„Nejdeme priamo za Viou, či?" kontrolne vyzvedala popritom ako lízala pomaly sa roztápajúci kopček vanilkovej zmrzliny obohatený o ďalšie chutné prvky.

„Ale áno, ideme," opravil ju Namjoon zízajúc na obrazovku svojho mobilu, pretože hľadal najlepšiu trasu k univerzite.

„To hádam nie!" zhrozilo sa Joia a na protest zastala uprostred chodníka.

„V čom je problém?"

„Si neupravený! Takto na Viu vôbec nezapôsobíš. Nebude mať pred očami toho muža, do ktorého sa buchla, ale dajakú jeho predpotopnú kópiu."

„Nevrav," naklonil hlavu do strany a uškrnul sa.

„Musíme ťa dostať do kresla šikovného holiča, nech z teba urobí človeka. A taktiež by si sa mal obliecť viac elegantne. Kúpiť Vii kvety či už len bonboniéru, zaobstarať si lepší parfém..."

„Na dvanásťročné decko sa až priveľmi vyznáš," zahryzol do šťavnatého zeleného jablka, čo uchmatol z niekdajšieho trhu, keďže Jinove raňajky boli na jeho žalúdok zrána priťažké.

„Vďaka," zazubila sa a potiahla ho za rukáv bundy. „Na tejto ulici bude zaisto niekto dostatočne zdatný, aby skrotil tvoje vlasy. Tak už poď!"

A nemýlila sa. Skutočne behom niekoľkých minút našli človeka s precíznosťou, čo ideálne skrátil Namjoonovu neposednú šticu a dodal jej ten správny šmrnc.

Joia naňho po celý čas hádzala všelijaké zhrozené grimasy, pretože ho veľmi rada podpichovala. Navyše vidieť neistotu v jeho očiach bolo fakt nad zlato.

Neskôr ho už ohromnou silou ťahala do obchodu s oblekmi od pastelových farbičiek až po tie najviac klasické variácie. Namjoon bol z toho mierne otrávený, ale pokým nákupy spôsobovalo radosť mladej Joi, nechcel zbytočne vystrkovať rožky.

Dokonca ju mal natoľko rád, že si zaobstaral sako, ktoré sa mu vonkoncom nepáčilo. Avšak Joi iskrili oči nadšením, takže nemohol povedať nie.

Seokjin by mu prehováral do duše, že na ňu nemôže byť taký mäkký. Ale ako by nemohol? Pohltila jeho srdce svojou roztopašnou energiou. Po Viinom odchode bola najbižším človekom k zaceleniu svojich rán.

„Ešte musíme zohnať dobrú kolínsku a tie kvety spolu s čokoládou. Obľubuje belgickú, no neohrnie nos ani nad horkou s kúskami malín. Čo sa týka kvetov, možno by som ti poradila čosi netradičné ako orchideu. Čo myslíš, Namjoon?"

„Myslím, že by si v budúcnosti mala pracovať v manželskej poradni," zamrmlal si úsmevne, na čo sa mierne zapýrila.

„Budem rada, ak sa vôbec zamestnám..."

„Prečo by si nemala?"

„V škole nie som najlepšia..."

„Nemusíš byť úžasná v škole, kým si vieš ísť za svojimi cieľmi."

„Cítim, že sa mi v živote skrátka dariť nebude," smutnejšie sa s ním podelila a so zvesenými plecami sa posadila na najbližšiu lavičku v parku. 

„Teba neustále neporovnávajú s bratom. Ja sa toho však napočúvam až-až..."

Namjoon sa napokon rozhodol posadiť sa vedľa nej: „Naši neboli zrovna nadšení akou cestou som sa chcel vydať."

„Ozaj?" 

„Áno. Snažili sa mi to vyhovoriť, naviesť ma na lepšie chodníčky, ale ja som ich nepočúval. Šiel som si za svojím a aj keď to nebol najľahšia voľba, teraz som kde som. Možno to nie je vždy med lízať, no život je občas nahovno," prehováral múdro. „Prezradím ti niečo, Joia. Život bude iba taký, aký si ho sama zariadiš. Samozrejme, že budú isté veci, ktoré nebudeš môcť zmeniť, avšak veľa z toho áno. Nenechaj sa zlomiť vlastnou mysľou."

Mlčky prikyvovala hlavou.

„Keby sa ti nedarilo a aj keby na teba všetci zanevreli," Namjoon jej pozdvihol bradu, aby naňho pozrela tými nekonečne sýtymi bezodnými kukadlami: „Budem tu ja a Via. Ver, že my to s tebou tak ľahko nevzdáme..."

„Ď-ďakujem," zachvel sa jej has a chrbtom ruky si zotrela zopár nezbedných sĺz, ktoré preukazovali jej slabosť. Bola sama, doma si toho bola najväčšmi vedomá. Jedine u Vii dokázala nájsť podporu a teraz aj bola preč. Odišla do Wondžu a i keď ju onedlho uvidí, čo sa tým zmení? Aj tak sa vráti do Soulu a život sa zas zasekne v pôvodných koľajách.

Niekedy jej zišlo na rozum, že by fakt utiekla z domu. Ale kam? Ako by si poradila na vlastnú päsť? Inú rodinu nemala a ľúbila ich aj napriek veľkým chybám. Nemohla len tak odísť, či?

Namjoon na nej videl isté rozpoltenie, už dávnejšie si domýšľal, že sa Joia trápi kvôli rodinným problémom, no neodvážil sa nahliadnuť pod povrch. Mohol sa domnievať; ale rozhodne vedel, že jej súrodenecký vzťah s Yejunom nie je zrovna príkladný.

Ten chalan bol odjakživa čudný, vybavil si momenty, kedy ho stretol náhodou pri poštovej schránke, alebo ako sa sem-tam vracal z brigády domov. Prehodili medzi sebou zdvorilostné frázy a tým to všetko skončilo. Nevybudoval si k nemu vzťah, aký mal s Joiou, čo bolo pochopiteľné. Na druhej strane, dalo sa Joiu nemilovať?

Ak by mohol, adoptoval by si ju. Čo adoptoval, priam by ju uniesol z toho bytu pod nimi! Natoľko ju zbožňoval, že bez jej prítomnosti nemal dobrý deň. Čo by dal za to, aby ho každé ráno zarážala svojimi kreatívnymi otázkami, aby spolu jedli nezdravé raňajky, aby si vychutnávali večerný čaj na terase, alebo hrali spoločenské hry aj s Viou v obývačke. Ozýva sa v tebe snáď rodinný duch, Namjoon?

Pokýval nad sebou hlavou. Bol umelcom, rozhodne si teraz nemohol dovoliť starať sa o dieťa a vlastne ani nebol v situácii, kedy by mohol nejaké vôbec mať. Napriek tomu nepochyboval, že by s Viou boli milujúcimi rodičmi.

Nemali sme ani svadbu a Via ešte stále študuje. A ja som idol.

Prečo nad tým vôbec uvažoval? Nad takýmito hlúposťami by si nemal zbytočne lámať hlavu. K čomu to bolo dobré?

„Namjoon?" Joia ho vytrhla z transu svojím slabučkým hlasom, v ktorom mohol cítiť jedine tak mizériu.

Zraňovalo ho vidieť ju takúto krehkú a zraniteľnú. Ublížil by každému, kto by ju čo i len počastoval ukrivdeným pohľadom.

„Mal by som jeden nápad," prehovoril s neskrývaným nadšením a v lícach sa mu prehĺbili charakteristické jamky. „Čo ty na to?"

„A-ale my musíme za Viou. Nemôžeme odbáčať od pôvodného plánu!" zhrozila sa pri tej predstave.

„Netvár sa ako Seokjin, Joia. No tak, nedôveruješ mi?"

„Ty nechceš Viu vidieť?"

„Pravdaže chcem, no ona nikam neujde. Dnešok predsa neskončil. Alebo?"

Spýtavo si ho premerala, nie zrovna presvedčená o jeho odbočke. Mohlo sa veľa vecí pokaziť a oni stále nemali bonboniéru a ani kvety. Sú muži zakaždým takí nevyspitateľní a detinskí?

Namjoon ju ťahal po širokých uliciach. Zašli do tamtoho obchodu s cukrovinkami, neskôr sa zastavili v predajni s topánkami a nakoniec, po posedení v príjemnom prostredí útulnej kaviarne, neskončili nikde inde ako v komornom kníhkupectve.

Joia mala knihy v obľube, i keď sa k tomu nahlas nepriznávala. Doma na poličke jej odpočívalo možno šesť. Tie čítala znova a znova so zatajeným dychom.

Očami blúdila po chrbtoch kníh, sem-tam sa ich letmo dotkla a privoňala k ich krehkým stránkam zaplnenými znakmi.

Namjoon si užíval pocit, že nie je sám, kto vidí čaro v knihách. Via sa naňho často zlostila kvôli tomu, že zaberajú príliš veľa priestoru a iba na ne sadá prach. Áno, bola to sčasti pravda, no on si bez hmatateľných príbehov nemohol život už poriadne predstaviť. Zatiaľ čo Via preferovala čítačku, on si radšej zašiel do obchodu a kúpil si tvrdú väzbu, ktorú mohol prstami ohmatať. Mohol reálne obracať papierové stránky a nie iba kmitať po hlúpej obrazovke.

„Vyber si ktorúkoľvek chceš," pošepol jej.

Joia sa nadšením zachvela. Naozaj si mohla vybrať hociktorú? Zašla by do tamtej sekcie, potom do komiksovej za vizuálnym kumštom a samozrejme nemohla zanevrieť na cudzojazyčnú literatúru. Rada sa precvičovala v jazykoch, aj keď jej bolo kázané, že je na to príliš mladá.

„To nejde," odvetila mu a zamračila sa. „Už aj tak som tvojím dlžníkom."

„Čože si to povedala?" začudoval sa hrajúc, že ju nechtiac prepočul: „To ja som tvojím dlžníkom, Joia. Pozri, vďaka tebe vyzerám ako z dákej telenovely, kde sa hlavný hrdina pripravuje vyznať svojej celoživotnej láske. Kam by som to dotiahol bez tvojich vkusných rád?"

„A nie je to pravda?" zaškerila sa, „Via je tvoja celoživotná láska, alebo?"

„Jasné, že hej, no bez teba by som takto dobre nikdy nevyzeral."

„Sprostosti. Mažeš mi okolo úst zbytočný med," pretočila očami.

„Vôbec nie, som úplne seriózny," ubezpečoval ju a chytil ju za útle plecia: „No tak, Joia. Vyber si. Prosím."

„Ja ale nemám peniaze..."

„Ja to zaplatím."

„Nie, to nemôžem."

„Máš pravdu. Musíš."

„Namjoon," vytrhla sa mu spopod rúk a ušla od neho ďalej, pretože ju takmer presvedčil, „prosím, nenúť ma."

Zniesol by jej aj modré z neba. Divné, že voči nikomu druhému podobné city doposiaľ neprechovával. Dokonca aj pri Vii to bolo iné. Odlišný druh lásky. Nepochybne. Mal chuť Joiu zaplaviť toľkými sympatiami, až kým by nepraskla. Chcel, aby bola šťastná a usmievavá.

Všimol si, že akonáhle sem vstúpili, očami zavadila o jednu knižku s pekným obalom zdobobeným ružovými kvetmi a striebornými hviezdičkami.

Šiel teda po ňu a zaplatil ju bez toho, aby to Joi čo i len oznámil. Vsadil na svoj vlastný inštinkt a akonáhle jej podal knihu zabalenú v hnedom voskovanom papieri, umorene si povzdychla.

„Nie, nepovedz mi, že si-"

„Nauč sa prijímať dary, Joia," nestihla svoju myšlienku ani dokončiť, pretože ju hneď prerušil.

„Najväčší dar, aký ste mi s Viou obaja dali bol ten, že k vám môžeme zájsť kedykoľvek. To je všetko, čo som chcela a čo chcem aj v tento moment."

„Hlupáčik," krútil nad ňou zanovito hlavou, „u nás budeš mať domov naveky."

„Nepotrebujem žiadne knihy," v rukách zvierala svoj darček, no neubránila sa nesmelému úškrnu. Namjoonova štredrosť ju občas naozaj udivovala. „Niekedy potrebujem len objatie."

Namjoonovi sa rozšírili zreničky vo finálnom pochopení.

Kľakol si na zem vo svojom novom obleku, kvôli čomu Joi takmer stali vlasy dupkom a pritiahol si ju do náručia.

Na dievča svojho veku bola vcelku vysoká, ale i tak drobná. Ledva ju cítil vo svojom zovretí, skoro akoby  objímal vzduch.

Joia zaborila svoju tvár do jeho svetlej košele. Neubránila sa menšiemu vzlyku. Iba matne si spomínala na to, kedy ju naposledy rodičia dokázali utešiť. Pravidelne sa jej podporovateľom stával vankúš.

Teraz to však bolo iné. Cítila ľudskú prítomnosť, jeho dych, jeho jemný dotyk. Odrazu, ako keby k nemu pocítila ešte väčšiu náklonnosť.

„Namjoon," zamrmlala a výraz jej okamžite zjemnel, „ďakujem."

„To je v poriadku," odpovedal jej súcitne: „Daj tomu voľný priechod. Nebráň sa tomu, Joia."

Svoj stisk mierne zosilnel, ale nie natoľko, aby jej ublížil. Bolo mu jedno, že ľudia na ulici po nich zvláštne zazerajú.

„Daj tomu voľný priechod," zopakoval zamumlaním do jej krátkych čiernych vlasov.

~

hello guys! 🥺

som tak rada, že sa vám ozývam, aj keď stále z prostredia mojej podarenej školy 🙏🙏

práve mám ďalšiu z voľných hodín a dokončila som korektúru textu. keďže však nemám pri sebe svoj laptop, určite nájdete kopec chýb :')

ospravedlňujem sa, no nechcela som s pokračovaním ďalej otáľať. veď už je to koľko? sedem dní? a vy si pokračovanie skrátka zaslúžite ❤️✨

dnešnú dávku budzogáňa mám už za sebou, užila som si ho až tri hodiny :'))

hádam máte dobrý deň a hádam táto časť stála za všetko to čakanie.

stay healthy, happy, concentrated and hopeful! ☄️

sga. ( ꈍᴗꈍ)