je otec v kritickom stave, avšak nateraz stabilizovaný. Vraj sa mu tiahnú po tele rozsiahle popáleniny. Mal by byť v kóme, myslím."

Yoongi vravel s takou zreteľnou nonšalantnosťou, až to Jiminovi naháňalo strach. Ako keby do úst vôbec nebral meno svojho otca, ale skôr akéhosi neznámeho chlapa. V očiach sa mu neleskli ani najmenšie náznaky sĺz, pery sa mu od strachu vôbec nechveli.

Jimin nebol včerajší, pravdaže sa mu Yoongi zdôveril o pošramotených rodinných vzťahoch, no nečkal, že sa od toho úplne odosobní. Predsa len to bol stále jeho otec a takáto novinka nepríjemne zasiahne hádam každého, nie?

„Si v pohode, Jimin?"

To on bol práve tým, ktorým lomcovali emócie. Možno to ani priamo nesúviselo s jeho násilnickým fotrom, ale s celkovým psychickým vypätím.

Okamžite obrátil pohľad na svoje rozochvené ruky a nohy. Divil sa, že na nich ešte bez väčších komplikácii zvládol stáť.

Yoongi sa strachoval ako o jeho zovňajšok, tak aj o jeho vnútrajšok. Mal svoje dôvody, prečo o tom radšej pomlčať, ale nie...Jimin si musí vždy postaviť hlavu.

„Sadni si, dobre? Je toho na teba veľa," jemne mu stlačil plecia, aby ho primäl sadnúť si na okraj postele. Následne sa načiahol po spadnutý uterák a nervózne si ho začal obmotávať okolo prstov.

„A-ako sa to s-stalo?"

„Ten ožran zas do aleluja chľastal. Neviem ako, ale podarilo sa mu podpáliť náš barák. Úžasné, že? Matka bola v tom čase mimo, takže by mala byť v poriadku. Junki za ňou šiel do nemocnice, aby tam nezostala sama."

„To je strašné," Jimin si zakryl dlaňami tvár. „Čo budeme robiť? Čo sa vôbec v takejto situácii dá urobiť? Yoongi, prečo si nešiel so svojím hyungom?"

A sme doma. Aish.

„Neznášam ho," precedil pomedzi zuby. „Preňho sa vo mne nenájde ani štipka ľútosti. Je mi ľahostajný rovnako, ako som aj ja jemu. Nemá mi čo vyčítať a ak aj, mám ho u riti."

Jimin ho pozoroval s mierne pootvorenými ústami a zatajeným dychom. Naozaj dokáže byť Yoongi taký surový? Bezcitný? Nemilosrdný? Chladný?

„A č-čo tvoja m-mama, hyung? Tú máš rád, či? Viem, že ste mali isté nezhody, ale-"

„Mama..."

Ešte naďalej žmolil v rukách uterák, ale spomienkam na Hyeonju sa nakoniec neubránil. Mal jej smutné oči a tvár zbitú nielen životom rovno pred sebou. Premeriavala si ho, sklamanie jej hralo v čokoládových dúhovkách.

Nech sa ju pokúsil hoci aj zo srdca nenávidieť, nešlo to tak ľahko ako s jeho fotrom. To ani omylom...

Teraz tam sedí pri otcovi, hlava v smútku a pokladá si otázku, čo také neodpustiteľné urobila, že sa jej syn otočil chrbtom...

„Yoongi?" Jimin sa zľahka dotkol jeho ľadovej dlane.

„Viem," nemusel nič dodať na to, aby sa dovtípil pôvodu jeho kradmého zoru. Hrdosť mu síce nechcela dovoliť ustúpiť, no teraz už nemal na výber.

„Musím im nejako pomôcť," odvetil odhodlane a vytiahol svoj mobil. Stačilo pár klikov na to, aby sa postaral aspoň o jeden z problémov.

Jimin poriadne nedoostril na rozsvietenú obrazovku, takže nemal najmenšie poňatie o čo sa jednalo. Bol pripravený vypytovať sa, ale Yoongi mu skrížil plány. Friško sa postavil zo svojho miesta a začal si zobliekať mikinu nasiaknutú dažďovou vodou. Už bolo načase.

„Dám si krátku sprchu, a potom pôjdem do nemocnice," oznámil mu impulzívne a na polceste do kúpeľne sa ešte zvrtol na päte. Predsa len sa zabudol na niečo spýtať. „Ideš so mnou?"

„Do sprchy?" skoro sa zadrhol na vlastnej sline. Oči mu prekvapením snáď vyšli z jamiek.

„Do nemocnice."

Yoongi si až pri jeho pripomienke uvedomil, ako úlisne tá otázka musela vyznieť. Zrazu mu bolo trochu trápne.

„Ale..."

„Čo, hyung?"

„Keď chceš, tak..."

„Tak čo?"

„Môžeš ísť..."

„Kam?"

„So mnou..."

„Pýtam sa kam, nie s kým."

„Tam."

„Tam?"

Jeho jediným poslaním na tejto planéte muselo byť to, aby ho takto slovne mučil. Jimin z toho mal nehoráznu radosť, pretože mu škodoradostné iskričky nonstop brázdili tmavé oči.

„Vieš čo? Nechajme to-"

„To teda nie! Už z toho nevycúvaš!" ohriakol ho Jimin s víťazoslávnym úškrnom na perách. Konečne sa mu naskytla príležitosť. Intímnejšia príležitosť. To mu predsa nemôže prekĺznúť pomedzi prsty. Najmä nie teraz. Treba sa chopiť oprát skôr, než Yoongi zmení názor.

Pravdaže nemal nijaké nemravné pohnútky. Aspoň na dnes nie. Po tom, čo sa dozvedel o nešťastí, ktoré postihlo Yoongiho rodinu, nemohol si užívať jeho spoločnosť akoby sa nechumelilo. Veď kto by to dokázal?

No taká tesná blízkosť, hm...to sa mi vcelku páči. Prečo nie? Bude to rozkošné.

„Myslím to vážne," ale presvedčivo zrovna neznel. „Mal by si poslúchať svojho hyunga, Jimin."

„Ako som už povedal," podotkol namyslene Jimin a jemne ťukol do Yoongiho nosa. „Z tohto nevycúvaš."

~

Nehľadiac na to, či išlo o vážne veci alebo totálne prkotiny, Park Jimin si za všetkých okolností neodopieral pustiť hubu na špacír. Akonáhle sa mu naskytla chvíľka nepozornosti, už sa s tragédiou Yoongiho otca zveroval so svojou drahou Michin. A tá, pochopiteľne, o tom zaštebotala Joowonovi.

A práve to bol dôvod, prečo momentálne sedeli v jeho staručkom bavoráku, zaseknutí na ďalšej červenej. Yoongi by sa od hanby najradšej prepadol až kamsi do jadra Zeme. Líca mu horeli ponížením z toho, že musel ísť v aute s Joowonom.

Ak by to aspoň stálo za to! Môj foter si takú veľkú pozornosť veru nezaslúži. Háveď jedna špinavá!

...

Ale robíš to najmä kvôli mame, Yoongi. A trochu aj kvôli Junkimu. Robíš to pre nich oboch a nie pre toho darebáka.

Úprimne, očakával, že sa k nim nasáčkuje aj Sunghi. Tá však musela zostať doma so svojím uplakaným bračekom, pretože jej rodičia odišli do divadla.

„Pohni sa!" zavrčal Joowon na spomalené auto pred sebou. Prsty ho svrbeli, aby sa nedotkol klaksónu.

„Nemusíš sa ponáhľať," povedal mu Yoongi. „Hlavne dodržuj predpisy, Joowon."

„Hyung, do šoférovania mi nekibicuj, dobre? Možno si výborný raper, no ja som na pusanských cestách šofér number one!" vytočil sa k zadným sedadlám s prešibaným úsmevom.

Joowon je fakt extra trieda. Mali by sme ho volať Michin 2.

„Už tam nie je," zapojil sa do nevinného rozhovoru aj Jimin.

Joowon nechápavo nadvihol obočie.

„To auto," objasnil bližšie a zadíval sa na prázdnu asfaltku pre sebou. „Je preč, Joo."

„Aha," zdesene sa obrátil k volantu a dupol na plyn, aby sa za ním nevytvorili príliš dlhé kolóny.

Jimin po ich spoločnom odchode akosi zvážnel. Pri vchode sa totiž zrazili s Jiou, ktorá si šla pre nové balenie vreckoviek. Netrvalo viac ako sekundu a už započala svoj podrobný výsluch. Jiminovi sa zo všetkých tých otázok zdvíhal žalúdok a Yoongi na tom nebol o nič lepšie. Keď Jimin vyzradil pravý dôvod, prečo idú cez upršanú noc von, div že sa mu nevysmiala. Neuverila mu ani ň a stále si húdla svoju pesničku. Svojho syna bez ostychu nazvala klamárom a darmožráčom. Veď aká bola pravdepodobnosť, že by sa Yoongiho otec podpálil v dome?

Nulová.

Akonáhle o Jimina zavadil pohľadom, pred očami mu vyskočila iba nedávna udalosť. Tá prekliata sprcha. Že sa vôbec dal na niečo také nahovoriť...

Doteraz sa s tým nevedel zmieriť a metal sa na zadných sedadlách, ako taká ryba na suchu.

Aj keď, nič také sa predsa nestalo, alebo? Prečo to nafukuješ, Yoongi?

„Zajtra sa o tom bude písať všade," utrúsil do ticha, aby si nenápadne získal Jiminovu pozornosť. „Som si istý, že sa naša rodina preslávi vo všetkých druhoch médií. Od novín, cez rozhlas až po televíziu. Dúfam, že so mnou nebudú chcieť urobiť rozhovor. Nebol by zo mňa zrovna dobrý respondent."

„Prečo nie?" zvedavosť razom prebila jeho mrzutú náladu.

„Určite by som podotkol niečo v štýle, že som do toho domu mal prihodiť ešte o kanister benzínu naviac. Iba pre istotu, aby sa tam môj otec zaživa uškvaril..."

Joowon ich musel počúvať, pretože na konci Yoongiho spovede skoro strhol volant. Spätné zrkadlo prezrádzalo jeho zmiešané pocity.

Akého psychopata to vezie vo svojom zlatíčku?

„Ale choď," zagúľal očami Jimin. „To by si nespravil."

„Myslíš?"

„Viem to," zdôraznil. „Nie si zlý človek, Yoongi. Nech si moja mama vraví čo chce, ona ťa predsa nepozná. Ja áno."

Nie som taký úžasný človek, Jimin...

„Daj jej trochu času," nástojčil bedlivo. „Aspoň do zajtrajška. Verím, že bleskurýchlo prehodnotí svoj postoj. Uvidíš, ešte príde a sama sa ti ospravedlní."

„Ts. Tak to teda moju mamu fakt nepoznáš."

„Stihol som ju spoznať až-až, ale dbaj na moje slová. Zajtra bude v nemocnici ako na koni."

„Ako to môžeš vedieť, hyung?"

„Skrátka to viem."

A je to tvoja mama, Jimin. Momentálne sa správa ako odtrhnutá z reťaze, no nadovšetko ťa ľúbi. Možno ťahá až prisilno za nitky, ale nikto nie je dokonalý. Nakoniec, tie chybičky krásy nás robia skutočnými ľuďmi.

~

Oba svoje terče našli schúlené na nemocničných kreslách v Jongsuovej izbe. Ten bol stále pripojený na prístoje, ktoré mu pomáhali prežiť a jeho telo kyprejších tvarov sa skrývalo za hrubými obväzmi nasiaknutými hojivými masťami. Hrudník sa mu ledva nadvihoval, z úst mu vychádzal chrčivý zvuk, skoro až podobný chrápaniu.

Akonáhle si ho Yoongi všimol, automaticky zaťal ruky v päsť. Jiminovi jeho náhla napätosť neunikla, možno aj preto nasilu vplietol svoju ruku do tej Yoongiho. Síce si uvedomoval zvedavých pohľadov a nevyspovedané otázky, ktorým mohol pred Minovou rodinou čeliť, rozhodol sa v sebe negatívne myšlienky potlačiť.

Hyeonju sa chvela na vetchom kresielku s kolenami pritisnutými k brade. Popod nohami starého nábytu sa ledabolo povaľovali pokrčené vreckovky.

No a Junki sedel na jednom z operadiel, veľkými dlaňami ju letmo objímal okolo pliec a šemotil jej chlácholivé slová.

Aká to drzosť! Drzosť roniť slzy za takého hajzla! Drzosť, aby tu pri ňom niekto sedel. Drzosť-

„Predsa len si prišiel," brat mu venoval vďačný pohľad, zatiaľ čo jeho tvár brázdil takmer neviditeľný úsmev. „Som na teba hrdý, Yoongi~ah."

„Neprišiel som kvôli tomu chrapúňovi," vyštekol nasrdene, nakoľko ho scéna pred očami vôbec nepotešila. Nedokázal sa viac ovládať a krotiť svoj apetít nadávok bolo už vonkoncom nemysliteľné.

Až Jiminov pevnejší stisk ho nachvíľu vystrábil z hnevu.

Hyeonjine vzlyky sa iba znásobili.

„Ovládaj sa ty pabo," Junki taktiež nešetril svojou prudkou agresiou. „Aspoň kvôli nej," nečujne naznačil perami.

„To je jedno," voľnou rukou zalovil v Jiminovom batohu, ktorý si od neho na dnešnú noc požičal. Vylovil z neho jahodové mlieko, mätový čaj a akési snacky, čo narýchlo zhrabol v miestnych potravinách. Neváhal a maličké tetrapak mliečneho nápoja hodil po svojom staršom bratovi.

Junki mal však skvelý postreh a ani tentoraz ho nezradil. So spýtavým výrazom sa obrátil na Yoongiho.

„Napadlo mi, že budete hladní, a tak sme vám s Jiminom priniesli niečo pod zub."

„Aké veľkorysé, vaše veličenstvo," odsekol Junki. „Ďakujeme ti, Yoongi."

Ešte mi len budete ďakovať...

„Ako je to vlastne s tým barákom? Zhorel do tla?"

„Okrem základov nič nezostalo," Junki si začal prehadzovať jahodové mlieko. „Vraj máme poriadnu smolu."

„A kde mienite prespať?"

„Akurát stojíš v našej spálni," uchechtol sa.

Jimin po Yoongim zvedavo pokukoval, aby mu naznačil, nech už to toľko nenaťahuje. Lenže slová pomoci z neho liezli horšie ako z chlpatej deky.

„Teta Jiwon vás neprichýli?"

„Tá teda vystrájala! Mal si tu byť," Junki si spomenul na tú bláznivú ženskú, ktorá skoro obrátila celú nemocnicu hore nohami. „Poslali sme ju domov, aby sa upokojila. Obaja sme sa zhodli, že nám bude lepšie tu ako u nej v jednoizbáku."

„Rozumiem," stroho prikývol.

„Yoongi tým chce povedať, že sme pre vás našli riešenie..." začal Jimin.

Skutočne nemôže držať jazyk za zubami? Ešte to ten mamľas spacká...

Junki a ani Hyeonju doposiaľ nemali tú česť zoznámiť sa s Jiminom osobne. Yoongiho brat ho videl len cez vitríny kaviarne, ale ako jeho, tak ani jeho hlas v živote nepočul.

Okamžite na seba upútal nielen Junkiho pozornosť, ale aj pozornosť Hyeonju. Tá sa naňho nesmelo pozrela cez prsty, ktorými si zahaľovala opuchnutú tvár.

„O čom to rozpráva, Yoongi?"

„O ničom podstatnom," ubezpečil ho a schladil inciatívneho Jimina fľochnutím. „Ide iba o takú maličkosť. O nepatrnú láskavosť."

„Konkrétne o akú nepatrnú láskavosť?" vyzvedal Junki.

Odpoveď ho musela veľmi zaujímať, pretože si to úbohé jahodové mlieko prestal prehadzovať.

„Konkrétne sa jedná o váš nocľah. Zaplatil som vám apartmán v neďalekom hoteli. Ďakovať mi nemusíte."

~

hello there ( ꈍᴗꈍ)

akurát mám dvojhodinovku prekladov, ale na brf nikdy nezabúdam, hehe 👀

a táto kapitolka je podľa mého dosť dlhá, no nie? takmer ma vystrelilo na Mars 🙃

snáď to za to stálo 🙈

now I'm gonna learn for my next class 🙄♥️

dúfam, že ste si užili čítanie! ✨

bye 🙋

sga.