Hviezdy na oblohe sa odrážali v očiach ryšavej alfy, na oblohe, ktorá bola mimo jej dosahu. Odfrkla si, keď si pomyslela, ako si stovky vlkov myslí, že tie svietiace, nedostupné bodky na čiernom nebi riadia ich osudy. A ako ich po nociach prosia o milosť! Kiraisha verila, že svoj osud si vedie sama. Vďaka prvej alfe Onyx tomu tak bolo. Nemusela patriť nikomu a ničomu, či už vlkovi, osudu alebo hviezdam. 
Napriek tomu ju na srdci ťažilo.
Vo výsledku si vlk mohol vybrať iba určité cesty, lebo nie všetko bolo v jeho kontrole. Kiraishe sa zježila srsť po celej dĺžke chrbtice, keď si spomenula na jej rozhovor s Umou. 
Mala by byť už v pokoji. Svorka je v bezpečí, majú viac než dostatok potravy a dobre chránené pelechy. Ale Alfa cítila medzi vlčicami napätie. Nedokázala ho priamo niekomu prišpendliť na hlavu, bolo však určite tam. 
Vzdychla si, odvrátila zrak od krutých svetielok v tme a radšej sa venovala svojim labám. Bola celý život zvyknutá na lesný porast a lúka ju každým dňom iba prekvapovala. Od pichľavých listov po steblá trávy, ktoré rezali viac než pazúre.  Prešla si jazykom niekoľkokrát po vankúšikoch, potom razom zastavila. Obtrela sa o ňu iná vlčica, ktorá následne k nej ľahla. Jej krémová srsť nebola Kiraishe neznáma. Bola to Dalila, jej zodpovedná beta. Od tej dávnej, kúzelnej noci, ktorú strávili v jaskyni s tými prekliatymi rybami, nemali na seba poriadne čas. Ryšavá vlčica obtočila svoj chvost čo najviac ako sa dalo okolo svojej menšej družky. Zahľadela sa do jej krásnych, zelených očí. Takto hlavou mierne pripomínala líšku. Mala veľké, jasné, úlisné oči, úzku tvár a šibalský úsmev. To posledné však ukazovala iba jej najmilšej.
Pred svorkou si Dalila držala čo najsilnejšiu autoritu, kamennú, neoblomnú tvár a kde bolo treba, tam robila poriadky.  Bola to vážna maska vodcovstva. Kiraisha bola jediná, ktorej sa podľa hierarchie musela a aj chcela podriadiť. 
Krémová Beta jej hravo buchla labou po nose. "Prehovoríš ku mne, alebo budeš iba pučiť oči ako srna so zápchou ?" Kiraisha sa musela zasmiať a potom si rýchlo odkašľať, aby smiechom náhodou nevzbudila svorku. 
"Dokázala by som na teba pozerať celé dni aj noci, ale to by ti odhnil jazyk, že ?" švihla Dalilu chvostom po chrbte. 
Krémová vlčica sa prevrátila na bok, ako keby ju Kiraisha zranila. "To by bola hrozná škoda," vyplazila jazyk v grimase, ktorou chcela predstierať mŕtvolu. Kiraisha sa ticho zachichotala.
"A vo výsledku je aj niečo čo by som chcela s tebou prebrať," odhodlala sa ryšavá vlčica. Tón nechala ľahký, aby nepokazila atmosféru. Nakoniec ale vedela, že lepšia situácia sa jej už tak blízko nenaskytne, aj keď týmto rozhovorom pravdepodobne pokazí nezávažnosť ich doterajšej konverzácie. 
"Dalila, bola si mi spoločníčkou celý život a ja si nedokážem predstaviť mať rodinu s niekým iným než s tebou. Celý čas mám pocit, že plánujem tak veľmi dopredu, napriek tomu, že ešte ani nepoznám tvoj názor. Takže mi povedz," Kiraisha preglgla, ale rýchlo sa snažila ukľudniť. Toto nie je svorka, toto je len jej družka.
"Takže mi povedz, chcela by si mať vĺčatá ?" pozrela sa znova do zelených, iskrivých očí svojej vernej Bety a hľadala v nich... Niečo. Niečo čo by jej povedalo názor krémovej vlčice predom. Ale napriek ostrým krivkám Dalilinej tváre, bola celkom nečitateľná. 
"Pravdaže, pravdaže by som chcela s tebou mať rodinu Kiraisha. Milujem ťa, som v našom vzťahu šťastná a aj by som obetovala noc pre vĺčatá..." začala Dalila rozvážne. "Ale teraz je veľmi zlý čas. Chcem si byť najprv istá o tom, čo nás čaká," dokončila a položila si hlavu na Kiraishino rameno. "Ja rozumiem, tiež by som to nechcela teraz," zamrmlala Dalile do ucha a olízla jej ho. V hrudi však cítila veselé teplo, ktoré jej dodávalo novú silu, jej druhý dych. Musí sa snažiť svorku konečne zabezpečiť, aby vytvorila bezpečnú budúcnosť pre svoje deti. Rovnako, ako to spravila jej matka.

...

Kolektívny lov bol v svorke brezovej kotliny vždy veľká udalosť, keďže veľké kopytníky do teritória vstupovali a zase z neho odchádzali, bez hocijakého náznaku pravidelnosti. Takže keď hliadkarky prišli skoro ráno oznámiť svorke o srne, ktorá sa objavila na lúke, všetci chceli ísť loviť. Pre hlavnú päťku veľká korisť znamenala možnosť si napchať žalúdky do prasknutia, ktoré momentálne mali z krutej zimy stiahnuté viac než obyčajne a nižšie postavenia sa mohli tešiť početnejším zbytkom z rýchlej, a nedbalej hostiny vyšších vlčíc. 
Srna nemala voči vlkom šancu. Napriek tomu, že sa pokúsila utiecť z odkrytej lúky, smerom najďalej od starého teritória, vlčice ju kolektívne strhli dole ľavou zadnou. Žiadna z nich si  v žranici neuvedomila, aké malé sa pohorie, ktoré veľká väčšina poznala donedávna iba z vnútornej strany, zdá z diaľky, kde sa kvôli koristi ocitli.
 Posledné lúče slnka vzdávali svoj boj s oblakmi a obloha nadobudla sivú a modrú farbu. Vzduch oťažel, bolo v ňom cítiť vlhkosť. Ďaleký horizont modrel. Zvieratá utekali do svojich úkrytov, od obrovských dravcov na oblohe, až po drobný hmyz ukrývajúci sa v tráve. Všetky okrem vlčíc. Nezvyk pobytu na novom teritóriu, ktoré sa značne terénom líšilo od ich starého, im bol osudný.
Zazneli prvé hromy. Blesk sa objavil na oblohe, vytvárajúc jasný záblesk svetla, ktorý nejednej vlčici zúžil zrenice. Blížiaca sa búrka šírila v svorke nervozitu.
Rovnako, ako nebola na priestrannej lúke chránená srna, neboli chránené ani ony. Zaznel ďalší zvuk. Tentokrát ale nepatril prírode. Nie. 

Bol to výstrel. 

Veľké, ťažké kvapky udierali vlčiciam po nose, ako udiera matka svoje vĺčatá za neposlušnosť. Najprv ich prišlo iba pár, ale veľmi rýchlo sa začal ich počet zvyšovať. Voda sa držala vlčiciam v srsti a spôsobovala im chlad až po kosti. 
Kiraisha zvuk ľudskej zbrane síce počula, bol však dostatočne ďaleký,aby ju až tak nezaujímal. V živote kotlinu neopustila, takže s ľudskými vynálezmi nebola familiárna. Liana však áno. Lovkyňu naplo do pozoru a pozrela sa za seba.

Zaznel druhý výstrel, tentokrát bližšie.

"Ľudia !" žalostne vykríkla a začala hnať členky svojej svorky preč od srny, skôr než by sa stihli spamätať. Normálne by Lianu zaujímala iba Nyala, ale faktom bolo, že toto nebol jej prvý stret s ľuďmi.  
"Rozdeľme sa !" zavelila Alfa, "skryte sa do trávy pomocou brázd !"
Chaos a panika sa preniesol svorkou. Každý zrazu zabudol na pomyselný rodinný celok ktorý svorka tvorila a staral sa iba o svojich najbližších. 
Daphne a Mallowi stiahli Ahmyu od srny a utekali s ňou preč. Ahmya ťahala so sebou aj Lianu. Postaršej lovkyni prišlo úzko, keď sa stretla s realitou ťažoby postavenia jej sestry. Nyala musela zostať a odísť ako posledná, postarať sa o únik svorky z tylu. Keď však svoj žltý zrak zabodla do Liany s posmeškom na tvári, lovkyňa sa len predsa stiahla späť. Jej mladšia sestra bola samoľúba diablica a Lianinou starostlivosťou opovrhovala. Hocijako by si ju staršia vlčicu chcela pripnúť k sebe, Nyala bola nezastaviteľný hurikán, nespútaná, divoká a nepredvídateľná. 
...

Voda premočila Kiraishin kožuch až po kosti, hlien jej od chladu tiekol z vlhkého nosa, ale v labách ju pálilo, ako keby stála na rozžeravenej zemi. Za ňou stála svorka, jej celý život. Vlci a vlčice ktorí sa spoliehali na jej ochranu. Stála tvárou v tvár približujúcim sa ľuďom- hrozným, bezsrstým stvoreniam so zbraňami ktoré zo seba vystreľovali tesáky schopné zabiť dospelého vlka na jednu ranu. 
Bála sa. Veľmi. Zatínala síce voči takému prejavu egoizmu zuby, ale bála sa o seba. Srdce jej zvierali tŕne a jej dušička sa scvrkávala v jej vnútri každou sekundou viac a viac. Nikdy nečelila toľkému strachu, ani keď dávno, ešte predtým než bola alfou, bola na love veľkého jelenieho samca, ktorý napichol na svoje parožie Nuruinu matku. 
Zo zadu počula kroky. Otočila sa.
"Uma, odíď za svorkou !" zavrčala.  Hocijako rada by bola, keby nemusela tomuto čeliť sama ! Ale pokiaľ by sa niečo mladej lovkyni stalo, nikdy by si to neodpustila. Vlčica sa iba jemne usmiala a pomaly, pre pocit istoty položila svoj chvost na Kiraishine vysoko položené rameno.  
"Aisha, choď za svorkou ty. Teraz ťa potrebujú viac než hocikedy," povedala vážne, ako keby iba hrala postavu v hre. "Počula som včera večer kúsoček vášho rozhovoru s Dali," pokračovala, aj keď sa ju väčšia vlčica snažila od seba odtlačiť preč, "ty si ešte na tomto svete potrebná... Ja už nie. Ann asiarja,nann ikuisti ." Kiraisha mala pocit, že priletel orol a vyžral jej srdce z hrudi. Umyina posledná veta bola zo starého jazyka a znamenala "malý čin, veľká rozlúčka". V minulosti bola využívaná bojovníkmi, ale takisto sa takto aj lúčili od hier v detstve. Ona, Uma a Dalila. 
Bolesť a smútok vystriedala zlosť. "To nie je možné ! Uma, ako tvoja alfa ti výslovne rozkazujem - STIAHNI SA PREČ !" slzy jej vyhŕkli do očí, ako ich každá sekunda tlačila k nebezpečenstvu "ty pochabé mláďa, život nie je iba o vĺčatách ! Nemusíš sa tu teraz kvôli tomu zabiť !" Vlčica teraz ťažko oľutovala čas počas ktorého svoju kamarátku posunula do pozadia. Keby len... Keby len bola vtedy s ňou. Nič z tohto by sa teraz nedialo. Z hrude vydala chrchľavý nárek, zatiaľ čo zvláštne sfarbená lovkyňa stále neoblomne stála, čelom k nebezpečenstvu. 
"Aisha, Aisha," skoro až posmešným tónom na to odpovedala, "ten malý kúsok svojho času, ktorý si mi venovala mi viac než stačil. Nasadil mi chrobáka do hlavy, ktorý konečne vyhlodal bolesť z môjho srdca."
Udrel blesk a celá lúka na okamih, jednu malú stotinu zasvietila. Ale iba táto malá chvíľa stačila Kiraishi, aby so spadnutou sánkou uvidela Umu pred sebou v úplne inom svetle. Majestátnu, neoblomnú vlčicu, podobná vlčím bohyniam z tisícov starých bájí a mýtov. V odraze jej zelených očí zbadala seba. Úbohú stvoru, s jednou povinnosťou, ktorú sa aj tak bála vykonať. 
"Ja, Uma, verná lovkyňa svorky brezovej kotliny, narodená dvom samotárom, nech im je zem ľahká, som bola adoptovaná a vychovaná mojou svorkou. Vtedajšej Alfe som vtedy sľúbila, že jej to vynahradím. Nikdy som neprestala loviť, konať si povinnosti, aj keď ma moje vlastné trčiace rebrá okrádali o spánok," zrak sa jej zatemnil, sklonila hlavu a dodala pre Kiraishine uši, "Aisha, nemusíš sa o mňa báť. Nazvala si ma pochabou, ale ja viem čo robím. Celá svorka sa mi teraz stala vĺčatami, lebo tak ako ona ochraňovala mňa, teraz ja ochránim ju. Ty choď teraz k nej, lebo tvoju oporu nikdy nepotrebovali viac."
Kiraisha sa už nezmohla viac k slovám. Uma prekročila pomyselnú líniu, ktorá ich oddeľovala od zorného poľa ľudí. Najprv pokojne, potom zrýchľovala tempo. V posledných pár okamihoch jej nohy kmitali pod sebou v plnej rýchlosti, z hrude vydala tak hlboký a strašidelný ryk ako Smrť samotná, vyskočila a- 
Výstrel pretrhol všetko ostatné. Ten pekelný zvuk sa zabodol Kiraishe do uší a nechcel sa ich pustiť. Uma, tá malá, veselá holubička padla k zemi. 

Kiraisha mala pocit, že sa krčila prilepená v húští celé hodiny, neschopná opustiť svoju priateľku, čo i len odtrhnutím zraku od jej už neživého tela. Ľudia si ju všelijako prezerali, potom po sebe začali rôzne štekať, až nakoniec bývalú lovkyňu chytili za nohy ako úbohú korisť a začali ťahať späť k svojmu táboru. Jej srsť mala očividne vysokú hodnotu a tak im stačilo zabiť iba jedného člena svorky.
Kiraishine slané slzy sa miešali so sladkými kvapkami dažďa v trpkej irónii. Tieto ohyzdné, bezsrsté bytosti videli iba fyzickú cenu jej tela. Tá však nikdy neprevážila cenu Umyinej vernosti, kým ešte žila. Nikdy.
Ryšavá Alfa sa konečne odvrátila a utekala späť za svorkou, vediac, že na tejto lúke prišla o veľký kus samej seba.  
...

Pokiaľ sa Bellamy vždy cítil malý, teraz jeho pocit drobnosti ďaleko míňal ešte aj rozlohu mušej stopy. Veď čo on, taký chudák, proti rozhnevanej čiernote nebies ? Tí hore ich oblievali tvrdou salvou kvapiek, sádzali do nich blesky a zastrašovali hromobitím. Medzitým čo im ľudia na povrchu boli na stope so smrteľnými letiacimi tesákmi. Mladý omega v krátkosti pociťoval úzkosť ako nikdy predtým. Pokiaľ ale tento nátlak psychickej tiesňavy v ňom aspoň vyvolával pocit prílišnej veľkosti, teraz bola tiesňava absentná. Cítil sa ako stratený mravec. Odhalený, zraniteľný, samotný. 
V jeho zbesilom behu, počas ktorého mal pocit že sa mu zastaví srdce a pľúca vypovedajú službu, nastal zvrat. Predná laba šmykom na blate prekrížila druhú, zadné laby predčili jeho hlavu a Bellamy spravil niekoľko sált vpred, kým neslávne nedopadol rovno na nos. Pokúsil sa postaviť, lenže z krku sa mu vydral nárek. Na jednu labu nebol schopný položiť váhu tela. Už už chcel vykríknuť to jedno meno pre pomoc.
Deivit. 
Deivit, to jedno meno ktoré ho neustále pálilo v hrudi s kameňom jeho tajomstva, to meno ktoré ho svrbelo na jazyku. Bellamyho láska bola zlatá klietka, kedy bol veľmi slepý na to, aby si uvedomil že kľúč od Deivita už drží niekto iný, a tak mu neostáva nič iné iba sa ďalej väzniť a naivne dúfať. 
Zrak mu zablúdil po lúke, hľadajúc toho vlka. Aj ho našiel, v diaľke kráčal bok po boku s vlčicou krémovej farby. Bol snáď s Betou a chránil ju ? Posledné pokusy Bellamyho mozgu uchrániť ho od ťažkého srdcebôľu vyšli nazmar. Bolo mu jasné s kým Deivit bol, koho si vybral odprevadiť do bezpečia namiesto neho. Napriek tomu, že by mohol cítiť jedovatú závisť a nenávisť voči Dakote, aj v chorobe lásky tieto pocity v Bellamyho vnútri nemali priestor. Nepoznal Dakotu poriadne a mal veľmi krehkú psychiku na to, aby sa vyčerpával zbytočným hnevom. Čo ho ale pohltilo bol smútok a žiaľ voči Deivitovi. Krémová vlčica mu ho neukradla, Deivit skočil do jej dlane sám, zatiaľ čo jemu hádzal zbytky. 
"Bellamy, si v poriadku ?" Ashov hlas ho vytrhol z návalu sebaľútosti. Zahanbene sa pokúsil postaviť sa, no keď položil svoju váhu na pravú zadnú labu, vyštekol od bolesti a klesol späť do blata. Ako zbabelé prasa, prebehla myšlienka Bellamyho hlavou. 
Druhý omega sa opatrne pozrel na koreň problému a vzápätí chytro podoprel Bellamyho, nesúc časť váhy menšieho vlka na svojom ramene.
"Máš asi zlomený prst," povedal mu. Šedému Omegovi prešli zimomriavky dolu chrbtom a z očí vytiekli slzy od hanby. "Taký cirkus kvôli prstu ?! Och, kiežby som si celú nohu dochrámal !" vypľul zo seba zhnusene. Ash mu iba upokojujúco prešiel chvostom po stehne a poznamenal : "Aj malý tesák môže zaryť hlboko." 

...

Willowine zúžené zrenice boli očami predátora, zafixované na Nyale, stále nachádzajúcej sa na rozbesnenej lúke. Niečo sa v jej žalúdku hýbalo a nedovoľovalo ustúpiť ani krok vzad. Ťahalo to za jej črevá, škrabalo po pľúcnych vakoch, vysávalo krv zo srdca a nechávalo iba jed. Jed, ktorý ako olej tiekol do ohňa jej surového, nekončiaceho žiaľu. Ani táto katastrofická búrka, s ľuďmi a ich ničivými zbraňami sa nemohli vyrovnať besneniu vo vnútri matky, ktorá prišla o svojich synov. Tri vrhy. Strata toho posledného bolela najviac. Stále počula ich plač, ich jemnú, šteňaciu srsť sťa páperie. Nikdy ich už neuvidí, nikdy nebude matkou. Nyala jej to vzala.
Hnedá vlčica zrazu zastavila v svojom postupe k úpätiu. Vyzeralo to až ako keby - keby sa potkla. Záblesk krutého záujmu sa mihol vo Willowiných rôznofarebných očiach. Zeta sa pokúsila postaviť, pokus bol však márny. Niečo ju držalo za nohu, prikvačenú k lúke, neschopnú ďalšieho pohybu.
Biela vlčica trhla hlavou a obzrela sa za seba. Pozerala, či neuvidí fialové oči určitej, podozrievavej, tmavo-šedej hliadkarky. Alebo niekoho iného. Nikde však nebolo svedka. Keď sa takto uistila, opatrne sa odblížila k Nyale.
Zeta bola chytená do pasce, na ktorú jej mocné čeľuste ani žiadne iné triky a fígle nefungovali. Pasca sa jej zarývala hlboko do mäsa a nechávala všetky jej nervy v agónii. Willow si najprv tento pohľad vychutnala. Nevidela na Nyalu síce dobre, lebo si držala očitý odstup, cítila však krv a jej strach.
"Willow !" vykríkla zrazu, "pomôž mi, prekliatu nohu mám v klepci !"
S bielou vlčicou trhlo, k svojej Zete však nepristúpila ani o krok bližšie.
"Čo tam stojíš hlupaňa, pohni kostrou !" začala rýchlo syčať a chrliť nadávky.
"Stojíš teraz pred súdom," biela vlčica vyriekla neoblomne, rovným hlasom a pozdvihla svoj chvost. Uvidela krátke prekvapenie v Nyaliných očiach, ktoré sa ale razom zmenilo späť na jedovatú zlosť : "O čom to trepeš ?!"
"Si zlodej a vrah v jednom Nyala," pokračovala neoblomne rovným hlasom, "zaslúžiš si byť kruto potrestaná."
"Prestaň rozprávať v hádankách ako stará vlčica s demenciou ! Nijaký zákon svorky som neporušila !" Nyalina zlosť nemohla byť viac vystupňovaná. Od bolesti, až po poníženie z toho, že ju vlčica nižšieho radu nazvala menom a nie jej platným postavením. A ona s tým nemôže nič spraviť, iba sa plaziť na zemi a prosiť o pomoc. 
"Stiahla si labu na tie najbezmocnejšie stvorenia aké môže svorka mať v svojich radoch. Akým právom si sa opovážila mi vziať moje materstvo ?! Trikrát !" niečo vo Willow sa začalo trhať. Stlačená bolesť, zlosť a jed, ktoré tak dlho niesla v svojom vnútri, bezpečne uložené, praskli. Boli to emócie tak silné a prevažujúce, až mala pocit že jej vedomie uteká preč z jej tela a ona nad ním stráca kontrolu. 
"Bola som v práve ty suka!" zaryla obvinená pazúrmi do blata.
"Nebola. Lebo jediný kto môže posúdiť stav vĺčat je gamma. A tá pri pôrode nebola," biela hliadkarka sa snažila si zachovať nadradený postoj, bola však už tak odtrhnutá od sebakontroly, že ani s námahou nepotlačila stočenie kútikov jej úst do triumfálneho úsmevu. Táto grimasa neutiekla ostrému zraku trpiacej zety. 
"Neprejde ti to," cedila medzi zubami, ako jej pena kypela z úst "neprejde ti to ani náhodou. Postarám sa... Aby ťa roztrhali... Ako špinavú ža... Žab !... " V záchvate zlosti Nyala  s vyhrážkami nestíhala riadne dýchať, dusila sa na vlastných slovách.
"ŽABU !" dokončila konečne.
"Dúfaj že ti moji synovia v radoch predkov odpustia," Willow cítila vzrušujúce stúpanie v svojej hrudi. Nič v jej tele nefungovalo správne. Srdce jej bilo prirýchlo aj príliš pomaly, pľuca boli v jednom plameni, krv vrela a tlačila na jej cievy, nervy boli v takom vytržení, že na špičkách končatín necítila nič, iba mravčenie. Mala pocit, že celý jej minulý život neexistoval, nemala žiadne dobré momenty v minulosti - v jej podvedomí existovala iba časová os od úmrtia synov až do teraz, plná žiaľu, hnevu a plánovania pomsty. Bola vytrhnutá, cítila sa všemohúca. Nič zo seba už nemala pod kontrolou. 

"Ale teraz... ZHYŇ !"

Pri poslednom slove jej preskočil hlas do šialeného škreku, ktorý už vôbec nepatril jej samotnej. Celá lúka zasvietila, keď jasný blesk z neba, sťa by ho sama ako démon zavolala na pomoc k svojej pomste, preťal tmu a trafil priamo jediný, osamotený strom na lúke. S hlasným praskotom sa mladý buk naklonil bokom a pod ťarchou svojej koruny si sám úplne prelomil kmeň na dve. Posledný výkrik Nyaly preťal ticho, razom však skončil, indikujúc, že vlčica bola vážne stromom zavalená.
Nastalo ticho vyplnené iba šumením hustého dažďa. Aj hromy od hrôzy prestali so svojou hlasnou činnosťou. 

Willow v extáze stúpala do výšin, vzápätí sa však strhla, balón jej radosti praskol a ona padla späť na zem, späť do reality. Zdravý rozum jej začal tiecť späť do hlavy a biela vlčica nemohla urobiť nič iné, než sa zhroziť. Pri bližšej inšpekcii si totižto všimla na tele pod stromom slabý, ale viditeľný pohyb hrudníka.

Nyala stále žila. 

Taaak fajn. Túto kapitolu mám naplánovanú už od Augusta 2018 a celé tie dva roky blažene čakám, aby som ju už konečne napísala. A ten moment konečne nastal. Pevne dúfam, že kapitola bola tak nabitá a extrémna, ako som chcela, keďže som si dosť dala záležať, aby som sa pri nej neponáhľala a všetko nechala preležať  :p 
P.S. V médiách prikladám dielo od lovvenwrites, takže šupky si to pozrieť, keďže hudbička perfektne sedí k atmosfére tejto kapitoly :D