„Takže, zhrňme si to. Vo vlaku ste stratili peňaženku a zistili ste to až pri vystupovaní. Išlo o linku zo Soulu do Pusanu," znudene odrapkala žena v pokročilom veku sediaca na stoličke, ktorú celú pokrývala svojím masívnym pozadím.
Tenučké okuliare na šnúrke nemali ďaleko od toho, aby sa jej skĺzli zo stareckého nosa.

„Nie, vravím vám, že mi ju odcudzili." Namjoonove nervy praskali vo švíkoch, lakťom sa netrpezlivo opieral o parapet pri okienku, kde komunikoval s veľmi prívetivou zamestnankyňou.

„A kto to bol?"

„Neviem. Zlodej. Vreckár. Chuj bez chrbtovej kosti. Musel mi ukradnúť peňaženku počas toho, ako som zaspal v kupé."

„Aj tak si myslím, že ste ju skôr vytratili..."

„Ja viem najlepšie, čo sa stalo!" skríkol podráždene a tresol päsťou o plast pod svojimi rukami. Následne ukázal na vydesenú paniu prstom: „Niekto mi vzal čo je moje. Môžeme sa teda posunúť ďalej, alebo ma budete stále presviedčať o vašich debilných žvástoch?!"

Joia zatiaľ sedela v tureckom sede na jednej zo stoličiek. Takto neskoro nebol na policajnej stanici okrem nich dvoch a jedného vyľakaného pána nikto iný. Ten muž však nevyzeral na miestneho, mal sinavú pokažku, okrúhle žabie oči a husté fúzy pod nosom, ktoré jej pripomínali kefu na topánky.

Joia mu však nevenovala pozornosť, radšej na mobile vášnivo drtila akúsi pofidérnu hru, čo si zadarmo stiahla z appky. Veľmi sa nesústredila, pretože úkosom pohľadu nakoniec zakaždým odbočila ku rozzurenému Namjoonovi.

„Ste vo Wondžu po prvýkrát?" naklonila sa bližšie k pánovi, čo sa triasol ako osika. V prstoch kŕčovito zvieral svoj kožený kufrík.

„Č-čože?"

Bolo zjavné, že neovládal jej reč, veď čo si aj mohla myslieť. Preto ho po chvíli skúsila ohúriť svojou neotesanou angličtinou. Aj keď ju v škole nebavila, Via ju naučila niekoľko užitočných fráz.

„Čo vás sem priviedlo?"

„R-rodina. M-manželka a m-moja dcéra."

„Koľko má vaša dcéra?"

„Š-štyri."

„A prečo ste na polícii?"

„J-ja s-som stratil doklady. P-pas, v-víza, l-letenky..."

Joia tomu spolovice rozumela a spolovice nie. Natoľko jej anglická úroveň nestačila, no pochopila, že bol tiež obeťou dajakého vreckára.

Prívetivo sa naňho usmiala: „Nebojte sa. Všetko bude dobré. Pozdravujte vašu manželku a dcéru."

Ten bojazlivý chlapík jej túžil odpovedať, zrak sa mu zajagal vďačnými iskričkami. Lenže Namjoon sa už hnal naprieč čakárňou.

„Poď, Joia, ideme. Vidím, že tu zamestnávajú nehoráznu bandu idiotov," schytil ju opatrne za ruku a ona zoskočila zo stoličky.

Pani, ktorá mu mala sprvu pomôcť, sa krčila za pultom a opatrne spoza neho vykúkala.

„Namjoon, nepreháňaš to trochu?"

„Nie, nepreháňam."

„A kam ideme?"

„Neviem."

„Ale-"

„Pokoj, ja už čosi vymyslím."

Pravdaže ju to nemohlo upokojiť. Nakoľko Namjoona v stave absolútneho ošiaľu ešte nezažila, netušila, čoho by bol schopný. Nozdry sa mu rozširovali ako rozhnevanému býkovi, krv mu bublala v žilách, krok mal tak rázny a prudký. Ani omylom nešli spolu zarovno. Zdalo sa, ako by ju za sebou ťahal po chodbe, lebo nestíhala jeho tempu. 

„Prepáčte," ozval sa odlišný ženský hlas z chodby sa vyrútila mladšia pracovníčka v čiernej uniforme a s kartónovou krabicou v rukách.

To primälo Namjoona aspoň na moment spomaliť.

„Vy ste Kim Namjoon?"

„Som. Prečo?"

„Myslím, že sme našli vašu peňaženku."

„Naozaj?" nechcelo sa mu to uveriť. Jeho výraz aj podtón hovorili za všetko. Prižmúreným zrakom blúdil po tej žene.

„Áno, pred zhruba piatimi minútami ju sem niekto zaniesol," pohrabala sa v tých haraburdách, až kým nevylovila igelitové vrecúško s povedomou vecičkou.

„A sú tam aj doklady, peniaze, karta?"

„Čo si o nás myslíte? Nie sme predsa amatéri," počastovala ho ostrejšou poznámkou. „Samozrejme, že sú. Prezreli sme to, ale budeme radi, ak to preveríte tiež. Koniec koncov, patrí vám. Najbližší terminál je hneď na rohu ulice. Čo sa týka hotovosti, skontrolujte presnú sumu. Občiansky nechýba."

„Hm," Namjoon si neveriacky prebral do rúk svoj vlastný majetok. Mám rád tú peňaženku, bolo by jej fakt škoda. Ohmatal ju bruškami prstov, pocítil jej povedomý materiál a so zatajeným dychom ju otvoril, aby mohol nahliadnuť do jej obsahu.

Po dlhšej odmlke, kedy dôkladne prezeral každú vernostnú kartu, prachy a iné záležitosti, dospel k záveru, že všetko je na svojom mieste.

„Aj tak tomu nechápem," vyhlásil. „Nemohla mi vypadnúť. Mal som ju v taške."

„Nemal si náhodou rozopnuté predné vrecko? Mne sa zdá, že hej." Joia nesmelo pípla. 

„Ozaj?"

Prikývla.

„Som rada, že som vám mohla pomôcť," rozlúčila sa s nimi pracovníčka krátko po tom, ako podpísali posledné papiere o prevzatí strateného predmetu.

Namjoon bol z toho mimo. Nemohol uveriť, že sa zmýlil a nevedel prijať ani ten fakt, že mu peňaženka vypadla dakde vo vlaku. Našťastie sa rýchlo našla.

Jin sa bude hnevať.

„Zarezervujeme si nejaký izbu tu na okolí a pošlem Jinovi adresu," oboznámil Joiu s nasledovným plánom po tom, ako si nahlas zívla. Z toľkého cestovania a stresu na ňu padali čoraz väčšie mdloby.

~

Joia už spokojne driemala na veľkej dvojlôžkovej posteli. Pôsobila ešte menšie a zraniteľnejšie než kedykoľvek predtým a Namjoon mal najväčšie nutkanie dávať na ňu pozor.

Šťastne v dlaniach prehadzoval svoju obľúbenú koženú peňaženku. Stále nemohol uveriť tomu, že sa tento problém vyriešil behom dvoch hodín. 

Kým spracovával radosť zo znovuobjavenia strateného, ktosi potichu zaklopal na dvere.

„Nemusíš mi objasňovať svoju hlúposť, Namjoon." Stopol ho Jin hneď vo dverách a prešmykol sa drzo dovnútra.

„Trepem sa sem bezmála tri hodiny, pretože sa na ceste zrazil kamión s osobákom a ty mi tesne pred Samsanom zavoláš, že sa môžem otočiť naspäť?"

„Buď tichšie, Joia spí," upozornil ho Namjoon. „A nepovedal som, že sa máš vrátiť. Len som ťa informoval, že ju nakoniec našli."

„To si nemôžeš na veci dávať lepší pozor?"

 
„Omyly sa stávajú..."

„Tebe až pričasto," nepekne ho osočil, „mám pred sebou náročný deň. Namiesto behania za frajerkou by si sa mal venovať novej choreografii. Nemyslím si, že si v pozícii, kedy sa môžeš vyhovárať."

„Sám si chcel dôjsť."

„Pretože si môj priateľ."

„Vážne? Priatelia sa správajú inak, Seokjin. Ak už nemáš na srdci nič, tam sú dvere." Prstom na ne ukázal, aby si ten trkvas konečne uvedomil, že mal krotiť svoju vášeň.

Namjoona jeho pochybenie mrzelo, no rozhodne si nezaslúžil podobný prístup. Vyznelo to, ako keby pre skupinu nič nerobil, čo bola veľká lož. Hlavne vďaka nemu ešte držali pokope. On skladal, povzbudzoval, podržal, chlácholil a aj usmerňoval. Možno nie úplne sám, ale mnohokrát bol práve on tým prvým iniciátorom. Nevraviac o stovkách vyčerpávajúcich rozhovorov s dotieravými a niekedy aj drzými moderátormi.

Len preto, že mal o Viu strach a rozhodol sa za ňou prísť do Wondžu, si takéto reči veru nezaslúžil. Čo mu ju azda závideli?

Oni tomu nerozumejú. Via bola preňho slnečným svitom v temných dňoch. Dosť mu pomohla aj drobným úsmevom.

Áno, nechápu to. Nemôžu to chápať.

„Prepáč, Namjoon~ssi," Jin nakoniec trochu vychladol a prehodil si cez voľnú stoličku bundu. 

„Nemám za sebou najlepší týždeň," ospravedlňujúco sklonil hlavu.

Namjoonov postoj zvoľnel, už viac nestál v pozore. Tvár mu opäť prehĺbila starosť.

„To asi nik z nás."

„Vieš, kde ju hľadať?"

„Viem, kde študuje."

„A bude tam?"

„Snáď áno."

„Prečo si so sebou ťahal aj tú malú?"

Pošepky prešiel k pootvoreným dverám do spálne, kde sa na posteli rozťahovala spiaca Joia.

Seokjinovi ihneď zmäkklo srdce. O Joi vedel iba z rozprávania. Doposiaľ nemal najmenšiu šancu vidieť ju naživo.

„Chcela ísť so mnou a zdalo sa mi, že potrebuje z domu na nejaký čas vypadnúť."

„Rodinné trampoty?"

„Čo ja viem," ruky si zasunul do vreciek a pokrčil plecami. „Je však  smutná. Kedysi sa nonstop škerila od ucha k uchu."

„Kedysi si sa aj ty nonstop škeril od ucha k uchu," podpichol ho Seokjin spomínajúc si na úsmevnú minulosť. Namjoon síce nebol typ človeka, čo by prekypoval energiou ako Hoseok, no tiež mal svoje svetlé chvíľky. A pri tých bola radosť byť.

„Vyzerá tak krehko," zašemotil Jin. Už dlho sa mu nenaskytla príležitosť byť v rovnakej miestnosti s nejakým dieťaťom. Preto mu to prichodilo zvláštne. Zvláštne, že raz z nej vyrastie dospelák, ktorý väčšmi nebude pôsobiť krehko.

„Postarám sa o ňu," utvrdil ho Namjoon po tom, čo ho Jin počastoval neveriackým pohľadom.

„Sám si ako decko, Namjoon. Nemáš skúsenosti so staraním sa o druhých."

„Staral som sa o vás," namietol dotknuto, „o našu skupinu. To hádam nepovažuješ za skúsenosť?"

„Joia ale nie je Jungkook," zamrmlal: „Je o dosť mladšia. Tak nevinná pre tento skazený svet."

„To sú všetky deti..."

„Sú," pritakal a zdalo sa, ako keby toto bol prvý názor, na ktorom sa obaja zhodnú.

„Pokiaľ sa prebudí a uvidí ako na ňu civíme, bude strachom bez seba," povedal Namjoon a už-už ťahal Jina preč.

„Máš tu alkohol?" opýtal sa, keď sa už opäť nachádzali v druhej izbe. Sám si to namieril rovno k minibaru. Vytiahol odtiaľ plechovku dobre vychladeného piva a doprial si zopár  dúškov.

„Poviem šéfovi, nech ti moju cestu strhne z platu," flegmaticky mu oznámil utierajúc si vlhké pery o svoj rukáv. 

„Ako keby to výrazne ovplyvnilo môj finančný stav," zahundral si Namjoon.

Hneď na to sa zviezol do prvého kresla s výhľadom na nočnú panorámu Wondžu, čo presvitala cez zatiahnuté závesy.

To druhé obsadil Seokjin s ešte teatrálnejším povzdychom.

„Nemal by si sa vrátiť do Soulu?"

„Ak mám byť úprimný, Namjoon," odmlčal sa, „nechce sa mi."

„A čo tvoj tréning?"

„Tak sa oneskorím o pár hodín. Svet sa kvôli tomu nezrúti. Hoseok mi to síce dá vyžrať, ale zvládnem to. Som predsa Worldwide Handsome."

Ách, jeho to nikdy neprejde, že?

„Joia bude prekvapená, keď ťa tu ráno nájde," uchechtol sa Namjoon.

„Nuž, aj ja sa na ňu teším. Konečne sa zoznámim s niekým, kto bude mať viac mozgových buniek než ty," sarkasticky podotkol a zaklonil hlavu pre pohodlnejšiu polohu.

~
i have no words today :'(
sorry but i'm kinda tired
(っ˘̩╭╮˘̩)っ
please, have respect 🙏
see you next time, hopefully soon ✨🥺