Podlomili sa mi kolená, no aj napriek tomu som sa snažila udržať na nohách. Zovrela som pery do úzkej čiary a váhavo urobila niekoľko krokov vpred. Mia vyzerala akoby spala, nebyť slabej námrazy, ktorá sa začínala tvoriť na jej mihalniciach a rany na hlave.

„Niekto ju musel udrieť silno do hlavy," začula som za sebou hovoriť Stellu.

„Mia," pošepla som a padla na kolená vedľa mrazničky.

Chlad z hučiaceho motora sa vanul do kuchyne, no ja som nedokázala mraziaci box zatvoriť. Rukou som sa dotkla jej tváre a zadržala dych, aby som nevypukla v plač.

Ktosi jej po zabití naskladal končatiny k sebe, aby ju tak lepšie napchal do mrazničky. Bola to ideálna skrýša pre telo a keby sme si vystačili iba tým, čo je v chladničke, ani by sme ju nenašli.

„Karen," niekto si v tom zmätku pamätal moje meno.

Okolo mojich pliec sa ovinuli niečie ruky a potom ma objali.

Potiahla som nosom a pustila sa mraziaceho boxu.

Lomcovali mnou zmiešané pocity. Na jednej strane som bola smutná, že moja dobrá kamarátka a kolegyňa je mŕtva. No na druhej strane v mojom vnútri začínal vyhrávať ďalší pocit. Pocit úľavy.

Nie som vrah.

Tak ako som nezabila Miu, nezabila som ani toho muža, ktorý mal masku vlka. Len sme sa vyspali a ja som potom musela zaspať na posteli. A kým som spala, niekto ho musel zabiť a namočiť moje šaty.

Pamätala by som si, keby som niekoho zavraždila.

„Kto to mohol urobiť?" spýtala sa Ruby, keď mi pomohla vstať a pustila ma.

„Neviem, ale keď sa mi dostane pod ruku, vykrútim mu krk," vykríkol Stephen a potom tresol päsťou do stola.

Všetci sme pri tom buchote nadskočili.

„Toto nemohla byť náhoda. Ak je to tak ako hovoríš a tvoja kamarátka bola na chodbe s nami, musel ju zabiť niekto z nás. Kurva! Nikto z personálu tu predsa nie je! A vrahom musí byť niekto z nás!"

„Takže zastávame názor, že to je nejaký muž?" spýtala sa Stella.

„To je najpravdepodobnejšie," súhlasil s ňou Nolan. Podoprel si bradu na stole a začal nahlas uvažovať: „Toto nemohla byť náhoda. A rovnako ani prvá vražda. Buď Mia vedela, kto zabil vlka, alebo bola jednoducho iba ďalšou obeťou."

„Ako to myslíš, ďalšou obeťou?"

„Myslíš tým, že nás niekto môže...z-zabiť všetkých?" spýtala sa Serenity so zlomeným hlasom.

„Čo ak všetci umrieme?" opýtala sa Ella.

„To je šialené. Aký by mal vrah dôvod nato, aby nás tu po jednom zabíjal? Chýba mu motív, to je jasné," prehovorila Stella.

„Ak budeme iba čakať na políciu, môže byť už neskoro," pripomenul nám Jace.

„Správne. Musíme sa vrátiť k telám a nájsť nejaké stopy. Keď zistíme, kto bol vinný, tak–"

„Tak ho zabijeme!" vykríkol Stephen.

Niektoré ženy zhíkli.

„To nemôžeme urobiť!" oponovala mu Stella.

„Zamkneme ho v jednej z izieb a počkáme na políciu. Všetci máme nejakú rodinu, alebo známych, ktorí nás budú hľadať, keď sa nebudeme ozývať. Musíme tu prečkať ešte dnešok a nedeľu. V pondelok si niekto uvedomí, že sme zmizli," pokračoval Nolan.

„To znie ako plán," súhlasil s nimi Jace.

„Ja som tiež za," povedal Nicholas.

„Dobre. Mali by sme sa držať spolu, aby sa vrah o nič nepokúsil," pokračovala Stella. „Mám so sebou kartu od izby vlka. Tí, čo zvládnu ten pohľad po obede, pôjdu so mnou a ostatní zostanú. Dbajte nato, aby nikto neostal sám."

Obed sme jedli mlčky. Väčšina z nás mala problém dostať do žalúdka aspoň niečo, čo by v ňom nejakú chvíľku ostalo.

Ruky sa mi triasli. Všetky veci, ktoré som hodila do zamknutej izby vlka, sa čoskoro dostanú na povrch. A potom, keď prídu nato, že ja som biely králik, tak ma zamknú a usvedčia za dve vraždy, ktoré som nespáchala.

Budem musieť tie veci vyhodiť. Nielen zamknúť do izby, vyhodiť to preč. No odpadkovou šachtou by sa to zaseklo. Kontajner je vonku. Ale možno keby sa mi podarilo dostať do kotolne a zapáliť oheň, mohla by som tie veci spáliť. Potom aj keby si mysleli, že som to ja, nemali by žiadne dôkazy.

„Potrebujem ísť na záchod," prehovorila Stella. „Ide niekto so mnou? Tu dole sú zamestnanecké vécka."

Zliezla z barovej stoličky a niekoľko žien sa pridalo k nej. Očami som prebehla po stole a zazrela čipovú kartu. Nechala ju vyloženú na stole.

„Idem aj ja," povedala som a rukou prikryla nápis na čipovej karte. „Počkajte na mňa."

Otvorila som dvere na kuchyni a vybehla na chodbu. Nepočuli ma ísť, práve zabuchli dvere na toaletách.

Bolo to akoby mi sám Boh dal šancu veci napraviť.

Vyštartovala som po schodoch a zastala pred dverami vlkovej izby. Pípla som kartou a vošla dnu. Nemala som na nič čas.

Prehrabala som jeho skriňu a našla cestovnú tašku, v ktorej si priniesol svoje veci. Rýchlo som ju otvorila a začala do nej pchať prikrývku so šatami, ktoré som vtedy hodila pod posteľ. Zazipsovala som tašku a preniesla ju k dverám. Už tu viac nemám čo robiť.

Zabuchla som dvere na izbe a vzala kartu. Stella si určite skôr či neskôr všimne, že jej karta od dverí chýba. Ak ju nájdu u mňa, budem mať obrovský problém.

Prešla som do svojej izby a zo skrine vytiahla niekoľko svojich vecí. Medzi zakrvavenú prikrývku som vložila jedno zo svojich starých tričiek na spanie a navrch uložila svoje veci. Ak sa ma opýtajú, čo to mám v taške, poviem, že som si vzala svoje veci a pôjdem spať na izbu k niekomu z nich.

Práve som sa dobalila, keď na moje dvere ktosi zaklopal.

Podišla som do chodby a otvorila dvere. Na chodbe stála Stella.

„S babami sme sa dohodli, že sa nejako rozdelíme a budeme spať spolu," povedala mi.

„Aká náhoda. Myslela som presne na to isté a preto som si aj pobalila svoje veci," usmiala som sa na ňu a ukázala na tašku.

„To je super. Môžeme teda ísť."

Vzala som tašku a pomaly vydýchla. Dúfala som, že si nevšimla, aká som bola nervózna a zadýchaná.

Vyšli sme na chodbu a kráčali k jednej z izieb.

„Kde sú ostatní?" opýtala som sa.

„Zadelili sa do izieb," odpovedala mi. „Chlapi sú ešte dole, čoskoro prídu. Tak, toto je moja izba. Dúfam, že ti nevadí, že budeš so mnou."

„Nie, to nie," zaklamala som.

„To je super," usmiala sa.

Vytiahla kartu a ja som si všimla, že mala na nej niečo napísané tou istou fixkou, ktorou si označila i dvere vlka.

ČKA

Mačka?

Až vtedy som si uvedomila, že sme vstúpili do izby, ktorá patrila Mii.

Stuhla som na mieste, neschopná vydať ani hlásku. Stella je vrah, to je predsa jasné. Správala sa predsa podozrivo od prvého momentu. Už len podľa jej rečí som mohla vedieť, že veľmi dobre odhadla, ako asi obete zomreli.

„Stella?" pomaly som sa k nej otočila. „Toto nie je tvoja izba, však?"

Stela sa postavila ku dverám a potom sa na mňa pozrela. „Máš jednu šancu, aby si vysvetlila, čo si robila v izbe vlka, keď som ťa tam našla."

„Bola som sa na neho iba pozrieť," povedala som. Snažila som sa rozprávať pomaly a pokojne, hoci hlas sa mi triasol. „Len som chcela vidieť–"

„Po celý ten čas si sa správala podozrivo," prerušila moje bľabotanie. „To, že ho mohol zabiť iba silný muž, bola hlúposť a ty to vieš. Väčšina z nás bola aj tak totálne opitá alebo aj nadrogovaná. Aj žena zvládne podrezať chlapa, ktorý knokautovaný leží v posteli."

„Ako to môžeš vedieť?"

„Som lekárka a videla som už všeličo," štekla.

„Nezabila som ho, naozaj," povedala som.

Teraz som už vedela, že Stella nie je vrahyňa. Stella si po celý čas myslela, že vrahom som v skutočnosti ja. Ibaže to neuhádla. A na jej odhade teraz stál môj život.

Spomenula som si na Stephanov výbuch. Ako vykríkol, že keď toho vraha dostane, zabije ho. Aj keby ho chceli zastaviť, vytrhol by sa im. A možno by sa ho ani neunúvali zastaviť.

„Videla som tú náušnicu!"

„Stella, nie!"

„Zamknem ťa v tejto izbe a potom ostatným poviem, že to ty si ho zabila! A rovnako aj svoju priateľku. Ako si len mohla?"

„Nie, nebola som to ja, naozaj. Musíš si ma vypočuť," prebehla som k nej.

Neverila mi. Videla som to v jej očiach.

Zvrtla sa a chcela utiecť z izby, no podpätky, na ktorých stála, ju v osudnom okamihu zradili. Vyvrtla si členok a dopadla na koberec.

Vrhla som sa na ňu a snažila som sa jej vytrhnúť čipovú kartu z rúk. Ak ma tu zamkne, už ma nič nezachráni. Ak navyše ešte v mojej taške nájdu zakrvavené šaty a obliečku, skončila som na celej čiare. Budú ma mať a ako darček ešte aj všetky dôkazy!

„Pusť ma!" zasyčala na mňa.

Snažila sa ma odstrčiť, no ja som jej schytila ruku. Vykrútila som ju, aby som mohla schmatnúť jej kartu.

Vyskočila dohora a prevrátili sme sa. Jej ruka sa ohla pod mojim telom a ona zavrešťala, keď sa miestnosťou ozvalo ostré prasknutie.

Od šoku som ju pustila, no ona nemeškala a začala sa aj so zlomenou rukou plaziť k dverám.

„Ty si to bola! Ty si ich zabila!" kričala.

„Ticho!"

Dlaňami som ju stiahla k sebe, jej zlomená ruka sa šuchla po koberci a ona zakvílila.

„Ticho!" pohrozila som jej znova.

Stiahla som ju dole a posadila sa na ňu. Snažila sa brániť, no s jednou rukou to šlo ťažko. Pozrela sa na mňa očami plnými nenávisti a potom sa nadýchla.

Chystala sa vrieskať z plných pľúc pre prípad, že nás doteraz nikto nepočul.

Schmatla som ju za hrdlo jednou rukou, druhou som jej rýchlo zapchala ústa. Tlačila som sa na ňu svojou váhou tela, aby sa jej nepodarilo oslobodiť ústa.

Oblizovala mi ruku, snažila sa ma uhryznúť, urobiť čokoľvek, aby som jej pustila ústa.

Ešte viac som sa na ňu pritlačila, aby som ju mohla utíšiť.

Dochádzala mi energia, súboj s ňou ma vyčerpal. Bola tvrdohlavá a nevzdávala sa. A bola presvedčená o svojej pravde.

Párkrát zažmurkala, z hlasiviek jej unikal krik, no cez bránu jej stlmených pier a mojej dlane sa nedostali.

„Musíš ma počúvať. Nezabila som ich. Ani jedného. Mia je moja priateľka. Nikdy by som ju nezabila. Ani jeho. Spala som s ním tú noc."

Našla v sebe posledný kúsok sily a trhla hlavou, zaslintaná ruka sa mi vyšmykla z jej pier, no rýchlo som ju schmatla okolo krku a pritlačila o koberec. Stlačila som tak silno, ako som len vládala.

Až vtedy som si všimla, že jej bledá tvár prešla z červeného do purpurového odtieňa. Zlomená ovisnutá ruka ležala po jej boku. No aj jej druhá ruka bola rovnako ovisnutá, hoci nebola vôbec zlomená.

„Stella?"

Pustila som ju a ostala na nej sedieť.

Oči mala prevrátené dozadu, videla som iba jej bielka.

„Stella?"

Zliezla som z nej a nechápavo sa pozrela na svoje dlane. Krv mi hučala v ušiach a kolená sa mi triasli. Rovnako ako srdce, ktoré sa hádzalo o hrudný kôš a snažilo sa dostať von z môjho tela.

Zabila som ju. Zabila som človeka.

Vyskočila som na nohy a schmatla tašku. Zatackala som sa a padla na kolená. Na koberci som našla čipovú kartu. Vzala som ju a po štvornožky preliezla k dverám.

Otvorila som ich a vybehla von. Kartu som nechala hodenú pri dverách.

Na chodbe nikto nebol. Zrejme nikto nepočul krik. Vtedy mi došlo, že Miina izba bola medzi mojou a vlčou. Nikto nás nemohol počuť pretože steny boli hrubé a ďalšie izby boli ďaleko.

Nečakala som, kým sa tam niekto objaví. Zbehla som po schodoch dole a hľadala kotolňu. Našla som ju rýchlo. Obrovská pec, z ktorej sa tiahlo kúrenie po celej budove zívala prázdnotou. V rohu v bandaske som našla tekuté palivo. Naliala som ho na prikrývku a potom to všetko napchala do pece. Zapaľovačom som to zapálila a zatresla dvierka.

Vzbĺklo to okamžite.

Posadila som sa na svoje päty a sledovala, ako v plameňoch miznú všetky dôkazy o mojej neexistujúcej vražde. Tá, ktorú som skutočne spáchala, sa plameňmi z mojich dlaní vymazať nedala.