Naplnili sa moje najhoršie obavy. Uprostred izby na posteli ležalo telo mŕtveho muža.

Hoci my ostatní sme boli už prezlečení do normálnych vecí, on mal na sebe ešte stále dokrčenú košeľu s nohavicami, sako ležalo neďaleko prevesené cez stoličku. Na tvári mal vlčiu masku, podobizeň, ktorá bola včera jeho identitou.

Cez celé hrdlo sa mu tiahla obrovská krvavá rana. Usmievala sa na nás svojim bezzubým zaschnutým úsmevom.

Kolená mi zmäkli, rukou som sa chytila zárubne, aby som nespadla. Popri mne prebehla kamoška, ktorú natiahlo na zvracanie, no statočne sa držala.

Voľnou dlaňou som si chytila ústa a ustúpila o krok vzad. Zakopla som o prah dverí a padla zadkom na zem. Z toho príšerného pachu mi bolo zle. Nielen, že som ho cítila dnes ráno v izbe, niesol sa aj celým týmto apartmánom.

„Si v poriadku? Je to hrozný pohľad, viem," prihovorila sa mi tá žena s vreckovkami a aj mne jednu podala.

„Vďaka," pokúsila som sa na ňu usmiať.

„Môžeš vstať?" spýtala sa ma.

„Asi tu ešte troška posedím, vďaka."

Chápavo sa na mňa usmiala a potom sa pridala k skupinke mužov, ktorí diskutovali o tom, čo sa asi mohlo stať.

Snažila som sa zhlboka nadýchnuť bez toho, aby sa mi do nosa znova nedostal ten nechutný zápach, ktorý som cítila až kdesi na jazyku. Jeden z mužov zatvoril dvere na izbe a podrezaný vlčí muž zmizol z môjho dohľadu.

Pomaly som sa postavila na vlastné nohy, oprela sa chrbtom o stenu.

„Budeme musieť zavolať políciu. Určite sa nájde niekto, kto si ho pamätá z minulej noci. Nebolo nás tam zase až tak veľa."

„Myslíš, že to bol niekto z nás?"

Nepočúvala som ich vzdialený rozhovor. Bola som vďačná, že ma všetci ignorujú. Zaiste predpokladali, že som šokovaná z toho hrozného výjavu. No to nebola vec ktorá ma pribila o zem.

Začali ma dobiehať spomienky na predchádzajúcu noc.

Biely králik a sivý vlk boli včera celú noc spolu.

„Dúfam, že to nebude ako v rozprávkach, kde sa zajac vlka bojí a snaží sa mu utiecť," zasmial sa a potom mi prstami pomaličky pohladkal koleno prekríženej nohy.

„To závisí od toho, ako veľmi bude hrýzť," zasmiala som sa a znova si odpila zo svojho pohárika.

Svoju kamošku Miu som nikde nevidela. Vlastne, naposledy pred zrkadlom v úžasných čiernych šatách, tesne predtým, ako si nasadila na tvár svoju masku mačky. To ja som musela dostať hlúpu masku králika. Akoby som bola nejaký zajačik.

„Musím ťa upozorniť, že troška hryziem," naklonil sa bližšie ku mne, aby mi to mohol pošepkať do ucha. „Ale iba na miestach, kde sa ti to bude páčiť."

Horúčava mi stúpla do tváre, položila som pohárik späť na stôl k tým ďalším, ktoré boli už úplne prázdne.

Vôkol nás hučala hudba, ľudia sa zabávali a tancovali. Bolo nás tu málo, príliš málo na tak veľkú miestnosť, no nikomu to nevadilo. Sem-tam sa popri nás prehnal personál, aby priniesol ďalšie poháriky, utrel stoly, či vzal objednávky na ďalšie jednohubky.

Vlk sa nahol ku mne, prešiel si jazykom po perách, ktoré boli odhalené. Jeho maska, rovnako ako moja, siahala iba do polovice tváre.

Chcel ma pobozkať, jeho ľavá ruka ďalej odvážne stúpala po mojom stehne až pod lem šiat. Ignorovala som obrúčku na nej.

To bola jedna z podmienok tejto párty. Schovať svoju identitu, odložiť všetky svoje osobné veci a baviť sa. Nezáväzne. Všetko, čo sa udeje v tejto miestnosti, zostane len medzi nami. Žiadne zvedavé pohľady, žiadne reči a klebety. To som presne potrebovala, aby som mohla utiecť od svojej príšernej práce, ale hlavne reality, ktorá ma posledné dni neustále dobiehala.

„Poďme dole na recepciu. Zavolajú políciu a všetko sa vyrieši. Aspoň nás pustia domov."

„Dobre. Poďme dolu."

Sledovala som, ako sa hlúčik ľudí vybral ku schodom.

Obrátila som sa k dverám a premýšľala. Potom som sa zhlboka nadýchla a chytila kľučku. Kartu nechali vo dverách, aby sa nemohli zamknúť. Pokrútila som guľou a otvorila ich.

Posledný raz som sa obzrela, či niekto nestojí na chodbe a potom som vstúpila dnu.

Jeho predĺžený vlčí pysk masky mi narazil do tváre. Obaja sme sa rozosmiali.

„Tie masky nám iba prekážajú," povedala som.

„Poďme hore do niektorej z izieb a tam si ich budeme môcť zložiť. Čo ty nato?"

„To znie super."

Spoločne sme vyšli po schodoch hore, kde boli naše izby. Viedol ma po chodbe do jednej z izieb. Zrejme bola jeho. Odomkol dvere kartou a potom ma vpustil dnu prvú ako džentlmen.

Jeho izba sa od tej mojej veľmi nelíšila. Mal tam síce jeden stolík so stoličkou, ale obrovská posteľ nechýbala.

Zatvoril dvere a zámka cvakla. Bez karty sa k nám zvonka nikto nedostane.

Vyzliekol si sako a potom ho prehodil cez stoličku. Rukami uvoľnil niekoľko gombíkov na košeli a usmial sa na mňa.

Skopla som z nôh lodičky a podišla k nemu.

Posadil sa na posteľ, rukou ma chytil okolo pása a stiahol na seba. Sadla som si na neho, kolenami sa zložila po stranách jeho bokov. Rukami som chytila jeho vlčiu masku a zložila mu ju z tváre.

Pritvoril oči a narazil do mojich pier. Nepotreboval vedieť, ako vyzerá tvár ženy, s ktorou sa práve chystá vyspať. Vlastne sa ma neopýtal ani len na meno. Jediné, ktoré potreboval vedieť, bolo meno ženy, s ktorou bol ženatý. Tie ostatné boli iba rozptýlenie. Nevadilo mi to. Ani kúsoček.

Čo sa odohrá medzi týmito štyrmi stenami, ostane iba medzi týmito štyrmi stenami.

Prstami vkĺzol pod okraj mojich šiat a prehĺbil bozk, bokmi náhle vystrelil nahor. Zavzdychala som mu do pier a prehla chrbát...

Očami som prešla po saku prehodenom na stoličke. Po mužovi ležiacom na posteli. Podišla som k nemu bližšie, zadržiavajúc dych.

Minulú noc som sa vyspala s mužom, ktorý nosil celý večer masku vlka. Pokiaľ si cez noc nevymenil masku, je to on.

Stiahla som si rukáv dlhého trička k prstom a potom mu stiahla masku dole z tváre.

Druhou dlaňou som rýchlo zadusila svoj prichádzajúci výkrik.

Poznala som toho muža. Bol to on, chlap, s ktorým som včera strávila celý večer a dokonca i noc. A teraz ležal podrezaný na posteli predo mnou. To znamenalo, že som bola posledná osoba, ktorá ho videla živého. A takisto osoba, ktorá bude prvou podozrivou, keď si to niekto uvedomí.

Cúvla som späť a pätou stúpila na niečo tvrdé. Troška to puklo pod mojou váhou. Uskočila som a pozrela sa na zem – na koberci ležala moja stratená náušnica.

Zohla som sa, že si ju vezmem, keď som začula kroky na schodoch.

Rýchlo som do nej kopla a sledovala, ako odfrkla až kamsi pod posteľ. Zvrtla som sa a vybehla z izby skôr, než si ktokoľvek všimne, že som tam bola. Prešla som niekoľko krokov po chodbe až kým som nezastala pred svojou izbou.

Pamätala som si, že som sa s ním vyspala, no vôbec som si nespomínala nato, čo sa udialo potom. Nebola som si istá, či by som niekedy dokázala zabiť človeka. V sebaobrane možno áno, no nikdy som sa do takej situácie nedostala.

Pípla som kartou pri svojich dverách a chystala sa vojsť dnu.

„Hej ty, stoj!"

Otočila som hlavu a zazrela skupinku ľudí, ktorí boli zrejme takisto hosťami tejto párty. Ani jednu tvár z nich som si nepamätala. Aj oni mali celú predchádzajúcu noc na sebe zvieracie masky.

„Musíme ísť dole. Všetci."

„Stalo sa niečo?"

Privolali už políciu a oni idú teraz každého vypočuť?

„Nemôžeme odtiaľto odísť."