Zízala na žemľu nasiaknutú bravčovým tukom, čo bola zabalená v tom najlacnejšom papieri.

Sedela na múriku pri nástupišti, kam mal každú chvíľu doraziť vlak.

Na kolene mala nepeknú odreninu z toho pádu na schodoch, no nebolo to nič, s čím by sa nezvládla popasovať.

„Jedz," napomenul ju Namjoon.„Vychladne ti to a navyše potrebuješ živiny."

„Si si istý, že toto mi má poskytnúť dostatočné nutričné živiny?" pozdvihla mäso v žemli.

„Nuž, raz za čas sa musíme všetci uskromniť," zamrmlal a obrátil oči k tabuli s rozpismi vlakov.

„Je to dlhá cesta?"

„Vidím to nanajvýš na dve hodiny. Vnútri si môžeme aj pospať, rezervoval som nám celé kupé."

„A oplatí sa to?"

„Neviem."

Výrečný zrovna nie je.

Joia mala pred očami svojho podareného brata. Rada by ho dostala zo svojho obrazu, no nedarilo sa jej v tom.

„Vlak sem dorazí do minúty," oznámil jej Namjoon a prezieravo po nej fľochol. „Stalo sa niečo, než sme do seba narazili?"

„Yejun bol iba podráždený. Nič nové pod slnkom..."

Nakrátko prikývol: „Rozumiem."

Joia si cenila jeho odstup. Via mu síce bola podobná, no ona ju vždy prekukla. Niežeby si jej záujem nevážila, to zas nie, ale súrodenecké šarvátky nerada ťahala do konverzácie.

Yejun, zovrela poddajnú žemľu vo svojich prstoch a oči jej potemneli. Čo si to porobil? Čo som to porobila ja? Čoho sme sa to spoločne dopustili?

Vlak zaškrípal na koľajniciach. Silné reflektory ju na nepatrný moment oslepili.

Vagón, v ktorom našli útočisko na najbližšie dve hodiny, nebol priestranný, ale stiesnený a až po strop preplnený spiacimi pasažiermi.

Nečujne sa predrali do svojho kupé so štyrmi posteľami.

Namjoon si na spodnom lôžku čítal úzku knižku viazanú v mäkkej väzbe. Nevšímal si okolie, ani nočná scenéria ho nenadchla. To, čo však Joia nevedela bolo to, že aj napriek skenovaniu znakov na zažltnutých stránkach, behal myšlienkami úplne inde. Utiekal sa za Viou, predstavoval si jej siluetu tancujúcu na balkóne s vrelou šálkou čaju. Cítil vôňu jej vlasov, videl mnohofarebnosť jej očí, na svojej pokožke takmer zastihol stopy po jej vláčnych perách. Zároveň ho však oblapil strach. Wondžu ju mohlo zmeniť na nepoznanie.

Čo ak ma opustí? Čo ak sa rozhodne odísť z krajiny? Čo ak si nájde niekoho lepšieho?

Prietrž jeho búriacich sa hypotéz prerušila až prítomnosť Joi. Svižne zliezla zo svojej postele a rozhodla sa k nemu podísť bližšie.

Prisadla si vedľa neho a zavesila sa na jeho pravú ruku. Útočisko pre svoju uťahanú hlavu našla na jeho pleci.

„Stalo sa niečo?" prekvapene sa jej spytoval.

„Človek by mal žiť dneškom, aj keď je zlý. Lenže ja sa bojím zajtrajška a som vďačná, že sa včerajšok stal záležitosťou minulosti. Dávajú tie slová vôbec zmysel?" neisto k nemu vzhliadla.

„Ách, áno, pravdaže. Veľa som sa tej vety napočúval," priznal sa rozpamätávajúc sa na okamihy, kedy prvýkrát odznela táto idea. A neodznela od nikoho iného ako od človeka, ktorého tak bezhranične miloval.

„Vravievala to ona?"

„Často," pritakal, „kedysi nebola veľmi šťastná."

„Mňa však šťastnou učinila," ozvala sa.

„Aj mňa, Joia. No ono to tak už býva..."

„Ako?"

„Že ľudia s tými najväčšími strasťami dokážu byť najštedrejší a sú schopní ostatným skrášliť aj ten najobyčajnejší deň."

„Hm. Je to tak preto, že sami okúsili trpkosť pádu?"

„Vždy som tvrdil, že ti to páli," usmial sa naširoko, no jeho oči prezrádzali pretrvávajúci smútok. „Som za to rád."

„Nepochybne," samoľúbo našpúlila pery. „Som to najchytrejšie dieťa z celého baráku."

„Si jediné dieťa v celom baráku," pripomenul jej.

„Čo? To nie je pravda!"

„Nemôžeš sa predsa porovnávať s batoľaťom slečny Minovej..."

„To máš jedno. Aj tak som múdra," odfrkla.

Namjoonovi jej prítomnosť zjavne prospievala. Joia mu vynahrádzala Viinu spoločnosť. Za predchádzajúce roky sa od nej naučila mnohé. Občas rozprávala ako ona, pochytila od nej dôvtip, hádzala po všakovakých zvláštnostiach tie jej typické pohoršené zore.

V odraze okna uvidel svoj užialený odraz. Človek by mal žiť dneškom, aj keď je zlý. Lenže ja sa bojím zajtrajška a som rád, že sa včerajšok stal záležitosťou minulosti...

~

„Namjoon. Namjoon, počúvaš ma?" Via sa hrbila na drevenej stoličke pod svojím domom, zababušená v modrej mikine.

Pod očami sa jej naťahovali obrovitánske čierne kruhy.

„Joon?"

Bývala v nie zrovna prestížnej časti mesta so svojou starkou.

Bolo to ešte predtým, než ju matka prinútila žiť v jej apartmáne. Tie izby boli až po plafón zahádzané fľašami chľastu, najčastejšie ginom a barbadoským rumom. Via aj preto z celej duše neznášala alkohol.

Spolužitie so starou mamou v miniatúrnom dvojizbovom byte nebolo pre obe ideálne riešenie, no aspoň ju to naučilo pokore. Mala na starosť všemožné domáce práce. Cez deň však pilne pracovala pre matku, večer zas drela za pokladňou benzínky, po polnoci varila teplú stravu na nadchádzajúci deň. No aj napriek tomu, musela každú mincu viackrát obracať.

„Chcel by som ti pomôcť," vyriekol, zatiaľ čo sa prešľapoval popred lavičku s kávou v papierovom kelímku. „Si nešťastná a ja ťa už nešťastnú nechcem vidieť. No zatiaľ nemôžem. Nesmiem ťa odtiaľto vziať hneď."

„Ani ja ešte nemôžem," Via si uvedomovala vážnosť tých slov, čo ju držali spútané k tomuto miestu. „Nemala by som zdupkať ako taký zbabelec."

„Ale to nie je zdupkanie, Via. Dokonca to nie je ani len útek. Musím ťa zachrániť. Musím ťa oslobodiť."

„Stará mama hovorí, že môj otec ušiel od mamy. Na mňa nezabudol, no vraj už viac nemohol bývať pod jednou strechou so ženou, ktorá nedokázala milovať. Napriek tomu, že si otca ctím, v jeho stopách sa mi prieči kráčať. Dokým sa nevyriešia moje opletačky s matkou, neodídem s tebou, Namjoon."

„A čo ak sa nevyriešia?"

„Vyriešia sa, ale o možných následkoch radšej pomlčím. Bolí ma z toho žalúdok," objala sa rukami.
Via dobre poznala vrtochy svojej matky a bola si istá, že nič nepochopí, pokiaľ si sama nebude ochotná pripustiť chybu. A to bola vlastnosť, ktorú odjakživa postrádala.

„Prosím, nedívaj sa do toho okna," zahriakla ho znenazdajky. „To je len starká, zvedavá na teba. Furt sa ma vypytuje, chce tvoje fotky a predovšetkým chce tvoju návštevu. Pozvala ťa k nám na obed, no dnes bude pre všetkých najlepšie, ak sa tak neudeje. Matka sa tu zvykne, spravidla vo štvrtky, ukázať bez ohlásenia. Ešte by ste si skočili do vlasov. Recept na hotovú pohromu."

„Takže nás tvoja stará mama sleduje spoza záclon?"

„Rada sliedi na ulicu."

„Je to milé."

„Je to trápne."

„Vôbec nie."

„Namjoon," pošúchala si unavené oči, „raz odtiaľto odídem. A v ten deň odídeme ruka v ruke."

„Kedy?"

„Keď budem pripravená."

„Ale Via-" chcel protestovať, lebo už mal naozaj dosť toho, že osoba na ktorej mu záležalo trpela čoraz viac. Niesla toho na pleciach priveľa. Na druhej strane však vedel, že Via je dostatočne silná na to, aby dobojovala až do samého konca.

„Mám ťa rada," povedala narovinu, „no nemôžem dovoliť, aby za mňa konali emócie. Máš moje slovo, že ma odtiaľto jedného dňa budeš môcť vyslobodiť. Budeš môcť byť mojím hrdinom," sľúbila mu so smutným úsmevom.

Namjoon bol nerád, no musel súhlasiť.

„Zastavím sa tu onedlho. Čím skôr sa bude dať."

„A ja budem, ako vždy, čakať."

„Nezapletieš sa s niekým krajším?"

„Namjoon, odo mňa ľudia utekajú. Nevyhľadávajú moju spoločnosť."

„To nie je pravda."

„Aj keby nebola, nie je to dôležité." Uzavrela túto debatu. „Budem na teba čakať. Každý jeden deň."

Čakáš na mňa aj vo Wondžu?

~

hello guys (ㆁωㆁ)

juj, pracujem pilne ako včielka, aby som vám prinášala kapitoly pravidelne, no škola mi to určite čoskoro celé skomplikuje. prisahám, niet stupídnejšej inštitúcie ako je tá moja (jk), aj keď na slovensku si nemôžeme byť nikdy ničím istí
(ノಠ益ಠ)ノ彡┻━┻

takže ak budú menšie sklzy, prepáčte mi, ale snažím sa do mája prežiť 👉👈

venujme sa však tomu podstatnému. namjoon a joia vyrazili na svoj trip do tajuplného wondžu. čo sa tam však zomelie? je namjoon príliš paranoidný, alebo ma pádny dôvod na obavy? mimo to sme sa opäť vrátili späť v čase, podobné scénky ešte zopárkrát nastanú 🙈☠️

ak sa chcete zahrať na prorokov, určite skúste do komentárov predpovedať budúcnosť. aspoň uvidím, či by ste obstáli 🔮
( ˶ ❛ ꁞ ❛ ˶ )

stay healthy, happy, tuned and nice! 💜💜💜

sga. ( ꈍᴗꈍ)