„To nemôže byť pravda!"

Na čelo mi vystúpil pot. Nebola som zranená, nič ma predsa nebolelo. Teda, ak nerátam neustále pulzujúcu bolesť v hlave, ktorá ma prišla navštíviť za nekonečným zástupom pohárikov alkoholu.

A aj napriek tomu boli moje tmavomodré lesklé šaty o čosi odlišnejšie, než som si pamätala.

Prebehla som po izbe zariadenej iba veľkou posteľou a pár skrinkami s televízorom a vbehla do kúpeľne, ktorá k nej bola pripojená.

Zdvihla som hlavu a uvidela sa v zrkadle.

Moje modré šaty boli nasiaknuté pomaly zaschýnajúcou krvou, ktorá sa mi spolu s látkou lepila na telo.

Ľavou rukou som nahmatala kohútik a umyla si ruku. Dívala som sa, ako sa číra voda začala v bielom porcelánovom umývadle farbiť na svetlú červenú.

Pri predstave, že sa nejedná o moju krv, ma až striaslo.

Najprv som si myslela, že som sa niečím iba obliala, bola som opitá, bohvie, čo som celú noc stvárala. No potom sa mi do nosa dostal neutíchajúci puch zo šiat, z pomaly sa rozkladajúcej krvi a to ma presvedčilo o tom, že to nie je iba nejaký žart alebo víno.

To však nebolo to, čoho som sa v tom momente vyľakala najviac.

Na nič som si nepamätala.

Moje šaty boli celé od krvi a ja som si vôbec nespomínala nato, odkiaľ som k nej prišla.

Zmocnila sa ma zlá predtucha.

Rýchlo som sa začala vyzliekať. Lesklá látka sa mi lepila k telu, nedotiahla som poriadne na zips, ktorý sa tiahol od môjho pása nahor až k lopatkám. Zasekával sa a do mňa vstúpila zlosť zmiešaná s panikou.

Trhla som rukou a trblietavá látka zaprašťala.

Keď som sa konečne zbavila šiat, zvraštila som tvár.

Celá moja koža bola pokrytá krvou. No na mojom tele nebola ani jediná rana, z ktorej by mohla pochádzať. A hoci to bolo absurdné, vedela som, že svoje dni budem mať až o dva týždne.

Potrebovala som sprchu. A to čo najrýchlejšie. Nejako som vytušila, že tá krv, ktorá sa pomaly stávala súčasťou mňa, mi na začiatku vôbec nepatrila.

Natiahla som sa rukou a rozpustila si vlasy. Potom som sa pomaly snažila zložiť aj svoje drahé náušnice, ktoré som dostala ešte od mamy ako darček k promóciám.

Išlo to ťažšie, než zvyčajne, moje prsty sa mi začali čoraz viac chvieť.

Vtedy som si uvedomila, že druhú náušnicu nemám.

Stratila som ju.

Hoci som chcela, nemala som čas teraz chodiť po kolenách a hľadať ju po celej izbe. Šaty som rýchlo skrčila do guličky a zabalila do uteráka, ktorý bol hodený na skrinke vedľa umývadla.

Na vydláždenú podlahu padlo čosi s plochým plesknutím.

Sklopila som svoj pohľad a zazrela na zemi padnutú masku bieleho králika. Masku, ktorú som mala po celý uplynulý večer na svojej tvári.

Masky boli neodmysliteľnou súčasťou tejto bizarnej párty. Každý hosť mal jednu z nich na tvári, aby ho nikto nemohol spoznať. Rovnako ako muž, ktorý mal včera celý večer na tvári masku vlka.

Natiahla som sa a zdvihla ju.

Obrátil sa mi žalúdok.

Lesklá biela maska s črtami králika bola pošpinená tmavými kvapkami krvi.

Hodila som ju do umývadla a potom si vliezla do vane. Zatiahla som navôkol sklenené steny a pustila na seba horúcu sprchu.

Prstami a mydlom som drhla prstami svoju kožu dovtedy, kým všetka karmínová voda nezmizla v odtoku. Niekoľko červenej som našla i vo svojich vlasoch. Kým som ich napenila šampónom a snažila sa ich vyčistiť tak, že mi až skoro vypadali, moje myšlienky sa nedokázali zastaviť.

Nebola to moja krv, to bolo viac než isté. No pokiaľ sa naša párty včera nezvrhla na hromadné pokusy o samovraždu, nemohla pochádzať od rôznych ľudí. Obávala som sa toho, že všetka tá krv pochádzala z jedného človeka.

Nemusela som byť patológ, aby mi došlo, že tak obrovské množstvo krvi nie je možné zlúčiť so životom.

Vyšla som z vane a utrela sa do huňatej bielej osušky s logom hotela. Do uteráka som si zabalila vlasy a pozrela sa na seba do zrkadla. Oči som mala vpadnuté po prehýrenej noci, v mojej hlave momentálne poskakovala nemalá opička a okrem toho, že mi narúšala schopnosť jasne myslieť, vymazala mi aj spomienky z predchádzajúcej noci.

Čo sa minulú noc stalo?

Vošla som naspäť do izby, aby som sa mohla obliecť.

Pach krvi ma ovalil po hlave, takmer ma zhodil z nôh. Zatackala som sa a podišla k oknu. Aj keď sme boli na poschodí, boli zamrežované. Otvorila som ho dokorán a vohnala dnu čerstvý ranný vzduch.

Hoci bolo leto, bolo tu celkom chladno. Možno zato mohli lesy, ktoré boli navôkol tohto malého hotela.

Prešla som nahá k jedinej skrini, ktorá tam bola. Rukami som chytila kľučku dverí a zastala.

Ak ju otvorím, nevypadne odtiaľ mŕtvola, však? Moja myseľ nanovo prepočítala množstvo krvi, ktoré sa nachádzalo v tejto miestnosti.

Alebo áno?

Nadýchla som sa a prudko otvorila skriňu. Na okamih ma naľakali šaty zavesené na vešiaku, no potom som pochopila, že to je iba látka. Bez tela.

Vzala som si niekoľko svojich vecí a potom sa obliekla.

Obrátila som sa k svojej posteli a zazrela zakrvavenú prikrývku. Istotne nasiakla, kým som sa v spánku prevaľovala v tých zničených šatách.

Stiahla som ju z postele a hodila do vane v kúpeľni.

Vysušila som si vlasy uterákom a práve sa ich snažila rozčesať, keď sa z poschodia ozval výkrik. Vysoký dlhý vreskot, ktorý sa mi zaryl kamsi do mozgu a naplno naštartoval moju migrénu.

Otvorila som dvere a vybehla na chodbu.

Všimla som si, že na chodbe, kde bolo pár izieb, sa otvorilo niekoľko dverí a pár ľudí takisto vyšlo von.

„Čo sa deje?" opýtal sa ma nejaký chlap, ktorého som videla po prvý raz v živote.

„Ja neviem," pokrútila som hlavou a kráčala ďalej.

Videla som, že jedna z izieb mala dokorán otvorené dvere. Na prahu stálo niekoľko ľudí.

„Karen!" obrátila som sa a zazrela Miu, moju kamarátku.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa.

„Neviem, iba teraz som sa zobudila na ten jej neznesiteľný vreskot."

Obe sme sa pozreli k dverám práve včas, aby sme uvideli vybehnúť jednu zo žien a zvracať rovno na koberec. Akýsi chlap ju hladil po chrbte a čosi jej dohováral, snažil sa ju upokojiť. Ďalšia žena vedľa nich odniekadiaľ vytiahla papierové vreckovky a podala jej ich.

Kráčali sme pomaly k otvoreným dverám, aby sme zistili, čo ich tak rozrušilo.

Tak nejak som po svojom mizernom ráne tušila, čo za otvorenými dverami nájdem.

Možno preto som nebola vôbec prekvapená, keď som uprostred izby našla ležať mŕtvolu.