Pokiaľ boli dve veci , ktoré Beta z duše neznášala , tak to bolo nasledovné - vlci , ktorí sa približovali k jej Alfe a neporiadok. A ten bordel , ktorý nastal teraz, tiež trpieť nemienila. Napriek tomu, že sa Dalile, síce s prázdnym žalúdkom, sušiť natlačená na svoju ryšavú družku páčilo, jej prirodzená opatrovateľská povaha sa jej zmocnila. Jemne sotila Kiraishu labou a zašepkala jej do ucha : "Stále si alfa tejto svorky. Sprav si v nej poriadok skôr , než ho ja spravím s tebou." Na tieto slová oddychujúca Alfa iba zastrihala ušami a z nechuti k pre ňu nepríjemnej povinnosti tlmene zavrčala. Napriek nedostatku entuziazmu z jej strany ale vstala a pre nadobudnutie vyššej siluety nad svorkou sa postavila na skalu, na ktorej doteraz ležala.

Tieto jej pohyby neostali nepovšimnuté , keďže si svorka rýchlo domyslela že chce niečo povedať. Vlčice aj vlci si rýchlo posadali pred ňu a ako vĺčatá, čakajúce na posledný príbeh dňa vyčkávali, čo z ich Alfy vyjde. Kiraisha svorku preletela zrakom a keď videla v ich očiach schválenie , hrdo začala : "Všetci prítomní, veľavážení členovia svorky. Napriek tomu , že nám tu chýba jeden omega do počtu , chcela by som napriek tomu začať , aby som vám osvietila našu situáciu. Koniec koncov , aj tak vieme že Deivit z nášho vytopeného tábora vyviazol živý ." Alfa si zase spravila prestávku , aby si rýchlo prezrela neverbálny názor svorky. Keď sa uistila, že u väčšiny sú jej slová v poriadku , pokračovala : "Už pred asi týždňom a pol som od našich hliadkarok dostávala správy o tom , že sa rieka rozšírila, v tom zmysle, že vytekala do niekoľkých sietí potokov, ňou vytvorených. Tieto potoky sa pravdaže samovoľne rozširovali , vďaka množstvu snehu, ktorého sme tu mali. Keď som bola na mojich nočných obchádzkach -a na toto si spomínam až teraz , počula som hrozný hluk z hôr. Pôvodne som ho pripisovala ku padajúcim kameňom a skalám , ale teraz viem , že mäkký sneh z hôr musel naraz padnúť do rieky , ktorú už tak celkom rozvodnenú rozbesnil. Jeden z potokov sa nachádzal aj blízko nášho tábora. Besná rieka ho rozvodnila a predĺžila až do nášho mierne nižšie položeného tábora . A ďalej to už poznáte..."
Kiraisha si v tomto momente uvedomila jedno - všetci jej slová nenásytne hltajú. A ešte ani zďaleka nemajú dosť. Docvaklo jej to. Oni od nej čakajú RIEŠENIE. Ona ho ale nemá. Čo teraz ? Svoje samoužierajúce myšlienky odohnala mávnutím laby a povedala prvú vec, ktorú jej mozog vybral ako vhodnú.

"Riešiť, kde budeme spať , budeme až keď na to nastane čas. Medzitým ostaneme tu. Upozorňujem predom, že žiadne lovecké výpravy dnes nebudú , tým pádom ostaneme hladné."

...

Slnko v celej svojej majestátnosti sa začalo schovávať za vrcholky neprekonateľných hôr , ukazujúc svorke, že ich rozhodujúca hodina nastala. Po Deivitovi ostala ledva stopa. Mokro všade na okolo prebilo väčšinu pachov, ktoré by mohli ukázať na polohu stratenej omegy. Kiraisha si myslela, že si odhryzne pazúre na obidvoch labách od stresu z celej veci. Za čo bola ona a jej svorka potrestaná ? Kedy sa tieto katastrofy skončia ? Nikto nevedel. Normálny alfa by sa prichýlil k proseniu o milosť predkov a iné bytosti nad vecami pozemskými. Ale Kiraisha nie. Bola veľmi hrdá a zatrpknutá osudom jej vlastných predkov.

Možno mala byť alfou nejaká iná vlčica. Načo je svorke ona ? Lov jej nejde a určite by sa našli aj bojaschopnejšie vlčice, než ona sama. Možno jej výška mala dočinenia k výberu tohto postavenia. Bola to pravda, že medzi svojimi rovesníčkami bola najvyššia. Nikto z jej svorky túto výšku neprekonal , až do príchodu Myahara.

Nakoniec to ale nemohla zhodiť na nič iné , než na blbé pravidlo svorky - dedičnosť postavení. A to bol kameň úrazu. Nikdy by si nedovolila zhodiť svoje problémy na jej matku.

"Deivit ! Deivit sa vracia !" vykríkla Dakota a celá svorka sa pozrela jej smerom. Z kríkov vyliezol špinavý omega s polepenou srsťou a snažil sa chytiť druhý dych.

"Mám to !" povedal celý bez seba. "Čo máš ?" spýtala sa Kiraisha a v kútiku srdca dúfala že má riešenie na ich problém. "Mám plán !" radostne začal Deivit a pre upokojenie si sadol. Celá svorka si prilepila oči na neho. "Naše teritórium je celé zaliate vodou. Ale v úpätiach skál sú štrbiny , kde by sme mohli prespať !" Burácajúca radosť sa ozvala kotlinou.
 "Ale čo potom ?" položila otázku Dalila a tým umlčala väčšinu radostných výkrikov. Omega trocha poľavil na dopamíne a nasadil vážny výraz.

"Po celú existenciu svorky sa verilo že existuje iba jeden vchod a východ do kotliny. Nie je to pravda-" Deivit musel prestať , lebo šok niektorých vlčíc a následné diskutovanie tejto veci sa nedalo prekričať. A ako omega na to ani nemal právo. Táto veta prelomila vo vlčiciach pocit bezpečia v kotline , ktorý sa u nich ukotvil už od mladého veku. Touto jednou vetou , pravdou , prerazil históriu ilúzie ich svorky.

"Kotlina je vaším bezpečím a útočiskom. Neopúšťajte ju a budete viesť spokojné a dlhé životy" tak vravela prvá alfa ich svorky. A ony tomu verili. Nehľadali skuliny v skalách , medzery , keď nehľadali medzery ani v svojej viere. Lebo verili ako vĺčatá, naivné , jednoduché vĺčatá. Deivit svojimi slovami rozpútal chaos.

"TICHO !" vzala iniciatívu Delta a podala zmätenému Omegovi povzbudivý pohľad. "Pokračuj ," povzbudila vec Kiraisha.

"Je ich viac. Omnoho viac. Väčšina je veľmi úzka pre vlka , niektoré priechody tvoria až bludiskové komplexy - ale je jeden veľmi jednoduchý. Na druhej strane je pole. Nádherné teritórium , kde by sme mohli stráviť čas kým sa kotlina neodvodní."

Vidina bola až veľmi dobrá - suché miesto na spanie a až rajská vidina nového teritória , kde by sa zničená svorka konečne najedla. Nedotknutá zem, miesto kde by sa vyliečili.

"Poďme teda ," povedala rázne Kiraisha a zavelila svorke k pohybu.
Keď si s Dalilou líhala na tvrdý kameň , myšlienka ,že opustí miesto, na ktorom sa narodila a v živote si nepomyslela, že by opustila ju podpichla. Dalila vedľa nej ju ale upokojovala a udusila myšlienku v zárodku. "Všetko bude v poriadku ," jemne a unavene zašepkala jej Beta, ako keby jej čítala myšlienky. A tak ryšavá Alfa udržiavala bdelú stráž nad svojou svorkou , snažiac sa strážiť ju pred všetkým zlým ako v náplne jej povinnosti. A napriek tomu, ostala iba malou nepodstatnou vlčicou , zrnko na celej pláži udalostí vesmíru. Čo raz si zmyslelo nebo , Alfa ani svojou tvrdohlavosťou nemohla odvrátiť.

...

Darca všetkého svetla Slnko sa vyšplhalo nad vrcholky hôr a z úzkeho priechodu sa vynorili vlčie hlavy. Špinavé , zničené a vychudnuté telá. Ale oči sa im leskli znova nadobudnutou chuťou do života. Pred nimi ra rozprestieralo pole. Veľké ,čisté a obmýval ho potôčik. Ich veľká nádej , ich nový domov.

Nový začiatok.

A aj tak, vo vnútri niektorých stále prekypovali smrteľné hriechy.

Inu, ktokoľvek to číta tu , je borec. Dostať sa cez moje písanie je ťažké ešte aj pre mňa.

Prečo mi kapitola o 1100 slovách trvala takmer 9 mesiacov ? Nuž , demotivácia a iné záujmy , to je všetko čo môžem povedať. Ale opustiť Birch Valley Pack je ako opustiť nejaký obraz namaľovaný iba do polovice. Už som tu vložila nejakú prácu a nechcem aby vyšla nazmar. Aj tak ale kvôli vyčisteniu odpadkov , so mnou pohýňa idea že by som BVP v tomto rozdelila. Veľká zápletka "endless winter" je za nami a ja chcem knihe dať nové obrátky. Takisto by to znamenalo presunutie kapitoly Lavender do druhej knihy. Neviem , porozmýšľam. Tak , vidíme sa tak o rok pri ďalšej kapitole 😂